Jeden druh privítania by mohol byť: „Vitaj, Ondrej! Poď ďalej! Tak sa teším, že ťa opäť vidím! Ako sa máš?“ Už privítaním nám iný dá pocítiť, či sme v jeho dome chcení a vítaní.
Existuje však aj opačná skúsenosť. „No, poď ďalej… veď keď už si tu… čo zase chceš?“ Každý vytuší, že je nechcený a nevítaný.
Podobne sa môže manžel vracať zo služobnej cesty a manželka ho víta slovami: „Taká som rada, že si tu. Bála som sa, či sa ti niečo cestou nestalo. Bez teba je to doma poloprázdne!“ Usmeje sa, lebo sa cíti prijatý, vítaný a chcený.
Celkom inak je to, keď sa otvoria dvere: „Už si tu? Veď si mal prísť až zajtra!“ Veľmi rýchlo vycítime od každého človeka, či sme u neho vítaní, alebo nevítaní; či sme chcení, alebo nechcení.
Aj Bohu dávame pocítiť, či je v našom živote chcený, alebo nechcený; či je vítaný, alebo nevítaný. V Lukášovom evanjeliu čítame o Panne Márii, že je zasnúbená, ale jej životný plán mení anjelova výzva: „Zdravas´, milostiplná, Pán s tebou! … Neboj sa, Mária, našla si milosť u Boha. Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš“ (Lk 1, 28 – 31). A aká bola Máriina odpoveď? Bože, ty si v mojom živote taký milovaný, chcený a vítaný, že som ti k dispozícii! „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova!“ (Lk 1, 38).
V sile nášho chcenia a privítania Boh účinkuje svojou mocou.
Tento postoj Panny Márie si vždy zaslúži náš obdiv. Celou svojou bytosťou dala Bohu pocítiť, ako si ho váži a ako je chcený a vítaný v jej živote. Samozrejme, že takto uvítaný Boh aj božsky koná. Preto mohla na inom mieste povedať: „Veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný… Od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia…“ (Lk 1, 48 – 49).
Z toho, že Boh bol vítaný a chcený v Máriinom živote, vyplýva pre nás jednoduchý dôsledok: V sile nášho chcenia a privítania Boh účinkuje svojou mocou. V akej miere sa my otvárame pre neho, v takej môže on v nás konať. Za svoje rozhodnutie sme zodpovední.
Je zaujímavé, že obdivujeme Pannu Máriu aj to, aké veľké veci jej Boh urobil (porov. Lk 1, 49), ale bojíme sa, že by aj v nás také veľké veci mohol urobiť. Bojíme sa byť vrúcnejší v zbožnosti, lebo nevieme, čo by to s nami urobilo. Pritom nikto z nás sa nebojí seba. Čo urobím zo seba vo svojej lenivosti, pýche, namyslenosti? Nemám strach o to, čo urobím zo seba pod vplyvom svojej hrubosti, závisti, drzosti a samoľúbosti. Ale mám strach z toho, čo by urobil Boh zo mňa, keby som mu viac veril, viac sa preňho otvoril, viac ho vo svojom živote chcel.
Vôbec sa nebojíme toho, čo robia druhí ľudia v našom živote, ako nás ovplyvňujú. Ale Pánu Bohu dovolíme, aby v nás konal iba milimetrovou škáročkou. A tak zostávajú mnohí radšej len na určitej povrchnosti duchovného života a mariánskej zbožnosti.
Ak je kvet niekoľko rokov v kvetináči, zemina sa stratí a zostávajú samé korene. Kam sa pominula? Dobre vieme, že nastala premena. Keby sme nedali cibuľku alebo korene do zeminy, nestala by sa kvetom. Ale tým, že cibuľka alebo semienko zoberie zo zeminy výživu, k tomu vlahu a svetlo, premení sa na krásne listy a kvety.
Boh dokáže urobiť v nás premenu, aby sme boli pred ním ako syn a dcéra.
Podobne Boh chce v našom živote dosiahnuť premenu. Augustín napísal: „Boh prišiel na zem, stal sa človekom, aby sa človek stal Božím synom a dcérou, Božím človekom.“ Dokáže manželka urobiť zo svojho manžela Božieho človeka? Dokáže manžel zo svojej manželky urobiť Božieho človeka? Dokážu to rodičia zo svojich detí? Na toto premieňanie sme slabí.
Avšak Boh dokáže urobiť v nás premenu, aby sme boli pred ním ako syn a dcéra. Nikto iný nám to nevie zabezpečiť. Je teda múdre mať pred očami Máriu, ktorá sa dokázala otvoriť Božiemu pôsobeniu a zažila krásnu premenu.
Španielsky spisovateľ Lope de Vega (1562 – 1635), dramatik, básnik, teológ, vyrástol v šľachtickej rodine. Neskôr bol aj vojakom v službách vojvodu z Alby. Na konci života sa dal vysvätiť za kňaza. Napísal množstvo básní, divadelných hier, románov – aj z náboženského prostredia, aj z antiky, zo svetových dejín. Ľudia ho zahŕňali potleskom.
Keď sa blížila posledná hodina, videl celý život inak. Ošetrujúci lekár mu povedal: „Ste šťastný človek, svet na vás nezabudne, vojdete do dejín ako veľký človek!“ Zomierajúci povedal: „Pán doktor, pred Bohom je veľký iba ten, kto má dobré srdce. Ako rád by som teraz dal všetky úspechy života za to, aby som mohol urobiť jeden dobrý skutok navyše.“
Ide o jednoduché, ale nadčasové vyznanie: Dal by som všetky úspechy a potlesky sveta za to, aby som získal Boží potlesk pre svoj život. Tým spisovateľ vyjadril postoj: Odpusť, Bože, že si bol málo uvítaný v mojich dňoch. Prosme o to, aby sme si zachovali postoj: Bože, si vítaný a chcený v mojom živote!