Menu
Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú.
Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!
Prečo v Brazílii nie sú takmer žiadni významní fyzici napriek tomu, že študenti fyziky na miestnych školách dostávajú výborné známky a skúšky zvládajú bez problémov?
To bola otázka, ktorá trápila Richarda Feynmana, jedného z najvýznamnejších fyzikov a popularizátorov fyziky minulého storočia, keď v 50. rokoch z pracovných dôvodov strávil dlhšie obdobie v Južnej Amerike. Na túto časť svojho života spomína v knihe Surely You’re Joking, Mr. Feynman! (To snáď nemyslíte vážne, pán Feynman!) a nasledujúci text vychádza práve z tohto bestselleru.
Spomínaná kniha patrí medzi kultové klasiky v žánri autobiografie, a to napriek tomu, že nespĺňa jeho definičné kritériá. Fyzik sa v knihe nepokúša chronologicky rozprávať o svojom živote a najdôležitejších objavoch, ide skôr o výber anekdot a krátkych príbehov zo života, ktoré odhaľujú charakter večne zvedavého a excentrického profesora fyziky.
Feynman bol ako fyzik priekopníkom celého vedeckého odboru (kvantovej elektrodynamiky), jeho vizuálne diagramy dodnes pomáhajú fyzikom pochopiť záhadné a komplikované správanie subatomárnych častíc a za svoju vedeckú prácu dostal v roku 1965 Nobelovu cenu.
To, za čo dostal Nobelovu cenu ani o iných podrobnostiach jeho vedeckej práce, sa v knihe nedozviete. Dočítate sa však o zákulisí programu na vývoj americkej atómovej bomby, o tom, ako niesol smrť svojej ženy, o jeho záľube v hre na bubne a otváraní trezorov a v neposlednom rade nahliadnete hlboko do jeho mysle v otázkach ako rešpektovanie spoločenských konvencií či stav vzdelávacieho systému.
Bez ohľadu na oblasť, ktorej sa venoval, chcel prejsť k jadru problému, odstrániť vedecký žargón a iný slovný balast a prísť na to, ako veci vo svojej podstate fungujú.
Ani tie „triviálnejšie“ časti knihy (napríklad o hre na bubne) nie sú samoúčelné. Čitateľovi ukazujú, že Feynman bol v určitom zmysle študentom celý svoj život. Nikdy neprestal žasnúť nad svetom a nikdy neprišiel o chuť dozvedať sa nové veci a nadobúdať nové schopnosti.
Podľa niektorých svedectiev mal zošit so zoznamom vecí, o ktorých by sa chcel dozvedieť viac, a k budovaniu svojho všeobecného prehľadu pristupoval systematicky. Inými slovami, katalogizoval svoje poznanie a neustále hľadal medzery vo svojich znalostiach. Bez ohľadu na oblasť, ktorej sa venoval, chcel prejsť k jadru problému, odstrániť vedecký žargón a iný slovný balast a prísť na to, ako veci vo svojej podstate fungujú.
Tak teda ako to bolo s tou Brazíliou? Feynman rýchlo zistil, že študenti boli skvelí, keď mali rozprávať o teoretických konceptoch, no akonáhle sa ako učiteľ pokúsil nejaký z týchto konceptov pretaviť do reality a spýtal sa ich na praktický problém, zasekli sa.
Feynman teda začínal rozumieť podstate problému – brazílski študenti fyziky v 50. rokoch mali „nabifľované“ poučky, čiže v školskom systéme sa im darilo, no akonáhle vyšli do „reálneho sveta“ fyzikálneho výskumu, nevedeli tieto poučky prakticky používať.
Jeho podozrenie sa potvrdilo, keď si prečítal učebnice fyziky používané na nižších stupňoch brazílskeho vzdelávacieho systému. Takmer celý učebnicový text tvorila teória bez aplikácií či príkladov z reálneho života.
Keď mal neskôr pred svojimi brazílskymi kolegami Feynman prezentovať svoj názor na stav brazílskeho vzdelávania, povedal im, že sa cíti ako Grék, ktorý príde do inej krajiny a nadšene príde na to, že sa v tejto krajine už od mladého veku deti učia gréčtinu.
Jedného študenta sa preto tento Grék opýta, aký je podľa Sokrata vzťah medzi pravdou a krásou. Študent nevie odpovedať. Grék sa ho preto opýta, čo Sokrates povedal Platónovi v Sympóziu, a študent mu na to odpovie doslovným citovaním daného diela v perfektnej gréčtine.
Háčik je v tom, že presne toto dielo okrem iných myšlienok zahŕňa práve aj Sokratov pohľad na vzťah medzi pravdou a krásou. Grék tak s hrôzou príde na to, že sa študenti v danej krajine učia gréčtinu výlučne ako logický systém akýchsi znakov a zvukov bez toho, aby si uvedomili, že ten systém niečo reálne znamená, že nesie nejaké posolstvo.
Slovenskému čitateľovi príde pri čítaní o situácii v brazílskom vzdelávacom systéme v 50. rokoch až trochu smutno, pretože si uvedomí, že dnes, takmer o sedemdesiat rokov neskôr, táto didaktická choroba v určitej miere stále pretrváva aj v našom školskom systéme.
Ako to však vyliečiť? Feynman mal pre vývoj lepších didaktických metód asi tú najlepšiu možnú predispozíciu: Sám bol neskutočne zvedavý. A ľudia, ktorí sa chcú dozvedieť veľa, vedia, ako správne chápať veci a ako toto chápanie prebudiť aj u ostatných.
O tomto fyzikovi sa traduje, že ho mnohí jeho súčasníci na prvý pohľad nebrali vážne a dôvodom bola práve jednoduchosť jeho vyjadrovania. Väčšinou im však trvalo iba niekoľko týždňov, kým prebrali jeho modely a zistili, aké výstižné naozaj sú.
Keď hovoríme bez žargónu, oslobodzuje nás to od potreby skrývať veci, ktoré nevieme.
A v tom je podstata jeho didaktiky – vysvetľovať veci čo najjednoduchšie, pretože iba tak prídete na to, či danému konceptu naozaj rozumiete. „Keď hovoríme bez žargónu, oslobodzuje nás to od potreby skrývať veci, ktoré nevieme,“ napísal Feynman.
Tento fyzik preto väčšinu svojich vedeckých prác diktoval alebo boli prepisom jeho prednášok. Chcel mať istotu, že aj keď sa prečítajú nahlas, znejú prirodzene a zrozumiteľne.
A v neposlednom rade sa sám nikdy neprestával učiť nové a nové veci.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
