Dosiahnuť odpustenie neznamená, že budeme zraňujúce udalosti ospravedlňovať alebo na ne zabúdať

Rozhovor vyšiel pôvodne ako podcast.

Vo svojich odborných prácach sa intenzívne venujete téme odpustenia. Ako ste sa k nej dostali?

K téme odpustenia som sa dostala v rámci štúdia psychológie, keď som bola ako druháčka na jednej vedeckej konferencii. Prednášajúca sa tam venovala téme odpustenia v súvislosti s kardiovaskulárnym systémom, respektíve zdravím nášho srdcového systému. Veľmi ma zaujalo, že odpustenie môže mať takéto preukázateľné súvislosti jednak s naším psychickým, ale aj fyzickým zdravím. Začala som sa preto tejto téme viac venovať.

Mali ste sa čoho chytiť, venoval sa tejto téme hĺbkovo niekto pred vami?

Nuž, zistila som, že hlavne na Slovensku je to veľmi málo preskúmaná téma. V súvislosti s praxou, ktorú som vtedy mala v jednom centre, ktoré sa venuje obetiam násilia, som preto začala skúmať odpustenie najskôr u ženských obetí partnerského násilia. Následne v súvislosti s dobrovoľníctvom v jednom detskom mobilnom hospici som sa zamerala na odpúšťanie u rodičov po strate dieťaťa.

Skontaktovala som sa vtedy s profesorom Robertom Enrightom, ktorý je zakladateľom vedeckého výskumu a terapie odpustením na univerzite vo Wisconsine, kde som neskôr absolvovala stáž a realizovala túto terapiu, respektíve intervenciu odpustením so smútiacimi rodičmi.

Ukázalo sa, že zatiaľ čo odpustenie partnerovi je dôležité najmä z hľadiska spokojnosti v partnerskom vzťahu, odpustenie sebe samému sa z globálneho hľadiska ukázalo ešte o niečo dôležitejšie a viedlo k väčšiemu prežívaniu šťastia.

Nakoniec ste pri tejto téme ostali aj po štúdiách. Dokonca ste časom začali skúmať, ako je to s odpustením u starých ľudí na dôchodku.

Áno. Téma odpustenia ma stále veľmi bavila a napĺňala, venovala som sa jej preto ďalej. Spojitosť s dôchodcami vznikla tak, že na Ústave experimentálnej psychológie SAV sa venujeme jednému projektu, ktorý sa týka adaptácie na dôchodok. V rámci rozhovoru s dôchodcami sa ukázalo, že niektorí ľudia môžu po prechode na dôchodok prežívať výraznejšie konflikty so svojím partnerom, lebo spolu odrazu trávia omnoho viac času. Zároveň je to aj čas osobnej reflexie, keď človek môže prehodnocovať svoj život aj chyby. Pri týchto rozhovoroch sa v súvislosti s odpustením objavovali dve otázky – jedna sa týkala odpustenia partnerovi a druhá odpustenia sebe samému.

Na čo ste prišli?

Ukázalo sa, že zatiaľ čo odpustenie partnerovi je dôležité najmä z hľadiska spokojnosti v partnerskom vzťahu, odpustenie sebe samému sa z globálneho hľadiska ukázalo ešte o niečo dôležitejšie a viedlo k väčšiemu prežívaniu šťastia.

Čo si najčastejšie ľudia vo vyššom veku nevedia odpustiť?

Môže ísť o rôzne zlyhania, ktoré človek pociťuje. Niečo sa mu nepodarilo tak, ako chcel. Môže ísť napríklad o osobné ciele, ktoré človek mal a nepodarilo sa mu ich naplniť, ale veľmi často to bývajú aj zranenia, ktoré súvisia s našimi blízkymi vzťahmi. Ak človek zraní niekoho blízkeho, svojho partnera či deti, ak tam boli nejaké výraznejšie konflikty ako nevera alebo niečo podobné, jednoducho niečo, čo si človek spätne zhodnotí, že takto sa nemal a nechcel správať.

Hovoríte, že často ide o zranenia, ktoré človek zažil vo svojich vzťahoch. Čo pre človeka, ktorý prežil takéto zranenia alebo aj vážnu traumu, znamená z psychologického hľadiska odpustenie?

Je potrebné povedať, že odpustenie pre každého človeka znamená niečo iné. Vo vedeckej psychológii však kladieme dôraz na správne vymedzenie odpustenia. Teda na to, aby bolo odpustenie prospešné, potenciálne uzdravujúce, musí byť odlíšené od podobných pojmov, s ktorými býva často zamieňané. To môže viesť k tomu, že sa ľudia odpusteniu akoby bránia alebo im príde nejakým spôsobom nebezpečné alebo rizikové.

Od čoho by sme mali určite odlíšiť odpustenie?

V prvom rade je potrebné odlíšiť odpustenie od ospravedlňovania zranenia alebo od ospravedlňovania človeka, ktorý mi nejakým spôsobom ublížil. Odpustenie niekedy býva spájané s tým, že keď odpustím, tak sa akoby tvárim, že sa nič vážne nestalo, že ten druhý to vlastne tak nemyslel, dokonca som si to možno nejakým spôsobom zaslúžil. Takéto tendencie (nazývame ich aj pseudoodpustením) však môžu jednak podkopávať našu hodnotu a jednak nás môžu vystavovať ďalšiemu zraneniu. Na to, aby bolo odpustenie uzdravujúce, musí byť odlíšené od ospravedlňovania zranenia. To znamená, že pri odpustení uznávame, že to, čo bolo vykonané, bolo nesprávne, nemalo sa to stať a vždy to bude nesprávne, aj vtedy, keď sa rozhodneme odpustiť.

Ďalej treba odpustenie odlíšiť od zabudnutia na zranenie. To znamená, že môžeme odpustiť, ale na zranenie nezabúdame. Zvyčajne, keď sa hovorí o zabudnutí v súvislosti s emocionálnymi zraneniami, hovorí sa o potlačení alebo vytesnení danej zraňujúcej skúsenosti. Ide o prirodzený obranný mechanizmus po tom, ako nás niekto zranil. Keď odpúšťame, znamená to však, že si pamätáme bolestivé skúsenosti. A táto pamäť nám aj pomáha, pretože si takto môžeme dávať pozor, aby sa nám to znova nestalo. Vieme už totiž, na aký typ zranenia či človeka si dávať pozor. Zároveň si pamätáme inak. Spomienka na zranenie už nie je taká bolestivá.

No a v neposlednom rade je veľmi dôležité odlíšiť odpustenie od zmierenia, teda od opätovnej dôvery alebo opätovného nadviazania vzťahu s druhým človekom. To, samozrejme, môže nastať, ale nemusí. A to zvlášť vtedy, ak človek zažije nejaké závažné zranenia. Odpustenie môže byť uzdravujúce, pokiaľ prebehne vyslovene vo vnútri človeka, dokonca bez toho, aby o tom vedel ten, ktorý ranil, dokonca aj bez toho, aby mu zranený znova dôveroval, pokiaľ tá opätovná dôvera nie je možná.

Platí to napríklad pri obetiach domáceho násilia?

Áno. Človek môže odpustiť, môže to byť pre neho uzdravujúce, ale môže odpustiť akoby z bezpečnej vzdialenosti. Takéto odpustenie nás nevystavuje ďalšiemu zraneniu, ale môže nám pomôcť k uzdraveniu.

Ako si vlastne odpustenie predstaviť? Je to jednorazový akt alebo proces?

Odpustenie je proces, ktorý môže byť rôzne kľukatý, môže sa rôzne vyvíjať. V rámci tohto procesu akoby upustíme od toho, na čo máme právo, čo je náš hnev, čo sú bolestivé emócie, lebo ten druhý nás nejakým nespravodlivým spôsobom zranil.

Čo sa vlastne deje v hlave človeka, ktorý sa vydá na cestu odpustenia? Ako na to reaguje telo?

Existujú určité neurovedecké výskumy, ktoré nám ukazujú, že pri odpúšťaní sa aktivujú určité mozgové oblasti, centrá, ktoré sa zapájajú aj vtedy, keď sa človek snaží regulovať svoje nepríjemné emócie hnevu alebo smútku prostredníctvom racionality. Aktivujú sa aj vtedy, keď sa zranený napríklad snaží predstaviť si situáciu z perspektívy iného človeka, čiže sa snaží porozumieť tomu, ako druhý človek uvažuje, čo je v psychológii známe ako tzv. teória mysle, alebo vtedy, keď sa snaží prežívať empatiu s bolesťou, utrpením toho druhého.

Sú to oblasti v našom temennom laloku, oblasť prekuneus alebo oblasť tzv. dorzolaterálneho prefrontálneho kortexu, ktorý je zodpovedný práve za racionálnu reguláciu emócií. Významnou súčasťou procesu odpustenia je teda snaha o reguláciu svojich bolestivých emócií, snaha o ich spracovanie a potom, keď človek tieto bolestivé emócie spracuje, keď si „odsmúti“ aj to zranenie, prichádza určitá snaha o empatizovanie s druhým človekom. Môže to byť jednak predstavením si situácie z pohľadu toho druhého, a keď pôjdeme ešte ďalej, môže dôjsť akoby až k nazeraniu na bolesť toho druhého. Na to, či nebol nejakým spôsobom zranený aj ten druhý človek. Nemá to však, samozrejme, viesť k tomu, že ho budeme ospravedlňovať, ale skôr k rozvíjaniu súcitu a empatie, čo môže podporiť aj naše odpustenie.

Naozaj sa niekto dokáže s takýmto súcitom pozrieť aj na človeka, ktorý mu spôsobil vážnu životnú traumu?

Samozrejme, každý má schopnosť empatie, hoci v inej miere. To je fakt. Na druhej strane, áno, na súcite a empatii sa dá pracovať. Dokazuje to aj viacero výskumov. Aj v samotnej terapii odpustením sa pracuje na rozvíjaní súcitu a empatie a výskumy nám ukazujú, že je to efektívne a prospieva to aj človeku, ktorý odpúšťa. Aj keď je to nesmierne náročné.

Čas je síce dôležitý na spracovanie emocionálnej bolesti, a to ako po psychických zraneniach, tak aj v súvislosti so stratou blízkeho, ale samotný čas nestačí. K uzdraveniu je potrebný tak čas, ako aj aktívna práca toho človeka, ktorý sa chce uzdraviť.

Čo v prípade, ak sa človek rozhodne, že nechce odpustiť, respektíve je presvedčený, že dotyčný, ktorý ho traumatizoval, si jeho odpustenie nezaslúži? Aké sú najvážnejšie následky neodpustenia?

Ak hovoríte, že druhý človek si to nezaslúži, tam by som len chcela povedať, že človek si to nezaslúži v drvivej väčšine prípadov. Naozaj, odpustenie nie je niečo, čo robíme preto, že si to ten druhý zaslúži.

Pokiaľ ide o následky, máme vedecké poznatky, ktoré ukazujú, že ak človek dlhodobo zotrváva v bolestivých emóciách hnevu, smútku, bezmocnosti spolu s opakovanými myšlienkami na zranenie, pôsobí to na jeho telo ako stresová reakcia, ktorá môže negatívne ovplyvňovať jednak psychické zdravie – napríklad v podobe depresií, úzkostných myšlienok alebo aj nižšej sebaúcty, pocitu hanby –, ako aj fyzické zdravie, a to zvýšeným krvným tlakom či cholesterolom alebo problémami so spánkom a podobne.

Zvykne sa hovoriť, že čas všetko vylieči. Platí toto porekadlo aj v prípadoch, keď človek prežíva traumu a usiluje sa odpustiť?

Čas je síce dôležitý na spracovanie emocionálnej bolesti, a to ako po psychických zraneniach, tak aj v súvislosti so stratou blízkeho, ale samotný čas nestačí. K uzdraveniu je potrebný tak čas, ako aj aktívna práca toho človeka, ktorý sa chce uzdraviť.

Znamená to, že človek, ktorý prežil nejakú zraňujúcu udalosť, by mal vyhľadať odbornú pomoc alebo dokáže proces odpustenia zvládnuť aj sám?

Ťažko povedať, či by človek mal vyhľadať odborníka. Ako psychologička som, samozrejme, zástankyňa psychologického poradenstva, psychoterapie. Prirodzene, človek na to musí byť pripravený. Práve tu je niekedy dôležitý čas, keď to všetko musí v človeku dozrieť. Niektoré veci vie človek spracovať aj sám, pokiaľ má dostatočný podporný systém blízkych ľudí. Keď tam ale ten podporný systém nie je, môže byť zase veľmi dôležitá pomoc psychológa či psychoterapeuta, ktorý človeka prevedie celým procesom.

Ako človek môže spoznať, že skutočne odpustil?

Je náročné povedať, kedy nastane úplné odpustenie. Existujú však nejaké indikátory, podľa ktorých vieme povedať, že je človek na dobrej ceste. V prvom rade to signalizuje to, ako sa človek cíti, keď uvažuje nad daným zranením alebo si spomenie na človeka, ktorý mu ublížil. Niekedy si môže všimnúť, že spomienka na zranenie už nie je taká bolestivá alebo si dokáže spomenúť na danú udalosť bez toho, aby si pred tým zatváral oči, bez toho, aby prežíval nejaký ochromujúci hnev, strach a podobne.

Tiež si môže všimnúť, že už akoby nemíňa toľko psychickej energie na uvažovanie nad zranením, nemá toľko vtieravých myšlienok a cíti sa akoby slobodnejšie a ľahšie sa mu so zranením žije. Môže si dokonca všimnúť, že lepšie spí, že sa mu vinník nedostáva do snov. Môže sa to tiež prejaviť v oblasti vzťahov, keď zrazu človek prestane prenášať neuzdravené zranenia do vzťahov s inými ľuďmi. A napokon vo vzťahu s daným človekom, ktorý mu nejakým spôsobom ublížil. Ak je ten vzťah bezpečný, dokáže mu napríklad postupne začať dôverovať alebo mu nepripomína opakovane to zranenie.

Odpustiť druhému môže byť náročný proces, závisí hlavne od intenzity ublíženia a často sa dotýka našich emócií. Čo však s odpustením sebe samým, to môže byť často ešte ťažšie. Prečo?

Áno, vo väčšine prípadov býva odpustenie sebe samému náročnejšie, a to preto, lebo zvykneme byť na seba prísnejší a kritickejší v porovnaní s druhými. Zároveň sa aj najlepšie poznáme, presne vieme, čo sme kedy urobili či neurobili, kde vnímame pocity viny, hanby. Keď nás zraní niekto iný, vo väčšine prípadov sa od toho dokážeme akoby pomyselne odpojiť. Nie sme s druhým človekom stále v kontakte, ale so sebou sme v kontakte stále. Nemôžeme pred sebou ujsť, preto je to náročnejšie.

Je potom vôbec možné odpúšťať druhým, ak nevieme odpúšťať sebe? A je to aj nejako vedecky podložené, že ak dokážeme byť milosrdní k vlastným chybám a zlyhaniam, dokážeme odpúšťať aj druhým?

To je zaujímavá otázka, lebo skutočne sa ukazuje, že pre človeka je dôležité prežívať súcit voči sebe kvôli tomu, aby mohol cítiť súcit aj voči druhým ľuďom. Zároveň sa to tak vzájomne ovplyvňuje – ak dokážem lepšie odpúšťať sebe, dokážem odpustiť druhému človeku, a naopak. Je to prepojené.

Ako je to s odpustením vzhľadom na pohlavie a vek? Existujú nejaké rozdiely medzi mužmi a ženami, medzi starými ľuďmi a mladými?

Výskumy ukazujú, že ženy sú vo všeobecnosti viac odpúšťajúce ako muži, čo môže súvisieť s tým, že sa ukazuje, že sú vo väčšine prípadov akoby prívetivejšie, viac im záleží na dobrých vzťahoch s druhými. Isté rozdiely sa však ukazujú v oblasti partnerských vzťahov, kde niektoré výskumy ukázali, že naopak muži sú prístupnejší svojim partnerkám odpúšťať viac ako ženy partnerom. V jednom nedávnom výskume, v ktorom sme skúmali slovenské partnerské vzťahy, sa tiež ukázalo, že muži vo vyššej miere považovali odpustenie za kľúčovú oblasť svojho vzťahu. A zároveň sa ako zaujímavé ukázalo, že ženy viac potrebovali k odpusteniu vonkajšie prejavy lásky zo strany partnera, ako je napríklad objatie alebo nejaký kvet.

Pokiaľ ide o vek, tam sa ukazuje, že starší ľudia dokážu vo všeobecnosti viac odpúšťať ako mladší, čo môže zase súvisieť so zrelosťou, empatiou a súcitom. Keď sme sa zároveň v jednom výskume pozreli na potenciálne rozdiely v chápaní odpustenia u mladých dospelých (20 – 30 rokov) a u seniorov, ukázalo sa, že mladí ľudia spájajú odpustenie viac s pokračovaním vzťahu s druhým človekom alebo s potrebou ospravedlnenia, ktoré od toho druhého človeka čakajú, kým seniori odpúšťajú viac vnútorne, bez nutnosti pokračovať vo vzťahu s druhým človekom.

Rozhovor vyšiel pôvodne ako podcast.

Chcete sa o odpustení dozvedieť ešte viac a položiť aj vlastné otázky? Nenechajte si ujsť náš webinár!

Naša kniha k téme:

Prečítajte si tiež:

Odpustiť neznamená zabudnúť, lebo by sme popreli svoj životný príbeh

Odpusteniu nestačí pripísať iba čisto duchovný rozmer

Na väzňoch platí, že komu sa veľa odpustilo, veľa miluje

Dá sa odpustiť úplne všetko? Odpovede budeme hľadať na webinári