Ako rozvíjať empatiu v rodine?

Budeme hovoriť o empatii – schopnosti, ktorá je taká dôležitá pre dobre fungujúce vzťahy v rodine. Nie vždy sa nám však darí ponoriť sa do skúsenosti, ktorú prežíva druhý a naplno ho pochopiť. Čo môže pomôcť pri rozvíjaní tejto dynamiky?

Sme otvorení rozhovoru.
Potrebujeme však vašu pomoc.

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!

Koľko ráz sa nám aj v rodine stane, že u druhých nenachádzame porozumenie a všimneme si, že naše slová či správanie boli zle pochopené? Zvyčajne sa vtedy cítime nepríjemne a takáto skúsenosť v nás v niektorých prípadoch dokonca môže vyvolávať intenzívne pocity samoty alebo aj hnevu. Práve v takých chvíľach si uvedomujeme, aká je empatia dôležitá.

Čo presne empatia znamená a prečo je taká podstatná? Je to schopnosť vhĺbiť sa do sveta inej osoby, celkom sa doň vcítiť, pričom sme si zároveň plne vedomí vlastnej skúsenosti. V priebehu vývinu človeka, vďaka vývoju neokortikálnych oblastí, ktoré zodpovedajú najkrajnejšej časti našej mozgovej kôry, sa v istej chvíli vytvorila dimenzia intersubjektivity. Ide o schopnosť vnímať inú ľudskú bytosť ako stvorenie obdarované myslením, emóciami, duševnými stavmi, presne ako my.

Táto schopnosť sa v priebehu vývinu dieťaťa objavuje veľmi skoro. Najprv dieťa vníma emočnú atmosféru, ktorá vládne v rodine a tá ho mimovoľne ovplyvňuje: ak vidí vystrašenú tvár, začne plakať, ak sa naňho niekto usmeje, alebo vycíti láskavý kontakt, aj ono opätuje úsmev. Postupne, ako sa rozvíja jeho reč, narastá a cibrí sa aj jeho schopnosť porozumieť emóciám a myšlienkam druhého. Keď sa mama usmieva, je šťastná, ak ma objíma, znamená to, že ma má rada. Dokážeme určiť úmysel inej osoby na základe toho, že ju považujeme za podobnú sebe v myslení, emóciách, pocitoch. Schopnosť pochopiť druhého však neprechádza iba kanálom uvedomovania si a racionálnosti, no z veľkej časti k nej dochádza automaticky, akosi samozrejme.

Empatia je schopnosť vhĺbiť sa do sveta inej osoby, celkom sa doň vcítiť, pričom sme si zároveň plne vedomí vlastnej skúsenosti.

Objav tzv. zrkadlových neurónov, ktorých výskumu sa venovala skupina odborníkov z Parmy, osobitne Rizzolatti e Gallese, nám umožnil lepšie pochopiť proces spojený s empatiou. V našom mozgu totiž existuje skupina neurónov, ktoré sa aktivizujú pri istých činnostiach, ktoré robíme, alebo pri pozorovaní iného človeka vykonávajúceho rovnakú aktivitu. Tie akoby sme vo svojom mozgu v tej chvíli napodobňovali. Domnievame sa, že podobný mechanizmus sa spúšťa aj v prípade, že pozorujeme výraz tváre inej osoby. Keď sa pozerám na človeka zakúšajúceho istú emóciu, aktivuje sa vo mne telesný stav, ktorý je v súlade s jeho prežívaním. Napríklad sa zapájajú tvárové svaly, vďaka ktorým som schopný vyjadriť emóciu, ktorú práve pociťujem. Ide o tzv. „vtelenú simuláciu“ – emócia sa prebudí, človek ju zakúsi a teda ju možno pochopiť prostredníctvom spustenia mechanizmu mozgu, ktorý prebehne u oboch osôb.

Ak je empatia pre nás ľudí takým prirodzeným a automatickým procesom, prečo potom nedokážeme byť vždy empatickí, teda skutočne druhého pochopiť?

Aby sa empatia mohla rozbehnúť, sú nevyhnutné isté podmienky:

Venovať druhému plnú pozornosť. Ak sme príliš pohltení tým, čo prežívame v danom okamihu, je veľmi ťažké ponoriť sa do skúsenosti druhej osoby. Čo máme teda robiť? Treba sa na chvíľu zastaviť, aby sme si mohli uvedomiť, aké emócie a myšlienky hýbu naším vnútrom a aby sme sa s nimi mohli zmieriť. Potom je potrebné rozšíriť svoju pozornosť, až kým sa nám nepodarí prijať pohľad toho druhého. Vďaka tomu si môžeme zachovať plné vedomie o sebe a pritom vstúpiť do kontaktu so skúsenosťou druhého. Nejde teda o to, aby sme si vypočuli blížneho a umlčali pritom vlastné pocity. Treba si rozšíriť horizont vlastného vedomia a zatiaľ čo sa sústreďujeme na človeka vedľa seba, vlastný stav duše odsunúť do úzadia.

Zotrvávať v prítomnosti. Aby sme mohli skutočne vstúpiť do kontaktu s druhým, je dôležité deliť sa o spoločný čas a priestor. Nakoľko je to preto možné, nemáme sa vo svojej mysli pohybovať dopredu či dozadu v čase, ale zastaviť sa. Ponorme sa do plnosti skúsenosti. Nepočúvajme človeka, ktorého máme pred sebou, ako cez zapnutý autopilot, roztržito pritakávajúc, lebo si už v hlave pripravujeme scenár toho, čo o chvíľu urobíme či povieme. Ukotviť sa v prítomnosti takisto znamená odložiť mobil, vypnúť televízor a všetko, čo by nás mohlo vzďaľovať od okamihu, ktorý prežívame „tu a teraz“. Jedine takto môže druhý vycítiť, že som pri ňom naplno, pretože moja prítomnosť zahŕňa celú moju osobu – telo, myseľ, emócie i hodnoty.

Nepočúvajme človeka, ktorého máme pred sebou, ako cez zapnutý autopilot, roztržito pritakávajúc, lebo si už v hlave pripravujeme scenár toho, čo o chvíľu urobíme či povieme.

Počúvať a komunikovať nielen slovami. Empatia je vtelený proces. Život, ktorý dnes vedieme, nás nabáda k prehnanému racionalizmu, pričom zostávame uväznení vo vlastnej mysli. Vedieť načúvať svojmu telu a dovoliť mu, aby sa emočne prejavilo, je nesmierne dôležité. V dialógu medzi manželmi alebo v rozhovore s deťmi zohráva významnú úlohu telesný kontakt: objať sa, držať sa za ruku, byť si blízko, to všetko v nás vyvoláva pocit bezpečia a istoty a umožňuje rozbehnutie procesu empatie. Nemožno zabúdať ani na paraverbálne aspekty, ako je tón hlasu a tempo reči. Keď hovoríme rýchlo a nahlas, často v druhom vyvoláme zvýšenú reakciu nervového systému (odborne arousal), čím sa spustí alarm, ktorý nás vystríha pred nebezpečenstvami. Je to prekážka pre empatiu, keďže organizmus sa snaží naplánovať odpoveď konfliktu alebo úteku. Ak naopak použijeme pomalšie tempo reči a hlas posadíme nižšie, náš mozog dostane signál bezpečia, vďaka ktorému môže lepšie pracovať a jeho jednotlivé oblasti môžu medzi sebou lepšie komunikovať.

Dôležitosť neverbálneho rozmeru komunikácie bola ústredným bodom štúdií Colwyna Threvarthena, detského psychológa a psychobiológa na Univerzite v Edinburgu. Zvlášť sa venoval úlohe „komunikačnej muzikálnosti“ a zdôrazňoval dôležitosť rytmu a emócií v komunikácii a pri hre s deťmi. Podľa Threvarthena je „afektívne regulovanie rastu“, ku ktorému dochádza v kontexte vzťahu rodič-dieťa vďaka interakcii dvoch na seba „citlivých myslí“, zásadné a podporuje vývoj mozgových spojov. Rozvíjajme teda túto vnímavosť mysle a tela, ktorá nám pomáha nielen vytvárať uspokojivejšie citové väzby, no zároveň je prospešná pre zdravší vývoj detí i dospelých.

Zdroj: Città Nuova

Autor
Články autora
Odporúčané
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.