Víkendoví rebeli: Ako otec s autistickým synom navštívili všetky futbalové štadióny v Nemecku (recenzia)

Názov tohto textu by hlavnú postavu filmu, ktorému sa venuje, zrejme rozčúlil do nepríčetna.

Predikátovo-logickou negáciou výroku „navštívili všetky štadióny v Nemecku“ totiž je „existuje aspoň jeden štadión v Nemecku, ktorý nenavštívili“.

A tu už záleží na definícii konštanty „štadión“, ale ak budeme pracovať s primerane voľnou definíciou štadióna ako miesta, kde sa hrá futbal a existujú tam divácke miesta, určite by sa v nižších nemeckých ligách našlo množstvo „štadiónov“, ktoré Mirco a Jason, hlavné postavy filmu Víkendoví rebeli (2023) natočeného podľa skutočnej udalosti, nenavštívili.

Na úrovni exaktnej logiky som teda ako autor titulku zlyhal. Metafory, vágnosť, irónia, preháňanie… To všetko je len veľmi ťažko pochopiteľné pre myseľ desaťročného Jasona, ktorý trpí formou vysokofunkčného autizmu (niekedy označovaného ako Aspergerov syndróm).

Futbalové turné

Jeho rodičia, Mirco a Fatime, prispôsobili veľkú časť svojho života synovej diagnóze. U nich doma platia napríklad prísne pravidlá týkajúce sa plytvania, prípadne iného neekologického správania. Školské prostredie však prispôsobiť nedokážu.

A práve tam často dochádza k problémom, napríklad keď Jason označí učiteľku náboženstva za „konšpiračnú teoretičku“ alebo keď amokom zareaguje na provokácie svojich spolužiakov.

Jeho otec Mirco preto využije synovu obrovskú úctu k pravidlám a uzavrie s ním dohodu – ak sa bude v škole správať lepšie, vezme ho na domovský štadión každého futbalového klubu z troch najvyšších nemeckých líg. Jason tak dostane dostatočne veľký balík dát a bude si môcť na ich základe konečne vybrať obľúbený futbalový klub.

Ale keďže je to Jason, požiadavky na tento potenciálny obľúbený klub sú nesmierne prísne – musí mať ekologický štadión, medzi fanúšikmi nemôžu byť nacisti, klub nemôže mať príliš farebné kopačky ani hlúpeho maskota a po zápase sa nemôžu hráči chytiť do kruhu.

Mirco a Jason sa preto takmer každý víkend vydávajú na dlhú a náročnú cestu hľadania obľúbeného klubu.

Vnímanie autizmu sa posunulo

„Nie som Rain Man,“ zareaguje Jason v jednom momente filmu a myslím, že tento citát celkom verne vystihuje postoj filmárov k autizmu.

Za pár desaťročí sa znalosti širokej verejnosti o tomto postihnutí výrazne posunuli a v súčasnosti už asi existuje len málo ľudí, ktorí sa domnievajú, že každý autista je geniálny matematik.

Tvorcom filmu pri realistickom zobrazení autizmu so všetkými jeho úskaliami, no i krásami (napríklad Jasonova posadnutosť astrofyzikou, ktorú ako desaťročný ovláda na vedeckej úrovni) zrejme pomohlo aj to, že film natáčali podľa knihy, ktorú napísal samotný Jasonov otec Mirco.

A keďže je pre zdravých ľudí náročné pochopiť, ako môže niekoho rozhodiť zdanlivo nevinný podnet (napríklad to, že niekto pri čakaní na autobus obsadí Jasonovo zvyčajné miesto na sedenie), filmári sa rozhodli Jasonovo vnútorné prežívanie vyjadrovať prudkými strihmi a nepríjemnými zvukmi v momentoch, keď sa Jason cíti frustrovane. Znie to prvoplánovo, ale zafungovalo to.

Príjemný pocit

Víkendoví rebeli nikdy nezídu z vyšľapaných žánrových koľají hrejivej rodinnej drámy.

To, čím sa tento film odlišuje od iných v tejto žánrovej škatuľke, je realistické vyobrazenie autizmu a prostredie futbalových ultras (asi nebude prekvapením, že rozliate pivo, pyrotechnika a hlasné pokriky, symptómy poriadneho futbalového kotla, nebudú s autizmom vždy fungovať úplne symbioticky).

Dojem z filmu tlačia nahor aj dobré herecké výkony Davida Fitza a Cecilia Andresena, predstaviteľov dvoch hlavných rolí. Režisér Marc Rothemund do roly Jasona síce obsadil zdravé dieťa (vzhľadom na fungovanie filmového pľacu, pochopiteľne), no o mnohých detailoch ich správania sa radil so samotným skutočným Jasonom.

Nejde o prevratný film. No diváci od neho v rámci príjemného rodinného filmového popoludnia odídu s dobrým pocitom. Je to dobrý priemerný film s poučnou pointou.