Biskup Peter Beňo: S Kristom sa dá všetko v živote zvládnuť

Veľkú noc nazývali cirkevní otcovia sviatkom sviatkov, mala by byť teda pre nás kresťanov niečím výnimočným. Ako by mali kresťania dobre prežiť tieto dni, aby to pre nich nebolo iba o veľkonočnej šunke, koláčoch a nejakom dni voľna?

Pre nás kresťanov sú veľkonočné sviatky tými najväčšími náboženskými sviatkami v roku a tak by sme ich mali prežiť – nábožensky. Často som preto hovorieval aj svojim farníkom, že voľno, ktoré nám v týchto dňoch dávajú v práci, nemáme na to, aby sme išli na výlet, dovolenku alebo aby sme dobehli tie práce, ktoré nestíhame. Voľno je na to, aby sme mali viac času na náboženské prežívanie týchto dní. Aj pri všetkých starostiach a povinnostiach, ktoré sú spojené s prežívaním týchto sviatkov v našich rodinách, si máme vyhradiť dostatok času na to, aby sme sa mohli zúčastniť na jednotlivých liturgických sláveniach Veľkého týždňa. Pretože práve tieto liturgické slávnosti sú jadrom prežívania veľkonočných sviatkov. Nepodľahnime stresu, ak nestíhame všetko tak, ako sme si naplánovali. Nemusí byť všetko dokonalé. Hodnotnejší je pokoj počas týchto svätých dní, aj keď s nedostatkami, ako rodinné hádky preto, že sme niečo nestihli.

Veľkonočná vigília je plná symbolov, ktorým mnohí nerozumejú. Ako zjednodušene vysvetliť, čo sa tam všetko odohráva, čo je tam pre nás podstatné?

Veľkonočná vigília má viac častí: obrad svetla, bohoslužba slova, svätenie krstnej vody, slávenie Eucharistie so svätým prijímaním a procesia vzkriesenia. V mnohých farnostiach býva praxou pri slávení tejto liturgie vysvetľovať ju stručným komentárom. Aj to je dobrý spôsob, ako pomôcť veriacim intenzívnejšie ju prežívať. Začíname požehnaním veľkonočnej sviece, ktorá je symbolom zmŕtvychvstalého Krista, ktorý o sebe povedal: „Ja som svetlo sveta!“ Až dojemné je, ako svetlo veľkonočnej sviece prežaruje tmu chrámu. To nám pripomína, že vzkriesený Pán dokáže presvietiť všetko zlé, čo je vo svete a nad čím zvíťazil svojou smrťou. A keď si aj my zapaľujeme sviece od paškálu a toho svetla v chráme pribúda, môžeme pritom myslieť na to, že aj my sme pozvaní pretvárať svet dobrom.

Potom počúvame Božie slovo. V starozákonných čítaniach si nielen pripomíname veľké udalosti dejín spásy, ale vnímame aj Božie sprevádzanie vyvoleného národa, ktorému bolo prisľúbené, že práve z neho sa narodí Mesiáš. On napravil to, čo pokazili svojím hriechom nielen prví ľudia, ale aj my všetci – vo vzťahu k Bohu, k sebe či iným. Tieto starozákonné biblické čítania v nás majú oživovať nádej z príchodu Mesiáša. No a potom prechádzame do čítaní novozákonných biblických textov, ktoré nám už ohlasujú samotné udalosti Veľkej noci, Ježišovo zmŕtvychvstanie.

Pánovo zmŕtvychvstanie nám prinieslo spásu. Túto spásu prijímame aj prostredníctvom sviatostí Cirkvi, predovšetkým sviatosti krstu. Preto po biblických čítaniach nasleduje liturgia krstu alebo aspoň požehnanie krstnej vody a obnovenie krstných sľubov. Hlásime sa nielen ku vzkriesenému Pánovi, ale aj máme žiť ako veľkonoční ľudia.

Udalosti Veľkej noci pre nás nie sú uzavretou spomienkou, Cirkev si ich stále sprítomňuje pri eucharistickej obete, pri slávení svätej omše. Preto aj veľkonočná vigília pokračuje eucharistickým slávením a svätým prijímaním.

Liturgické slávenie v našich krajoch je zavŕšené slávnostnou procesiou, ktorej zmyslom je, aby sme sa o svoju radosť z veľkonočných udalostí podelili aj s okolitým svetom, aby sme aj mimo chrámu ohlasovali, že Kristus vstal z mŕtvych. Toto je veľmi dôležité, aby sme veľkonočnú zvesť neohlasovali len samým sebe (to nie je ťažké), ale aby sme ju ohlasovali svetu. Nesmieme zabúdať, že máme byť misionármi. Nemôžeme zostať zatvorení len pre seba, musíme byť otvorení pre svet, lebo Pán prišiel vykúpiť nielen nás, ale celý svet.

Tradíciou v našej krajine bol aj zvyk, že na Veľkú noc treba mať nové šaty. Čo ešte nové by sme mali mať po každej Veľkej noci?

Mnohí si pamätáme, že na veľkonočné slávenie sme naozaj prišli slávnostne oblečení. Trošku mi je ľúto, že dnes nevieme dať aj oblečením najavo, že sú to naše najväčšie kresťanské sviatky. Samozrejme, to vôbec nie je to najdôležitejšie. Súvisí to však s tým, že zotierame rozdiel medzi každodenným, všedným a sviatočným. Každodennosť, všednosť musíme žiť, tej sa nevyhneme, ale sviatočnosť nám pripomína, že život vie byť aj krásny. A túto sviatočnosť dávame najavo aj oblečením.

Čo je však oveľa dôležitejšie, je obnova nášho srdca. Pretože veľkonočné udalosti nám nielen sprostredkovali nový život, život večný, ale pozývajú nás aj k tomu, aby sme dovolili Ježišovi vytvárať v nás nového človeka. Dobré je, že odpovedáme na toto pozvanie tým, že pristupujeme k veľkonočnej svätej spovedi, lebo „idú sviatky“, ale ani po Veľkej noci nám nesmie chýbať snaha zápasiť s tým, čo v nás ešte nie je dokonalé. Pánovi sa máme páčiť nielen na Veľkú noc, ale stále. Takže stála túžba a snaha po zmene k lepšiemu.

Veľakrát sa stáva, že prejde pôst, príde Veľká noc a my sme zase „normálni“, ocitneme sa v starých koľajách. Kde je problém?

Závisí to aj od nášho osobného prežívania viery. Viem, že sú medzi nami kresťania, ktorí sa úprimne snažia žiť podľa odkazu Veľkej noci, úprimne zápasia so svojimi slabosťami, aby sa každý z nich stal novým veľkonočným človekom. Sú však aj ľudia, pre ktorých je otázka viery viac otázkou formy alebo zvyku, tam potom môže chýbať práve takáto snaha o osobný progres, snaha, aby sme svoj život žili podľa Božej vôle, v zhode s Božím plánom a poriadkom.

Ďalšou príčinou tohto javu môže byť aj prax mnohých veriacich pristupovať ku sviatostiam len v období veľkých sviatkov – na Vianoce a Veľkú noc. Keď idem na svätú spoveď pred Vianocami alebo Veľkou nocou, tak sa snažím v nasledujúcom období byť lepším kresťanom. Postupom času sa však unavím, snaha vo mne zovšednie a ja sa vraciam do starých koľají. Keby som častejšie alebo pravidelne pristupoval ku sviatosti zmierenia a Eucharistie, pravidelne by som v sebe posilňoval odhodlanie žiť tak, ako sa na kresťana patrí.

Na Veľkú noc slávime Kristovo zmŕtvychvstanie, víťazstvo života nad smrťou. Na druhej strane máme okolo seba náročnú situáciu: vojnu na Ukrajine, rozdelenie v krajine aj v Cirkvi, Slovensko po pandémii…

To nie je nič nové. Samotná historická udalosť Veľkej noci sa odohráva v takýchto nie ľahkých okolnostiach. Vzkriesenie sa dotýkalo najskôr Ježišovho najužšieho spoločenstva, apoštolov. Aj tí boli vo veľkej kríze. Ženy im v nedeľné ráno zvestovali, že Pán vstal z mŕtvych, no oni ešte stále prežívali veľký strach. Tým, že Ježiš vstal z mŕtvych, nestalo sa všetko ideálne. Ježiš nám však ukázal príklad, ako môže človek zápasiť o dobro v sebe samom aj vo svete. A dal nám nádej, že je to možné. Som presvedčený, že silným odkazom Veľkej noci je práve nádej, že aj napriek všetkému, čo sme spomínali, čo sa deje okolo nás, napriek tomu je tu niekto, kto nad tým môže zvíťaziť. Ak sa ho budeme držať, zvíťazíme spolu s ním. V žiadnom prípade by sme nemali zostať len na úrovni sústavného nariekania. Posolstvo týchto dní spočíva aj v radostnej zvesti o tom, že všetko sa dá s Kristom v živote zvládnuť.

Ak Kristus dokázal zvíťaziť nad najväčším nepriateľom človeka, ktorým bola smrť, tak potom dokáže zvíťaziť aj nad všetkými ostatnými nepriateľmi človeka, ktorými sú naše najrozličnejšie ťažkosti a problémy.

Ako môže byť tento starý veľkonočný príbeh konkrétnou inšpiráciou pre náš každodenný život?

Svet a ľudia sú uplakaní, ubolení, rozdelení, ako keby si dokázali všímať len to, čo je zlé. Ako keby sme vôbec nedokázali vidieť aj množstvo toho dobrého a krásneho, čo aj dnes je okolo nás či v medziľudských vzťahoch. Aj zo strany politických predstaviteľov sa nad mnohým len narieka alebo sa ukazuje na druhých, že oni za to môžu.

Vrátim sa predovšetkým k tomu odkazu nádeje. Nádej však nie je len pohľad na večnosť. Nádej sa má prejaviť aj vo veľmi konkrétnych situáciách, s ktorými sa v živote stretávame. Zmŕtvychvstaním nám Ježiš otvoril dvere do večnosti, porazil smrť a ponúkol nám večný život. Ak Kristus dokázal zvíťaziť nad najväčším nepriateľom človeka, ktorým bola smrť, tak potom dokáže zvíťaziť aj nad všetkými ostatnými nepriateľmi človeka, ktorými sú naše najrozličnejšie ťažkosti a problémy. Ak dokázal premôcť najväčšie zlo, dokáže premôcť aj tie ostatné. Práve v tomto sa zračí naša nádej! S Kristom vieme nielen zvíťaziť nad smrťou, jeho moc dokáže uzdraviť, napraviť naše pošramotené vzťahy, manželstvo, nájsť prácu, ktorú som stratil. Kristus má moc priviesť opäť na správnu cestu naše dieťa, ktoré je momentálne možno ďaleko. V tomto vidím mocné posolstvo Veľkej noci, ak budeme od Ježiša čerpať silu a kráčať spolu s ním, veľa ťažkých vecí sa môže zmeniť. Uvedomujem si, že dnes nám veľmi chýba kresťanská nádej. Ak ju neponúkneme svetu my – kresťania, kto ju potom ponúkne? My máme na to patent, ktorý vychádza z Veľkej noci. Mali by sme ochutiť svet tým, že žijeme z nádeje, ktorú dostávame.

Ako sa prejavuje nádej v živote?

Radosťou, ktorá pramení z veľkonočnej zvesti a ktorá súvisí so spomínanou nádejou. Radosť považujem za niečo veľmi dôležité, za súčasť kresťanského štýlu života. Sme ľuďmi evanjelia, nemôžeme chodiť so zachmúrenou tvárou. Áno, aj ja vnímam, že v Ježišovom živote ako i v našich životoch je prítomný kríž a utrpenie, ale to nie je posledná bodka v evanjeliu. Po kríži prišlo zmŕtvychvstanie a nový život. Ja sám som preto človekom radosti. Ako kresťania by sme nemali zabúdať byť autentickí a radostní, ako nám to pripomína aj Svätý Otec František: „Kresťan, to je muž či žena radosti, muž či žena s radosťou v srdci. Občiansky preukaz kresťana je radosť, radosť evanjelia, radosť byť vyvolenými Ježišom, zachránení Ježišom, obnovení Ježišom, radosť tej nádeje, že Ježiš nás očakáva, radosť, ktorá sa – aj v krížoch a v utrpení tohto života – prejavuje inakším spôsobom: pokojom v istote, že Ježiš nás sprevádza, že je s nami.“

Správa o vzkriesení a stretnutí s Ježišom prišla od žien. Aká je úloha žien pri ohlasovaní evanjelia v súčasnej Cirkvi?

Taká istá, ako je úloha všetkých pokrstených, teda aj mužov, s výnimkou vysvätených služobníkov, ktorí majú svoje špecifické úlohy v Cirkvi. Na základe všeobecného kňazstva, ktoré sme prijali vo sviatosti krstu, všetci máme byť misionármi vo svojom prostredí. Všetci máme sprítomňovať evanjelium v dnešnom svete. Keď sa pozrieme na zloženie veriacich v našich chrámoch, medzi aktívne žijúcimi veriacimi sú ženy vo väčšine. Ako by vyzerali naše farské spoločenstvá, ak by v nich neboli prítomné naše ženy, manželky, matky?

Dnes sa niektorí pýtajú, prečo ženy nemôžu zastávať úlohy ako vysvätení služobníci. Toto je ovplyvnené katolíckou tradíciou, ktorú čerpáme z poznania života prvotnej Cirkvi. Nesúhlasím však s názorom, že tým ženy nemajú zastúpenie v Cirkvi. Evidentné je, že vo farnostiach je ich miesto nezastupiteľné a majú tam svoje uplatnenie. Môžu aktívne pomáhať pri slávení liturgie ako lektorky, dnes už aj akolytky, organistky. Väčšinou na ženách je aktívna starostlivosť o naše chrámy. Naozaj veľmi vážne miesto žien v Cirkvi vidím aj v úlohe matiek v našich rodinách. Cirkev je spoločenstvo, rodina rodín. Teda aj naše rodiny sú malými cirkvami. Na ženách najčastejšie stojí náboženská výchova našich detí, teda budovanie budúcej generácie Cirkvi je na pleciach matiek. Je to veľká úloha našich žien odovzdávať v rodinnom priestore vieru svojim deťom, evanjelizovať svoju rodinu. Pretože zápas o budúcnosť Cirkvi sa neodohráva v chrámoch, ale najmä v našich rodinách. Rovnako charitatívne diela sa realizujú predovšetkým cez obetavú prácu žien.

Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí, že Kristus položil život za svoje ovce. Ako kňazi ste pokračovateľmi tejto pastierskej úlohy. V čom je teda pre vás Veľká noc výzvou?

Svätý Augustín svojim veriacim povedal: Pre vás som biskupom, ale s vami som kresťanom. To mi pripomína, a myslím, že aj ostatným kňazom, aby som pri starostlivosti o spásu duší, ktoré mi Boh zveril, nezabudol na moju vlastnú dušu. Preto aj Veľká noc je pre mňa na prvom mieste výzvou na autentické prežívanie môjho osobného kresťanského povolania, toho, ktoré mám spoločné s ostatnými veriacimi.

Pamätám si, ako nám v seminári náš špirituál často hovoril, že najskôr musíme byť dobrými ľuďmi. Až potom môžeme byť dobrými kresťanmi, a až potom môžeme byť dobrými kňazmi. Takže ak chcem byť dobrým kňazom, musím byť najskôr dobrým človekom, dobrým kresťanom, s ktorým sa ľudia radi stretnú, ktorý bude mať pre nich otvorené oči i srdce, ruky i dvere na fare. Aby som sa aj ja sám v každodennom snažení stával novým človekom. A tak ako budem iným ohlasovať, že Pán vstal z mŕtvych, aby som túto zvesť na prvom mieste prijal a prežíval ja sám.

Veľkonočné posolstvo nie je nejaká idealistická teória, ale skutočný krásny život. A ak ho budeme žiť pravdivo, bude nákazlivý aj pre ostatných.

Vy sám ste dlho boli obyčajným dedinským farárom, veľa ste chodili a žili v teréne medzi ľuďmi. Ako sa dá veľkonočná radosť preniesť do života farnosti?

Myslím, že nijako ináč, len prostredníctvom nás, samotných veriacich. Ide tu o to, aby sme neboli len pasívnymi pozorovateľmi veľkonočných udalostí, respektíve veľkonočných slávení, ale aby sme sa nechali nimi pretvárať. Aby sme nezostali len pri počúvaní o veľkonočnej radosti a nádeji, ale aby sme ich púšťali do srdca a aby sme sa s nimi delili s ostatnými ľuďmi. Veľkonočné posolstvo totiž nie je nejaká idealistická teória, ale skutočný krásny život. A ak ho budeme žiť pravdivo, bude nákazlivý aj pre ostatných.

Hovoril som, že poslednou časťou veľkonočnej vigílie je eucharistická procesia, ktorá vychádza mimo kostola. Jej zmyslom je ohlásiť aj svetu, že Kristus vstal z mŕtvych. My však toto ohlasovanie máme robiť každý deň, celý život a to najmä vydávaním osobného svedectva tým, uprostred ktorých žijeme.

Na Veľkú noc prichádza do chrámu aj veľa ľudí, ktorí inak možno nikdy neprídu, no majú zafixované, že na Veľkú noc sa to patrí. Čo by sa ich tam malo dotknúť?

Môže ich osloviť krása veľkonočnej liturgie, veľkonočné posolstvo, že Kristus vstal z mŕtvych a priniesol nám nádej, že sa môžeme stať lepšími. Veľmi si však želám, aby hľadajúci ľudia, keď už nás žijúcich kresťanov nájdu v našich farnostiach, v našich chrámoch, aby sa cítili prijatí medzi nami, aby sme si ich všimli, pozdravili ich, zaujímali sa o nich, aby sme ich pozvali medzi seba, do života farnosti. Mnohé naše farnosti sú akoby zhlukom anonymných ľudí, nie spoločenstvom blízkych. Toto sa musíme učiť meniť, ak chceme byť misionármi.

Ako mení veľkonočná správa vás osobne vo vašom živote?

Ako som už vyššie naznačil, predtým ako sa usilujem byť dobrým biskupom a kňazom, každý deň sa snažím byť dobrým človekom a zrelým kresťanom. Tým netvrdím, že sa mi to vždy rovnako dobre darí. Ak som o sebe povedal, že som človekom radosti, to nie je len kvôli nejakej osobnostnej predispozícii, ale aj vďaka tomu, že radosť naozaj čerpám z posolstva evanjelia. Podobne sa z veľkonočného posolstva učím oživovať v sebe nádej, keď aj mne je ťažko, keď aj ja zápasím s ťažkosťami. To, čo ľuďom ohlasujem, aj mne samému pomáha žiť krajší a zmysluplnejší život, za ktorý som Pánovi vďačný. Veľkonočná zvesť ma robí šťastným. Preto aj ako biskup chcem túto zvesť ohlasovať svetu, radostnú zvesť o tom, že Boh nás stále miluje, o tom, že Ježiš zvíťazil nad hriechom a smrťou, o tom, že sme vykúpení.