V boji proti zlu písanie petícií nestačí. Treba byť kreatívni a prinášať vlastné návrhy, zaznelo v rámci BHD na diskusii portálu nm.sk

Výzva evanjelizácie a hľadanie hranice otvorenosti

Na úvod diskusie vyjadrili obaja hostia svoje náhľady na evanjelizáciu v 21. storočí, ktorá by mala byť založená na autentickom žití evanjelia v každodennosti. Iba tak budeme podľa arcibiskupa Mons. Jana Graubnera schopní prinášať posolstvo viery aj druhým. Najprirodzenejším spôsobom sa podľa neho viera odovzdáva v rodine, ktorá je kolískou duchovnej formácie. Pokiaľ berie človek vážne svoju vieru, musí to byť na jeho živote vidieť. „Takýto človek prináša plody radosti, pokoja a nádeje a tým v iných ľuďoch prirodzene vyvoláva otázku, z akého zdroja čerpá. A vtedy vzniká aj priestor na vydávanie svedectva, ku ktorému sme ako pokrstení kresťania volaní všetci,“ uzavrel pražský arcibiskup.

V kontakte s neveriacimi podľa českého metropolitu nie je priestor na argumentačné prieťahy. Predovšetkým by sme mali dať ľuďom mimo cirkvi zakúsiť Božiu lásku a dobrotu, ktorú možno nikdy predtým nemali šancu zažiť. „Hovorí sa, že ak prídeš niekam, kde sa necítiš dobre, lebo tam chýba láska, tak sa staň predĺženou rukou Krista, ktorý tam lásku prinesie. Myslím, že s takýmto postojom by sme mali vychádzať ako kresťania do sveta,“ zhrnul svoje úvahy Graubner.

Riziko prílišného uzatvárania sa vidí biskup Eľko v tom, že si cirkev vybuduje vlastnú komunitu s vlastnou mentalitou a idylickou predstavou o svojom fungovaní a úplne zabudne na svoje misijné poslanie.

Najsilnejšie svedectvo vydávajú podľa arcibiskupa veriaci vtedy, keď sa ich viera prejavuje konkrétnymi skutkami. „Kristus nás učí milovať aj svojich nepriateľov. Nehovorí, aby sme si z nich spravili priateľov, ale aby sme ich dokázali mať radi a chceli pre nich dobro. Takýmto konkrétnym skutkom lásky voči nepriateľovi môže byť napríklad aj to, že mu dokážem odpustiť,“ podčiarkol Graubner.

Podľa biskupa Eľka si musí každá cirkev vyriešiť dilemu, ako vybalansovať starostlivosť o vlastných členov a o ľudí mimo cirkvi. Na jednej strane si cirkev uvedomuje, že duchovná kvalita jej členov môže zvetrávať a že misijné poslanie má aj vo vlastných radoch. Na druhej strane nemôže ostať uzatvorená iba sama do seba, pretože jej poslanie je rovnako aj vo vychádzaní k ľuďom mimo cirkvi a k hľadajúcim. Riziko prílišného uzatvárania sa vidí biskup Eľko v tom, že si cirkev vybuduje vlastnú komunitu s vlastnou mentalitou a idylickou predstavou o svojom fungovaní a úplne zabudne na svoje misijné poslanie.

Neraz sa stalo, že niektorí z neveriacich či odídencov z cirkvi sa na základe skúsenosti so živým farským spoločenstvom do nej opäť vrátili alebo vyjadrili túžbu prijať krst.

„Nám evanjelikom sa to do istej miery stalo, a keď prišiel november ‘89, tak sme si začali veľmi aktuálne uvedomovať, že tu nemôžeme byť len pre seba samých a musíme vychádzať k ľuďom. No veľký problém bol a stále je nájsť spôsob ako. Ako prinášať zvesť evanjelia do sveta zrozumiteľným jazykom,“ vyjadril svoju výzvu Eľko. Dnes sa podľa jeho slov Evanjelická cirkev a. v. snaží nájsť cestu, ako sa k tejto výzve postaviť, aby to bolo duchovne zdravé a prakticky možné. Zároveň pri otázke, ako vníma hranicu otvorenosti, doplnil, že pri snahe o nastolenie zrozumiteľného jazyka voči svetu sa môže cirkvi ľahko stať, že zaprie Krista a prestane ľudí konfrontovať s nárokmi evanjelia.

Konkrétne príklady otvorenosti cirkvi voči svetu a úskalia s tým spojené

Jedným zo spôsobov, ako prakticky demonštrovať otvorenosť cirkvi voči svetu, je podľa Mons. Graubnera medzinárodná akcia Noc kostolov, ako aj rôzne aktivity zamerané na zveľadenie okolia vo farnosti. Na takéto podujatia môže prilákať aj ľudí bez viery, ktorí by za iných okolností do kostola neprišli. „Nie všetci sú pripravení zúčastňovať sa na modlitbách, no keď ide o prácu pre dobrú vec, radi priložia ruku k dielu,“ doplnil arcibiskup. Aj v spolupráci s nimi môžeme podľa arcibiskupa nachádzať spôsoby, ako pomôcť tým, ktorí to najviac potrebujú. „Neraz sa stalo, že niektorí z neveriacich či odídencov z cirkvi sa na základe skúsenosti so živým farským spoločenstvom do nej opäť vrátili alebo vyjadrili túžbu prijať krst,“ vyzdvihol dôležitosť charitatívnych diel český metropolita.

Ak si cirkev neustráži svoje vlastné hodnotové ukotvenie a korene, z ktorých vychádza, môže sa jej stať, že skončí úplne inde, ako pôvodne chcela.

Evanjelický biskup si na druhej strane myslí, že otvorenosť zo sebou prináša aj určité riziká. Pokiaľ sa bude cirkev zo všetkých síl snažiť o otvorenosť voči svetu, môže sa jej ľahko stať, že si nevšimne hodnotovú dezorientáciu, do ktorej upadla. „Na základe toho, že sa snažila byť prvoplánovo otvorená a tejto misii podriadila úplne všetko, sa napokon mohla chytiť do vlastnej pasce,“ podčiarkol Eľko. Na toto si podľa neho cirkev musí dať veľký pozor. Ak si neustráži svoje vlastné hodnotové ukotvenie a korene, z ktorých vychádza, môže sa jej stať, že skončí úplne inde, ako pôvodne chcela. Napokon vyvstáva otázka, či všetko to pozlátko, ktoré navonok cirkev prezentuje, má ešte Kristovu identitu.

Podľa arcibiskupa je dôležité riadiť sa príkladom Krista, ktorý sa nebál osloviť colníka či neviestku. Prijíma ich takých, akí sú, no nehovorí im, aby takými ostali. „Keď niekoho Ježiš pozýva k sebe, aby ho nasledoval, tak ho zároveň pozýva žiť podľa jeho príkladu,“ zhrnul Kristov prístup Graubner. Cirkev musí vždy myslieť na to, že je otvorená pre všetkých, čo však neznamená, že tým popiera svoje morálne učenie a snahu o výchovu k cnostiam. „Hľadajúcim, ktorí k nám prichádzajú, však musíme v prvom rade ponúknuť stretnutie so živým kresťanským spoločenstvom, ktorého centrom je Kristus. Až potom by sme s nimi mali zdieľať naše hodnotové piliere,“ zakončil arcibiskup.

Cieľom otvárania sa by nemali byť vyššie čísla alebo väčšia popularita v médiách, ale snaha o to, aby Boh mohol slúžiť ľuďom.

Evanjelický biskup pripomenul, že prvá cirkev, ktorá rozprávala po grécky, poznala štyri slová, ktorými vystihovala poslanie cirkvi vo svete. Tieto slová sú kerygma (zvestovanie evanjelia), diakonia (služba), koinonia (spoločenstvo) a leiturgia (bohoslužba). Esenciou tohto posledného slova je podľa Eľka práve služba Bohu cirkvi. „Keď sa zúčastňujem bohoslužby, tak nerobím v prvom rade ja niečo pre Boha. Je to akt služby Boha voči mne,“ vysvetlil zmysel liturgie Eľko.

Ak chce byť podľa neho cirkev otvorená, mala by prostredníctvom zvestovania, služby a spoločenstva privádzať ľudí k liturgii. Biskup si myslí, že ak bude cirkev pre ľudí zvonka iba atraktívnou inštitúciou, nie miestom, kde si nechajú slúžiť samotným Bohom, tak sa celá snaha o evanjelizáciu míňa účinku. „Cieľom otvárania sa by nemali byť vyššie čísla alebo väčšia popularita v médiách, ale snaha o to, aby Boh mohol slúžiť ľuďom,“ dokončil svoju úvahu biskup.

Potreba autentickosti v prežívaní viery a pastorácia komunity LGBTI

Druhá časť diskusie bola venovaná otázkam z publika. Prvá sa týkala polarizačných tendencií v rámci Katolíckej cirkvi, v ktorej sa vytvárajú tradičné a progresívne zmýšľajúce skupiny veriacich, ktorí sa voči sebe vyhraňujú. Arcibiskup si myslí, že cirkev dokáže vo svojej šírke obsiahnuť všetkých. Najdôležitejšie podľa neho je, aby medzi sebou tieto skupiny neprestali komunikovať a dokázali sa zjednotiť v snahe o dobro.

Ak sa pohybujem v pracovnom či susedskom prostredí a som úprimne veriaci kresťan, tak nie je možné, aby som o svojej viere mlčal. Keď príde na hodnotové otázky, mal by som byť pripravený vydať svedectvo.

„V boji proti zlu však písanie petícií nestačí. Treba byť kreatívni a prinášať vlastné návrhy, ako by sa situácia dala riešiť,“ podčiarkol Graubner. Ako príklad spomenul iniciatívu proti eutanázii, ktorá v Česku viedla k založeniu domovov pre ľudí v paliatívnej starostlivosti. Týmto krokom sa cirkev výrazne pričinila o to, že téma eutanázie prestala byť na pretrase.

Najvernejšia evanjelizácia sa deje podľa oboch hostí vtedy, ak nechám prenikať evanjelium do svojich skutkov a postojov. „Ak sa pohybujem v pracovnom či susedskom prostredí a som úprimne veriaci kresťan, tak nie je možné, aby som o svojej viere mlčal. Keď príde na hodnotové otázky, mal by som byť pripravený vydať svedectvo,“ vysvetlil Eľko.

Biskup v tejto súvislosti odporučil esej od nemeckého luteránskeho teológa Dietricha Bonhoeffera s názvom Drahá milosť, v ktorej veľmi prorocky definoval úskalia luteránskeho poňatia zbožnosti. Hoci to môže vyznievať veľmi drsne a kruto, treba si uvedomiť, že Bonhoeffer to písal s veľkou láskou a bolesťou zároveň. Prozreteľne vystríhal pred formálnosťou a stratou autenticity v prežívaní viery.

Keď sa v človeku na základe nejakej evanjelizačnej akcie niečo otvorí, je veľmi dôležité mať jasno v tom, kto bude mať toto nové duchovné dieťa na starosti.

Obaja hostia sa zhodli na tom, že evanjelizácia sa nekončí tým, že ľudí do cirkvi pritiahneme. Nemôžeme ich nechať na polceste. „Problémom môžu byť veľké evanjelizačné kampane, pri ktorých ľudia zažijú Boží dotyk, no postupne zistia, že sú vo vzduchoprázdne, pretože sa nemajú kam zaradiť,“ vyslovil svoje obavy Eľko. Keď sa v človeku na základe nejakej evanjelizačnej akcie niečo otvorí, je podľa biskupa veľmi dôležité mať jasno v tom, kto bude mať toto nové duchovné dieťa na starosti, kto sa mu bude ďalej venovať, sprevádzať ho na jeho duchovnej ceste a privedie ho k zrelej viere.

Hostia sa v rámci diskusie nevyhli ani polemike súvisiacej s pastoráciou komunity LGBTI. Týchto ľudí by sme podľa evanjelického biskupa mali vypočuť a vytvoriť im bezpečné prostredie. „Zároveň im však v rámci svojho presvedčenia odporúčam život v sexuálnej abstinencii,“ doplnil Eľko. V rámci Evanjelickej cirkvi a. v. však podľa neho neexistuje norma, ktorá by určovala jej oficiálne stanovisko k menšinám s inou sexuálnou orientáciou. Tento deficit jednotného morálneho učenia sa podľa Eľka najvypuklejšie prejavil pri evanjelickej farárke Anne Polckovej či farárovi Ondrejovi Prostredníkovi, ktorých postoje sú jasnou demonštráciou toho, čo sa môže stať, ak sa otvorenosť uchopí z nesprávneho konca a stratí akékoľvek medze.

Arcibiskup si myslí, že pokles záujmu o vieru je úzko prepojený s rastúcou životnou úrovňou. Nesúvisí to podľa neho ani tak s režimom, ako s našou nenásytnosťou.

Arcibiskup Graubner zo svojej skúsenosti z Českej republiky spomenul, že ľudia, ktorí sa na cirkev obracali, mali záujem riešiť svoju sexuálnu orientáciu v duchovnom rozhovore a nie cestou boja o svoje ideologické presvedčenie. Mnohí úprimne hľadajúci sa podľa neho stali obeťou šírenia ideologickej propagandy, ktorú niektoré skupiny či politické strany zneužívali na svoje vlastné ciele.

Odpoveď cirkvi na duchovný hlad ľudí vo svete a jej verejný výtlak

Jedna z posledných otázok smerovala k výzve súvisiacej s úbytkom veriacich, a to najmä medzi mladými. Prihliadnuc na bývalý režim, ktorý sa snažil držať cirkev v okovách a jej slobodu výrazne obmedzoval, sa vynára otázka, kde robíme chybu, keď nedokážeme odovzdávať vieru mladým. Arcibiskup si myslí, že pokles záujmu o vieru je úzko prepojený s rastúcou životnou úrovňou. Nesúvisí to podľa neho ani tak s režimom, ako s našou nenásytnosťou. „Človek, ktorý pociťuje nejaký nedostatok, je schopný v pokore prosiť, prijímať a hľadať, zatiaľ čo toho, kto je presýtený, už nezaujíma nič,“ skonštatoval Graubner.

Zároveň doplnil, že si nemyslí, že riešením by bolo zníženie kvality života, ale skôr uvedomenie si toho, ako na nás vplýva blahobyt, v ktorom žijeme, a ako s tým súvisí ochota podeliť sa s tými, ktorí trpia nedostatkom. Podľa Eľka by sme mali hľadať chybu predovšetkým v nás samých a položiť si otázku, kde zlyhávame, keď nedokážeme odovzdávať našim deťom a vnúčatám duchovné pravdy, z ktorých vychádzame, a čo zapríčinilo, že generačná kontinuita odovzdávania viery bola prerušená. Sám priznal, že si uvedomuje dlhodobý demografický problém, ktorý sa nevyhýba ani Evanjelickej cirkvi a. v. a spôsobuje ročný pokles o tisíce členov.

Je priam až iracionálne, že keď ľuďom prinášame kresťanské pravdy, akoby sa naša snaha míňala účinku, no keď im ponúkneme bizarné učenie, sú z toho nadšení.

Pri pohľade na rastúci záujem o alternatívne formy spirituality si však Eľko zároveň myslí, že ich popularita len odzrkadľuje fakt, že v ľuďoch záujem o duchovno pretrváva. Otázkou podľa neho je, prečo odpoveď na svoj duchovný hlad nenachádzajú v cirkevnom prostredí, ale na iných miestach. Tento fenomén môže podľa neho súvisieť aj s neúctou k vlastnému: „Ak človeku, ktorý možno aj vyrastal v kresťanskej rodine, poviete o tajomstve trojjediného Boha, tak sa len neveriacky usmeje, no keď sa niekde dopočuje o nadprirodzenej sile kameňov, ktoré šíria kozmickú energiu, tak to automaticky berie ako niečo posvätné,“ zhodnotil Eľko.

Podľa jeho slov je priam až iracionálne, že keď ľuďom prinášame kresťanské pravdy, akoby sa naša snaha míňala účinku, no keď im ponúkneme bizarné učenie, sú z toho nadšení. „Toto všetko priniesol porevolučný trh s ezoterickými a spirituálnymi smermi, kde už kresťania nehrajú prvé husle,“ spresnil biskup.

Najsilnejší vplyv zanecháva cirkev vtedy, ak správne formuje svojich veriacich. Pokiaľ žijú ľudia v cirkvi jasne vyprofilovaný kresťanský život, tak ním automaticky menia aj svoje okolie.

V poslednej otázke sa hostia venovali téme vstupovania cirkvi do spoločenského a politického diania. Eľko je presvedčený, že prínos Evanjelickej cirkvi a. v. do kultúrnych, politických a spoločenských dejín Slovenska je nepopierateľný a bez jej účinkovania je len ťažké si predstaviť fungovanie súčasnej spoločnosti. Najsilnejší vplyv však podľa neho cirkev zanecháva vtedy, ak správne formuje svojich veriacich.

„Pokiaľ žijú ľudia v cirkvi jasne vyprofilovaný kresťanský život, tak ním automaticky menia aj svoje okolie,“ vyslovil svoj náhľad biskup. Z pohľadu Katolíckej cirkvi Graubner objasnil, že cirkevní predstavitelia nesmú do politiky vstupovať, no je presvedčený, že povolanie niektorých veriacich je práve vo verejnom účinkovaní, kde môžu zastávať kresťanské hodnoty a tým napokon aj šíriť posolstvo evanjelia.