Ubľa: Každý sa tu snaží pomôcť

Reportáž zo slovensko-ukrajinského hraničného prechodu v Ubli a tamojšej pomoci utečencom.

Podporte dialóg

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Preto potrebujeme aj vašu pomoc. Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah.

Po vypuknutí vojny sa najvýchodnejšia časť Slovenska, ktorá je neraz zabudnutá, dostala do popredia a nabrala na význame. Nie preto, že sem prišli všetci naši ústavní činitelia či rôzni politici, ale preto, lebo sa stala vstupnou bránou do sveta, kde strach o vlastný život nahradí pocit bezpečnosti. Tak ako kedysi bola pre nás hranicou slobody rakúska hranica, teraz je tá naša hranicou bezpečia pre Ukrajincov.

Minulý týždeň som bol na východnom Slovensku. Tento pobyt som mal naplánovaný ešte pred začiatkom vojny na Ukrajine. Po jej vypuknutí nastala veľká mobilizácia v celej krajine a spustila sa vlna solidarity. Cítil som, že nemôžem prísť na východ, byť blízko hraníc a ostať sedieť doma. A tak sme sa viacerí prihlásili cez Arcidiecéznu charitu Košice ako dobrovoľníci do Uble. Potrebovali nás v piatok od dvanástej do sedemnástej.

Pred odchodom do Uble, pri podpisovaní zmluvy o dobrovoľníckej činnosti v Cirkevnom centre voľného času v Snine, sa mi dostáva pred oči obrázok. Jeho autorom je osemročné ukrajinské dieťa, ktoré tu spalo. Na jednom papieri jednoducho vyjadrilo to, čo prežíva a cíti. To ma vťahuje do konkrétneho prežívania tejto situácie a emočne pripravuje na to, čoho budem svedkom na hranici.

Obrázok, ktorý nakreslilo osemročné ukrajinské dieťa.

Autom prichádzame pred kultúrny dom v Ubli, ktorý sa nachádza asi dva kilometre od hranice. Sú v ňom ubytovaní utečenci. Pred domom majú rôzne organizácie rozložené svoje stany. Snažím sa medzi nimi zorientovať. Sú tu policajti, vojaci, hasiči, charita, mobilní operátori, či dokonca priaznivci Pustého hradu zo Zvolena, ktorí pripravujú teplé jedlo. Vidím tu aj české neziskové organizácie, ktoré organizujú odvozy do svojej krajiny, či miestnych dobrovoľníkov z okolia, ktorí sa starajú najmä o aktuálne ubytovaných ľudí. Medzitým svoju pozornosť upriamim na skupinku mladých, ktorí sa tu pohybujú. Sú to gymnazisti zo Sniny, ktorí tiež prišli pomôcť. Môj prvý dojem je, že je tu viac dobrovoľníkov než utečencov.

My sa zložíme pod stanom košickej, spišskej a gréckokatolíckej charity. V menšom stane máme na starosti prípravu a podávanie teplých nápojov. Vo vedľajšom, väčšom stane podávame potraviny, hygienické a materiálne veci. Po prvotnom triedení a usporiadaní vecí, ktoré neustále pribúdajú, ich následne ponúkame utečencom a ukazujeme im, čo sa kde nachádza. Keď nikto neprichádza k stanu, púšťam sa do reči s jedným z policajtov, ktorý stál neďaleko nás. Vraví mi, že v predchádzajúcich dňoch tu bolo podstatne viac utečencov a rozpráva mi aj o prípadoch zneužívania situácie takzvanými dobrovoľníkmi, ktorí ponúkali odvoz. Našťastie, odkedy sa veci začali robiť organizovane, vyzerá to tak, že sa tomu darí predchádzať.

Každý sa tu snaží pomôcť a všetko má akúsi organizáciu a logiku. Nové veci a dary stále prichádzajú, tak ako aj ľudia od hranice. No tí sa tu veľmi nezdržia. Každú chvíľu sa ohlasujú odvozy do rôznych miest. Medzitým sa mnohí zastavia v našich stanoch, či už aby sa napili niečoho teplého, alebo aby si zobrali nejaké potrebné veci. Jedna pani, odchádzajúc od nášho stanu, nahlas povedala: „Ďakujem Slovensku! Nech Boh žehná Slovensko!“

Hranicou prechádzajú prevažne ženy, matky s deťmi. Prichádzajú s jednou, dvomi taškami alebo kuframi. Deti majú zvyčajne v ruke svoju najobľúbenejšiu plyšovú hračku. Sú pokojné. Tie najmenšie občas pobehujú alebo si kopú do malej loptičky, zatiaľ čo čakajú na odvoz. Tie väčšie majú smutný výraz na tvári.

Keď sme prišli, všimol som si dvoch pánov so šiltovkou s marockou vlajkou. Spočiatku som si myslel, že ide o utečencov. Neskôr som sa im prihovoril. Vravia mi, že ich vyslalo marocké veľvyslanectvo vo Viedni, aby tu zozbierali študentov, ktorých je na Ukrajine 20 000. Následne idú do Košíc alebo Bratislavy, odkiaľ ich marocké aerolínie zoberú do ich vlasti. Áno, hranicou prechádzajú aj osoby iných národností ako tej ukrajinskej. Aj oni sú utečencami a zaslúžia si rovnaký prístup.


Pred odchodom sa ešte presúvam priamo na hranicu. Tu okrem charity majú svoje stany aj Červený kríž a organizácia Človek v ohrození. Priestor pred hranicou je pokojný, je tu málo ľudí. Ťažko povedať, pokiaľ siaha rad tých, ktorí čakajú na jej prekročenie, či už pešo alebo autom, lebo cesta, ktorá vedie na hraničný priechod, je v zákrute. Funguje to tu tak, že po pešom prekročení hranice ponúknu prví dobrovoľníci ľuďom teplý nápoj, niečo na zjedenie a vysvetlia im, že ich hasiči zoberú do dediny ku kultúrnemu domu. Hasiči a policajti robia akúsi kyvadlovú dopravu medzi hranicou a kultúrnym domom. Po vystúpení z auta či autobusu im ďalší dobrovoľníci pomôžu s batožinou a vysvetlia, aké majú možnosti. A takto to pokračuje nonstop.

Po piatich hodinách strávených vonku v chladnom počasí prišli ďalší dobrovoľníci a pre nás nastal čas vrátiť sa do tepla domovov. Lebo my tú možnosť máme…

Foto: autor

Autor
Články autora
Odporúčané
Predošlé
Ďalšie
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Podobné články