Komentáre Spoločnosť

Cirkev a jej výzvy podľa pápeža Františka

Foto: TASR/ TK KBS/ Michal Svítok

V dvoch predchádzajúcich častiach návratov k návšteve pápeža Františka na Slovensku som ponúkol všeobecný pohľad na jej posolstvo a vrátil som sa k myšlienkam a výzvam adresovaným celej spoločnosti a k určitým kresťanským postojom. V týchto riadkoch by som sa chcel sústrediť na chápanie Cirkvi a niektoré výzvy pre tú našu slovenskú.

Cirkev, ktorá žije vo svete a vedie dialóg

Príhovor v Katedrále svätého Martina nám predostrel dve rozličné ponímania Cirkvi. To prvé ju vidí ako mocenskú štruktúru alebo ako pevnosť, ktorá „hľadí na svet s odstupom a vystačí si sama“. Stará sa predovšetkým o samu seba, o svoje štruktúry, o to, ako sa svet na ňu díva, prípadne sa cíti s ním v konflikte. To druhé ju vníma ako spoločenstvo, ktoré „vychádza“, a preto sa „neoddeľuje od sveta a nepozerá na život s odstupom, ale žije v jeho vnútri“. Nie je potrebné prízvukovať, že práve to druhé ponímanie je vlastné pápežovi Františkovi. Teraz si položme otázku: Ako ju vnímame my?

Z týchto dvoch pohľadov následne vyplývajú rozličné postoje. Na jednej strane tendencia uzatvoriť sa do „pevnosti obranného katolicizmu“, ktorý súdi. Na druhej strane snaha otvoriť sa dialógu, ktorý nie je „selektívny“ a nelimituje sa len na „našich“. Neprevažuje náhodou na Slovensku ten prvý postoj? Prečo to nie je naopak? Nebude za tým strach z toho, že sa naše predstavy, pozície a hodnoty zatrasú a zneistejú? Nebojíme sa, že naše duchovné korene vyschnú?

Pápež František od začiatku svojho pontifikátu ponúka víziu Cirkvi, ktorá v skutočnosti nie je jeho, ale je evanjeliová. Práve evanjeliové posolstvo vyžaduje duchovnú konverziu, ktorá nás neustále vyrušuje v našich komfortných zónach a nezameriava sa na „získanie priestoru a privilégií“. Nie je práve preto tento pápež často kritizovaný v Cirkvi samotnej?

Pápež František od začiatku svojho pontifikátu ponúka víziu Cirkvi, ktorá v skutočnosti nie je jeho, ale je evanjeliová.

Cirkev by mala byť predovšetkým domov, ktorý spája a vytvára spoločenstvo. Horlivosť by sa mala preniesť z vedenia kultúrnych vojen do „nenásilného a trpezlivého rozsievania Božieho kráľovstva, predovšetkým svedectvom milosrdenstva a lásky“. Preto „nikto v Cirkvi sa nesmie cítiť mimo alebo daný nabok. Nie je to len spôsob vyjadrovania, je to spôsob bytia Cirkvi,, povedal rímsky biskup v Bratislave. Na rozšírenie a hlbšie pochopenie tejto vízie Cirkvi a jej poslania si znova prečítajme apoštolskú exhortáciu Evangelii gaudium.

Ohlasovanie evanjelia dnes a hľadanie jednoty

Práve radosť evanjelia by mala byť motorom jeho ohlasovania, ktoré načúva dnešnej dobe a hľadá spôsoby, ktoré dokážu preniknúť každodenný život.

Jedným z bodov pápežovho príhovoru počas ekumenického stretnutia je myšlienka, ktorá poukazuje na koherentnosť ohlasovania evanjelia dnes v spojení s hľadaním jednoty medzi kresťanmi. Totiž snaha o viditeľnú jednotu kresťanského spoločenstva nie je len evanjelizačnou opciou, ale jej základným prvkom. To platí obzvlášť, ak si želáme Európu „viac preniknutú evanjeliom“. No jednota, ako pripomenul pápež, „sa nedosahuje natoľko dobrými úmyslami a dodržiavaním nejakej spoločnej hodnoty, ako skôr tým, že robíme niečo pre tých, ktorí nás väčšmi približujú k Pánovi. Kto to je? Sú to chudobní, lebo v nich je prítomný Ježiš (porov. Mt 25, 40)“. A to je konkrétny spôsob, ako byť už teraz zjednotení. Ako sme teda na tom s ekumenickým úsilím? Ako vnímame iné kresťanské cirkvi? Zjednocujeme sa tam, kde je to možné? Dúfajme, že tieto septembrové dni neostanú len povzbudením k nášmu ekumenickému úsiliu, ale najmä k jeho zintenzívneniu.

blank
Foto: TASR/TK KBS/Michal Svítok

Cyrilo-metodská misia a tradícia ako vzor otvorenosti a evanjelizácie

Celá pápežova cesta na Slovensku sa niesla v duchu neustáleho odvolávania sa na cyrilo-metodskú tradíciu. Misia solúnskych bratov by nemala zostať len duchovným odkazom, ku ktorému sa máme hlásiť a občas si ho pripomínať, ale spôsobom, ako žiť podľa viery dnes s výzvami, ktoré sa jej predkladajú. „Cyril a Metod pre nás nie sú postavy, ktoré si treba pripomínať, ale vzory, ktoré treba napodobňovať, učitelia, od ktorých sa vždy môžeme učiť duchu a spôsobu evanjelizácie, ako aj občianskej angažovanosti,“ zdôraznil pápež na generálnej audiencii po návrate zo Slovenska. V rozličných príhovoroch boli vyzdvihnuté určité aspekty cyrilo-metodskej misie, na základe ktorých nás pápež pozval znovuobjaviť jej odkaz a hlavne poukázal na ich aktuálnosť.

Spoločenstvo so všetkými

Jedným zo špecifických znakov byzantskej misie bolo vytváranie spoločenstva a jednoty so všetkými. „Cítili sa poslaní pre všetkých a hľadali spoločenstvo so všetkými: Slovanmi, Grékmi a ľuďmi latinskej tradície. Pevnosť ich viery sa tak prejavovala v spontánnej otvorenosti. Je to dedičstvo, ktorého ovocie ste povolaní v tejto chvíli zbierať, aby ste boli aj v tomto čase znakom jednoty,“ povedal Svätý Otec. Občas totiž zabúdame, že solúnski bratia neboli Slovanmi, no to im nebránilo sa nimi istým spôsobom stať. A nebola by azda neustála snaha o budovanie spoločenstva s ostatnými národmi a krajinami, ako špecifikum Slovákov, tou najkrajšou ľudskou vlastnosťou, priamym odkazom na naše kultúrne a duchovné dedičstvo?

Občas zabúdame, že solúnski bratia neboli Slovanmi, no to im nebránilo sa nimi istým spôsobom stať.

Jednota v rozmanitosti

Cyril a Metod budovali predovšetkým jednotu, čím sa stali „predchodcami ekumenizmu“. Jednota, ktorá nie je uniformnosťou. Už len pochopenie tohto – čo si vyžaduje určitú konverziu myslenia – môže pomôcť k našej otvorenosti. Naše binárne myslenie nám občas bráni porozumieť, že tu nie je protirečenie. Jednota je totiž kresťanskou hodnotou, lebo je trojičnou dynamikou. Uniformnosť ňou však nie je. Tá je skôr pokušením, ktorému čelíme, lebo je stále jednoduchšia ako jednota. Potrebné je však dať si pozor, lebo „za snahou chcieť byť uniformný sa skrýva ideológia“. Práve v budovaní jednoty, ktorá neničí rozmanitosť, ba naopak, uchováva ju, sú solúnski bratia stále aktuálnym príkladom.

Tvorivosť

Vytvárať spoločenstvo a budovať jednotu však neznamená uzatvoriť sa do seba a svojich tradícií, ale je predovšetkým vyústením otvorenosti, ktorá pobáda k tvorivosti. A tu je namieste pápežova otázka: „Nepotrebuje toto isté aj dnešné Slovensko? (…) Nie je azda toto najnaliehavejšou úlohou Cirkvi pri dnešných európskych národoch: vymyslieť nové ,abecedy‘, aby zvestovala vieru?“ Tvorivosť, v ktorej apoštoli Slovanov vo svojom evanjelizačnom a inkulturačnom úsilí vynikali, predovšetkým načúva konkrétnym potrebám ľudí a hľadá spôsoby, ako presiaknuť evanjeliovým posolstvom každodenný život. Práve preto „oni nás učia, že evanjelizácia nie je nikdy jednoduchým opakovaním minulosti“. Výzva na otvorenosť je teda spojená s koreňmi a tie sú východiskovým bodom, z ktorého možno čerpať. To sa spája v cyrilo-metodskej tradícii, teda nie je nám to cudzie, len možno z toho dostatočne nečerpáme.

blank
Foto: TASR/TK KBS/Michal Svítok

Prekonať tendenciu vracať sa do minulosti

Aj u nás na Slovensku máme tendenciu vracať sa do minulosti. Ide o „pokušenie vrátiť sa späť“, ako to povedal pápež slovenským jezuitom. Práve toto je jedno z „boľavých miest Cirkvi v týchto časoch“, tým, čím trpí v niektorých krajinách. „Bojíme sa slúžiť svätú omšu tvárou k ľudu, ktorý nám hľadí do tváre a hovorí nám pravdu. Bojíme sa vykročiť vpred s novými formami pastorácie. (…) Bojíme sa sprevádzať ľudí s odlišnou sexuálnou orientáciou. Bojíme sa ísť na krížne cesty.” To sú rozličné strachy, ktoré majú na pozadí strach zo života viery v slobode, a preto hľadáme istoty v minulosti.

Na druhej strane táto „ideológia návratu“ sa prejavuje tým, že „tvárou v tvár generácii, ktorá možno neverí, ktorá stratila zmysel pre vieru alebo ktorá zredukovala vieru na zvyk či viac-menej prijateľnú kultúru“, nariekame a uzatvárame sa do obranných pozícií, z ktorých sa staviame do pozície sudcov.

Tieto tendencie spolu s uprednostňovaním zákonov namiesto kráčania dopredu so zrelou vnútornou slobodou vedú k tomu, že Cirkev sa stáva „rigidnou a zatvorenou“.

Prežívame svoju vieru slobodne alebo rigidne?

Žiť vieru v slobode

Už od prvého príhovoru pápež prízvukoval dôležitosť slobody, najmä tej vnútornej, ktorá je nám ľuďom vlastná. Aj keď je nám vlastná, je potrebné nezabudnúť, že sloboda „nie je automatický výdobytok, ktorý sa nemení a zostáva raz a navždy. Nie! Sloboda je vždy cesta, niekedy ťažká, ktorú treba neustále obnovovať, bojovať za ňu každý deň. Na to, aby ste mali skutočnú slobodu, nestačí, aby sme boli slobodní na vonkajšej rovine alebo v spoločenských štruktúrach. Sloboda nás priamo volá k zodpovednosti za svoje rozhodnutia, k rozlišovaniu, k tomu, aby sme rozvíjali životné procesy. Toto je náročné a máme z toho strach,“ dodal pápež. Strach a náročnosť tejto cesty nás môžu viesť k pokušeniu „znova sa stať otrokmi, iste, už nie režimu, ale ešte horšieho otroctva, toho vnútorného“. Práve to vnútorné otroctvo spôsobuje ututlávanie slobody, otroctvo bráni jej dospievaniu. A s tým sa vieme aj uspokojiť, lebo to nás vzďaľuje od rizika voľby.

Opýtajme sa sami seba: Ako je na tom naša vnútorná sloboda? Uspokojíme sa s málom? Aký priestor dávame rastu svedomia? Prežívame svoju vieru slobodne alebo rigidne?

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Od Európy po USA, trestuhodná migračná politika

Francesca Cabibbo

Výber NM: Poľský premiér vyzval lídrov Európskej únie na „otvorenie dialógu“ o reforme Únie

Michal Lukáč

Za hlinený dukát dostanú ľudia bez domova jedlo v siedmich slovenských mestách

redakcia nm

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies