Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Od zvolenia kardinála Prevosta za pápeža ubehli prvé týždne. Nadšenie z tejto voľby zaznieva z rôznych strán. Medzitým postupne objavujeme osobnosť nového pápeža.
Vráťme sa však k samotnému rýchlemu konkláve, ktoré poukázalo na tri dôležité skutočnosti:
1. Na konkláve sa nemožno dívať len cez politicko-spoločenské kategórie. Napriek mediálnym snahám interpretovať túto voľbu v politických súvislostiach alebo cez prizmu očakávaných favoritov konkláve nie je mocenským zápasom medzi frakciami, ale predovšetkým liturgickým úkonom. Preto je dôležité vnímať ho predovšetkým duchovnou optikou.
2. Neexistuje víťaz ani porazený. Práve v duchovnej perspektíve, ktorá túto voľbu odlišuje od iných volieb, nemožno hovoriť o víťazovi a porazených. Cieľom konkláve je hľadanie dobra Cirkvi a sveta – nie na základe programu, ale služby, ktorú konkrétny človek môže ponúknuť.
Pápež Lev XIV. zostáva pre mnohých záhadou – a možno ňou ešte dlho zostane.
3. Rýchlosť voľby dokázala, že internacionalizácia kardinálskeho kolégia nie je problémom. Aj keď bola z niektorých cirkevných kruhov kritizovaná skutočnosť, že mnohí kardináli sa navzájom osobne nepoznajú, nebolo to nakoniec prekážkou. V konkláve totiž platí iná logika než logika sveta. Výber kandidátov počas pontifikátu pápeža Františka rozšíril pohľad kolégia na celý svet. Dnes už nie je rozhodujúcou otázkou národnosť hlavy Cirkvi, pretože pápež je pápežom univerzálnej Cirkvi.
Reakcie na zvolenie Leva XIV. boli prekvapivo zhodné v nadšení – no zároveň sa líšili jednotlivými interpretáciami. Niektorí – najmä v médiách a na sociálnych sieťach – v videli v novom pápežovi pokračovateľa reformnej línie pápeža Františka. Iní zas poukazovali na návrat k dôrazu na doktrínu a výber tradičného pápežského oblečenia vnímali ako znak možného obratu späť.
V skutočnosti však Lev XIV. dokázal narušiť zaužívanú logiku polarizácie, ktorá rozdeľuje nielen Cirkev, ale aj širšiu spoločenskú debatu. Zneistil tých, ktorí ho chceli okamžite zaradiť do známych ideologických rámcov – a práve tým otvoril nový priestor. Pápež Lev XIV. zostáva pre mnohých záhadou – a možno ňou ešte dlho zostane.
Jeho spôsob komunikácie, oslobodený od povrchných sloganov a zjednodušených naratívov, predstavuje alternatívu voči svetu, ktorý má tendenciu všetko deliť na „za“ alebo „proti“. V mnohých témach, ktoré dominovali v médiách o konkláve, zatiaľ nemožno s istotou predvídať pápežov postoj – poznáme však niektoré z jeho osobnostných čŕt. A tie môžu byť kľúčom k pochopeniu jeho budúceho smerovania.
Lev XIV. sa vo svojom príhovore k diplomatickému zboru predstavil ako „potomok migrantov, ktorý sám emigroval“, a ako človek, ktorého život sa formoval „medzi Severnou Amerikou, Južnou Amerikou a Európou“. Je osobnosťou schopnou prekračovať hranice, inkulturovať sa, viesť dialóg a vytvárať priestor pre stretnutie.
Je teda človekom jednoty a spoločenstva, nie konfrontácie – ako naznačil aj vo svojej homílii na úvod svojho pontifikátu. Ako rehoľník a misionár veľmi dobre pozná svet, chápe, čo znamená žiť v chudobnej i v bohatej krajine. Misionársky duch a hlboké sociálne cítenie pravdepodobne výrazne ovplyvnia jeho pontifikát.
Misionárske nasadenie pápeža Leva XIV. prirodzene nadväzuje na líniu pápeža Františka a zároveň na obnoveného ducha Druhého vatikánskeho koncilu. Práve v tomto duchu sa Lev XIV. prihovoril kardinálskemu kolégiu so slovami: „… chcel by som, aby sme dnes spoločne obnovili naše plné pripútanie sa k smeru, ktorým sa už desaťročia uberá univerzálna Cirkev v línii Druhého vatikánskeho koncilu.“ V tejto súvislosti osobitne podčiarkol niektoré základné výzvy exhortácie Evangelii gaudium: návrat k prvenstvu Krista v ohlasovaní evanjelia, misijné obrátenie celej kresťanskej komunity, rast v kolegialite a synodalite, pozornosť voči sensus fidei, láskyplnú starostlivosť o posledných a odvrhnutých a napokon aj odvážny, dôverný dialóg so súčasným svetom v jeho rozličných podobách a výzvach.
Pápežova vízia Cirkvi je víziou synodálneho, misijného, otvoreného a inkluzívneho spoločenstva.
Týmto spôsobom Lev XIV. jasne naznačuje, že jeho pontifikát bude pokračovať v živej a vývojovej tradícii Cirkvi, ktorá čerpá z hlbokých koreňov koncilovej obnovy, no zároveň hľadí do budúcnosti s vedomím aktuálnych spoločenských, duchovných i kultúrnych výziev. Jeho dôraz na misijnosť, otvorenosť a schopnosť dialógu ukazuje, že Cirkev nemá byť uzavretým priestorom ideologických sporov, ale pútnickou komunitou, ktorá hlása evanjelium s dôverou, pokorou a kreatívnou vernosťou.
Túto víziu naznačuje aj výber jeho mena. „Dôvody sú rôzne,“ povedal Lev XIV. počas stretnutia s kardinálmi, ale zdôraznil, že meno Lev si vyberá „hlavne preto, že pápež Lev XIII. sa vo svojej encyklike Rerum novarum venoval sociálnej otázke v kontexte prvej veľkej priemyselnej revolúcie; a dnes Cirkev ponúka všetkým svoje dedičstvo sociálnej náuky, aby mohla odpovedať na ďalšiu priemyselnú revolúciu a na vývoj umelej inteligencie, ktoré prinášajú nové výzvy pre obranu ľudskej dôstojnosti, spravodlivosti a práce“.
Je povšimnutiahodné, že Lev XIV. vo viacerých príhovoroch spomenul digitálnu revolúciu, umelú inteligenciu a ich dôsledky pre človeka a spoločnosť. Pápež nevolá po technofóbii, ale po zodpovednosti, kritickom myslení a ľudskosti v komunikácii. Jeho prvé slová, tak ako to bolo pri všetkých posledných pápežoch, sa vpíšu do pamäti: „Pokoj vám!“ – tento pozdrav nebol len liturgickou formulou, ale výzvou k novej kultúre komunikácie.
V príhovore novinárom zdôraznil pápež potrebu „odzbrojenej a odzbrojujúcej komunikácie“, odmietnutia vojny slov a podporu kultúry stretnutia a dialógu. „Dialógu je okolo nás málo,“ zdôraznil zasa v príhovore pre nadáciu Centesimus Annus Pro Pontifice, „a často prevláda krik, dezinformácie a iracionálne tézy niekoľkých hlasných jedincov.“ Preto je nevyhnutné obnoviť kultúru dialógu, priestoru pre počúvanie, kritického myslenia a spoločného hľadania pravdy v čase, ktorý často upadá do relativizmu, povrchnosti a osamelosti. Úlohou sociálnej náuky, ktorá však nie je súborom nemenných dogiem, a úlohou samotnej Cirkvi je podľa Druhého vatikánskeho koncilu rozpoznávať znamenia čias a odpovedať na otázky každého pokolenia vo svetle evanjelia.
Pápež Lev XIV. vo svojej prvej homílii jasne naznačil, akým štýlom chce vykonávať svoj úrad: „Kto v Cirkvi vykonáva službu autority, musí zmiznúť, aby ostal Kristus.“ Na úvod svojho pontifikátu zdôraznil, že chce byť „služobníkom viery a radosti“, nie „ osamelým vodcom či hlavou povýšenou nad ostatných“.
Jeho vízia Cirkvi je víziou synodálneho, misijného, otvoreného a inkluzívneho spoločenstva nablízku tým, ktorí trpia, ktoré má byť „malým kvasom jednoty, spoločenstva a bratstva“ vo svete plnom rozdelení, násilia a vylúčenia. Zdôrazňuje, že autorita v Cirkvi má byť zakorenená v obetavej láske Krista, nie v moci či ovládaní. Vyzýva na spoločné kráčanie – nielen vo vnútri Katolíckej cirkvi, ale aj v ekumenickom a medzináboženskom duchu s cieľom budovať „nový svet, v ktorom zavládne pokoj“.
Pápeža túžba po jednote neustále sprevádzala.
Tento synodálny a kolegiálny prístup definuje jeho chápanie Petrovho úradu: milovať viac, slúžiť hlbšie a zjednocovať pre dobro Cirkvi i sveta.
Pápež Lev XIV. jasne potvrdil svoj zámer pokračovať v ekumenickom a medzináboženskom dialógu. Vo svojom príhovore zástupcom iných cirkví a náboženstiev vyhlásil, že „hľadanie plnej a viditeľnej jednoty medzi všetkými, ktorí veria v Boha Otca, Syna a Ducha Svätého“, patrí medzi jeho hlavné priority ako rímskeho biskupa. Túžba po jednote, ktorá je dielom Ducha Svätého, ho neustále sprevádzala, ako to dosvedčuje jeho biskupské motto. Zároveň zdôraznil, že „synodalita a ekumenizmus sú navzájom prepojené“, a preto chce pokračovať v úsilí pápeža Františka o „synodálny charakter Katolíckej cirkvi a o rozvíjanie nových a konkrétnych foriem synodality v ekumenickom kontexte“.
Slová smerom k predstaviteľom iných náboženstiev sú tiež programovými: „Dnes je čas viesť dialóg a budovať mosty.“ Už v príhovore diplomatickému zboru vyzdvihol kľúčovú úlohu náboženstiev a medzináboženského dialógu pri budovaní mieru a hľadaní odpovedí na výzvy dneška, ako sú migrácia, etika umelej inteligencie a ochrana Zeme.
Dovoľte mi ešte jednu poznámku na záver. V Cirkvi dnes existujú určité zásadné body, od ktorých sa už nemožno odvrátiť. Medzi ne patrí línia Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý otvoril cestu k ekumenickému a medzináboženskému dialógu, ako aj k dialógu so svetom. Cirkev sa v tomto duchu učí byť otvorenou, načúvať a spolucítiť, neuzatvárať sa a nebudovať hranice.
Jedným z pilierov tejto otvorenosti je aj sociálny rozmer evanjelia. Sociálne učenie nie je menej dôležité než morálne, pretože obe tvoria neoddeliteľnú súčasť kresťanského svedectva. Práve tu Cirkev presahuje aj do politiky – nie preto, aby vládla alebo riadila, ale aby prispievala k budovaniu spoločného dobra. V tomto zmysle je Cirkev pozvaná byť hlasom svedomia, obrancom dôstojnosti každého človeka a podporovateľom spravodlivejších štruktúr spoločenského života.
Napriek tomu však stále existujú jednotlivci či skupiny, ktoré s touto otvorenosťou zápasia – najmä z obavy pred „rozriedením“ identity viery. Aj preto niektorí vkladali do posledného konkláve nádej na zmenu smerovania Cirkvi, na návrat k minulým formám a mysleniu.
Pápež Lev XIV. však už vo svojich prvých gestách a slovách jasne potvrdil kontinuitu s líniou Druhého vatikánskeho koncilu i magistéria svojich predchodcov. V skratke to vyjadril vo svojom prvom príhovore: „Musíme spolu hľadať spôsoby, ako byť misionárskou Cirkvou – tou Cirkvou, ktorá buduje mosty a vedie dialóg, vždy pripravená prijať – ako toto námestie – s otvorenou náručou všetkých, ktorí potrebujú našu lásku, našu prítomnosť, dialóg a porozumenie.“
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
