Violončelista Zvěřina: Naše koncerty sú opakom politiky. Ľudia sa pri nich v podstate nedostanú do konfliktu

Jan Zvěřina (1987) je český violončelista a aranžér. Pôsobí v inštrumentálnom telese Prague Cello Quartet a tento rok sa stal koncertným majstrom v Štátnej opere Praha. V rozhovore sme sa okrem jeho kariérnej cesty rozprávali aj o špecifickej úlohe klasickej hudby v spoločnosti, o tom, ako profesionálny hudobník zvláda svoje ego, rodinný život, alebo ako súvisí jeho kariéra s vierou.

Začnime chronologicky. Ako sa človek dostane k violončelu?

Som štvrté z piatich detí. Pochádzame z Moravy, moji rodičia milovali hudbu, otec hral ako amatér na husliach a starý otec bol herec. Pre mojich rodičov bolo dôležité, aby sme všetci na niečom hrali, takže všetci moji súrodenci si mohli vybrať akýkoľvek nástroj.

A keďže sme mali doma veľa nahrávok, napríklad na gramofóne, tak som už vedel, čo je violončelo a ako znie. Vybral som si ho, pretože znelo krásne. No, aby som bol úprimný, bola to až moja druhá voľba. Predtým som si myslel, že budem hrať na rytmických drievkach. Keď sme totiž s rodinou muzicírovali, mal som vtedy asi tak dva-tri roky, dali mi ich do rúk, aby som na niečom mohol hrať. Nakoniec som si však vo veku šesť rokov vybral čelo pre jeho jedinečný zvuk.

Čo by ste potom označili za zlomové okamihy vašej kariéry? Hudba sa vo vašom prípade zmenila z vedľajšej aktivity na denný chlieb. Ktoré momenty určili túto dráhu?

Existuje mnoho zlomových bodov. Niektoré veci sa dejú postupne, ale najväčšie rozhodnutie musí prísť vtedy, keď sa chcete dostať na konzervatórium. V ôsmej triede som si povedal, že toto je jedna z vecí, ktoré ma naozaj bavia a priťahujú. Rodičom som teda povedal, že sa chcem prihlásiť na konzervatórium.

Rešpekt voči klasickej hudbe pramení z uvedomenia si, že všetci, ktorí dnes niečo dokážu, čerpajú z jej prameňa.

Môj otec však na mojom starom otcovi videl, že to nie je ľahká cesta. Povedal: „Dobre si to rozmysli. Je to chudoba vo fraku.“ Ja som to však mal o čosi ľahšie, pretože moja sestra už na konzervatóriu študovala, takže mi trochu pripravila cestu. Vedel som, že rodičia môžu povedať aj áno.

Potom boli na konzervatóriu rôzne súťaže. Až tam som zistil, že v porovnaní s ostatnými vlastne nie som zlý a že je to niečo, do čoho sa mi vyplatí dávať maximum energie. Po maturite som prestúpil na konzervatórium v Prahe a veľa sa toho zmenilo. V roku 2006 som tam založil Prague Cello Quartet. V Prahe som pokračoval na Akadémii múzických umení. Potom som odišiel do Nemecka na Universität der Künste v Berlíne, ktorá má veľmi vysokú úroveň, a to ma posunulo ešte o krok ďalej. Teraz som relatívne čerstvo prvý koncertný majster v Štátnej opere. Pre mňa je to vrchol, neviem, kam by som sa mohol v orchestrálnom odvetví svojej kariéry ešte posunúť.

Môže vôbec pre človeka na takejto profesionálnej úrovni klasická hudba ešte zostať radosťou?

Keď je kvalita vystúpenia dobrá, stále si to nesmierne užívam. Ako dieťa som počúval i klasické inštrumentálne kompozície a niektoré ma úplne fascinovali a uchvátili. Klasická hudba je dodnes rovnaká, môže vás uchvátiť, ale, samozrejme, záleží na tom, čo počúvate, na čo narazíte a v akej nálade sa práve nachádzate.

Keď sa stane, že pár dní nemôžem hrať hudbu, zrazu si zistím, ako mi to chýba. Uvedomím si, že som od hrania možno závislý. Potrebujem sa k tomu stále vracať.

Čím to je, že klasická hudba má v rámci našej európskej kultúry také privilegované postavenie? Čo dokáže ponúknuť navyše oproti iným žánrom?

Je oveľa komplexnejšia ako populárnejšie žánre. Záleží na tom, o aký druh klasickej hudby ide, ale ako interpreti sa najčastejšie vraciame k baroku, klasicizmu a romantizmu. Filmová hudba z toho vo veľkej miere čerpá, rovnako ako populárne piesne na jednoduchšej úrovni.

Klasická hudba skrýva obrovské bohatstvo, skladali ju neuveriteľní majstri. Dnes je len málo odborníkov, ktorí vedia skutočne priniesť niečo také veľmi jedinečné. Myslím si, že rešpekt voči klasickej hudbe pramení z uvedomenia si, že všetci, ktorí dnes niečo dokážu, čerpajú z jej prameňa. Je v nej nevyčerpateľné bohatstvo melódií, rôznych nástrojových obsadení, nápadov a tak ďalej.

Ste praktizujúci katolík. Akú úlohu vo vašej kariére zohráva viera?

Podľa môjho názoru by každý človek mal pracovať na svojej fyzickej kondícii a duchovnom živote. Duchovný život je jediný pevný bod v mojom týždni, keď v nedeľu ráno chodím do kostola.

Môj umelecký život je úplne chaotický, vystupujem asi päť- alebo šesťkrát týždenne. Nedeľné dopoludnie je svetlý bod, keď viem, že sa môžem zastaviť, upokojiť, zamyslieť sa nad sebou, modliť sa a stretnúť sa s priateľmi. Pre mňa je veľmi dôležité, že mi to prináša určitú pravidelnosť.

Nebo si totiž predstavujem tak, že tam bude tá najkrajšia hudba.

Duchovný život však ovplyvňuje aj samotnú hudbu. Pri interpretácii určitých skladieb sa môžem zároveň modliť, najmä v určitých konkrétnych momentoch počas koncertov. Teraz dokonca hráme jednu skladbu, pred ktorou zámerne ľuďom hovorím, že je to skladba, počas ktorej sa môžu upokojiť, modliť sa, meditovať. Alebo to môže byť pre nich jediná príležitosť na spánok. (Smiech.)

Jedným z cieľov hudby je starať sa o spoločnosť, prispieť k tomu, aby sa ľudia napríklad mohli tiež zamyslieť a stíšiť, potenciálne vnímať nejaký duchovný presah, a to aj vtedy, ak sú neveriaci.

Ako profesionálny hudobník pracuje s vnímaním samého seba, so svojím egom?

Keď človeku niekoľko rokov tlieskajú postojačky tisíce ľudí, môže to ovplyvniť jeho charakter. Proti tomu musím tiež trochu bojovať. Pred každým koncertom sa snažím povedať: „Pane, toto nie je na moju, ale na tvoju slávu.“

Pre mňa je to oslobodenie od pocitu, že tam idem sám za seba. V skutočnosti tam idem len kvôli tomu, že som dostal nejaké dary a že existujú veci, ktoré ma presahujú. Veľmi dôležité je byť takto nastavený.

Ovplyvňuje vašu interpretáciu hudby nejako skutočnosť, že jej časná krása je odleskom absolútnej krásy Boha?

Určite, je to činnosť, ktorá dokáže človeka povzniesť. Moja predstava je však trochu iná. Nebo si totiž predstavujem tak, že tam bude tá najkrajšia hudba. A naopak, v pekle bude falošná alebo nekvalitná hudba, pretože pri nej vždy trpím. (Smiech.)

Neviem, či to takto vníma každý. Existujú však okamihy, keď človek počuje nejakú nádhernú hudbu a dostane ho jednak úplne do prítomného okamihu, ale aj emočne až za hranice tohto sveta.

Bude to teraz možno tematicky prudký skok späť na zem, ale chcel by som sa spýtať na niečo veľmi pragmatické. Hovorili ste o vysokej frekvencii koncertov. Ako sa pri tom dá zvládať rodinný život?

Je to zložité. Teraz máme tri deti vo veku 13, 10 a 8 rokov. Mám šťastie, že mám manželku, ktorej to neprekáža tak, ako by to možno prekážalo iným ľuďom. Napríklad jej neprekáža moje cvičenie. Hudobník väčšinou cvičí doma, čo sa môže stať nepríjemným, keď to niekto počuje každý deň.

Aká časová záťaž to v praxi je?

Povedal by som, že mimo koncertov na sebe pracujem v priemere dve hodiny denne. Koncerty vyzerajú tak, že niekam prídete, musíte tiež s ostatnými skúšať, to zaberie takú hodinu až tri. Potom nasleduje samotné hranie, tiež od jednej do troch hodín.

Konkrétne v prípade Prague Cello Quartet to znamená, že od rána cvičím koncentrovane sám, potom sa chystám, balíme a prevážame techniku, potom máme skúšku na mieste, koncertujeme a vrátime sa domov približne okolo druhej v noci.

Rodina sa musela trochu prispôsobiť. Nepoznám typické veci zo života ostatných otcov, ako napríklad uspávanie detí. Ja to naozaj nerobím, stáva sa to možno raz alebo dvakrát za mesiac. S odchodom do školy je to podobne. Ráno obvykle dospávam predošlú noc, takže je to na mojej manželke.

Keď však nie som niekde na cestách, mám možnosť ísť s deťmi poobede na krúžky. To vnímam ako neuveriteľne dôležité, aby som s každým z nich zvlášť mal tiež osobný vzťah. To, že každé z detí hrá na nejakom nástroji, nás určite spája. Ale aj to, keď veziem syna na futbal. Túto možnosť zas ja beriem ako niečo, čo možno nemajú iní otcovia, a to si vážim.

Hudba je vo vašej rodine teda prvkom, ktorý určitým spôsobom vedie k jednote. V súčasnosti žijeme v neuveriteľne atomizovanom a rozdelenom svete. Myslíte si, že klasická hudba môže byť niečím, čo aj na širšej, celospoločenskej úrovni zafunguje na rozdelenie ako hojivý balzam?

Som presvedčený, že áno. Naše koncerty sú tak trochu opakom politiky – sedia tam pri sebe ľudia najrozličnejších presvedčení, ktorí by vedľa seba napríklad v krčme vôbec nevydržali. Zažijú spolu niečo, pri čom sa medzi sebou v podstate ani nedokážu dostať do konfliktu. Za dvadsať rokov svojej kariéry som videl, že do tej sály vieme dostať ľudí z rôznych sociálnych postavení a bublín, a tí ľudia potom zažijú niečo, čo ich skôr spája, ako rozdeľuje. A to je pre mňa tiež jeden z dôvodov, prečo to robiť. Dejú sa tam veci, ktoré človeka presahujú.

My sa naše koncerty snažíme poňať tiež trochu odľahčene. Niekedy sa stáva, že príde manželský pár, pričom jeden z nich má klasickú hudbu rád a ten druhý až tak nie. Naše koncerty slúžia ako miesto, kde zvládnu prísť spolu, a funguje to. Často máme od ľudí spätnú väzbu, že sú veľmi vďační za to, že mohli ísť na takú hudbu spolu a urobiť si taký „family-building“. (Úsmev.)

Alternatívne by sa to dalo nazvať párovou muzikoterapiou. Čo plánujete do budúcna? Máte nejaké kariérne sny alebo méty, ktoré by ste chceli dosiahnuť?

Tento rok som si splnil niekoľko snov. S manželkou, ktorá pracuje pre kvarteto ako produkčná manažérka, sme zorganizovali náš najväčší koncert pre 3000 ľudí. Vydali sme tiež asi dva alebo tri videoklipy a nahrali ďalší album. Vždy sa ponúka robiť ešte väčšie koncerty alebo viac klipov. Budúci rok nás čaká ešte viac koncertov ako tento rok, keď ich bolo asi 70.

Mám však ešte jednu víziu, ktorá síce nie je ktovieako veľkolepá, ale podľa mňa má veľký zmysel – dostať ľudí nejako do kostola, a to aj takých ľudí, ktorí tam normálne nechodia. Nosím v hlave taký projekt, na ktorom by som rád pracoval a ktorého cieľom je okrem iného ukázať ľuďom, že kostol je priestor, ktorého sa nemusia báť. Hudba je práve jedným z prostriedkov, ako im to ukázať. Uvidíme, ako sa to rozbehne.