Tvárou v tvár životnej realite

Minulý rok som si zvolil pre svoju dovolenku dátum, keď už väčšina z nás je doma a deti už chodia do školy. Neriadil som sa heslom „Kde iní končia, my začíname“, ale vplyvom okolností som odchádzal na dovolenku až v septembri. Hneď na začiatku musím povedať, že dodnes neľutujem.

Aj keď slnko pri mori už tak nepálilo a všade bolo cítiť, že vrchol turistickej sezóny je už za nami, výborne som si oddýchol. Po viac ako týždni pobytu na morskom brehu som posledné dva dni strávil spoločne s priateľmi v Ríme. Možno akoby na mňa chcela padnúť nostalgia, že dovolenka sa už končí. Vedome som sa tomu snažil brániť. Veď teraz je tento okamih, tento deň, tento večer… a ja ho chcem prežiť čo najlepšie (nie v nervozite, že sa skončí). A tak sme bez nejakého ponáhľania prechádzali rímske námestia osvetlené nočnými halogénmi. Život sa tam žil naplno, ako na pravé poludnie! Malé reštaurácie a obchodíky kontrastovali, respektíve dopĺňali majestátne budovy stredovekých palácov (dnes väčšinou ambasád a inštitútov). Ľudia postávali na uliciach v intenzívnych rozhovoroch alebo pokojne večerali či dopíjali kávu pri svetle sviečky alebo kahančeka pri malých stolíkoch. Mramorové fontány v nadľudskej veľkosti na pozadí barokových chrámov na nás dýchali históriou a zároveň svojou majestátnosťou.

Vo svojom vnútri som mal prianie navštíviť v Ríme miesta, ktoré boli niekoľko stáročí skryté ľudskému oku a ktoré až do dnešných dní uchovávajú nesmierne bohatstvo. Sú to rímske katakomby. Toto moje vnútorné želanie sa splnilo posledný deň ráno.

Títo ľudia vo svojej dobe pravdepodobne patrili k „high society“ a teraz sa na „ich“ prach pozerajú milióny ľudí z celého sveta a nikto nepozná ani ich mená.

Nebola to moja prvá návšteva katakomb. Keď som však prechádzal chodbami, znovu sa mi zatajoval dych. Katakomby sú vlastne jedným obrovským cintorínom, kde je pochovaných približne 500 000 ľudí. Tu sú pochovaní tí, ktorí za svoju, za našu vieru dali to najcennejšie, čo mali, svoj život. Priznám sa, že pri východe som mal chuť ísť znovu do pokladne a kúpiť si ďalší lístok.

Je to pocit, ktorý sa dá ťažko opísať. Jedno miesto sa mi však zvlášť „zapísalo“ do pamäti. V jednom z veľkých výklenkov, ktorý je vlastne kaplnkou, boli pochovaní traja ľudia. Patrili pravdepodobne k vyššej vrstve, respektíve boli asi veľmi bohatí, pretože byť pochovaný v kaplnke je v katakombách ojedinelý jav. Pri pohľade na sarkofágy s vystavenými telami zomretých sa ma najviac dotklo to, že dnes sú iba prachom. Keď som pozeral do sarkofágov, napadlo mi jediné: „Prach si a na prach sa obrátiš.“ Tu som mal možnosť „dotknúť sa“ tejto reality, tejto veľkej pravdy. Veď títo ľudia vo svojej dobe pravdepodobne patrili k „high society“ a teraz sa na „ich“ prach pozerajú milióny ľudí z celého sveta a nikto nepozná ani ich mená.

Hneď sa mi vybavil „pred očami“ môj život. Aký je? Ako ho žijem? Aj zo mňa ostane to, čo ostalo z týchto ľudí z „high society“. A znovu som si v hlave prechádzal, čo má cenu pred večnosťou a čo nie.

Keď sme odchádzali autom od katakomb, nikto nehovoril. Asi som nebol jediný, komu sa v hlave „hmýrili“ myšlienky…