Psychoterapeutka Kubinová: Správy o vojne či živelných katastrofách sú živnou pôdou pre obsedantno-kompulzívnu poruchu (rozhovor)

Obsedantno-kompulzívna porucha (OCD) je ako tieň, ktorý zatemňuje každodenný život jedincov s týmto ochorením. Nie len, že im vnucuje neustále obavy a myšlienky, ale tiež ich uväzňuje v nepretržitých rituáloch a správaní, ktoré sa snažia zmierňovať ich úzkosť. Aj keď sa na prvý pohľad môže zdať ako obyčajná posadnutosť poriadkom alebo dokonalosťou, realita OCD je oveľa komplexnejšia a náročnejšia.

S psychoterapeutkou Luciou Kubinovou sme sa rozprávali o tom, ako na ľudí s týmto problémom vplýva dnešná stresujúca doba, i o metóde, ktorá ľudí s OCD dokáže postupne zbaviť nutkavých myšlienok. 

Žijeme v dobe, keď sa už pomaly ani nepozastavíme nad tým, keď pri nejakom duševnom ochorení nájdeme prívlastok „bežné“. Ten sa spája aj s obsedantno-kompulzívnou poruchou. Predsa sa však opýtam: Čím to podľa vás je?

Áno, ide o pomerne časté ochorenie a existuje viacero faktorov, prečo je vnímané ako bežné. Vplýva na to napríklad celková spoločenská situácia. Dnes je psychiatrický pacient už normálny pojem. Je to odtajnená záležitosť, že chodíme k psychológom, psychiatrom, že sa o tom začína konečne normálne hovoriť, keďže to kedysi bolo tabu. Zároveň je to spôsobené aj tým, že obsedantno-kompulzívna porucha (ďalej aj OCD, pozn. red.) je sčasti spôsobená vrodenými a sčasti získanými dispozíciami – napríklad výchovou alebo aj hormonálnymi zmenami po pôrode. OCD teda môže byť aj popôrodný stav. Ide teda o širšiu paletu klientov, ktorí týmto ochorením trpia. 

Vo svojej praxi sa venujete existenciálnej terapii. Ako diagnostikujete OCD z pohľadu tohto psychologického prúdu?

V existenciálnej analýze poznáme rôzne úrovne, na ktorých sa pri diagnostikovaní pohybujeme. Prvá úroveň je otázka strachu o prežitie. Tam spadajú rôzne neurotické obrazy a patrí tam aj obsedantno-kompulzívna porucha, teda obsedantné myslenie a kompulzívne konanie. Vo všeobecnosti je úzkosť skôr generalizovaná a neurčitá obava, obsedantno-kompulzívne správanie je už snaha túto úzkosť a strach zviazať, ohraničiť, ritualizovať a ovládať ho. Toto môžeme vidieť už aj u detí, u ktorých môžeme pozorovať tzv. magické myslenie. 

Magické myslenie? 

Áno, my to takto nazývame, hoci neviem, či je to v literatúre úplne odborný výraz. Ide však o snahu poistiť si realitu, aby sa nič zlé nestalo, prostredníctvom nejakého rituálu. Napríklad dieťa nestúpa na čierne kachličky. Do istej miery je to u detí normálne. Ak je tam však nejaká dispozícia alebo sa stane niečo závažné v rodine, prípadne je tam nejaký príliš direktívny rodinný vplyv, problémy v škole, tak je možné, že to prerastie až do OCD. 

Zostaňme ešte pri diagnostike. Vraveli ste, že škála príčin tohto ochorenia je široká. Ako dlho trvá dopátrať sa vôbec ku koreňu problému? 

Mnohí klienti prichádzajú s tým, že to sami pomenujú. Napríklad povedia, že majú vtieravé myšlienky. Často sú to práve mamy na materskej, ktoré začnú mať vtieravé myšlienky o tom, že niečo zlé sa ich dieťatu stane a že ony samy mu ublížia. Môže to byť spôsobené hormonálnymi zmenami, ale aj tým, že ide o veľmi silnú, emočne nabitú myšlienku. Mozog sa ju snaží nejako zapudiť. Čím viac sa však o to usiluje, tým viac sa myšlienka vracia. Je totiž neodbitná práve pre svoju emočnú silu. Je to hrozná, vtieravá predstava. Pri diagnostike to teda buď klient priamo povie, a tam, kde to nepovie, to nakoniec časom vyplynie z nášho rozhovoru. 

Sama sa tiež pri klientoch, ktorí trpia úzkosťami alebo depresiou, pýtam na rituály a opakujúce sa myšlienky. Niekedy na to prídeme pomerne rýchlo, niekedy to trvá dlhšie, keď klient určité veci za rituál ani nepovažuje. Časom však, keď spomenie nejaký čin, zistíme, že ide o silný rituál.

Ak klient začne svoje tendencie považovať sám od seba za obťažujúce a obmedzujúce, je najvyšší čas nechať si pomôcť.

Čo napríklad?

Napríklad upratovanie je úplne normálna vec. Klient vôbec nemusí vnímať upratovanie ako rituálne konanie, až kým z nášho rozhovoru nevyplynie, že upratuje denne aj štyri až päť hodín a že je to vlastne silný rituál, ktorým klient zväzuje svoju úzkosť do niečoho hmatateľného, čo má pod kontrolou, ale iba do času. Potom už upratovanie kontroluje jeho a na nič iné už zväčša nie je priestor. Rituál sa v živote človeka stane dominantným, uľavuje od tenzie a úzkosti. Tiež to môže byť napríklad nutkavé jedenie alebo excesívne športovanie. Tých podôb je veľmi veľa. Ak ale klient začne svoje tendencie považovať sám od seba za obťažujúce a obmedzujúce, je najvyšší čas nechať si pomôcť.

Od čoho vlastne závisí, k akému rituálu sa človek uchýli? Prečo niekto napríklad inklinuje k častému umývaniu rúk a niekto k úplne iným kompulzívnym prejavom?

Ako sme si už povedali, s OCD súvisia veľmi emočne nabité myšlienky – napríklad myšlienka násilia alebo ohrozenia, myšlienka, že sa stane nejaká katastrofa. Aj sexualita môže byť oblasť, na ktorú sa viažu nutkavé myšlienky. Podľa toho, akého sú typu, sa tam potom prirodzene tlačí nejaký rituál. Napríklad ak je v človeku prítomný strach z ohrozenia baktériami a bacilmi – niečím neviditeľným, malým, ale veľmi ohrozujúcim –, tak umývanie a upratovanie tu sedí ako dobrá prevencia. Pri sexuálnych alebo násilných myšlienkach môže byť prevenciou napríklad nejaké ritualizované modlenie alebo postenie sa. 

Teda istá forma pokánia?

Presne tak. Toto sa často stáva u ľudí fixovaných na cirkev. Úľavu hľadajú cez odpustenie od božskej autority. U týchto veriacich ľudí je potom veľmi nápomocné urobiť „korekciu“ tejto autority – z trestajúceho na prijímajúceho a láskavého Boha, aby človek s OCD nemal násobené pnutie a tlak, ktoré ventiluje modlením. Prijatie a úľava od previnenia je základným predpokladom na liečbu. 

A čo v prípade strachu z katastrof? Aké rituály sa spájajú s týmito obavami?

V prípade strachu z katastrof je častou prevenciou práve ono magické poisťovanie sa – napríklad sedemkrát vypnúť a zapnúť vypínač. Znie to iracionálne, ale človeku to v tomto stave dáva svoju vlastnú logiku.

Ide v prípade človeka s OCD o prežívanie úzkosti a strachu kontinuálne, bez nejakej pauzy? Dokáže si človek s OCD vôbec mentálne oddýchnuť? 

Závisí to od toho, v akej sa nachádza fáze. Pre človeka s OCD je čiastočnou úľavou urobiť spomínaný rituál. Keď si napríklad umyje ruky, na chvíľočku sa odbremení od tlaku, po chvíli však tlak znovu prichádza. Rituál totiž nerieši príčinu. Je to, akoby ste vyliali vedro, ktoré sa opäť naplní, a tento proces plnenia a vylievania sa stále opakuje. 

Keď to potom začne naberať na intenzite, OCD je neriešené a neliečené dlhodobo, trvá od detstva a rodičia si napríklad nepovšimnú rituály, pretože deti to vedia dobre maskovať, u jedinca sa opakovaním týchto rituálov upevnia vzorce do takej miery, že sa to môže rozvinúť až do poruchy, takže človek si naozaj neoddýchne a jeho život sa začne točiť len okolo ventilácie napätia.

Ako konkrétne to môže ovplyvniť jeho bežný život? 

Úzkosť a rituály obsadia život jedinca natoľko, že na nič iné už nezostáva priestor. Môže to ohroziť vzťahy v rodine, kariéru, rodičovstvo. Takýto človek sa pohybuje na krehkej pôde, stále vykonáva rituály, je v strachu, nemá priestor na žitie bežného, reálneho života.

Je ťažké sa v tejto fáze zastaviť a vyhľadať pomoc?

Áno, v tejto fáze je to už dosť nepríjemné. Z praxe však môžem povedať, že keď už človeku kolabuje napríklad rodinný život, začne hľadať pomoc. Často už aj skôr, keď ucíti intenzitu toho tlaku. Napríklad mamičky to nerady nechávajú len tak, zľaknú sa totiž obsahu svojich myšlienok, hoci je potom pre ne veľmi ťažké pomenovať ich nahlas.

Ako si môžeme predstaviť terapiu s človekom s OCD v praxi?

My v existenciálnej analýze pracujeme s klientom fenomenologicky. Znamená to, že vždy s klientom individuálne nahliadame na to, čo sa nám ukazuje v jeho prípade, čo sa nám javí v danej chvíli z daného uhla pohľadu. V nejakej fáze napríklad klient pôsobí, že je naplnený úzkosťou. Najprv teda môžeme pracovať na tom, že ošetrujeme tento stav. 

Následne môže prísť fáza, keď riešime biografiu, kde problém vznikol. Pozeráme sa na jeho rituály, ale v tých úvodných fázach mu ich ešte neberieme. Potrebujeme si totiž najprv chronologicky poskladať príbeh človeka, aby sme čo najviac videli všetky súvislosti – prečo tam problém je, od čoho sa človek chráni, ako dlho sa táto ryha v mozgovom tkanive tvorila. Aby sa nestalo, že ak mu rituál vezmeme, tak sa klient zrúti. Pozorujeme teda jeho príbeh, motiváciu, či je ochotný si predstaviť, že by sa rituálov časom vzdal. 

K všetkému však treba pristupovať postupne. Existujú totiž ľudia, ktorí vykonávali nejaký typický kompulzívny čin, napríklad upratovanie. Skúšali sa ho vzdať a tá porucha sa prezliekla do iného kabáta. Začali sa napríklad masívne sebavzdelávať. Problém sa teda iba pretavil do niečoho krajšieho a nevinnejšieho.

Pokiaľ sú ľudia ustráchaní alebo depresívni, určite odporúčam nesledovať negatívne správy alebo aspoň nie v takej miere.

Posledné roky sú vo všeobecnosti pre všetkých veľmi stresujúce. Čo tento stres robí s ľuďmi s OCD?

O tomto období hovorí aj Klaus Bernhardt, ktorý vytvoril veľmi dobré metódy, ako pracovať s OCD. Píše – a ja s tým úplne súhlasím –, že covidová doba presne nahrala týmto rôznym strachom. Najprv strachu z bacilov, vírusov, z ohrozenia, zo straty blízkych. Potom to pokračovalo vojnou a do toho všetkého vstupujú aj obavy z klimatických zmien. Tieto situácie nám prinášajú úplne nové výzvy, ako sa vysporiadať s neistotou, a sú živnou pôdou pre OCD.

Čo svojim klientom v takomto prípade odporúčate? Je riešením nesledovať správy a vypnúť sociálne siete? 

Je to určite jedna z ciest. Pokiaľ sú ľudia ustráchaní alebo depresívni, určite odporúčam nesledovať negatívne správy alebo aspoň nie v takej miere. Myslím si však, že je veľmi dobré o problémoch hovoriť na rovinu, či už s blízkymi, alebo priamo s odborníkmi.

Niektorí ľudia s OCD sa veľmi boja, že budú musieť užívať lieky alebo že budú hospitalizovaní, ale existujú aj metódy práce s touto poruchou bez liekov. Lieky sa nasadzujú naozaj až vtedy, keď to inak nejde alebo ak je tam nejaké prepojenie s depresiou. S obsedantnými myšlienkami sa však dá pracovať aj bez liekov a dajú sa takto liečiť aj pomerne závažné prípady.

S globálnymi krízami, ktoré môžu niektorí ľudia vnímať veľmi ohrozujúco, súvisí aj rozmach dezinformácií a konšpiračných teórií, ktoré ponúkajú často zjednodušené odpovede na komplexné problémy a udalosti. Človeku tak môžu poskytovať istý pocit, že svetu rozumie, že ho má pod kontrolou. Táto potreba kontroly je dosť príznačná práve pre ľudí s OCD. Môžu byť títo ľudia preto náchylnejší veriť konšpiráciám a dezinformáciám?

To je veľmi individuálne. Vždy je potrebné fenomenologicky odkryť príbeh daného človeka. Sú typy klientov, ktorí to takto majú. Vyhľadávajú rôzne polopravdy, spájajú si ich a od nich si potom odvodzujú to, že sa oni alebo svet má preto tak, ako sa má, lebo na to vplýva to a to. Existujú však aj ľudia, ktorí to vnímajú opačne a istotu nachádzajú v tom, že dôverujú mainstreamu a pevne sa držia jedného toku informácií.

Môže sa aj z vyhľadávania takýchto správ a informácií stať rituál, ktorým si ľudia s OCD uvoľňujú napätie?

Kompulzia alebo závislosť sa môže stať takmer zo všetkého. Pracovala som s klientmi, ktorí nutkavo vyhľadávali informácie o chorobách, liekoch a procedúrach, googlili hodiny denne. Alebo iní, ktorí sa snažili neustále seba upokojovať tým, že porovnávali ceny a akcie výrobkov na rôznych portáloch. Denne im nutkavé činnosti brali aj 5-6 hodín času. Podobne aj sledovanie istého typu informácií môže byť nutkavou činnosťou. Či už sú to správy mainstreamové, alebo alternatívne, pokiaľ je motiváciou zviazať strach a úzkosť a pokiaľ táto tendencia presahuje zdravý rámec ľudskej zvedavosti a angažovanosti, ide o psychický problém.

Vychádza mi z toho, že niektoré rituály môžu byť už zo svojej podstaty nebezpečnejšie ako ostatné. Môže sa ich praktizovaním človek dopracovať aj k vážnejším duševným ochoreniam? 

Áno. Mám na mysli klientov, ktorí napr. nutkavo jedia, potom majú výčitky, a postupne sa tvorí pôda pre bulímiu. Alebo rituál mnohohodinového vytláčania akné vedie po čase k zápalom kože a estetickým deformáciám pleti, čo spôsobuje hanbu a môže viesť k depresii alebo sociálnej fóbii. Strach z vírusov prispieva k sociálnej izolácii. Takýchto príkladov je veľa. 

Spomínali ste Klausa Bernhardta a jeho techniky v rámci práce s OCD. Môžete nám jeho prístup priblížiť?

Ľudský mozog funguje tak, že keď je niečo emočne veľmi silné a navyše negatívne, tak sa toho bojíme a snažíme sa to odtlačiť. Čím viac sa však o to snažíme, tým viac sa nám negatívna myšlienka vnucuje. Vytlačíme ju dverami a ona sa vráti oknom. Klaus Bernhardt prišiel na to, že to, čo, naopak, pri nutkavých myšlienkach funguje a pomáha, nie je zapudzovanie týchto myšlienok, ale ich presúvanie. 

Väčšinou sa nám negatívne myšlienky alebo obrazy objavujú v našom ľavom alebo pravom zornom poli. Vnútorným zrakom ich však dokážeme presúvať. Ak sa nám napríklad nejaký obraz objaví na ľavej strane a my ho postupne presunieme na pravú stranu, kde si mozog v tej chvíli nedokáže predstaviť negatívne veci, scenár danej predstavy sa začne pomaly prepisovať alebo môže aj úplne zmiznúť. Týmto cvičením vlastne využívame neuroplasticitu svojho mozgu a prepisujeme staré vzorce, ktoré sme si opakovaním vytvorili. 

Viete to uviesť na konkrétnom príklade?

Jedna žena sa napríklad veľmi bála, že jej dieťa spadne z preliezok. Často len prechádzali okolo ihriska a už mala úzkostné prejavy – búšenie srdca, studený pot. Uvedomovala si iracionalitu tohto strachu a nechcela svoje dieťa trápiť izoláciou. Postupne sme teda pracovali s touto metódou a zistili sme, že jej negatívne predstavy sa nachádzajú diagonálne na ľavej strane. Následne sme sa k tejto predstave dieťaťa padajúceho z preliezky úmyselne vracali.

Už to, že k sebe musíme pustiť takúto myšlienku, neutekať pred ňou a nezapudzovať ju, je veľmi dôležitý krok. Žena teda tejto predstave najprv čelila prvých pár sekúnd priamo a potom sme ju pomaličky začali presúvať na druhú stranu, kde mozog nebol schopný vnímať tento negatívny príbeh. V realite to môže vyzerať tak, že sa príbeh začne vypínať alebo meniť. Tejto mamičke sa to napríklad menilo v tom, že dieťa najprv padalo, ale potom sa zachytilo a zliezlo dole. Úlohou tejto mamičky bolo presúvať si takto tento obraz vnútorným zrakom vždy, keď sa jej obraz objavil. Jej mozog nakoniec tak zoslabil pôvodnú stopu, že po nejakých troch až štyroch týždňoch jej to už vôbec nenapadalo.

Ďalšou technikou je spomalenie, keď napríklad myšlienku na nejakú katastrofu si človek bude predstavovať veľmi dlho a pomaly.

Je možné všetky takéto negatívne myšlienky ošetriť týmto spôsobom? 

Bernhardt opisuje viacero techník. Táto konkrétna pomáha pri negatívnych vizuálnych predstavách. Pri „zvukových“ myšlienkach to môže byť však napríklad presun z jedného ucha do druhého. Ďalšou technikou je spomalenie, keď napríklad myšlienku na nejakú katastrofu si človek bude predstavovať veľmi dlho a pomaly. Vďaka týmto metódam sa človek môže dostať až do takého štádia, že je mu tak dobre, akoby nemal žiadne problémy.

Miznú takto potom aj rituály, ktoré sa spájajú s týmito myšlienkami a predstavami?

Áno. Rituál už nemá čomu slúžiť.

Povedzme si ešte na záver, ako by mohlo človeku s OCD pomôcť jeho okolie, rodina, priatelia. Čoho sa treba vyvarovať, aby svojím konaním nezhoršovali stav človeka s OCD?

Určite by som takému človeku, ak ešte nenavštívil odborníka, nebrala jeho rituál, respektíve by som naň neupozorňovala nejakým obviňujúcim spôsobom. Mohlo by sa totiž stať, že okrem rituálov a otravných myšlienok bude mať človek navyše aj pocit viny a padne do ešte horších stavov. Nekritizovala by som preto jeho rituály. Skôr by som empaticky vyjadrila, že to vidím a že vidím, ako veľmi ho to zväzuje, a navrhla by som, aby sme spolu vyhľadali pomoc.

Má zmysel človeka presviedčať alebo je dobré ho nechať, aby k potrebe pomoci dospel sám?

Ja by som určite opísala problém, ktorý vidím, a že pozorujem, aké je to ubližujúce a obťažujúce, ale pokiaľ to ten človek sám nebude chcieť, bude ťažké ho presvedčiť. Takýto človek potrebuje dospieť do štádia, že to chce spraviť pre seba, iba tak bude namotivovaný na terapiu. V opačnom prípade to nebude fungovať.

Na záver by som však chcela ešte dodať, že ak má niekto takýto problém, práve knihy Klausa Bernhardta sú veľmi nápomocné pri sebaliečení. Ak by to niekomu nefungovalo a človek by sa v tom strácal, potom nech ide určite na terapiu. Mnohým ľuďom však pomohla aj samotná kniha. Osvojili si tieto metódy, pracovali s flexibilitou mozgu a zbavili sa obsesií.

Lucia Kubinová je psychoterapeutka, ktorá sa v psychológii venuje existenciálnej terapii a logoterapii. Odborný výcvik absolovovala v Prahe pod záštitou SLEA, ktorá poskytuje vzdelávanie v tejto oblasti. Od roku 2017 sa venuje poradenskej praxi. Doktorandské štúdium v odbore pedagogika a pedagogické poradenstvo ukončila na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. V minulosti pracovala v pedagogicko–psychologickej poradni pre deti a mládež ako špeciálny a sociálny pedagóg.