Ak začneme oddeľovať príjem od práce, vstupujeme na veľmi nebezpečnú pôdu

Nedávno som navštívil v Neapole Kaplnku princa zo San Severa s jej nádherným „Zahaleným Kristom“. Na stranách sú impozantné sochy, ktoré predstavujú niektoré cnosti, ktoré sa zvyčajne nezaraďujú do klasického zoznamu kardinálnych a teologických cností. Medzi nimi ma zaujala „cnosť dezilúzie“, pretože je dnes obzvlášť cenná a zriedkavá. Dezilúzia je tiež oslobodením od ilúzií, ktorých ponuka sa v čase morálnej krízy veľmi zvyšuje. Mnoho podvodov sa skrýva v ekonomickej sfére aj preto, že kvôli svojej dvojakej povahe komplexnej vedy a každodennej záležitosti je obzvlášť vystavená podvodom, ilúziám a manipuláciám.

Ľudská práca je väzba, ktorá spája ľudí prostredníctvom ich vzájomných potrieb, je to cement spoločnosti.

Zamyslime sa nad témou takzvaného základného príjmu, ktorou sa už najmenej 30 rokov zaoberajú niektoré z najlepších myslí (vrátane Johna Rawlsa, možno najväčšieho politického filozofa 20. storočia, ktorý bol okrem iného proti všeobecnému základnému príjmu). Predstavme si spoločnosť, kde každý jednotlivec vykonáva len činnosti, ktoré robí rád. Neexistuje žiadny „pracovný trh“, pretože neexistuje žiadny dopyt ani ponuka práce. Čo by sme mali očakávať? Jednoducho veľké množstvo aktivít, ktoré sú veľmi uspokojujúce pre tých, ktorí ich vykonávajú, bez akejkoľvek záruky, že budú tiež užitočné a nevyhnutné pre niekoho iného, a teda aj pre spoločnosť. Bol by prebytok turistov, dovolenkárov, pestovateľov v komunitných záhradách, v bytových domoch, chovateľov a trénerov zvierat a rastlín a možno vynálezcov nových koníčkov (nie všetky mierumilovné a neškodné) na vyplnenie času. Zároveň bude veľké množstvo činností, ktoré nie sú obzvlášť uspokojujúce pre tých, ktorí ich vykonávajú, ale sú vysoko užitočné a nevyhnutné pre spoločný život. Bude veľmi málo alebo nula smetiarov, robotníkov, údržbárov diaľnic, veľmi málo zdravotných sestier v hospicoch, vodičov nočných autobusov, čašníkov.

Bola by to teda spoločnosť jedincov sústredených len na svoje vlastné vášne, bez akejkoľvek záruky, že sa stretnú s vášňami a potrebami ostatných alebo že sa stretnú iba v rámci voliteľných komunít veľmi podobných ľudí. Perfektne narcistická spoločnosť. V takomto imaginárnom, a teda extrémnom kontexte môžeme napriek tomu pochopiť, čo je vo svojej podstate ľudská práca: je to väzba, ktorá spája ľudí prostredníctvom ich vzájomných potrieb, je to cement spoločnosti. Je to hlavný občiansky liek na prirodzený narcizmus, ktorý by nás vedel strhnúť do vecí, ktoré sa nám páčia. Príjem je to, čo vzniká z uspokojenia potrieb, je to pridaná hodnota, ktorá sa vytvára, keď sa spojíme, aby sme prepojili potreby a schopnosti. HDP nie je nič iné ako súčet meraný v peniazoch, transakcií pre vzájomné potreby, ktoré sa za rok vyskytujú v krajine. Môj príjem je výsledkom mojej schopnosti uspokojiť potrebu niekoho iného (fyzickej osoby alebo inštitúcie). Holič zarába, pretože strihá vlasy ľuďom, ktorí to potrebujú, konzultant poskytuje rady a schopnosti ľuďom a firmám, ktoré ich vyžadujú.

Príjem a práca sú prvou gramatikou spoločenského diškurzu. Ak začneme oddeľovať príjem od práce, vstupujeme na veľmi nebezpečnú pôdu. Hneď pochopíme, že príjem, oddelený od vzťahu vzájomného uspokojovania potrieb, ohrozuje gramatiku a spoločenský diškurz, ak sa stane náhradou práce. Je to iný prípad, ak príjem, ktorý nepochádza z práce, je „doplňujúci“ k práci, ktorá neexistuje. Vďaka technologickej revolúcii bude práca prechádzať niekoľkými desaťročiami rastúceho nedostatku, pretože mnoho prác sa končí a pretože počítače poskytnú mnoho služieb, ktoré dnes zabezpečujú ľudia. Ale vzniknú nové, pretože ľudia príliš milujú kolektívne produktívne činnosti. Pravdepodobne práca v budúcnosti nebude jediným zdrojom príjmu, ale zostane najdôležitejším v dospelom období života. Budeme pracovať inak, menej, ale možno všetci. A medzitým hovorme dobre o práci, „žehnajme ju“ a vyháňajme ilúzie.

Prevzaté z cittanuova.it. Preložil Kornel Maťko.

V nedeľnej rubrike Horizonty nm prinášame krátke úvahy zahraničných autorov Luigina Bruniho,  Piera Codu, Jesúsa Morána a Andrea Riccardiho . Reflektujú súčasnú situáciu a pomáhajú preniknúť do doby, v ktorej žijeme, aby sme jej mohli lepšie porozumieť. Články v tejto rubrike vychádzajú vďaka grantovej podpore Konferencie katolíckych biskupov Spojených štátov amerických.