Vyrábajú maskovacie siete pre ukrajinskú obranu: Vojakom pomáhajú aj psychicky, pripomínajú im, za koho bojujú

Zdroj: Oberih
S pletením maskovacích sietí pre Ukrajinu začali krátko po tom, ako vypukla vojna. Najprv ich vyrábali v bratislavských parkoch. Tam však narážali na nepríjemné poznámky prorusky naladených Slovákov. Neskôr svoju pomoc, ku ktorej sa časom pridali i slovenskí dobrovoľníci, rozšírili aj na ukrajinských civilistov. O činnosti dobrovoľníckej iniciatívy Oberih sme sa rozprávali s lekárkou a dobrovoľníčkou Allou Kobets. Pochádza z Charkova a na Slovensko utiekla so svojou dcérou po vypuknutí vojny.

Sme otvorení rozhovoru.
Potrebujeme však vašu pomoc.

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!

Vaša dobrovoľnícka iniciatíva nesie názov Oberih. Čo znamená toto slovo v ukrajinčine?

V ukrajinčine sa význam tohto slova spája s ochranou. S oberihom sa stretávame aj pri ľudovej tradícii, a to konkrétne pri výšivkách na oblečení, do ktorých ženy vkladali celé svoje vnútro, lásku a mysleli pritom na toho, kto toto oblečenie bude nosiť, samozrejme s úmyslom, aby ho tento odev vždy chránil.

My v Oberihu sa tiež v prenesenom význame slova snažíme ochraňovať, a to predovšetkým vojakov na fronte, ktorí chránia Ukrajinu. Pletieme pre nich maskovacie siete a pomáhame aj rôznymi inými spôsobmi.

Vedeli ste od začiatku, že chcete primárne pomáhať ukrajinským vojakom?

Nebol to prvotný cieľ. Hľadali sme spôsob, akým vieme pomôcť. Prosby, ktoré sa k nám dostali, boli práve od vojakov. Celá naša iniciatíva sa však začala tak, že sa toho chytila jedna naša dobrovoľníčka, ktorá začala pliesť siete v Bratislave. Postupne sa k nej pridávali aj ostatné ženy. Túžbu pomôcť som mala aj ja, a tak som sa pripojila.

Zo začiatku sme plietli iba siete. Keď sme mali viac možností, začali sme pomáhať aj civilistom. Teraz by som povedala, že je tá pomoc v pomere sedemdesiat na tridsať. Stále sa snažíme pomáhať ukrajinským obrancom, ale posielali sme pomoc aj ľuďom zasiahnutým následkami zničenej Kachovskej priehrady či do viacerých nemocníc. Závisí to vždy od toho, aká prosba sa k nám dostane a aké sú naše aktuálne možnosti.

Alla Kobets s dcérou utiekli po vypuknutí vojny na Slovensko. Zdroj: archív A. Kobets

V Oberihu pomáhajú aj slovenskí dobrovoľníci. Išlo od začiatku o ukrajinsko-slovenskú spoluprácu?

Vznikli sme ako čisto ukrajinská iniciatíva. Táto myšlienka sa však ďalej rozšírila aj vďaka Vladovi, ukrajinskému študentovi, ktorý žil na Slovensku už pred inváziou. Informácie a prosby o pomoc šíril aj v slovenčine na svojich sociálnych sieťach. Tak sa k nám začali postupne pridávať aj Slováci.

Koľko ľudí dnes takto spoločne pomáha Ukrajine?

V našej skupine na sociálnej sieti nás je už okolo tisíc. Mnohí pomáhajú práve šírením informácií a ich zdieľaním, prípadne aj finančnými príspevkami. V Bratislave nám s pletením sietí aktívne pomáha okolo tridsať ľudí a niektorých členov máme aj priamo na Ukrajine. S nimi komunikuje naša hlavná koordinátorka Olena a vďaka nim môžeme veľa vecí kupovať priamo na Ukrajine, kde sú často lacnejšie ako na Slovensku.

Napríklad v známej Buči je tiež jedna skupina žien, ktorá pletie siete a šije maskovacie odevy pre vojakov. Volajú sa Bučanske pavučky. Práve táto skupina prišla na to, aký materiál je najlepší na spomínané siete, ako ich pliesť, aby sa priblížili čo najviac k profesionálnym maskovacím sieťam.

Spolupracujete aj s inými organizáciami?

Je viacero organizácií, s ktorými sme spolupracovali a ktoré aj na začiatku šírili informácie o našich zbierkach materiálnej pomoci. Ako som však spomínala, problém je, že pomáhame aj vojakom. Nejde síce o profesionálnych vojakov, sú to hlavne dobrovoľníci, teritoriálna obrana, a teda ľudia, ktorí boli pred vojnou civilistami. Málokto – hlavne zo Slovákov – to však rozlišuje.

Mnohé organizácie, ktoré pomáhajú, sa preto výlučne sústreďujú na pomoc civilistom, pretože Slováci sú ochotnejší pomáhať práve im. Môžu mať totiž pocit, že pomoc vojakom je vojenská pomoc, hoci my pomáhame výlučne humanitárne.

Zdroj: Oberih

Sú to však práve ukrajinské organizácie, s ktorými spolupracujeme najviac. Napríklad v známej Buči je tiež jedna skupina žien, ktorá pletie siete a šije maskovacie odevy pre vojakov. Volajú sa Bučanske pavučky.

Práve táto skupina prišla na to, aký materiál je najlepší na spomínané siete, ako ich pliesť, aby sa priblížili čo najviac k profesionálnym maskovacím sieťam. A práve cez ňu sme sa dostali k týmto informáciám aj my.

Naše siete boli predtým veľmi amatérske. Vyrobené z toho, čo sme mali. Postupne sme však začali používať lepší materiál a aj technika pletenia sa dnes veľmi približuje tej profesionálnej.

Rozumiem, že maskovacia sieť má za úlohu chrániť vojakov a prípadne zmiasť nepriateľa. Aký veľký je však význam týchto sietí v stratégii boja a čo to pre vojakov z psychologického hľadiska znamená, keď im príde pomoc v podobe maskovacej siete?

Tieto siete doslova zachraňujú životy. Môžu totiž kryť techniku, dopravné prostriedky, ale aj priamo úkryty v zákopoch. V súčasnej vojne sa vo veľkom využívajú drony, a keď z dronu hľadáte nepriateľské pozície, maskovacie siete dokážu odviesť veľmi dobrú prácu.

Dostať takúto sieť je pre vojakov aj psychická podpora. Mať vedomie, že sa o vás niekto stará a myslí na vás, že si dal tú námahu a uplietol to, pocit, že v tom nie ste sami, je pre chlapcov aj dievčatá na fronte veľmi dôležitý.

Naši vojaci sa však dokážu radovať ako malé deti z hocičoho, čo im pošleme. Najviac ich ale dojímajú obrázky a listy od detí, ktoré im často pribalíme. Pomáha im to psychicky a pripomína im to, za čo a za koho bojujú. Vedia, že to má zmysel.

Čo momentálne cítiť najviac, nie je ani tak únava z toho, že konflikt trvá dlho, ale bolesť z toho, koľko svojich bratov už stratili.

Čo všetko je potrebné na vyhotovenie takejto siete? Koľko to trvá a koľko rúk sa väčšinou podieľa na jej výrobe, aby bola čo najefektívnejšia?

Na upletenie siete je najprv potrebná tzv. podkladová sieť. Tou môžu byť napríklad rybárske siete alebo siete pre mačky. Kupujeme ich na Ukrajine, ale aj na Slovensku. Podkladové siete si tiež sami striháme. Na začiatku bolo potrebné postaviť aj konštrukcie, na ktoré sa siete upevňujú. Časom nám s tým pomohol jeden slovenský stolár, ktorému sme veľmi vďační.

Potom je veľmi dôležitý materiál. Najprv sme siete vyrábali z bavlnených tkanín, zo starého oblečenia vo vhodných farbách. Neskôr sme sa cez Bučanske pavučky dozvedeli o spunbonde. Ide o netkanú, ľahkú, ale zároveň pevnú textíliu s dobrými vlastnosťami, ktorá sa často používa aj v zdravotníctve.

Upliesť veľkú sieť s rozmermi 7 x 10 metrov trvá také tri-štyri dni, závisí to od množstva ľudí, ktorí prídu. Menšie siete dokážeme upliesť za jeden-dva dni.

Koľko takýchto sietí ste už poslali na Ukrajinu?

Presné číslo nepoznám, nepočítame to. Prvoradá pre nás bola od začiatku pomoc, nie čísla. Ale odhadom to bude už viac než osemdesiat.

Zdroj: Oberih

Ukrajinci sú známi silným vlastenectvom a pri tejto pomoci ich spája predovšetkým hlboká motivácia pomôcť svojej krajine a tým, ktorí za ňu dennodenne nasadzujú vlastné životy. Viete však, ako uvažujú Slováci, ktorí vám pomáhajú?

Od našej slovenskej dobrovoľníčky Lenky viem, že Slováci, ktorí nám pomáhajú, to robia preto, lebo si uvedomujú, že nejde len o konflikt Ukrajiny. Vnímajú, že keby Ukrajina prehrala, mohlo by sa to priamo týkať aj Slovenska. Zároveň majú jasno v tom, kto je v tejto vojne agresor a kto obeť. Ľudia, ktorí nepodľahli proruským naratívom, tak jednoducho cítia, že je to správne.

Tiež sú to ľudia, ktorí si uvedomujú, že aj vzhľadom na to, ako Rusko pristupuje k mierovým rokovaniam a celkovo k dodržiavaniu dohôd, iná reč ako reč sily naň neplatí. Znamená to, že je potrebné podporovať aj armádu, lebo zatiaľ neexistuje iný spôsob, ako vojnu ukončiť, než sa ju snažiť vyhrať.

Chodia k nám aj slovenskí stredoškoláci a pre mnohých, hlavne chlapcov, je fakt, že môžu prispieť svojou troškou a reálne niekomu zachrániť život, veľká vec.

S vojakmi, respektíve s veliteľmi jednotiek komunikujete osobne. Ako ste na nich získali kontakty?

Mnohé kontakty máme od rodín vojakov. Jedna dôchodkyňa, ktorá u nás pomáha ako dobrovoľníčka, má na fronte syna, ďalšia tam má manžela. Časom si už aj vojaci začali medzi sebou posielať kontakt na nás. Vždy sa s nimi niektorá z našich koordinátoriek spojí a snažíme sa každého si najprv overiť, aby sme sa vyhli podvodom.

Prišla od vojakov niekedy aj nejaká špeciálna požiadavka?

Väčšinou sú vďační za hocičo, ale už sa nám stalo, že nás niektorí poprosili, aby sme im neposielali rybie konzervy, lebo ich už nemôžu ani cítiť. (Smiech.)

Zdroj: Oberih

Podelia sa s vami niekedy aj o to, čo prežívajú po psychickej stránke, o únavu spojenú s faktom, že koniec vojny je podľa prognóz ešte v nedohľadne?

Nájdu sa takí aj takí. Niektorí vojaci sú viac rezervovaní, nerozprávajú o svojom prežívaní. Niektorí píšu a hovoria aj viac osobných vecí. Povedia mi niekedy aj veci, ktoré by nikdy nepovedali svojim blízkym, pretože ich nechcú rozrušovať, zároveň to ale potrebujú dostať zo seba von.

Čo však momentálne cítiť najviac, nie je ani tak únava z toho, že konflikt trvá dlho, ale bolesť z toho, koľko svojich bratov už stratili. Ich psychika trpí hlavne tým, koľko kamarátov im už zomrelo. Toto skôr či neskôr odrovná každého.

Jedna z vecí, ktorá je pre vojakov veľmi demotivačná, je vidieť, ako niektorí zabúdajú, že na východe krajiny umierajú ľudia.

Ako dokážete reagovať na tieto ich svedectvá a čo pomáha v takýchto situáciách?

Najdôležitejšie je dať im tú možnosť vyrozprávať sa. Niektorí potrebujú počuť aj slová podpory, ale je veľmi individuálne, aké konkrétne. Keďže s mnohými z nich pravidelne komunikujem, trochu ich už poznám a viem, čo by potrebovali počuť. To najdôležitejšie, čo im môžete povedať, je, že za nimi stojíte a že to, čo robia, má zmysel.

Prednedávnom bola jedna naša dobrovoľníčka vo vojenskej nemocnici v Mykolajive, kde boli chlapci z jednotky, ktorej pomáhame. Veliteľ, s ktorým sme vždy komunikovali, tam však práve v tom čase nebol. Chlapci teda nevedeli, že dobrovoľníčka je od nás.

Prišla tam aj so svojím synčekom, priniesla vojakom koláč a nejaké drobnosti. Vojaci si najprv mysleli, že prišla za nejakým príbuzným. Keď sa dozvedeli, že je to dobrovoľníčka, dokonca z ukrajinsko-slovenskej iniciatívy, boli veľmi dojatí. Keď im vysvetlila, kto je a odkiaľ prichádza, povedali jej, že za to sa oplatí položiť aj život.

Hovoríte, že vojakom pomáha počuť, že to, čo robia, má zmysel. Prečo je také potrebné im to pripomínať?

Jedna z vecí, ktorá je pre nich veľmi demotivačná, je vidieť, ako niektorí zabúdajú, že na východe krajiny umierajú ľudia. O to viac je pre nich dôležité vedieť, že je to len malá skupina ľudí a že stále je tu mnoho tých, ktorí si vážia to, čo vojaci robia.

Ukrajinsko-slovenské maskovacie siete zachraňujú životy vojakov na fronte. Zdroj: Oberih

Je teda problém zabúdania aj problémom samotných Ukrajincov?

Bohužiaľ, áno, no myslím si, že je to skôr problém menšiny. Nájdu sa Ukrajinci, ktorí odišli do zahraničia a žijú si svojím životom. Ale množstvo Ukrajincov sa snaží pomáhať aj spoza hraníc. Veľa z nich má na fronte niekoho z rodiny a to tiež mnohým nedovoľuje zabúdať.

Ako vnímate ochotu Slovákov pomáhať po takom dlhom čase?

Viem, že pomoc na Slovensku mala isté fázy. Na začiatku invázie sme zažili veľkú vlnu solidarity a ochoty pomôcť, za ktorú budeme my Ukrajinci navždy vďační všetkým Slovákom! Časom tá ochota klesala. V našom prípade sa však pomoc zo strany Slovákov paradoxne postupne zväčšuje. Čím viac ľudí sa o nás dozvedá, tým viac ich je ochotných podporiť nás.

Teraz po voľbách nám pomáhajú aj ľudia, ktorí boli za vojenskú pomoc Ukrajine, a hľadajú spôsoby, ako podporiť armádu. My síce poskytujeme výlučne humanitárnu pomoc, no pre obrancov sú životne dôležité nielen zbrane, ale aj ochrana pred vzdušnými útokmi a, samozrejme, naplnenie úplne základných potrieb. Aj keď podávajú hrdinské výkony, sú to ľudia ako my, potrebujú jedlo, teplo, lieky.

Vnímate teda aj slovenskú politickú scénu a postoj vlády Roberta Fica k pomoci Ukrajine?

Áno, sledovala som aj voľby. Osobne si myslím, že Slováci mali na výber aj lepšie, demokratickejšie možnosti. Pre mnohých z nás to preto bolo sklamanie a smútok z toho, koho si Slováci zvolili, hlavne pre pozitívny postoj týchto strán voči Rusku a preberanie proruských naratívov – napriek tomu, že vidia realitu u nás na Ukrajine.

Vo veľkej miere sme tiež pocítili strach, či nebudeme mať problém z toho, že posielame pomoc vojakom. Realita zatiaľ ukazuje, že môžeme v pomoci pokračovať. Mnohí ľudia, ktorí tu žijú niečo vyše roka, však majú obavy, pretože netušia, čoho je nová vláda schopná.

Na Slovensku žijete aj so svojou dcérou. Ste v kontakte so zvyškom rodiny na Ukrajine? Čo vám pomáha vydržať?

Áno, na Ukrajine zostala moja mama, súrodenci aj zvyšok rodiny, priatelia a kolegovia. To, čo mi pomáha v celej tejto situácii, je aj Oberih, kde môžem pomáhať a viem, že robím niečo užitočné. Zároveň sa tam s ostatnými ženami medzi sebou môžeme podeliť o naše prežívanie. Väčšina z tých, ktorých rodiny ostali na Ukrajine, už totiž vo vojne niekoho stratila.

Autor
Články autora
Odporúčané
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Podobné články