Európske krajiny sú hladné po pracovníkoch: prečo neintegrovať migrantov?

Pred sedemdesiatimi rokmi Pius XII. nariadil, aby robotnícki kňazi prestali pracovať v továrňach, pretože medzi kňazstvom a stavom robotníkov bol kontrast. Prešlo len približne desať rokov od začiatku tejto skúsenosti, ktorej zrod sa spája s knihou Francúzsko, krajina misií? (1943) kňazov Godina a Daniela, ktorá poukazovala na nesúlad medzi Cirkvou a proletariátom. To bol východiskový bod pre francúzskych robotníckych kňazov, ktorí zdieľali s ľuďmi život na periférii aj prácu. Nie robotnícki kapláni, ale robotníci medzi robotníkmi.

Niektorí hovoria, že Cirkev „predáva“ kresťanské krajiny cudzincom.

Parížsky arcibiskup, kardinál Suhard zhrnul toto poslanie takto: „Musíme vyjsť zo svojich domovov, ísť do ich domovov.“ Títo kňazi sa už neobliekali ako kňazi a nežili vo farnostiach, ale stáli v centre epochálneho stretu: medzi sociálno-komunistickým hnutím, ktoré do veľkej miery prevzalo proletársku túžbu po emancipácii, a tými, ktorí mu v atmosfére studenej vojny odporovali. V roku 1949 Svätá stolica exkomunikovala komunistov.

Francúzsky spisovateľ Gilbert Cesbron v roku 1954, teda v roku odsúdenia robotníckych kňazov, vydal o nich krásny román Svätí idú do pekla, ktorý mal veľký vydavateľský úspech. Hlavný hrdina, otec Peter, v ňom počas rozhovoru s biskupom takto opisuje svoje stotožnenie s robotníckym svetom: „Pozrite, Monsignor, stal som sa všetkými rukami…“

Ide o vzdialené témy. Veľké a dramatické problémy sveta pracujúcich však pretrvávajú aj dnes. V súčasnosti má demograficky zostarnuté Taliansko, ale aj ďalšie krajiny veľký dopyt po pracovníkoch, na ktorý nemôžeme reagovať sami. Cirkev v súvislosti s imigrantmi vždy učila mať ľudský a pozitívny pohľad, ale aj vidieť v ich príchode príležitosť na rast. Niektorí hovoria, že Cirkev „predáva“ kresťanské krajiny cudzincom. Už v roku 1952 Pius XII. v konštitúcii Exsul Familia (Rodina vo vyhnanstve) písal o migrantoch tak, že v tom môžeme nájsť pôsobivé analógie s pápežom Františkom.

Nedávna dohoda o otvorení „pracovných koridorov“, podpísaná medzi Komunitou Sant‘Egidio a talianskymi ministerstvami zahraničných vecí, vnútra a práce, reaguje na potrebu pracovnej sily, vyškolenej v krajinách pôvodu, ktorá by mohla bezpečne a legálne vstúpiť do Talianska. Nadväzuje na model „humanitárnych koridorov“ pre zraniteľné osoby, vďaka ktorému sa do Talianska dostalo 7 000 ľudí, ktorí boli prijatí a ošetrení a teraz sa integrovali v pracovnej sfére aj v spoločnosti. V Taliansku, ktoré má podnikateľského ducha, je hlad po pracovníkoch. Ich prítomnosť je nevyhnutnou podmienkou rastu. Tí, ktorí dúfajú, že sem prídu pracovať, nie sú hrozbou, ale cenným zdrojom, najmä ak ich sprevádza proces integrácie, výučby jazyka a začlenenia.

Nejde len o humanitárny diskurz zameraný na ich prijatie, ale zrkadlí sa tu aj skutočná potreba talianskej ekonomiky a demografická budúcnosť. Je príznačné, že táto potreba zodpovedá túžbe po lepšom živote mnohých ľudí z juhu nášho sveta. Zatiaľ čo v realite upierame migrantom a utečencom budúcnosť, zatvárame im dvere alebo ich nechávame napospas strašným cestám, upierame ju aj Taliansku a mnohým európskym krajinám odsúdeným na to, aby sa stali krajinami starých ľudí a upadajúceho hospodárstva. A to sa čoskoro stane evidentným.

Prevzaté z famigliacristiana.it. Redakčne upravené.

V nedeľnej rubrike Horizonty nm prinášame krátke úvahy zahraničných autorov  Piera Codu, Jesúsa Morána a Andrea Riccardiho . Reflektujú súčasnú situáciu a pomáhajú preniknúť do doby, v ktorej žijeme, aby sme jej mohli lepšie porozumieť. Články v tejto rubrike vychádzajú vďaka grantovej podpore Konferencie katolíckych biskupov Spojených štátov amerických.