V tomto svete nie je miesto pre bojazlivého kresťana. Ekumenická modlitba u františkánov volala k odvahe, službe a jednote

Ekumenická bohoslužba. Zľava Thomas Tulung SVD, Zsolt Buza, Dávid Mário Chuchút, Martin Šefranko, Ľudovít Pokojný, Eva Guldanová, Milan Mitana, brat Šimon OFM. Foto: Človeka a Viera/Jozef Kavoň.
„Elity môžu národ opustiť, môžu ho zradiť, ale kresťania – duchovní ako aj všetci veriaci – majú nasledovať väčší a hlbší cieľ – Krista,“ zaznelo na ekumenickej bohoslužbe vo Františkánskom kostole v Bratislave.
Newsletter

Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

„V tomto modernom svete nie je miesto pre bojazlivého kresťana.“ Táto veta zaznela počas ekumenickej modlitby vo františkánskom Kostole zvestovania Pána v Bratislave a stala sa jednou z najsilnejších výziev večera. 

Kresťania a duchovní z rôznych cirkví sa tu stretli v rámci Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov – nie preto, aby zakryli rozdiely, ale aby spoločne pomenovali, kde dnes leží jadro ich viery a zodpovednosti.

Súčasťou stretnutia boli spoločná modlitba a vyznanie viery, príhovory kazateľov z rôznych cirkví, liturgické spevy a pokračovalo sa neformálnymi rozhovormi pri spoločnom agapé.

Tohtoročné materiály k Týždňu modlitieb za jednotu kresťanov pripravila Arménska apoštolská cirkev, pochádzajúca z krajiny, ktorá ako prvá na svete prijala kresťanstvo za svoje štátne náboženstvo.

Izaiáš nás volá k službe tým najbiednejším – a práve tam sa kresťania dokážu naozaj spojiť.

Oficiálnym mottom tohtoročného Týždňa modlitieb je Pavlova výzva z novozákonného Listu Efezanom: „Jedno je telo a jeden Duch, ako ste aj boli povolaní k jednej nádeji svojho povolania“ (Ef 4, 4).

Konkrétna modlitba u františkánov však bola výrazne rámcovaná aj prorokom Izaiášom – jeho volaním k službe chudobným, zraneným a vylúčeným. Práve tento prorocký rozmer dal stretnutiu jasnú a jednoznačnú líniu: jednota kresťanov sa nemá vyčerpávať v slovách, ale má sa stať viditeľnou v skutkoch.

Služba ako priestor pre tvorbu budovanie jednoty 

Evanjelická teologička Eva Guldanová vo svojom príhovore otvorene pomenovala, že práve tu má ekuména na Slovensku ešte veľký priestor rásť. Kresťania sa podľa nej vedia stretnúť na spoločných bohoslužbách a viesť teologické dialógy, no oveľa menej sú zatiaľ rozpoznateľní v spoločnej službe spoločnosti. 

Práve tá by mohla byť silným svedectvom navonok – nielen tým, že by kresťanov spájala medzi sebou, ale aj tým, že by v polarizovanom prostredí poukazovala na našu spoločnú misiu – prinášať konkrétnu pomoc tam, kde chýba. „Izaiáš nás volá k službe tým najbiednejším – a práve tam sa kresťania dokážu naozaj spojiť,“ zdôraznila. 

Na praktický rozmer jednoty upozornil aj evanjelický kňaz Martin Šefranko. Pripomenul, že schopnosť modliť sa spolu nie je samozrejmosťou – dokonca ani medzi ľuďmi jednej konfesie.

O to väčší význam má priestor, kde sa kresťania rôznych cirkví stretávajú, ostávajú v rozhovoroch aj po oficiálnom programe a budujú vzťahy, ktoré sa ďalej rozvíjajú. Práve z nich potom prirodzene vyrastajú spoločné iniciatívy a spolupráca v každodennom živote.

Jednota, ktorá sa rodí vo vzťahoch

Do roviny každodenných vzťahov posunul tému jednoty aj kazateľ Cirkvi bratskej Milan Mitana. Vychádzajúc z Listu Efezanom upozornil, že jednota Cirkvi sa nezačína v štruktúrach, ale v spôsobe, akým kresťania žijú jeden s druhým.

Pripomenul Pavlove slová o pokore, miernosti, trpezlivosti a znášanlivosti a zdôraznil, že tieto postoje sa netýkajú len ľudí, ktorí sú nám blízki či podobní.

„Apoštol hovorí o znášaní iných – nie tých, ktorí mi vyhovujú, ale tých, ktorí sú naozaj iní,“ zaznelo v jeho zamyslení. Práve schopnosť znášať sa navzájom v láske považoval za jeden z najkonkrétnejších znakov duchovnej zrelosti a predpoklad jednoty, ktorá má byť pre svet čitateľná.

Keď jednota formuje hlas kresťanov v spoločnosti

Do širšieho spoločenského kontextu posunul úvahy baptistický kazateľ Dávid Mário Chuchút. Pripomenul, že dejiny Slovenska ukazujú, že to boli často práve kresťania, ktorí v ťažkých časoch krajinu posúvali vpred.

„Ak sa nedokážeme zjednotiť my kresťania, kto iný dokáže byť lepším svedectvom pre našu spoločnosť?“ položil otázku. V čase polarizácie a rozdelenia preto podľa neho nemôžu byť kresťania len pasívnymi pozorovateľmi, ale majú niesť zodpovednosť za smer, ktorým sa spoločnosť uberá.

Ekumenická bohoslužba – Bratislava – Františkánsky kostol 2026

„Elity môžu národ opustiť, môžu ho zradiť, ale kresťania – duchovní ako aj všetci veriaci – majú nasledovať väčší a hlbší cieľ – Krista,“ zdôraznil.

Jeho slová zazneli ako výzva, aby sa kresťania nebáli vstupovať do verejného priestoru so svojimi hodnotami a skúsenosťou viery. Podľa Chuchúta práve v časoch neistoty a napätia potrebuje spoločnosť ľudí, ktorí dokážu spájať, niesť nádej a preberať zodpovednosť aj tam, kde je to nekomfortné. Jednota kresťanov v tomto zmysle neznamená únik zo sveta, ale ochotu byť v ňom prítomní a aktívni.

Odvaha, ktorá vyrastá z identity 

Téma identity a odvahy zaznela výrazne v príhovore verbistu Thomasa Tulunga. Zdôraznil, že ekumenické stretnutia posilňujú vedomie, že kresťania majú spoločnú identitu v Kristovi – a práve z nej pramení odvaha. „V tomto modernom svete nie je miesto pre bojazlivého kresťana,“ povedal.

Podľa neho spoločná viera dáva istotu, že kresťan nie je na svojej ceste sám, a povzbudzuje k tomu, aby sa za svoju vieru nehanbil, ale žil ju otvorene a zodpovedne.

Tulung túto odvahu zasadil do širšieho obrazu dnešného sveta, kde sa istota často zamieňa za materiálne zabezpečenie. „Je veľa ľudí, ktorí majú peniaze, bohatstvo, ale nemajú pokoj v srdci – ani v rodine,“ povedal.

Zároveň poukázal na paradox, že aj ľudia, ktorí žijú jednoducho, no majú vieru, môžu zažívať hlboký vnútorný pokoj. Práve tento rozdiel podľa neho ukazuje, že viera nie je doplnkom k životu, ale jeho základom.

Ak kresťania nedokážu žiť zmierenie medzi sebou, len ťažko ho môžu ponúknuť spoločnosti.

Na rovinu pomenoval podstatu jednoty aj rímskokatolícky kňaz Ľudovít Pokojný. Podľa neho podobné stretnutia obnovujú základné vedomie, že kresťania si navzájom patria.

„Na prvom mieste je Kristus. A práve preto, že ja verím v Krista a aj ty patríš Kristovi, patríme si navzájom,“ povedal. Výzvu proroka Izaiáša vníma ako pozvanie zbaviť sa predsudkov a učiť sa vidieť jeden druhého predovšetkým cez spoločnú príslušnosť ku Kristovi.

Viackrát počas večera zaznelo, že otázka jednoty už dnes nie je len záležitosťou cirkví, ale výzvou, ktorú pred kresťanov kladie samotný svet. V čase rastúcej polarizácie, nedôvery a straty orientácie sa jednota veriacich stáva nielen teologickou témou, ale otázkou dôveryhodnosti.

Ak kresťania nedokážu žiť zmierenie medzi sebou, len ťažko ho môžu ponúknuť spoločnosti. A práve v tom sa dnes rozhoduje, či kresťanstvo bude pre svet čitateľné a uveriteľné.

Autor
Články autora
Odporúčané
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.