Charizmy ako tvorcovia kultúry: Historické poslanie a dnešné dôsledky

Pri pohľade na dejiny, na epochálne zmeny, na súbeh reform­ných hnutí a na obrodenie, ktoré priniesli, objavujeme v nich stopy pôsobenia mužov a žien, ktorí pohnutí Duchom inter­pretovali potreby svojich súčasníkov a silou svojej charizmy dali život organizovaným inštitúciám. Tieto inštitúcie sa stali centrami odovzdávania kultúry, šírili sa slobodným svedec­tvom a vytvárali ďalšie hnutia sociálnej transformácie. Cha­rizmy teda zanechali hlboké brázdy.

Mníšstvo – ochranca a tvorca kultúry

Po rozpade Rímskej ríše bol prínos benediktínskeho mníšstva pre budovanie civilizácie zásadný, pretože zostalo základným nositeľom nielen predchádzajúceho kultúrneho dedičstva, ale aj základných náboženských a morálnych hod­nôt a vždy potrebných obrodných procesov. Benediktínske hnutie predstavovalo nový spôsob života, stalo sa „prototy­pom“ spoločnosti a živnou pôdou pre tvorivosť v mnohých aspektoch spoločenského života.

Vďaka ideálu duchovného života a dobre disciplinovanej činnosti sa kláštor ukázal ako miesto stretnutia a spojenia rôznych kultúr a sociálnych stavov, schopné vytvárať nové a originálne kultúrne a sociálne prejavy. Takto to bolo počas celej druhej polovice prvého tisícročia. Zázrakom boli tieto mníšske komunity, lebo v nich bratským a sesterským spô­sobom žili ľudia, ktorí sa v spoločenskom živote navzájom bili a zabíjali. Regula, ktorá vytvárala harmóniu medzi du­chovnými a materiálnymi inštanciami, aktualizovala novosť evanjeliovej rovnosti medzi šľachticom a prostým človekom, a medzi rôznymi národnosťami. Benedikt oživil hodnotu manuálnej práce, ktorá bola podľa mentality tej doby zamestnaním pre odsúdených a pre otrokov. Svätec vrátil práci plnú dôstojnosť, lebo ju predstavil ako účasť ľudskej osoby na Božom stvo­riteľskom diele a ako povinnosť pre všet­kých.

Čo bol Benedikt pre Západ, to boli Cyril a Metod pre slovanské krajiny. Tým, že vytvorili hlaholiku, z ktorej neskôr vyš­la cyrilika, umožnili prekonať kultúrny predsudok, že kresťanskú liturgiu môže vyjadrovať len hebrejčina, gréčtina a latin­čina. Bol to zásadný prínos pre slovanskú kultúru.

Žobravé rády a ekonómia

V 12. storočí, v období prechodu medzi feudalizmom a zrodom cechov, v čase roz­voja obchodu a bohatstva, mali žobravé charizmy (František a Dominik) zásadný vplyv na kultúru (spomeňme si napríklad na univerzity, ktorých protagonistami boli Tomáš, Bonaventúra a Albert). Františkán­stvo prispelo aj k zrodu moderného hospo­dárstva. Mnohí františkáni rozvinuli poj­my ako spoločné dobro, bratstvo, dar ako nezištnosť. Prezieravá františkán­ska ekonómia dokázala reagovať na prob­lémy úžery vytvorením nových inštitúcií: sporiteľne založil v roku 1462 blahoslavený brat Barnabáš Manassei v Perugii. Obilné banky zasa fixovali hodnotu peňazí na zá­klade pracovnej sily. Mini-úvery pomáhali roľníkom brániť sa proti úžerníkom: dosta­li zálohu pšenice alebo jačmeňa na siatie, čo mali vrátiť po žatve s miernym navýšením za túto pôžičku. Boli to diela, ktoré nielen odsudzovali vydieranie úžerníkov, ale vy­tvárali aj alternatívu.

Siete pomoci a vzdelávania

Niektoré rády, ako napríklad rehoľa sväté­ho Antona, si za svoju hlavnú charizmu ur­čili starostlivosť o núdznych, chudobných a malomocných na špeciálnych miestach. Neskôr aj Kongregácia služobníkov ne­mocných, ktorú založil Kamil de Lellis (1550–1614). S výstavbou nemocníc teda vznikli v Európe prvé štruktúrované sie­te organizovanej starostlivosti o chorých. Ďalšou významnou osobnos­ťou bol Vincent de Paul, zakladateľ Dcér kresťanskej lásky v 17. storočí. V kontak­te s dramatickou realitou nemocničného systému a mnohých iných foriem chudo­by vycítil ich nedostatky, kvôli čomu tam umiestnil kvalifikovaných a motivovaných ľudí a oživil inštitúcie, ktoré upadali.

Sú­časná kultúrna zmena je horizontom, na pozadí ktorého je možné a nevyhnutné nájsť tvorivé riešenia.

Mimoriadne dôležité bolo, že nové vznik­nuté komunity založili ľudové školy, kde sa vzdelávali a spoznávali vieru už malé deti. Ich zakladateľmi boli napríklad Ca­lasanzio, Barrè, De La Salle. Okrem nich vznikli mnohé inštitúcie, najmä ženské, ktoré priniesli originálne a nové prvky: emancipáciu žien, účinnejší a racionálnej­ší spôsob riešenia a nápravy problémov, evanjelizáciu ľudových más prostredníc­tvom charitatívnej služby či vytváranie edukačných centier pre ľudí. Rovnako sa venovala pozornosť aj potrebám migran­tov (F. X. Cabriniová, G. B. Scalabrini).

Schopnosť zachytiť nové dôležité križovatky

V zložitom a pohnutom období 19. storočia sa množili aktivity chariziem s jednoznač­ne sociálnym zameraním. Boli to charizmy, ktoré reagovali na najrôznejšie potreby, naj­mä pre znevýhodnených ľudí (ženy a deti v prostitúcii, siroty, nevidomí, opustení, staré osoby a podobní). Schopnosť všim­núť si tieto križovatky dejín a reagovať na výzvy vyplývajúce z napredovania priemy­selnej spoločnosti – i keď atmosféra v spo­ločnosti niekedy nedôverovala moderným tendenciám – bolo jedným z charakteris­tických aspektov množstva zakladateľov v tomto období (Ozanam, Murialdo, Gua­nella, zrod sociálneho katolicizmu, Katolíc­ka akcia, atď.). V dvadsiatom storočí, po­značenom myšlienkovými prúdmi, ktoré zúrodnili spiritualitu našej doby, a veľkými historickými udalosťami (ako napríklad Druhý vatikánsky koncil), sa zrodili seku­lárne inštitúty, v ktorých dozrelo vedomie naliehavosti vnášať vieru do sociálneho, politického a kultúrneho prostredia, do čo­raz viac sekularizovaného sveta.

Svätosť ľudu, otvorená dialógu

A napokon, okolo Druhého vatikánske­ho koncilu sa vytvorili hnutia a komunity, ktoré sú súčasťou Cirkvi, no majú vlastný štýl a sú ďalším prejavom charizmatického vývoja Cirkvi, s charakteristikami vhodný­mi práve pre výzvy dnešnej Cirkvi. Pred­stavujú ponuku svätosti, ktorá je otvore­ná pre celú Cirkev ako Boží ľud na ceste, s cieľom sprítomniť evanjelium a Cirkev vo svete a spoločnosti. Sú ďaleko od aké­hokoľvek úteku pred svetom a jeho kul­túrami, s ktorým vedú dialóg vo všetkých oblastiach. Uprostred neistôt vyvolaných sekularizáciou a modernosťou boli tieto hnutia, vďaka vytrvalosti mnohých kres­ťanov, svetlými bodmi a novou prítom­nosťou evanjeliového života v spoločnosti, ktorá už nie je kresťanská. Ján Pavol II. ich nazval „darom Ducha v našej dobe“, takže nemohli chýbať. Ukazujú, že Božia prozre­teľnosť sa naďalej stará a odpovedá.

Súčasné perspektívy pre staré a nové charizmy

Výzvy globalizácie, nihilistického relati­vizmu, konzumnej a odpadkovej kultúry sú pre Cirkev takou výzvou, že nielenže interpelujú charizmatické rodiny, aby sa zamýšľali nad tým, ako dnes uplatňovať evanjelium, ale dávajú vznik aj iným skutočnostiam pluralitného sveta, ktorý už nemá kultúrne korene v kresťanstve. Sú­časná kultúrna zmena je však horizontom, na pozadí ktorého je možné a nevyhnutné nájsť tvorivé riešenia. A to je typická vlast­nosť konania chariziem. Pápež František spomenul zopár podmienok, aby sa chariz­my mohli naplno vyjadriť:

„Charizma by sa nemala uchovávať ako fľaša destilovanej vody: odvážne jej treba umožniť, aby prinášala ovocie, aby sa kon­frontovala s realitou, kultúrou, dejinami“ (Príhovor Vyšším rehoľným pred­staveným Talianska, 7.11.2014). Je potrebné vrátiť sa k pôvodnej intuícii, pre ktorú Duch Svätý vzbudil charizma­tickú realitu, a vteliť ju do dnešného sveta, priniesť kultúrne novoty a nové prorocké odpovede v súlade so zakladateľmi. Ide o konverziu, obrátenie mentality, ktoré nás pozýva vrátiť sa k evanjeliu, prekročiť za­behané schémy, opustiť istoty, otvoriť sa a riskovať nové cesty.

Je potrebné rozoznávať znamenia doby, ako je „mysti­ka cirkevného my“, „vytvárať ‚iné miesta‘, kde sa dá zažiť evanjeliová logika darova­nia sa, bratstva, prijatia rozmanitosti a vzá­jomnej lásky (…) všetky tie miesta, ktorým kedysi dala zrod charizmatická láska a tvo­rivosť, sa musia stať kvasom pre spoloč­nosť inšpirovanú evanjeliom, mestom na vrchu, ktoré vyjadruje pravdu a silu Ježi­šových slov“ (Apoštolský list všetkým zasväteným osobám pri príležitosti Roku zasväteného života, 28.11.2014).

Autorka: Marina Mottaová SBG. Prevzaté z časopisu Ekklesía, č. 8. Redakčne krátené.