Cesta biskupa Ladislava Hučka od fyziky ku kňazstvu

V utorok zomrel apoštolský exarcha Gréckokatolíckej cirkvi v Českej republike Ladislav Hučko. V roku 1997 naše vydavateľstvo publikovalo jeho knihu úvah a meditácií s názvom Život je vzťah.

Prinášame archívny rozhovor, ktorý s ním viedla Irena Sargánková v roku 2003 pre český časopis Nové město. Hovorí v ňom o svojej ceste ku kňazstvu, spiritualite jednoty a výzvach, ktorým čelil ako prvý exarcha Gréckokatolíckej cirkvi v Českej republike.

Keď som zo slnkom vyhriateho Haštalského námestia vstúpila do pražského sídla gréckokatolíckeho exarchátu, príjemne ma prekvapila malá záhradka, chránená múrom pred „hlukom vonkajšieho sveta“, a chlad historickej budovy, ktorá možno pamätá svätú Anežku, ako spomínal biskup Ladislav Hučko. Správa o vymenovaní nového biskupa Gréckokatolíckej cirkvi v Českej republike pápežom Jánom Pavlom II. bola zverejnená koncom apríla a 31. mája 2003 sa v Kostole Najsvätejšieho Salvátora v Prahe uskutočnila biskupská vysviacka.

Ladislav Hučko pochádza z Prešova a vyštudoval fyziku na Prírodovedeckej fakulte UPJŠ v Košiciach. Od roku 1973 žil a pracoval v Bratislave. Už počas totalitného režimu začal študovať teológiu, ktorú ukončil po roku 1989 na Pápežskej lateránskej univerzite v Ríme a v roku 2000 získal na tej istej univerzite doktorát z teológie.

Aké bolo vaše rodinné zázemie? V životopise, ktorý vydala Česká biskupská konferencia, sa píše, že vaša rodina sa „musela sťahovať z miesta na miesto“…

Pochádzam z rodiny, ktorá bola špecifická tradíciou niekoľkých generácií gréckokatolíckych kňazov, a to nielen z otcovej, ale aj z matkinej strany. Takže som do seba nasával túto realitu i vtedajšiu tragickú situáciu. Keď bola Gréckokatolícka cirkev zrušená, mal som dva roky. Naplno som ju mohol spoznať až od svojich dvadsiatich rokov, po roku 1968.

Kňazi, ktorí boli farármi a nepodpísali prestup do Pravoslávnej cirkvi, museli odísť aj s rodinami do Čiech a hľadali si zamestnanie, väčšinou ako robotníci… Kňazi, ktorí podpísali prestup, zostali vo svojich farnostiach. Môj otec prestup nepodpísal, ale nebol farárom, učil ako kňaz na strednej škole. To, že sme sa sťahovali z miesta na miesto, nie je presné tvrdenie. Presťahovali sme sa len raz na západné Slovensko, do Veľkých Uheriec v okrese Partizánske, kde sme zostali dva roky. Tam som začal chodiť do školy a prijal som aj prvé sväté prijímanie. Takže sme nemuseli ísť do Čiech. To bola výnimka. Ako rodina sme sa potom vrátili do Prešova, ale otec ešte osem rokov pracoval ako knihovník v Matici slovenskej v Jasove a domov chodil len na nedele. Až v roku 1963 dostal prácu v Prešove. Otec v nedeľu slúžieval doma tajne súkromnú liturgiu v staroslovienčine a po návrate slúžil liturgiu aj vo všedný deň. Ja som mu miništroval, takže som veľa vecí pochytil… Mali sme doma aj veľa teologických a duchovných kníh, ktoré som čítal. Toto prostredie malo určite silný vplyv, ale to by samo osebe ešte nič neznamenalo, keby človek sám neurobil objav Boha, modlitby, stretnutia s Bohom.

Po maturite ste chceli študovať teológiu – ako sa vo vás zrodilo povolanie ku kňazstvu, mali ste nejaké vzory?

Povolanie ku kňazstvu som pocítil vo svojich 14 rokoch. Až do svojich dvadsiatich rokov som pre všeobecnú situáciu chodil do rímskokatolíckeho kostola. Liturgicky som teda vyrastal prevažne v Rímskokatolíckej cirkvi, duchovne vo východnej tradícii so všetkým, čo k tomu patrí. Neviem prečo, ale od začiatku bolo moje povolanie ku kňazstvu spojené s celibátom. Nikdy som si nekládol otázku, či by som mohol byť ženatým kňazom. Pravdepodobne to bolo aj príkladom kňazov, ktorých som poznal. Táto túžba trvala až do ukončenia strednej školy, keď som sa prihlásil na teológiu. Neprijali ma, a tak som išiel študovať prírodné vedy, pretože to bola jediná škola, kde ešte bola možnosť ďalších pohovorov. Toto štúdium ma priťahovalo, hoci som po ňom prirodzene netúžil. Nakoniec sa mi fyzika celkom zapáčila.

Spiritualita jednoty mi dala zmysel, spôsob, ako prežiť celú totalitu.

Našťastie som mal vo svojom okolí dosť kňazov, ktorí mi boli vzorom, napríklad v roku 1965 sa z väzenia vrátil redemptorista páter Ján Mastiliak, ktorý tam strávil pätnásť rokov. Vzormi mi boli aj svätci, o ktorých som čítal, ako Ignác z Loyoly, Don Bosco, svätý Dominik, farár z Arsu a ďalší.

Váš život bol popretkávaný štúdiom – najprv fyziky, nedávno teológie. Prednášate dogmatickú teológiu na Teologickom inštitúte UK v Košiciach. Ako by ste definovali svoj vzťah viery a vedy?

Štúdium fyziky mi dalo otvorenosť, preniknutie do štruktúry hmoty a tiež poukázalo na to, že hmota nie je niečo samozrejmé, ako sa zdá, ale že je to veľké tajomstvo. Niektoré otázky nie sú vôbec zodpovedané. Nevieme, prečo niektoré javy existujú. Vieme, že sa to deje, meriame alebo odhaľujeme dôsledky niečoho, čo nie je dokázané. Zo štúdia fyziky častíc, kvantovej mechaniky a relativistickej fyziky mi vyplynulo, že hmota a viditeľný svet okolo nás sú rovnakým tajomstvom ako duša, duchovno. Medzi nimi nie je rozdiel v tom zmysle, že to prvé je zrejmé a to druhé je záhadou. Oboje sa môže dopĺňať. Samotné analógie, ktoré nachádzame pri štúdiu prírodných vied, by sa mohli vzťahovať aj na niektoré teologické chápanie Božích právd. Fyzika a štruktúra hmoty sú odrazom Božej mysle, Božieho zámeru, nie niečím, čo nemá nič spoločné s vierou, práve naopak. Aj keď ide – a na to nesmieme zabúdať – o dve rôzne ontologické úrovne.

Pred ukončením vysokoškolského štúdia ste sa stretli s Hnutím fokoláre a časť svojho života ste venovali jeho rozvoju vo vtedajšom Československu. Čo pre vás znamená spiritualita jednoty?

S Hnutím fokoláre som sa stretol v roku 1968 ako študent druhého ročníka vysokej školy. Odvtedy bol môj život spojený s Hnutím, najprv menej intenzívne, skôr príležitostne, neskôr pravidelne a v roku 1973 som sa kvôli nemu presťahoval do Bratislavy. S tými, ktorí boli vtedy členmi Hnutia, sme sa snažili žiť v jednote, vytvárať ju v každodennom živote, v daných podmienkach. Videli sme, že nie je možné budovať ju na ľudských silách, vlastnostiach či vôli, ak nám k tomu nepomôže Božia milosť. Spiritualita jednoty mi dala zmysel, spôsob, ako prežiť celú totalitu. Nemali sme pocit, že nás totalita úplne obmedzuje, že nemôžeme nič urobiť pre apoštolát a duchovný život, nemôžeme sa naplno rozvíjať. Naopak, možností na rozvoj duchovného života bolo aj v tejto situácii stále veľa, stále viac.

Venovali ste sa a venujete aj publikačnej činnosti. Teraz budete – alebo skôr vaša služba – „predmetom“ záujmu médií. Uvažovali ste o tom, ako by mohol exarchát spolupracovať s médiami?

V roku 1990 som krátko pracoval v Katolíckych novinách v Bratislave, ale prispieval som tam dlhšie, aj keď som už nepracoval v redakcii. Z týchto článkov potom vznikol súbor úvah pod názvom Život je vzťah, ktorý vyšiel vo Vydavateľstve Nové mesto v roku 1996 a v roku 2003 opäť v prepracovanom vydaní. Ide o oblasť duchovnejších úvah. Najmä v poslednom čase publikujem aj v teologickej oblasti.

Médiá sú určite službou. Sme však malá cirkev, ktorá nemá v Českej republike veľký vplyv. Tomu zodpovedá aj záujem médií. Prakticky štyridsaťročnú medzeru v pôsobení cirkvi v Českej republike je tu cítiť. Spolu je nás asi osemtisíc veriacich, žijeme v diaspóre, v rôznych častiach krajiny existujú ostrovčeky veriacich. V jednom meste vo východných Čechách náš kňaz zastupoval rímskokatolíckeho kňaza v jeho farnosti. Hoci bolo ohlásené, že bude východná liturgia, kostol bol plný. O východnú liturgiu je teda určitý záujem, dokonca aj zo strany niektorých neveriacich. Potrebné však je, aby sme našu cirkev predstavili v celkovej harmónii; liturgia je bohatá na spev, veľký význam majú ikony, veľa sa používa kadidlo, takže sú zapojené zmysly – sluch, zrak a čuch. Ak je všetko harmonicky zladené, Božie slovo, Božia skutočnosť môže ľudí viac osloviť, stať sa príťažlivejšou.

S akými pocitmi ste povedali „áno“ tomuto novému poslaniu vo vašom živote? S akými perspektívami ste vstupovali do pastoračnej služby?

Je to nová etapa. Poviete „áno“ s vedomím, že vás čaká nový spôsob života. Musím si zvyknúť na túto zmenu a na správanie ľudí, ktorí ma teraz vnímajú aj ako určitú autoritu. Ide aj o veľkú zodpovednosť. Niekedy už nemám ľudské argumenty, o ktoré by som sa mohol oprieť, a musím sa rozhodnúť. Tu je potrebné byť vždy plne zakorenený v Bohu, v modlitbe. Človek sa snaží nerobiť chyby, a keď zistí, že ich aj tak urobil, je to bolestné, ale musí začínať odznova. Radosti a kríže tohto veľkého povolania a poslania existujú vedľa seba.

Sme vedení k tomu, aby sme prijali každú Božiu vôľu

Niekedy mi priatelia hovorili: „Si slobodný, mohol by si byť gréckokatolíckym biskupom.“ No ja som o tom nijako zvlášť nepremýšľal, netúžil som po tomto postavení; na druhej strane – ak by som mal po niečom túžiť – toto poslanie ma priťahovalo. Sme vedení k tomu, aby sme prijali každú Božiu vôľu, a ak je to Božia vôľa realizovať plnosť kňazstva, žiadna výhovorka tu nemá miesto. Okrem toho je to rozhodnutie Svätého Otca, ktoré posudzuje Cirkev a ďalší ľudia, ktorí sa k nominácii vyjadrili, pretože vždy sa robí prieskum o vhodnosti kandidáta. Ak usúdili, že mám potrebné schopnosti na túto službu, nie je to vyznamenanie, ale predovšetkým uznanie, že môžem vziať na seba toto bremeno.

Vyhliadky vzhľadom na stav Gréckokatolíckej cirkvi tu nie sú veľmi smelé. Je to menšinová cirkev a zápasí s mnohými ťažkosťami, nemáme chrámy, ani veľa veriacich, preklady liturgií… Niekedy sme národnostne a kultúrne rozdelení. Ľudsky by si človek ani veľké plány nerobil. Vieme však, že je to Duch Svätý, Kristov duch, ktorý vanie, a on vedie svoju Cirkev ďalej. V tejto nádeji, že urobím všetko, čo je v mojich silách, že sa nenechám odradiť a budem ochotný sa pre Cirkev obetovať, je už výsledok plne v jeho rukách. Skôr sa ním nechám prekvapiť.