Budovať na troskách: Keď sa nádej rodí uprostred ruín

Nie som politickým analytikom, ale čoraz zreteľnejšie vidíme, že „svetový poriadok“, ako sme ho doteraz poznali – akokoľvek bol nestály, v mnohých ohľadoch nevyvážený a ohrozovaný tichou „treťou svetovou vojnou po kúskoch“ –, už zanikol. A to vyvoláva znepokojujúce otázky.

Aké sily sú v skutočnosti v hre? Aké ciele sa sledujú? Aké scenáre sa rysujú – a aké dôsledky možno očakávať?

Jedno je isté: nemôžeme čakať so založenými rukami. Je na nás, aby sme spoločne povstali k novému kritickému rozlišovaniu a prorockej predstavivosti.

Rozhodnutia, ktoré robíme, sa dotýkajú všetkých a len ťažko sa dajú vrátiť späť.

Bez váhania je potrebné roznecovať večeradlá duchovného a etického prebudenia a vytvárať laboratóriá, ktoré dokážu vypracovať kultúrne a politické stratégie a nástroje primerané výzve, pred ktorou stojíme.

Ľudstvo sa ocitlo na rázcestí. To sa v histórii stalo už viackrát – lenže stávky bývali ohraničené miestom a časom. Rozhodnutia bolo možné zvrátiť alebo aspoň zmierniť ich vplyv.

Dnes to už neplatí. Rozhodnutia, ktoré robíme, sa dotýkajú všetkých a len ťažko sa dajú vrátiť späť.
To je fakt – a príliš málo si to uvedomujeme.

Túto situáciu zachytávajú dve scény z televízie – a zároveň naznačujú cestu von. Prvý obraz: pohľad na osady v Pásme Gazy po vojenských operáciách – trosky, trosky a znova len trosky. Všetko zničené. A potom zástupy státisícov ľudí, mužov, žien, starcov a detí – mnohí zmrzačení –, ktoré kráčajú naspäť… domov.

Áno – k tým pár zúfalým rozvalinám, ktoré zostali… z ich domova.

A predsa! A predsa prichádza druhý obraz, ktorý si protirečí s tým prvým – ale otvára srdce:
mladí ľudia, predovšetkým mladí, ktorí si po návrate „domov“ na tie trosky postavia zachránené kreslo, alebo si opravia stolík, položia naň malú vázu kvetov, sadnú si okolo neho a spolu si vypijú kávu.

Život. Nádej. Podelenie sa. Chuť a odvaha začať znova. Človek by neveril, že je to možné. A predsa je. Tak ako k tomu pozýva aj pápež František vo svojej poslednej encyklike Dilexit nos (Miloval nás): na ruinách, ktoré zanechala nenávisť a násilie, možno budovať civilizáciu lásky.

Ilúzia? Nie! Je to obrátenie pohľadu na to, čo prežívame, aby sme do toho mohli vstúpiť s nádejou, ktorá nesklame – nikdy. Pretože: „A my sme poznali a uverili v lásku, ktorú má Boh k nám“ (1 Jn 4, 16).

Prevzaté z cittanuova.it.