Autor knihy o citovej výchove: Žijeme v dobe umelého predlžovania detstva a kanonizovania krehkosti

Zdroj: Archív A.Aguila
„Ak sa k študentom budeme správať ako k príliš zraniteľným a krehkým, nakoniec sa tak začnú vnímať a stanú sa takými,“ hovorí Alfonso Aguiló.

Sme otvorení rozhovoru.
Potrebujeme však vašu pomoc.

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!

Naša spoločnosť síce investuje mnoho do vedomostí, ale výrazne zaostáva pri výchove charakteru a citov, ktoré sú na dosiahnutie úspechu v živote minimálne rovnako dôležité. Primárnym prostredím, kde by sa mal jednotlivec naučiť rozoznávať a ovládať svoje emócie, by mala byť rodina. V tandeme s ňou by sa emocionálnej výchove mala venovať aj škola. 

Paradoxom je, že výchova v oblasti citov absentuje v dobe, ktorú autor knihy Citová výchova Alfonso Aguiló označuje za hyperochranársku, a teda v istom zmysle precitlivenú. Takýto prístup podľa neho ťahá deti a dospievajúcich mladých k čoraz nižším prahom tolerancie napätia a frustrácie, čoho výsledkom sú mnohé psychologické problémy.

Študovali ste inžinierstvo na Polytechnickej univerzite v Madride. To je úplne iné zameranie, akému ste sa potom dlhé roky venovali – teda vzdelávaniu a výchove. Boli ste tiež riaditeľom školy a ste autorom mnohých kníh, ktoré sa venujú témam súvisiacim so vzdelávaním. Prečo ste sa rozhodli ísť touto cestou?

Väčšina mojich spolužiakov na strojárskej škole počas štúdia uvažovala o veľmi konkrétnych profesijných možnostiach. Potom, ako doštudovali, si však zvolili niečo úplne odlišné, a to predovšetkým na základe možností, ktoré sa im naskytli. Stalo sa to aj mne a o pár rokov po škole som skončil ako riaditeľ jednej veľkej školy v Madride. Bola to skvelá skúsenosť a dodnes to vnímam ako príklad toho, akým nepredstaviteľným spôsobom sa prejavuje Božia prozreteľnosť. 

Nikdy ste nemali pokušenie vrátiť sa k tomu, čo ste pôvodne vyštudovali?

Moje povolanie sa mi vždy veľmi páčilo a všetky témy spojené s ním ma vždy zaujímali, nikdy som však nerozmýšľal nad prácou inžiniera. Hoci, keď sa na seba pozriem z iného uhla, mentalita inžiniera ma nikdy neopustila. 

Čo tým máte na mysli?

Nuž, my inžinieri máme často povesť konkrétnych a prakticky mysliacich ľudí.

Je pravda, že na prvý pohľad pôsobíte trochu rezervovane. Ako ste si zvykali na dynamické školské prostredie? 

Vždy som sa v školskom prostredí cítil veľmi príjemne. Život na škole vás svojím spôsobom núti rozvíjať osobné vzťahy a to je vždy veľmi obohacujúce. Ide však o veľmi náročnú prácu s každodenným dosahom na človeka, ale pre toho, komu to vyhovuje, to ponúka výbornú možnosť osobnostne sa rozvíjať.

Bola pre vás výchova a vzdelávanie detí a mladých od začiatku niečo prirodzené alebo ste museli v tejto oblasti na sebe tvrdo pracovať? 

Ja verím, že všetci ľudia sa narodili s prirodzenými schopnosťami vzdelávať svoje deti, hoci je pravda, že k vyučovaniu musí mať človek sklony a musí sa v tom aj neustále rozvíjať. Ale takto je to asi v každej práci. 

Zdroj:pexels.com

Počas všetkých tých rokov v školstve ste určite zachytili aj mnohé zmeny vo výchovno-vzdelávacom procese vo svojej krajine. Ktorá zmena vo vás zarezonovala najviac?

Povedal by som, že aktuálne zákony sú dosť v rozpore s hodnotením a zverejňovaním výsledkov, čo v školstve sťažuje dosahovanie dobrých parametrov transparentnosti a zodpovednosti. A ukazuje sa aj určitá nevraživosť voči koordinovanému vzdelávaniu, ktorá sa prejavuje defenzívnym postojom zo strany verejného školstva namiesto hľadania riešenia jeho slabých stránok. Debata sa tiež príliš zameriava na ideologické otázky, ktoré odvádzajú pozornosť od tých zásadných.

O ktoré ideologické otázky ide?

Mal som tým na mysli, že tendencia postaviť proti verejnému vzdelávaniu koordinované alebo súkromné ​​vzdelávanie je jednoznačne ideologicky motivovaná a neprináša žiadne zlepšenie celkovej situácie. 

Aby som však nehovoril iba o problémoch, treba tiež povedať, že naše školstvo stojí na princípe spravodlivosti a je prístupné aj pre ľudí s obmedzenými finančnými zdrojmi. Výsledky našich študentov sa pohybujú okolo európskeho priemeru. Hoci na druhej strane máme nízke percento výborných študentov a vysoké percento akademicky neúspešných študentov, čo poukazuje na jasnú medzeru v systéme.

Dospelí od nepamäti pociťovali určitú frustráciu z výsledku výchovy ďalšej generácie.

Čo spôsobuje tieto rozdiely medzi študentmi a čo by prispelo k pozitívnej zmene?

Myslím si, že jedným z dôvodov je to, že spoločnosť je veľmi pluralitná a rôznorodá. V školstve sa preto musíme naučiť zvládať túto rôznorodosť a naučiť sa koexistovať a spolupracovať. Keď som vyučoval, vždy som povzbudzoval najšikovnejších študentov, aby si zlepšovali známky tak, že budú pomáhať tým, ktorí nejako zaostávali.

Mnohí sa dnes na mladú generáciu sťažujú a poukazujú na to, aké je náročné vychovávať ju. Došla aj na vás niekedy takáto „slabá chvíľka“?

Ja osobne sa snažím vyhýbať takýmto pesimistickým postojom alebo sťažovaniu sa. Myslím si, že dospelí od nepamäti pociťovali určitú frustráciu z výsledku výchovy ďalšej generácie. Keďže sa táto sťažnosť stále opakuje, dokazuje to, že nejde o objektívnu vec, ale skôr o potvrdenie prirodzeného sklamania zoči-voči ťažkej úlohe, akou je výchova.

Na poli vzdelávania a výchovy máte aj mnoho medzinárodných skúseností. Považujete nejaký vzdelávací systém za hodný nasledovania?

Počas svojej práce som navštívil viac ako 40 krajín. Vzdelávací systém každej z nich má svoje úspechy a svoje zlyhania, svoje zmätky aj svoje svetlé momenty. Nemyslím si však, že riešením je kopírovať ich. Dá sa však inšpirovať najlepšími skúsenosťami každého jedného z nich, aby ste vylepšili ten svoj.

Vo výchovno-vzdelávacej oblasti kladiete veľký dôraz na emocionálnu výchovu, ktorú rozoberáte aj vo svojej knihe Citová výchova. Prečo to považujete za také relevantné?

Pretože v dnešnej dobe je vedenie detí k vedomostiam dokonale zorganizovanou a naplánovanou záležitosťou, kým všetko, čo súvisí s výchovou charakteru a citov, zostáva len na úrovni všeobecných odporúčaní. 

Nie je emocionálna výchova detí zodpovednosťou rodiny? Akú úlohu by potom v tejto veci mala zohrávať škola? 

Určite, výchova je v prvom rade zodpovednosťou rodiny, rovnako je však zodpovednosťou samotného jednotlivca a dalo by sa povedať, že aj celej spoločnosti. Spolupráca školy je v tomto zmysle rozhodujúca. Vieme však, že mnohým deťom sa ani v rodinách nedostáva dostatočnej emocionálnej výchovy. Škola by sa preto mala snažiť naprávať tieto nedostatky, ale bez toho, aby sa jej úloha prezentovala tak, že je za to globálne zodpovedná. V každom prípade by mala byť ústretovým spoločenstvom, ktoré napomáha tomuto rozvoju a predovšetkým pomáha rodine dobre si plniť svoju úlohu.

Ako konkrétne by sa mala emocionálna výchova vo vzdelávacom systéme uplatniť? Malo by ísť o nejaký konkrétny vyučovací predmet alebo by to malo byť o kvalitnejšom vzťahu medzi dieťaťom a učiteľom? 

Myslím si, že sa to dá urobiť ktorýmkoľvek z týchto spôsobov, s niekoľkými, alebo aj so všetkými. Nie som za obmedzovanie kreativity školy či učiteľa, ale skôr za presadzovanie iniciatív, ktoré uľahčujú realizáciu emocionálnej výchovy.

Ako je to teda s emocionálnou výchovou na španielskych školách? Existuje nejaká konkrétna forma, ktorou deťom pomáhate v tejto oblasti?

V Španielsku sa to takmer nereguluje. A vo väčšine krajín sveta je to podobne. V našej sieti škôl Arenales však máme tréningový plán, ktorý nazývame Be Tutor, ktorý vyškoľuje učiteľov v príprave mesačného vyučovacieho plánu. Ten musí byť prispôsobený potrebám jednotlivca i celej skupiny a venuje sa aj oblasti správneho emocionálneho vývoja študenta.

Riziko voluntarizmu sa znižuje, ak je posilňovanie vôle spojené s posilňovaním emocionálnej inteligencie.

Reakciou na absenciu citovej výchovy v našej spoločnosti je aj vaša kniha Citová výchova, kde okrem iného spomínate rôzne výchovné štýly, ktoré v minulosti zanedbávali význam emócií. Nie je súčasná výchova, naopak, v istom zmysle príliš precitlivená? 

Áno, dnes žijeme v dobe, v ktorej je jedným z najvýznamnejších fenoménov predlžovanie detstva. Táto infantilizácia sa pozoruje v prevahe citov nad rozumom a v „kanonizácii“ krehkosti, ktorá sa u detí a mládeže považuje za samozrejmosť, namiesto toho, aby sa predpokladala zrelosť typická pre určitý vek. Táto projektovaná krehkosť ťahá deti a mladých k čoraz nižším prahom tolerancie napätia alebo frustrácie. Je to infantilný postoj, ktorý sa v mnohých prípadoch podporuje.

Ak sa k študentom budeme správať ako k príliš zraniteľným a krehkým, nakoniec sa tak začnú vnímať a stanú sa takými. To bráni posilňovaniu, ktoré sa prirodzene získava stretom s ťažkosťami a nepredvídateľnými situáciami v reálnom svete. Hyperprotektívne rozprávanie o zraniteľnosti generuje množstvo psychologických problémov a vyvoláva symptómy psychického utrpenia týkajúce sa bežných problémov, ktoré by sa dali normálne prekonať.

Čo je podľa vás prvým krokom k tomu, aby človek prevzal kontrolu nad svojimi emóciami? 

V prvom rade je podľa mňa potrebné ujasniť si, že ide o dôležitú vec, ktorú však treba začať vnímať ako niečo atraktívne a vzrušujúce. Potrebné je tiež posilňovanie vôle, aby sme to nevzdali hneď pri prvej prekážke. Musíme sa snažiť lepšie spoznať samých seba, v čom nám môžu pomôcť hlboké osobné rozhovory s ľuďmi so zdravým úsudkom. Takíto ľudia nám môžu pomôcť dospieť bez toho, aby sme sa vzdali našich rozhodnutí alebo zodpovednosti. 

Zdroj:pexels.com

Hovoríte o posilňovaní vôle, nie je však práve tento „voluntaristický prístup“, ktorý zažili predchádzajúce generácie, príčinou toho, že je, ako spomínate, súčasná generácia, vychovávaná tou predošlou, príliš krehká? 

V niečom možno áno. Dôležité je však povedať, že riziko voluntarizmu sa znižuje, ak je posilňovanie vôle spojené aj s posilňovaním emocionálnej inteligencie.

Vo svojej knihe píšete, že „v posledných desaťročiach sme svedkami nárastu individualizmu a poklesu náboženskej viery a morálnej podpory zo strany rodiny a spoločnosti, čo znamená, že sa stráca množstvo užitočných zdrojov pri zmierňovaní neúspechov v živote“. Ako môže viera a morálka skutočne pomôcť človeku k úspechu v živote?

Viera je veľmi dôležitá emocionálna podpora. A morálka je rozhodujúca, aby sme sa nestali obeťou všetkých druhov nerestí a závislostí. Individualizmus nám však na tejto ceste k úspechu často bráni rátať s pomocou druhých či s pomocou Prozreteľnosti.

Každý človek by si mal v živote nájsť niekoho, komu by odhalil svoju zraniteľnosť.

Čitateľ môže vo vašej knihe tiež objaviť mnoho inšpirácií, ako sa vydať na cestu kultivovania vlastných emócií. Na jej stránkach zdôrazňujete význam sebapoznania, motivácie a zmeny. Nie je však niekedy pre človeka lepšie, ak by sa menej „rozoberal“, nemal v živote všetko usporiadané a jednoducho nechal životu a vlastnej existencii priestor pre tajomstvo?

Súhlasím. Sú ľudia, ktorí sa naozaj príliš analyzujú a mali by sa v skutočnosti trochu uvoľniť. Mnohým iným, možno väčšine, sa však stáva, že sotva reflektujú svoj emocionálny stav, a preto je pre nich ťažké napraviť či vyriešiť svoje emocionálne problémy.

Možno si títo ľudia uvedomujú svoj emocionálny stav, ale mnohokrát nevedia, kde hľadať pomoc. V spoločnosti orientovanej na výkon a dokonalosť sa slabosť neodpúšťa. 

To je pravda, preto si myslím, že by sa každý človek mal snažiť nájsť si v živote aspoň nejakých ľudí, ktorým by mohol odhaliť svoju zraniteľnosť a cítiť sa pri nich bezpečne.

Jedným z posolstiev, ktoré kniha rozvíja, je oslobodiť sa od takzvanej „špirály starostí“ a naučiť sa žiť v pokoji. Nie je to však hlavne pre mladých ľudí, žijúcich v strachu zo skutočných hrozieb, akými sú obavy o vlastnú existenciu, hrozba vojny, klimatická kríza a ekonomická nestabilita, veľmi vzdialená vízia? 

Nemyslím si to. Práve títo mladí ľudia totiž najlepšie chápu, že tieto špirály úzkosti musia nejakým spôsobom obmedziť. A potrebujú sa o tom porozprávať s ľuďmi, ktorým dôverujú, aby rozmotali emocionálnu spleť, ktorú majú v mozgu. Preto je dôležité čítať a potom rozprávať o emocionálnej výchove.

Alfonso Aguiló (*1959)

Je prezident Španielskej konfederácie vzdelávacích centier a Nadácie Arenales. Pôsobí ako poradca viacerých vzdelávacích inštitúcií v Európe, Ázii a Amerike. Napísal viacero úspešných knižných titulov zameraných na výchovu a vzdelávanie. V slovenčine vyšla jeho publikácia Výchova charakteru (Lúč, 2014), v ktorej sa Aguiló venuje téme osobnostného formovania tínedžerov. Mimoriadne obľúbená je v zahraničí jeho kniha Citová výchova, ktorá sa v španielčine dočkala zatiaľ ôsmich vydaní. I to je dôvod, prečo ju Vydavateľstvo Nové mesto prináša slovenskému čitateľovi.

Autor
Články autora
Odporúčané
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Podobné články