Ak sme otvorení dialógu, spoločnú reč môžeme nájsť aj s tými, ktorí sa od nás v niečom odlišujú (+podcast)

Rozhovor je dodatočne upravený a v rozšírenej verzii si ho môžete vypočuť aj ako podcast.

Žijeme v dobe, kde sa ľudia radi nálepkujú a rozdeľujú na rôzne tábory. Výnimkou, bohužiaľ, niekedy nie sú ani kresťania a kresťanské spoločenstvá. O to je pozitívnejšie vedieť, že sa nájdu mladí ľudia, ktorí chcú komunikovať aj s okolitým svetom. Obaja pochádzate z veriacich spoločenstiev a navyše vás spája aj ochota angažovať sa v nich. Podieľate sa tiež na zaujímavých projektoch, ktoré pozývajú mladých k reflexii a vychádzaniu z vlastnej bubliny. Predstavte nám ich teda a povedzte, aké motivácie stáli na ich začiatku.

Daniela: Náš projekt sa volá TÉMY. Vznikol na jeseň v roku 2017, keď sme my mladí pripravili prvú diskusiu o župných voľbách. Keďže som od saleziánov z bratislavskej Trnávky, názov vznikol ako taká milá skratka. TÉ ako Trnávka a MY, keďže to má byť o nás mladých a chceme sa rozprávať o témach, ktoré sú pre nás dôležité. Motivácia, ktorá sa skrýva za týmto projektom, je však trošku širšia. Ide o otvorenosť a o to, že ako kresťanské spoločenstvo, respektíve mládežnícke stredisko by sme nemali byť uzavretí, žiť iba pre seba a rozprávať sa iba o našich názoroch. Práve naopak. Žijeme v nejakej spoločnosti a realite, ktorá sa odohráva okolo nás, a preto by sme sa mali rozprávať aj o aktuálnych témach, ktoré hýbu svetom. Práve preto sme sa rozhodli pripravovať takéto diskusie a za tých päť rokov sme si prešli už širokou plejádou tém. Od politických cez historické až po témy týkajúce sa cirkvi, vzdelávania či tabuizovaných tém.

Samuel, ty si spoluorganizátorom podujatia, ktoré sa v Košiciach konalo prvýkrát. Tiež však malo charakter otvorenosti a dialógu. O čo teda šlo a ako sa zrodila myšlienka niečo také zorganizovať?

Samuel: Nápad zorganizovať niečo také skrsol v našich hlavách ako semienko ešte počas pandémie. Mali sme vtedy asi dve motivácie. Jednou bolo pritiahnuť mladých ľudí, ktorí by mali záujem otvárať niektoré otázky, ktoré hýbu spoločnosťou. Zároveň sme chceli vytvoriť priestor na pravidelné stretávanie. Premýšľali sme tiež nad tým, že by sa to zhmotnilo v postavení konkrétnych priestorov, ktoré by boli súčasťou saleziánskeho strediska. Patrili by však skôr mladým, ktorí by si ich zároveň aj spravovali. Niečo ako kultúrne centrum.

Povedali sme si, že načo čakať na nejakú budovu, kde je potrebná súhra rôznych okolností, preto sme sa rozhodli vytvoriť akciu. U saleziánov v Košiciach existuje už tradičné podujatie Summer Day, čo je v podstate deň otvorených dverí určený pre rodiny s deťmi. My sme chceli vytvoriť niečo pre mladých, a tak sme zorganizovali Summer Day Youth. Takto sme chceli umožniť nejaký networking a pritiahnuť ľudí, ktorí by inak do kresťanského spoločenstva neprišli. Chceli sme rozvinúť aj dialóg a môžem povedať, že toto prvé podujatie bolo úspešné. Mali sme tam veľmi zaujímavých hostí. Takých, ktorí hovorili o témach viac z kresťanského pohľadu, aj hostí liberálnejších, ako by niekto povedal, teda zo sekulárneho prostredia.

V akomkoľvek prostredí, či už v kresťanskom, alebo sekulárnom, by mal byť priestor rozprávať sa o akýchkoľvek témach.

Niektorým ľuďom vraj výber hostí nevyhovoval. Daniela, ty si spomínala, že pozývať si ľudí z iného názorového spektra je vašou prioritou. Zaujímalo by ma, s akými reakciami ste sa stretli vo vašich spoločenstvách.

Daniela: Čo sa tohto týka, možno trošku ťažíme aj z bratislavského prostredia, pretože sa tu mieša veľa ľudí a sme veľké stredisko. Vo väčšine prípadov sme sa totiž stretli s pozitívnymi reakciami na hostí. Nestretli sme sa s názormi, že by niekto niekoho škatuľkoval, a ak áno, aj to možno len vtedy, keď išlo o nejakú kontroverznú tému. V takom prípade však väčšinou šlo o ľudí mimo nášho prostredia, teda mimo spoločenstva. Vždy sme však boli otvorení zdravej diskusii. A ak má niekto iný názor, nie je to prekážka a vieme sa o tom porozprávať a veci si vyargumentovať. Pokiaľ by niekto s tým, čo robíme, nesúhlasil, my budeme veľmi radi, keď za nami príde. Rovnako ak by mal niekto nejaký názor na tému alebo na priebeh diskusií, ktoré organizujeme, sme radi, keď nám to povie, pretože takto tiež človek prispieva ku skvalitneniu diskusie ako takej.

A akú skúsenosť ste mali v Košiciach?

Samuel: Nemôžem hovoriť na základe dlhoročnej praxe ako Danka, ale asi sa zhodneme na tom, že čo sa týka našej saleziánskej komunity alebo okolia, väčšinou tie reakcie boli pozitívne. Kritika prišla skôr zvonku, na sociálnych sieťach, keďže sa to dostalo aj k ľuďom, ktorí prakticky u saleziánov nikdy neboli, ale našli si zámienku na nejaký „hejt“, na nenávistné komentáre a na vybitie svojej frustrácie.

Ako vnímate, že sa niektorým ľuďom nepáči, ak mladí organizujú podujatia, kde chcú diskutovať s ľuďmi s iným názorom na niektoré veci? Vy ste napríklad robili diskusiu o LGBTI ľuďoch a o tom, ako sú prijímaní v cirkvi a medzi kresťanmi.

Daniela: Tiež je to nejaký názor, osobne ho však nepovažujem za úplne správny, pretože si myslím, že v akomkoľvek prostredí, či už v kresťanskom, alebo sekulárnom, by mal byť priestor rozprávať sa o akýchkoľvek témach. Mal by tam existovať priestor aj na nesúhlas, na to, aby človek mohol povedať svoje názory, samozrejme slušne a na úrovni, pretože toto nás tiež môže veľmi posúvať. Zároveň však rozumiem, prečo majú niektorí ľudia takéto názory, môže sa ich to osobne dotýkať, a teda reagujú citlivejšie a ohradzujú sa. Napriek tomu si myslím, že je veľmi dôležité rozprávať sa o rozličných veciach, diskutovať na rozličné témy. Často sa tiež hovorí práve o tých kontroverzných témach, ale tiež treba povedať, že tých tém je oveľa viac a že diskusia môže byť omnoho širšia a obohacujúca pre ľudí. Mne by sa preto veľmi páčilo, keby ľudia, ktorí nesúhlasia, niekedy prišli osobne, zúčastnili sa diskusie.

Máš inak dojem, že práve s ľuďmi, s ktorými sa názorovo odlišujete, dokážete v diskusii nájsť spoločnú reč?

Daniela: Áno, spoločná reč sa dá nájsť, ak sú ľudia otvorení diskusii. Také diskusie sú potom veľmi obohacujúce. Nám sa však, naopak, často stáva, že nám ľudia hovoria, že by privítali aj viac konfrontácie a nesúhlasu. Častokrát si totiž pozývame ľudí, s ktorými sa rozprávame nielen o hodnotách či morálnych otázkach, ale aj o odborných témach.

Samuel, ak sa vrátim k predchádzajúcej otázke, ako vnímaš kritické hlasy zvonku na to, že sa mladí snažia otvárať témy a diskutovať o veciach, ktoré možno dovtedy boli nejakým spôsobom tabu alebo sa o nich jednoducho nediskutovalo?

Samuel: Ja mám do istej miery pochopenie pre negatívne názory, ale záleží asi od témy. Celkovo si myslím, že je potrebné otvárať mnohé otázky práve pre polarizáciu, ktorú vnímam ako problém, a to aj medzi kresťanmi. Niektorí kresťania si napríklad myslia, že musia byť vždy proti liberálom a musia mať vždy opačné názory, ako má mainstream, aj ten liberálny, a práve to mi príde ako vec, ktorú by sme sa chceli snažiť „rozbiť“. Tých tém, ktoré chceme otvárať, je veľa. Napríklad len taká téma vojny na Ukrajine či očkovania. Niekto by povedal, že kresťan musí byť proti, a ľudia z týchto skupín majú často problém s tým, keď sa ide otvárať dialóg o témach, ktoré ani nemusia mať s kresťanstvom nič spoločné. Ide o spoločenské témy, kde môžu byť názory rozličné, nebavíme sa o tom, či je Boh Trojica alebo o nejakej morálke. My mladí vnímame túto polarizáciu ako nezdravú a aj spomínaná kritika často vychádza práve z táborov, ktoré sa o ňu usilujú.

Vnímame, že sú aj náročnejšie témy, ku ktorým ľudia pristupujú s väčšou bázňou, a to ani nie v zmysle, že by ich nechceli otvárať, ale niekedy možno nemajú dostatočnú myšlienkovú výbavu na to, aby o týchto témach mohli rozprávať.

Rozbíjanie predstavy, že kresťania nemôžu s druhými diskutovať na niektoré témy, sa týka aj samotných mladých?

Samuel: Áno, nám ide o to, aby si aj mladí ľudia uvedomili, že keď som kresťan, tak to neznamená, že napríklad nesmiem čítať mainstreamové liberálne denníky. Chceli by sme, aby aj mladí boli v tomto slobodnejší. Môžeme predsa viesť dialóg aj s ľuďmi, ktorí majú iný názor. Možno síce nevyznávajú našu vieru, ale to neznamená, že my si ju nevieme zachovať a že nemôžeme aj takýmto spôsobom cez dialóg evanjelizovať. Nebezpečie vnímame práve v tom uzatváraní sa do svojich bublín a chceli by sme, aby mladí neuvažovali štýlom „budem kresťan, ak sa s nikým nebudem rozprávať“, a naopak.

Daniela: Ja by som to ešte rozvinula a povedala, že byť kresťanom znamená, že môžem prinášať kresťanské hodnoty do spoločnosti a do prostredia, v ktorom sa pohybujem, či už je to škola, či je to práca, alebo nejaká partia kamarátov. Ak majú mladí ľudia priestor porozprávať sa napríklad aj v tom kresťanskom prostredí s ľuďmi s podobným pohľadom, ale aj s ľuďmi, ktorí majú iný pohľad na niektoré témy, dáva im to možnosť lepšie o týchto témach hovoriť, keď sa o nich budú rozprávať práve v tej práci alebo v škole. Preto si myslím, že je až nutné otvárať takéto témy. Kresťanské spoločenstvá by mali byť tým bezpečným priestorom, kde by sme mali mať možnosť rozprávať sa o čomkoľvek a na úrovni. Nemali by existovať tzv. zakázané otázky či témy. Myslím, že sa pomaly ten priestor učíme otvárať.

Niekto by mohol povedať, že potreba mladých otvárať sa svetu je istým spôsobom prejav slabosti. Inými slovami, kresťanskí mladí sú tiež veľakrát nálepkovaní, a aby cítili, že do okolitého sveta zapadajú, snažia sa s inými diskutovať a byť otvorení. Vnímate takéto riziko, že by mohli mladí mať takéto motivácie?

Samuel: Podľa mňa je dobré mať v istom zmysle motiváciu zbaviť sa predsudkov, pretože častokrát tieto predsudky zvonku môžu viesť ľudí k tomu, že sa ku kresťanstvu až tak nepriblížia. Čiže v niečom je to podľa mňa prirodzené. Na druhej strane, my chceme, aby tie predsudky o nás ľudia nemali, aby prišli a aby videli, ako fungujeme, ako zmýšľame, a aby sme sa spolu rozprávali.

Daniela: Áno, dnes je niekedy jednoduché ostať ticho a zviezť sa na vlne toho, že rozmýšľame tak isto ako všetci ostatní. Takže tomu rozumiem, ale asi by som si to nezamieňala s tou otvorenosťou, lebo pre mňa otvorenosť znamená, že som otvorená rozhovoru, ale nie tak, že sa musím prispôsobiť názoru druhého človeka, ale viem mu slušne povedať svoj vlastný názor a mám dostatok prostriedkov, aby som vedela svoj pohľad či postoj komunikovať. To, čo si však spomínala, môže byť práve dôsledok toho, že sa bojíme o niektorých veciach v našich spoločenstvách rozprávať.

A ktoré veci to sú? Možno ty si, Daniela, zo spoločenstva, kde človek nemá problém otvoriť akúkoľvek tému a položiť akúkoľvek otázku. Na druhej strane možno existujú spoločenstvá, kde mladí taký pocit bezpečia pýtať sa na čokoľvek nemajú.

Daniela: Áno, naše spoločenstvo môže byť taký ideál. Keď sme sa pýtali mladých v rámci našich animátorských stretnutí, ako to vnímajú, väčšina ľudí nám povedala, že sa cítia dostatočne bezpečne na to, aby mohli otvoriť čokoľvek. Ale, samozrejme, vnímame, že sú aj náročnejšie témy, ku ktorým ľudia pristupujú s väčšou bázňou, a to ani nie v zmysle, že by ich nechceli otvárať, ale niekedy možno nemajú dostatočnú myšlienkovú výbavu na to, aby o týchto témach mohli rozprávať. A necítia sa v tejto situácii komfortne. Medzi takéto citlivé témy patrí práve sexuálna výchova alebo sexuálne dozrievanie, alebo potom téma LGBTI, ktorá aj nedávno veľmi silno rezonovala, a práve pri týchto témach niekedy máme pocit, že naozaj nevieme, ako sa o nich rozprávať. Určite však chceme tieto témy otvárať a uvažujeme, ako by sme to mohli robiť lepšie.

Samuel: Ja by som povedal, že toto neplatí iba pre čisto kresťanské spoločenstvá. Ľudia sa častokrát boja otvárať témy, v ktorých si nie sú úplne istí alebo to nemajú v sebe úplne vyargumentované, a namiesto toho, aby sa snažili nad tým rozmýšľať a
rozprávať sa o tom s druhými, tak sa radšej uzatvoria. Kresťania sa podľa mňa častokrát boja otvárať témy, o ktorých si myslia, že v nich nenájdu pochopenie u ostatných, a častokrát to vedie k tomu, že sa potom nerozprávame vôbec, a to celý problém robí iba horším.

Od roku 2021 prebieha na celom svete v Katolíckej cirkvi synodálny proces. Ide o pozvanie pápeža Františka pre nás všetkých vrátane mladých v Cirkvi k spoločnému hľadaniu, ako by mala Cirkev kráčať ďalej, ako by mala evanjelizovať a viesť dialóg nielen vo vnútri svojich vlastných štruktúr, ale aj so svetom. Ako vnímate túto udalosť?

Samuel: V prvom rade to vnímam ako niečo, s čím prišiel Kristov zástupca na zemi a má to ten podpis Ducha, ktorý vedie Cirkev aj v dnešnom čase. Zároveň si myslím, že je to určitá odpoveď práve na polarizáciu, ktorú dnes všetci vidíme, a to aj v Cirkvi. Na mnohé otázky existuje množstvo názorov a myslím si, že Svätý Otec nechce voliť cestu nejakých príkazov zhora, ale určitým spôsobom mu ide o to, aby sme sa vedeli spoločne dohodnúť na niektorých veciach. Nechcem povedať, že sa snaží spraviť kompromis, ale ide o proces počúvania, ktorý už sám osebe môže byť veľmi liečivý tak pre Cirkev, ako aj pre spoločnosť.

Daniela: Ja osobne vnímam toto pozvanie veľmi pozitívne práve z dôvodu, že sa naozaj môže zapojiť každý, každý môže povedať svoj názor a môže vyjadriť svoj postoj k tomu, ako Cirkev funguje. Dokonca to nemusí byť človek zvnútra Cirkvi. Mne sa veľmi páči, čo povedal Samuel, že to môže byť určitým spôsobom liečivé pre ľudí, lebo práve aj skúsenosť zo synodálnych stretnutí je taká, že ľudia otvorili témy, ktoré si so sebou niesli ako nejakú ťažkosť zo života Cirkvi. To je teda ďalší rozmer synodálneho procesu, ktorý pomáha zbližovaniu.
Neznamená to, že zmeníme nejakú dogmu, a vôbec to nemusí znamenať rozvracanie nejakých právd viery. Osobne si myslím, že toto nie je účel. Je to o rozprávaní a počúvaní.