Menili spoločnosť napriek vzájomným rozdielom. Krčméry a Jukl na to išli zdola, nie politicky, hovorí režisér filmu Slobodní Slavomír Zrebný

Kedy sa vo vás zrodila myšlienka nakrútiť film o histórii tajnej cirkvi v Československu?

Asi pred desiatimi rokmi som bol na jednom stretnutí Komunity sv. Egídia na Velehrade, kam prišiel aj náš priateľ Leonardo z Ríma. Pri tejto príležitosti si pre nás pripravil prednášku o dejinách tajnej cirkvi pôsobiacej počas komunizmu v Československu a o niekoľkých osobnostiach, ktoré mal šancu i osobne spoznať, keďže východnú Európu za socializmu viackrát navštívil. Dokázal ich príbeh podať takým pútavým spôsobom, že nás to veľmi zasiahlo. Zároveň sme sa zamýšľali nad tým, prečo sa o ich hrdinských skutkoch na Slovensku takmer vôbec nehovorí. Tak vznikla myšlienka niektorých z nich osobne navštíviť.

Mal som tú česť stretnúť sa s dvoma vedúcimi osobnosťami tajnej cirkvi v Československu – Silvestrom Krčmérym a Vladimírom Juklom. Pochopil som, že sú to osobnosti svetového formátu, ktoré však okrem úzkeho kruhu kresťanov na Slovensku takmer nikto nepozná. Mal som túžbu priblížiť ich príbehy širšiemu publiku. Keďže som práve študoval filmovú réžiu, od začiatku mi bolo jasné, že pôjde o filmové spracovanie. Žiaľ, pár dní nato, ako som začal, Silvester Krčméry zomrel. Pochopil som, že už nemá zmysel čakať.

Stretnúť také osobnosti, akými boli Silvester Krčméry a Vladimír Jukl, musel byť veľmi silný zážitok. Aké dojmy vo vás toto stretnutie zanechalo?

Pamätám si, že keď sme prišli k Vladovi Juklovi, tak nám každému ulial štamprlík na privítanie. (úsmev) Celé hodiny dokázal zanietene rozprávať rôzne príhody ešte z čias laického apoštolátu. Už tam sa prejavilo, že Jukl bol matematik a mal veľmi štruktúrované myslenie. Keď sme sa rozprávali ako skupina, vždy dbal na to, aby sme neodbiehali od témy. Ak niekto „odbočil“, bolo vidieť, ako znervóznel, nechal ho dokončiť myšlienku, no potom sa vždy vrátil do bodu, kde diskusia prestala. Všimol som si, ako vždy strážil štruktúru a nosnú tému rozhovoru. Napriek tomu, že to bol už starší človek, mal neuveriteľnú schopnosť sústrediť sa.

Silva som zažil už len na smrteľnej posteli. Hoci už nevedel veľmi hovoriť, vždy vládal spievať ľudové a náboženské piesne. V tých chvíľach mu pamäť slúžila veľmi dobre. Nebolo však ani tak podstatné, čo počas tých stretnutí zaznelo, ako to, že sme s ním mohli len tak spočinúť v tichej prítomnosti. To bolo pre mňa osobne veľkým darom.

Vo filme sa spomína, že medzi Silvom a Vladom vládla jednota, a to aj napriek tomu, že v niektorých témach sa ich názory rozchádzali. Dnes sme skôr svedkami toho, že i medzi katolíkmi vládne akoby stále väčšie delenie a polarizácia. Kde robíme ako kresťania chybu, že nedokážeme mať pred očami víziu spoločného cieľa a ťahať za jeden povraz, a namiesto toho sa stále viac vyhraňujeme voči akýmkoľvek iným názorovým spektrám?

To je veľmi dobrá otázka. Je pravda, že Silvo a Vlado boli odlišné povahy. Silvo bol skôr ten entuziastický typ, ktorý do ich dvojice vnášal charizmu, a Vlado ako matematik a fyzik zase premýšľal viac logicky a systematicky. On bol napríklad ten, ktorý strategicky premýšľal, čo robiť, aby vedeli lepšie pokryť spoločenstvami celé Slovensko a dostali sa aj do tých najmenších obcí. Vlado dával ich evanjelizačnému zápalu nejaký systém. Tieto rozdiely však nepovažovali za prekážku, práve naopak. Vnímali, že práve vďaka týmto rozdielom a tomu, že sa na veci pozerajú z iných uhlov, dokážu vytvoriť ešte niečo lepšie, čo by inak nevzniklo. To môže byť práve inšpiratívne pre dnešnú dobu, ktorá má tendenciu sa uzatvárať do názorových bublín, ktoré medzi sebou nekomunikujú.

Spoločné hľadanie pravdy možno nie je ľahká cesta, ale je oveľa zaujímavejšia a spoľahlivejšia, ako keď človek hľadá sám.

Pri organizovaní diskusií sa nám potom stáva, že ľudia z rôznych názorových skupín odmietnu svoju účasť, pretože si nechcú sadnúť za jeden stôl. To je škoda. Veď predsa to, že niekto má iný názor, ešte neznamená, že by sme sa nemohli spolu rozprávať. Myslím, že práve o to zaujímavejšia tá debata môže byť. Je to príležitosť pochopiť lepšie pohľad toho druhého a spoločne zájsť niekam, kam by nikto samostatne nedošiel. Otázka je, či do takých debát ideme s pokorou alebo nie. Či sa v tom vieme uvoľniť a otvoriť niečomu inému. Spoločné hľadanie pravdy možno nie je ľahká cesta, ale je oveľa zaujímavejšia a spoľahlivejšia, ako keď človek hľadá sám. Od Silva a Vlada sa môžeme okrem iného učiť aj to, ako môže byť rôznosť názorov príležitosťou k rastu a vzájomnému obohateniu a nie dôvodom na rozdelenie. Dôležitú rolu v tom však zohral aj ich pobyt vo väzení.

V akom zmysle?

Hovorí sa, že rodičov si nevyberáš. Po preštudovaní ich životných príbehov by som doplnil, že ani spoluväzňov. Silvo i Vlado strávili obaja štrnásť rokov vo väzení, pričom do cely dostávali rôznych spoluväzňov. Často aj ťažkých zločincov odsúdených na doživotie. Vďaka tomu, že s nimi trávili celé dni a mesiace v cele, stávali sa otvorenejšími a empatickejšími ľuďmi, ktorí mali vhľad do ľudskej duše. Keď napríklad Silvo hovoril o spoluväzňoch, tak väčšinou len v dobrom. Vedel pochopiť, že v nejakej životnej fáze to títo ľudia nezvládli a zlyhali. Napriek tomu, že ich činy neschvaľoval, mal pochopenie pre ľudskú slabosť. Zároveň vždy hovoril, že sa od svojich spoluväzňov aj mnoho vecí naučil. Ak by počul, že ľudia majú v súčasnosti problém sa spolu stretnúť pre názorové rozdiely, myslím, že by sa nad tým len pousmial.

Čím to podľa vás je, že v našej krajine nedokážeme doceniť také osobnosti, akými boli Krčméry a Jukl? Kde robíme chybu?

Zrejme nepovažujeme naše dejiny a históriu za niečo, čo je aktuálne a kde sa dajú hľadať odpovede aj na to, čo sa deje v súčasnosti. Sme asi tak veľmi pohltení prítomnosťou, že sa nedokážeme obhliadnuť za tým, čo tu bolo a aký odkaz nám tu zanechali. To je však veľké riziko. Myslím, že ten, kto nepozná minulosť, môže sa veľmi ľahko stratiť v prítomnosti a nemá budúcnosť. Nevie, odkiaľ ide, kde je a už vôbec nie to, kam kráča. Cieľom nie je to, aby sme ostali zakliesnení v minulosti, ale naučili sa pomocou nej žiť lepšie našu prítomnosť. Jukl a Krčméry sú zaujímaví práve tým, že cez nich sa dá čítať doba, v ktorej žili. Na nich vidíme, čo sa dialo. No nielen to zlé. Ak by sme dejiny vyučovali len cez čiernu kroniku, ďaleko by sme nedošli. Samozrejme, musíme ich vnímať v súvislostiach, ale popri tom všetkom, čo sa dialo, je dôležité hovoriť aj o tom, ako sa na to dalo reagovať.

Okrem Krčméryho a Jukla tu bol celý rad ľudí – tzv. nenápadných hrdinov –, ktorí počas socializmu trpeli, no ich mená upadli do zabudnutia. Krčméryho a Jukla vnímam ako ich reprezentantov.

A tam sú dôležité príbehy a svedectvá ľudí, ktorí tú dobu zažili a vedeli v nej správne reagovať. Napríklad Jukl a Krčméry počas Slovenského štátu. Jednoznačne sa vymedzili voči deportáciám Židov, no namiesto otvoreného boja zaujali postoj nenásilného odporu. Ich odpoveďou bola pomoc Židom, chorým a chudobným. Prečo sa o nich nehovorí – to je podľa mňa otázka na nás všetkých. Čo pre to, aby ich odkaz ostával živý, môže urobiť každý jeden z nás? Zároveň by som chcel zdôrazniť, že okrem Krčméryho a Jukla tu bol celý rad ľudí – tzv. nenápadných hrdinov –, ktorí počas socializmu trpeli, no ich mená upadli do zabudnutia. Krčméryho a Jukla vnímam ako reprezentantov všetkých osobností tajnej cirkvi, ako aj všetkých, ktorí boli nespravodlivo prenasledovaní.

Viem si predstaviť, že ak by som sa po takom dlhom čase vrátila z väzenia a prešla si tým, čím oni, o žiadny aktivizmus sa už nepokúsim. Ako si vysvetľujete fakt, že v nich stále bola prítomná evanjelizačná horlivosť?

Treba povedať, že pre nich to bol náročný čas plný kríz a sklamaní. Už len zvyknúť si na iný svet, ktorý ich po štrnástich rokoch vo väzení vonku čakal, bolo samo osebe výzvou. Vlado Jukl napríklad spomínal, že po prepustení si chcel kúpiť lístok do tretej triedy, pretože nevedel, že už bola medzičasom zrušená. Uvedomovali si, že stratili kontext doby a musia ju opätovne načítať. Bolestným precitnutím pre nich bolo, keď po prepustení išli na omšu do jezuitského kostola v Bratislave a spolu s nimi tam bolo len niekoľko starých ľudí. Vtedy si kládli otázku: Za toto sme tie roky trpeli? Zdalo sa, akoby komunisti v boji s cirkvou vyhrali a položili ju na kolená. Žiaľ, ani ich spoločenstvo Rodina sa už nedalo obnoviť. Mnohí jej členovia boli zatknutí, niektorí odišli, iní boli už usadení a nevideli vo svojom živote priestor pre evanjelizačné úsilie.

Ako sa postavili k tejto situácii?

Začali si formovať novú skupinku, čo vtedy skôr pripomínalo boj s veternými mlynmi. Rok sa napríklad intenzívne venovali jednému človeku, ktorý aj tak napokon odišiel. Silvo Krčméry a Vlado Jukl, ktorí predtým zakladali štruktúry tajnej cirkvi v Československu, teraz nevedeli dať dokopy jedno funkčné stretko. Dôležité je však povedať, že ani v takej náročnej situácii to nevzdali. Nevyhovárali sa na to, že žijú v dobe, ktorá im nie je naklonená, ale vždy hľadali nové cesty, ako by sa dalo niečo robiť. Postupne sa im takto po rokoch podarilo vytvoriť sieť spoločenstiev, ktorá sa už nedala prehliadnuť. Boli navyše zapojení do rôznych služieb, ktoré nesúviseli len s apoštolátom v rámci cirkvi, ale mali presah do celej spoločnosti. Bolo to aj ich hnutie, ktoré informovalo rádio Slobodná Európa o tom, čo sa na Slovensku deje.

Vnútornú slobodu, ktorú mali, im nemohol nikto vziať. Práve odtiaľ vychádzal zdroj ich nádeje, zápalu a vytrvalosti. To, že svoj život nemali založený na niečom, čo je dočasné a pominuteľné.

Často bezprostredne po skončení nejakej dôležitej udalosti. Ľudia zo Štátnej bezpečnosti boli zoči-voči premyslenému informačnému systému úplne bezradní. Veľkú zásluhu na vytvorení tejto informačnej siete mal kňaz a inžinier Ladislav Stromček. Rozumel systému odpočúvania telefónov a vedel, ako ho obísť. Organizovali tiež pašovanie režimom zakázanej literatúry a samizdatov z Poľska, Talianska či Maďarska na naše územie. Samizdaty dokázali tlačiť a šíriť v oveľa väčších nákladoch, ako to robil disent kdekoľvek v Československu. Vďaka ofsetovým tlačiarňam v suterénoch domov mohli tlačiť aj tisícky samizdatov denne. Popri tom iniciovali rôzne petície, púte a zhromaždenia. Na vrchole celej tejto štruktúry stál Krčméry, Jukl a biskup Korec.

Krčméry aj Jukl strávili štrnásť rokov vo väzení, z toho Krčméry dokonca dva roky vo vyšetrovacej väzbe. Čo bolo zdrojom ich vnútornej sily, vďaka ktorej dokázali obstáť aj v tých najtvrdších väzenských podmienkach?

Najdôležitejšie pre nich bolo to, že svoj život zakladali na vzťahu s Bohom, nie na kariére či rodine. Uvedomovali si dôležitosť a dobro týchto vecí, no tiež vedeli, že to nemá byť najvyšším cieľom života. Hoci sa snažili byť najlepší v tom, čo robili, ich cieľom nebolo stúpať na kariérnom rebríčku. Najviac pritom čerpali zo Svätého písma a denných meditácií, či už boli vonku na slobode, alebo vo väzení na samotke. Vnútornú slobodu, ktorú vďaka tomu mali, im nemohol nikto vziať. Práve odtiaľ vychádzal zdroj ich nádeje, zápalu a vytrvalosti. To, že svoj život nemali založený na niečom, čo je dočasné a pominuteľné, ale na niečom, čo dáva životu vyšší zmysel. Ich slobodu od vonkajších okolností najlepšie ilustruje to, že počas pobytu vo väzení mali v mnohom podobný denný režim ako po prepustení.

Už len vydržať to, že človek bol v úplnej izolácii, poprípade i v tme bez toho, že by vedel, na ako dlho to bude a či sa vôbec ešte dostane von, si vyžadovalo nadľudský výkon.

Každý deň začínali modlitbou, či už boli vo väzenskej cele, alebo doma vo svojej izbe. Tento denný režim a to, že svoj život opierali o Boha ako o základný životný pilier, im pomohlo vydržať aj tie najtvrdšie praktiky komunistov, ako bola napríklad dlhodobá samotka. Už len vydržať to, že človek bol v úplnej izolácii, poprípade i v tme bez toho, že by vedel, na ako dlho to bude a či sa vôbec ešte dostane von, si vyžadovalo nadľudský výkon. Silvo z tejto skúsenosti dokázal vyťažiť a vyjsť z nej ešte zrelší a duchovne viac zakorenený ako predtým. Zároveň však nikdy nikomu nezazlieval, ak ten tlak neustál a krivú výpoveď podpísal.

Film Slobodní máte v pláne premietať aj vo väzniciach na Slovensku. V čom vidíte hodnotu posolstva tohto filmu pre väzňov, ktorí už v súčasnosti žijú predsa len v iných podmienkach a to, čím si prešli Krčméry či Jukl, je pre nich len ťažko predstaviteľné?

Osobne sa z tohto nápadu – zrealizovať šnúru predstavení po slovenských väzniciach – veľmi teším. Myslím, že premietanie tohto filmu práve na miestach neslobody môže mať dvojaký účinok. Jednak môže poslúžiť na získanie povedomia o tom, čo sa na tých miestach za bývalého režimu odohrávalo, a jednak ako inšpirácia pre väzňov, ako môžu využiť čas vo výkone trestu na to, aby vstúpili do seba. Možno práve osobná skúsenosť Silva a Vlada s pobytom vo väzení v nich môže zarezonovať a dokážu si z nej zobrať niečo do svojho života.

Na filme je okrem iného zaujímavé i to, že približuje brutalitu bývalého režimu. Človek má možnosť nahliadnuť za oponu komunistickej mašinérie, ktorá ostáva často nepovšimnutá. Slovensku akoby chýbali miesta, ktoré by nám túto časť našej histórie vedeli viac sprítomniť. Má byť tento film odpoveďou na nedostatočné vysporiadanie sa s našou komunistickou minulosťou?

Je to, žiaľ, asi tým, že sa nám to nezdá aktuálne a adekvátne. Musíme pochopiť, že to s nami nejako súvisí a že nám to môže pomôcť lepšie pochopiť samých seba. Pohľad do vlastných dejín je ako pohľad do zrkadla. S reflexiou histórie je to podobne ako s reflexiou medziľudských vzťahov. Ak by si si prešiel nejakým zranením a nechal to tak, niekde by ťa to dobehlo. No ak sa k tomu zraneniu, konfliktu či nedorozumeniu vrátiš a snažíš sa ho riešiť, lepšie ho pochopiť, môže to mať terapeutický účinok. A podobne to platí aj pre národ. Jeden benediktín v tejto súvislosti používa paralelu lana ako ľudského spojenia. Ak sa lano medzi dvoma ľuďmi pretrhne, ľudia sa navzájom vzďaľujú. No ak sú ochotní ísť na miesto toho pretrhnutia a spraviť tam uzol, spojenie sa obnoví. Už tam síce bude nejaká jazva, znak v podobe uzla, ale lano sa tým aj skráti, a tak si môžu byť vďaka tomu dokonca ešte bližší ako predtým.

Krčméry ani Jukl sa po roku 1989 politicky neangažovali napriek nepochybne významnému pričineniu sa o pád režimu. Prítomnosťou v politike však mohli presadiť mnohé dobré zákony. Nemyslíte, že by tak priniesli väčšiu službu spoločnosti, ako keď ostali v ústraní?

V prvom rade je dôležité si uvedomiť, že Silvo ani Vlado nemali politické ambície. Hoci ich často označujú ako kresťanských disidentov, mám dojem, že oni by sa nad týmto označením len pousmiali. Ich motivácie boli čisto duchovné a náboženské. Túžili slobodne vyznávať svoju vieru a šíriť ju medzi ľuďmi. Budovať malé ostrovy slobody, kde by ľudia mohli slobodne myslieť a veriť. To bol ich cieľ. Oni nemali nikdy ambíciu zakladať nejakú politickú stranu alebo snažiť sa zmeniť spoločnosť zhora. Snažili sa o zmenu zdola a o obnovu spoločnosti cez Krista. Ich hnutie sa neskôr aj aktívne zapojilo do nežnej revolúcie. Slobodu a všetky dobré zmeny podporovali, no na tribúny ani do politiky ísť nechceli. Veľmi sa tešili z občianskych a náboženských slobôd, no zároveň podporovali každú stranu a návrh, ktorý presadzoval myšlienky slobody, demokracie, spravodlivosti, pravdy.

Kde pôsobili Krčméry a Jukl po páde režimu v 90. rokoch?

Jukl pôsobil ako kňaz a neskôr aj ako tajomník Konferencie biskupov Slovenska a Krčméry okrem toho, že pracoval ako lekár – rádiológ, venoval sa aj starostlivosti o ľudí bez domova, chorých, drogovo závislých, skrátka o ľudí na periférii spoločnosti. Myslím, že charizma súčasného pápeža Františka by bola Silvovi v niečom veľmi blízka. Pápež zdôrazňuje, že vychádzanie na perifériu, k tým, ktorých si nikto nevšíma, nie je potrebné len kvôli nim, ale aj kvôli nám samotným a nášmu duchovnému zdraviu. Pápež František hovorí, že je lepšie vyjsť von, aj keby sme riskovali nejakú nehodu. Je to vždy lepšie, ako ostávať uzavretý vo svojom komforte. Silvo sa snažil s ľuďmi, ktorí boli na okraji, budovať vzťah a zároveň ich aj formovať. V tom mu pomáhala aj jeho skúsenosť z väzenia a prítomnosť spoluväzňov s často radikálne odlišným morálnym nastavením.

Čo by podľa vás Jukl a Krčméry robili dnes? Ako by čítali potreby dnešnej doby a aká by bola ich odpoveď?

To je veľmi dobrá otázka, ktorú si kladiem aj ja. Myslím, že ju môžeme nechať otvorenú, a ak si o nich ľudia prečítajú knihu alebo pozrú film, môžeme sa spoločne zamyslieť nad tým, čo by robili oni dnes, alebo ešte lepšie – čo budeme robiť my.

Chýbajú nám dnes také osobnosti, akými boli Krčméry a Jukl?

Myslím, že každá doba prináša nejaké osobnosti, ktoré sa možno neprejavia až takým výrazným spôsobom, no ktoré by si dokázali zachovať tvár, ak by prišlo na lámanie chleba. No ani tak nejde o to, či tu budeme mať nejaké elity, ktoré nás budú zachraňovať, ako skôr o snahu žiť evanjelium v každodennosti. Z toho potom vzídu aj tie elity. Silvo a Vlado sa dostali na scénu tiež takýmto spôsobom.

O Krčmérym a Juklovi sa hovorí, že ich svetlo svietilo o to silnejšie, o čo temnejší režim bol. Myslíte, že by sa stali takými známymi aj bez tej skúsenosti, ktorú zažili?

To nevieme a, žiaľ, sa to už ani nedozvieme. No vieme, že železo sa kuje v ohni a diamanty vznikajú vďaka obrovskému tlaku. Už samotná kríza je príležitosťou na zmenu a často je práve vtedy človek schopný na sebe pracovať. Oni si obaja prešli krízami rôzneho druhu a boli vystavení rôznym formám útlaku, no nevzdali to. Neopustili sa a to ich nejakým spôsobom vyformovalo. No treba povedať, že do istej miery takými boli i predtým, ako ich zatkli.

Silvester Krčméry sa raz vyjadril, že sa „musíme vychovávať k tomu, aby sme vedeli prijať aj utrpenie“. O súčasnej generácii sa však skôr hovorí, že je veľmi krehká a veľa nevydrží. Myslíte si, že by sa medzi nami našli takí, ktorí by v prípade, že príde prenasledovanie ako za bývalého režimu, ustáli i takýto druh útlaku?

Dovolím si povedať, že áno. Že by sa našli takí, ktorí by v sebe objavili takúto vnútornú silu. Myslím, že každý z nás má v sebe také schopnosti, o ktorých ani nevie, pretože ešte nebol v situácii, v ktorej by sa mohli prejaviť. Možno by mnohí prekvapili i sami seba.

Už samotné nakrúcanie a spracovávanie filmu bolo pre mňa ako duchovné cvičenie.

Samozrejme, boli by tam mnohé krízy a zrútenia. Boli by následky. Ale mnohých by to v konečnom dôsledku aj formovalo a posilnilo. Každopádne, neprajeme si takú dobu. Ak by však prišla, máme už pred sebou tých, ktorí to vyskúšali a dávajú príklad, že ani toto nemusí byť koniec.

Vo svojej knihe Pravdou proti moci Krčméry spomína, že vo väznici si robil duchovné cvičenia. Dokonca aj vtedy, keď bol na samotke, čo bola asi najhoršia forma mučenia. Môže byť práve skúsenosť z väzenia niečím, čo prehlbuje duchovný život človeka?

Myslím, že každé náročné obdobie môže byť pre človeka formačným, ak ho uchopí zo správneho konca. Silvo sa predtým, ako tušil, že ho zavrú, naučil evanjelium svätého Jána po rusky naspamäť, a viacerí členovia tajnej cirkvi, ktorí boli zatknutí, sa tiež naučili niektoré jeho časti. Pomocou morzeovky si tak robili duchovné cvičenia a zamyslenia nad evanjeliom aj vo väzení.

Aký bol Silvester Krčméry ako osobnosť? Ako si na neho spomínajú tí, ktorí ho zažili?

Jeho synovec Vladimír Krčméry spomína, že v prvom rade bol tvrdý najmä sám na seba. No niekedy i na svoju rodinu a svojich najbližších. Priznáva, že ako synovci sa ho niekedy aj trošku báli. Vždy vedeli, že ich mal veľmi rád, no zároveň od nich aj veľa vyžadoval. Zaujímal sa, ako žijú, a ak bolo niečo, čo by mohli zlepšiť, tak ich povzbudzoval, aby to urobili. Zároveň si pýtal spätnú väzbu aj od nich. Čo by mohol na sebe zlepšiť on.

V čom bolo pre vás nakrúcanie filmu a stretávanie sa s ľuďmi, ktorí boli blízki Krčmérymu a Juklovi, obohacujúce?

V tom, že po každom rozhovore som stále viac prenikal do ich životných príbehov. Vďaka tomu som si vedel lepšie predstaviť život ich spoločenstiev a ich apoštolát. Už samotné nakrúcanie a spracovávanie filmu bolo pre mňa ako duchovné cvičenie.

Spomínate si na nejaké silné zážitky z nakrúcania?

Zaujímavými momentmi pre mňa boli tie, keď sme prišli do nejakej malej dedinky na strednom Slovensku a spomenuli osobnosť Kolakoviča alebo Krčméryho. Reakcia niektorých bola veľmi pozitívna s tým, že voči nim prechovávali veľkú úctu. Pre nás bolo prekvapením už to, že niekto z miestnych vedel, o koho ide. V niektorých obciach dokonca majú aj malý pamätník alebo pamätnú tabuľu. Na mnohých miestach ich odkaz v ľuďoch stále žije.

Krčméry a Jukl zdôrazňovali vernosť apoštolátu medzi chudobnými a biednymi, čo je nepochybne jedným zo základných pilierov kresťanského učenia. No napriek tomu sa i počas pandémie začali ľudia v otázke sociálnej angažovanosti názorovo rozchádzať. Predseda Spoločenstva Ladislava Hanusa Juraj Šúst sa napríklad pre denník Postoj vyjadril, že sme sa počas pandémie priblížili nemeckej cirkvi „v tom, že sme vyzdvihovali služby kňazov na covid oddeleniach, ktorí tam slúžili ako dobrovoľníci, čím sa ukázalo, že sme pozemské vyzdvihli nad nadprirodzené“. Nemyslíte si – pri pohľade na život Krčméryho a Jukla – že oni by boli prví, ktorí by si vyhrnuli rukávy a išli slúžiť na oddelenia?

V prvom rade je dôležité si uvedomiť, že Boh prišiel na túto zem kvôli človeku. Tak ho miloval a stále miluje. Myslím si, že v kríze, akou pandémia bola, je nevyhnutné venovať pozornosť a empatiu konkrétnemu človeku, ktorý to práve potrebuje. Myslím, že je to Božia vlastnosť, ktorú by sme si mali osvojiť. Venovať sa aj tomu, kto je chudobný, chorý a trpiaci, lebo práve medzi nich Kristus prišiel. Povedal by som, že pre Boha je dôležitejší človek ako kult. A ak je to dôležitejšie pre neho, mali by sme to brať vážne aj my. Bez toho, že by sme sa vzdávali pokladov sviatostí a kultu. No sú aj výnimočné situácie, keď je rozumné sa na nejaký obmedzený čas stiahnuť v záujme ochrany človeka. Kristus povedal: „Bol som chorý a navštívili ste ma…“ Viem si predstaviť, že Krčméry a Jukl by boli v takejto situácii v prvej línii medzi tými, ktorí chodili pomáhať na kliniky ako dobrovoľníci.

Povedal by som, že pre Boha je dôležitejší človek ako kult. Venovať sa aj tomu, kto je chudobný, chorý a trpiaci, lebo práve medzi nich Kristus prišiel.

Podobne, ako to robil aj Kolakovič pri bombardovaní Apolky v Bratislave v 40. rokoch. Mnohí ľudia tam vtedy zomreli alebo prežívali posledné minúty života. Očití svedkovia si spomínali, že okrem hasičov tam bezprostredne po útoku nabehol aj Kolakovič, ktorý poskytoval prvú pomoc, spovedal a dával posledné pomazania. To bola ich reakcia, keď videli, že človek trpí. Vystúpiť zo svojho komfortu a robiť, čo je v mojich silách. Zároveň však treba povedať, že to boli ľudia, ktorí si uvedomovali dôležitosť sviatostného života. Pokladali ho za nevyhnutný a nenahraditeľný. Často sa aj ľudí vo svojom okolí pýtali, ako sú na tom so sviatostným životom. Niektorým to až bolo otravné, ale Silvo vedel, že bez toho sa nepohneš. Dokonca aj vo väzení si našli spôsob, ako slúžiť omšu. Myslím si teda, že aj počas pandémie by našli cestu. Mnohí kňazi v tom boli aj kreatívni v rámci individuálnej pastorácie a našli spôsob, ako mohli ľudia bez ohrozenia pristúpiť k sviatostiam.

Silvo raz povedal niečo v tom zmysle, že Kristus sem neprišiel len na to, aby sme chodili v nedeľu do kostola. Je to dôležité, ale zďaleka to nie je všetko.

Kto teda chcel, tak cestu našiel. Juraj je inak môj priateľ a myslím si, že to, čo povedal, povedal s najlepším úmyslom pre duchovný život človeka. A asi pri tom vychádzal hlavne zo svojej vlastnej skúsenosti. Osobne si však myslím, že situácia v našej cirkvi je dosť vzdialená od situácie v cirkvi v Nemecku. Každopádne, nejde o to, či robiť jedno alebo druhé. Podstatné je, že treba robiť oboje. Dôležitá je tá kombinácia. Keď Kristus išiel do synagógy, po ceste ho zastavovali chudobní ľudia a on sa často aj zastavil – tých stretnutí je veľa zaznamenaných v evanjeliu. A potom, keď zo synagógy vychádzal, tak ho tam zase čakali na uliciach ľudia. On nám ukázal, že to tajomstvo je v kombinácii modlitby a služby.

Na pozadí príbehov Jukla a Krčméryho cítim apel na to, aby sme ako kresťania neostávali vlažní. Svätý Maximilián Kolbe nazýva vlažnosť najväčším jedom pre kresťanov. Myslíte si, že problémom kresťanov v súčasnosti je práve toto?

Jukl a Krčméry ešte ako veľmi mladí zažili vnútorné obrátenie, ktoré ich viedlo k aktivite. Zažili stretnutie, ktoré od základov zmenilo ich život a ktoré ich vnútorne premieňalo. Uvedomovali si, že byť kresťanom znamená viac ako len splnenie nedeľnej povinnosti. Silvo raz povedal niečo v tom zmysle, že Kristus sem neprišiel len na to, aby sme chodili v nedeľu do kostola. Je to dôležité, ale zďaleka to nie je všetko. Tam sa to akoby začína. Vďaka tomu sme schopní premieňať v prvom rade samých seba a potom aj naše okolie. Aby sme to vzácne, čo v kostole načerpáme, vedeli prinášať do našich vzťahov a do spoločnosti. Apel Jukla a Krčméryho na väčšiu aktivitu vychádzal z ich snahy napodobňovať Krista, ktorý aj keď mal nejaký plán dňa, vedel ho zmeniť a zastaviť sa pri konkrétnom človeku. Lebo veď jeho plánom bolo vlastne pomôcť človeku a jeho duši. Môžeme to vidieť v mnohých statiach v evanjeliu.

Aké máte s filmom plány? Kde všade si ho budú môcť diváci pozrieť?

Od 15. septembra sa bude film premietať vo viacerých kinách po Slovensku. Plánujeme tiež menšiu „tour“ po slovenských mestách spojenú s diskusiami. Preto ak by chcel niekto zorganizovať premietanie v miestnom kine a spraviť diskusiu s tvorcami a historikmi, môže sa na nás obrátiť. V ďalšom kroku by sme chceli film premietať aj na stredných školách v rámci hodín dejepisu.

Dalo by sa posolstvo filmu vyjadriť jednou vetou?

Je to film o tom, ako človek môže zmeniť svet, ale nemôže to urobiť sám. Ale nemyslím si, že sa dá posolstvo filmu vyjadriť jednou vetou. Ak by stačilo napísať jednu vetu, nemuseli sme nakrútiť film, stačilo by publikovať jeden článok. Film je vždy o aktívnej komunikácii medzi príbehom a divákom. Skutočný film vzniká až v divákovej hlave. A to, čo sa odohrá v človeku, sa nedá zhrnúť do jednej vety, lebo každý z nás vidí trošku iný film a vytvorí si iné asociácie.

Niektorí ľudia možno odídu z filmu len s nejakým pocitom, ktorý môže byť napokon ešte dôležitejší ako to, čo by si zapamätali.

Pomôcť si môžeme iba výrokmi typu: Inšpiratívny príbeh dvoch mužov, ktorí odolali totalitám a zachovali si vnútornú slobodu, ktorú im nemohol vziať ani ten najtvrdší režim. No ani to nestačí. Niektorí ľudia možno odídu z filmu len s nejakým pocitom, ktorý môže byť napokon ešte dôležitejší ako to, čo by si zapamätali. To ma privádza k myšlienke od Beethovena, ktorú mám veľmi rád. Povedal: „Cit sa vo mne prebudil skôr než myšlienka. Nič som nechápal rozumom, všetko som cítil.“

Príbeh Silva Krčméryho predstavili aj v divadelnom spracovaní s názvom Nepolepšený svätec. V čom je filmové spracovanie príbehu iné ako to divadelné?

Pán Feldek, autor divadelnej hry, nás chcel zobrať do Silvovej cely a umožniť nám nahliadnuť do jeho vnútra. Chcel nám priblížiť jeho skúsenosť z väzenia, jeho vnútorné prežívanie, utrpenie a krízy, ktorými prechádzal. Jednoducho urobiť sondu do jeho duše. Túto inscenáciu som videl viackrát. Na Krčmérym je však veľmi zaujímavé aj jeho detstvo, mladosť, stretnutie s Kolakovičom, angažovanosť, život v komunitách a podobne. To som chcel vo svojom filme zachytiť. Je teda dobré, že o ňom teraz máme divadlo, knihu aj film. A budem rád, keď toho vznikne aj viac. Materiálu je tam ešte veľa.

Môže byť tento film aj materiálom, ktorý pomôže k blahorečeniu?

Úprimne povedané – neviem. Takýto zámer som s filmom nemal. To, čo však môže určite pomôcť, je úcta voči týmto osobnostiam medzi ľuďmi, niečo ako povesť svätosti. Ak je medzi ľuďmi ten ich odkaz stále živý, môže to byť jeden zo znakov svätosti. Dôležité je, aby sa našiel niekto, kto z toho davu vystúpi a podujme sa na iniciatívu. Ak sa niekto taký nájde, určite rád poskytnem materiál, ktorý sa mi podarilo zozbierať.

Film Slobodní môžete vidieť v kinách od 15. septembra.