Duchovný život sme oddelili od premýšľania o viere, preto je naša argumentácia skôr obranná, než aby šla v ústrety svetu

Katolícky kňaz Ľudovít Pokojný. Zdroj: archív Ľ. P.
„V našej pluralitnej spoločnosti – aj u nás na Slovensku – často nevieme viesť dialóg s ľuďmi iných svetonázorov. Väčšinou ich ideme presviedčať, a to je nesprávne. Prístup Piera Codu je založený na tom, že si druhého človeka vypočuje a pomôže mu prehĺbiť jeho chápanie, pretože aj ono pochádza od Boha, aj tento človek hľadá pravdu a šťastie, teda Boha,” hovorí katolícky kňaz Ľudovít Pokojný. Zhovárali sme sa s ním nielen o blížiacej sa návšteve talianskeho teológa Piera Codu, ale aj o synode - jej záveroch a výzvach, ktoré z nej do budúcna vyplývajú.

Sme otvorení rozhovoru.
Potrebujeme však vašu pomoc.

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!

Slovensko onedlho navštívi jeden z najvýznamnejších teológov súčasnosti Piero Coda, ktorý bude hlavným rečníkom na pripravovanej konferencii o synodalite. Mali ste možnosť spoznať ho počas svojich štúdií v Ríme. Ako vnímate jeho osobu a jeho prínos v teológii?

Ako hovoríte, Piera Codu som spoznal počas svojich štúdií. Bol mojím profesorom na univerzite v Ríme a veľmi sa teším z nášho priateľstva. Postupne som objavoval, že ide o veľmi vzácnu osobu. Piero Coda totiž hľadá Božiu múdrosť a snaží sa ju odovzdať ostatným, lebo mu záleží na šťastí druhých. A tomuto vždy podriaďuje aj celý svoj pedagogický prístup.

Na jednej strane má silnú skúsenosť Božej prítomnosti, a to nielen skúsenosť existenčnú, ale aj skúsenosť myslenia. Zároveň sa túto skúsenosť snaží odovzdať druhým v rešpektujúcom dialógu, ktorým nepresviedča, ale ukazuje, kde sa skrýva pravda a kde by mohli druhí, ak chcú, urobiť ďalší krok. Práve táto pripravenosť viesť dialóg s ľuďmi dnešnej doby je pre neho charakteristická a preto je vyhľadávaným poradcom rôznych talianskych i vatikánskych inštitúcií.

Hovoríte, že je jedinečný v tom, že dokáže viesť dialóg s okolitým svetom. Ako to robí? Teológovia zvyknú byť komplikovaní.

Možno to bude znieť prekvapujúco, ale Pierov prístup k teológii je mystický. Znamená to, že sa snaží žiť hlbokú skúsenosť s Bohom, nie však sám, ale spolu s ostatnými. Preto je jeho viera autentická, jasná a príťažlivá. Pri štúdiách teológie som sa stretol s veľmi abstraktnou a teoretickou teológiou, ktorej som nerozumel. Ale keď som bol svedkom jeho otvorených diskusií s mnohými filozofmi a teológmi, prekvapil ma jeho jasný a hlboký spôsob výkladu najdôležitejších právd viery. Aj iným ľuďom sa to veľmi páčilo.

Jeho teológia totiž nie je abstraktná, ale veľmi konkrétna. Ide o skúsenosť a život, ktorý sa premieňa do vysvetľovania a hľadania Božej pravdy. Jeho prístup, ktorý je nielen racionálny, ale zároveň existenčný, je taký vzácny, že ho pápež vymenoval za generálneho sekretára Medzinárodnej teologickej komisie, čo je najdôležitejšia teologická komisia Vatikánu. Zároveň je jedným z hlavných teológov súčasnej synody.

Keď sa Piero Coda prihovára akademickej obci, rozpráva vysokou a hlbokou akademickou rečou. Ľuďom vo farnosti však dokáže hovoriť veľmi jednoducho a prijateľným spôsobom. To je podľa mňa umenie.

Čo presne očakávate od jeho návštevy?

Predovšetkým dve veci. Prvá je, aby nám ponúkol hlbšie, a teda nové vysvetlenie života Najsvätejšej Trojice. Je to život v neustálom vzťahu dávania a prijímania, ktorý sa odzrkadľuje v ľudskej skúsenosti na celom svete. Aj mimo kresťanstva. Toto je to, čo Piero Coda zdôrazňuje. Je schopný vysvetliť Boží život, ale aj život stvorenia a ľudstva na základe Ježišovej skúsenosti. Toto je dnes podľa mňa mimoriadne dôležité.

V našej pluralitnej spoločnosti – aj u nás na Slovensku – totiž často nevieme viesť dialóg s ľuďmi iných svetonázorov. Väčšinou ich ideme presviedčať, a to je nesprávne. Prístup Piera Codu je založený na tom, že si druhého človeka vypočuje a pomôže mu prehĺbiť jeho chápanie, pretože aj ono pochádza od Boha, aj tento človek hľadá pravdu a šťastie, teda Boha.

A tá druhá vec?

Bol by som rád, ak by sme si osvojili jeho schopnosť komunikovať radostné nadšenie z kresťanskej viery. Ľudia rôznych svetonázorov v našej spoločnosti toto naozaj hľadajú a od nás kresťanov to, dovolím si povedať, aj právom očakávajú.

Piero Coda. Zdroj: sophiauniversity.org

Myslíte si, že bude tento Codov pohľad a prístup slovenskými veriacimi a duchovenstvom prijatý s otvorenosťou a nadšením?

Myslím si, že áno. Jeho prístup je skutočne jedinečný a nový. Je vyhľadávaným partnerom v dialógu s Pravoslávnou cirkvou, s rôznymi protestantskými cirkvami, s budhistami i s islamom, ako aj s ľuďmi bez náboženskej viery. Situácia v dnešnej spoločnosti si práve toto vyžaduje.

Keď sa Piero Coda prihovára akademickej obci, rozpráva vysokou a hlbokou akademickou rečou. Ľuďom vo farnosti však dokáže hovoriť veľmi jednoducho a prijateľným spôsobom. To je podľa mňa umenie. Pavol VI. povedal, že sa bojí teológov, ktorí sa nevedia priblížiť deťom, a Piero to bez problémov dokáže.

Konferencia sa bude konať potom, keď sa na Slovensku skončila prvá fáza synody. Ako ste vlastne vnímali jej priebeh?

Dalo by sa o tom hovoriť veľa. V našej farnosti sme začali hneď od októbra, tesne po tom, ako pápež otvoril synodu vo Vatikáne a počas nasledujúceho týždňa sa začínala v katedrálach po celom svete. Najprv sme začali s príhovormi a diskusiami a snažil som sa pripraviť ľudí. Na Slovensku totiž nie sme zvyknutí diskutovať konštruktívne o viere.

Páčilo sa mi, že farnosti sa pomaly dostávali do celého synodálneho procesu. Veľa ľudí prijalo pozvanie, zapojilo sa. Pre mnohých to však bola absolútne nová a neznáma skúsenosť. Nemali sme všetko pod kontrolou – ani bežní veriaci, ani my kňazi, dokonca ani biskupi. Doteraz chodili na synody do Vatikánu len vybraní biskupi, teraz sa to dialo vo farnostiach, školách, oratóriách. To, že sa ľudia zapájali a vyjadrovali svoju skúsenosť, ktorú majú s evanjeliom, cirkvou či svojou farnosťou alebo spoločenstvom, bola absolútna novinka.

Aké predstavy si veriaci spájali so synodou?

Na jednej strane boli prítomné obavy, pretože nedošlo k porozumeniu, o čo tu ide. Mnohí – a medzi nimi aj kňazi – sa báli, že sa bude kritizovať cirkev a hovoriť o témach, o akých sa hovorí napríklad v Nemecku. Niektorí sa pýtali, či to nebude smerovať k roztržkám. Ukázalo sa však, že skúsenosť nemeckej synodálnej cesty je úplne iná ako u nás z dôvodu odlišného kontextu. Avšak podstatou celého synodálneho procesu je, aby sme sa naučili existovať iným, krajším spôsobom a robiť veci inak.

Čo si pod tým „robiť veci inak“ máme predstaviť?

Často počujem ľudí hovoriť: ‚Pán farár, povedzte a my to urobíme.‘ Synoda nás však pozýva, aby sme si položili otázku: Čo môžeme urobiť všetci spoločne? Už to teda nie je len o kňazovi, ale o nás všetkých, o farskom spoločenstve, hnutí, reholiach, nových komunitách. U nás to ide pomaly a musíme si to začať osvojovať. Sme totiž naučení prijímať sviatosti, požehnania, počúvať kázne. Odteraz však treba prejsť k odvážnemu a láskavému vyjadreniu toho, čo sme si všimli, o čom sme premýšľali a čo môžeme urobiť. To nie je automatická vec. Ľudia by mali pochopiť, že nemožno len prijímať, ale našou úlohou je aj zapájať sa, všímať si a rozprávať sa.

Do synody sa zapojilo približne 40 % farností z celého Slovenska. To nie je ani polovica. Neboli ste sklamaný?

Boli situácie, keď ma to naozaj napĺňalo bolesťou. Následne som si však uvedomil, že nemôžeme byť všetci rovnakí. Každý prinesie svoj názor a pohľad a len vďaka tejto rozdielnosti môžeme kráčať dopredu. Môžem však povedať, že aj napriek tej štyridsaťpercentnej účasti všetko, čo sa povedalo aj v jednotlivých diecéznych syntézach, skutočne reflektuje to, čo ľudia – kňazi i veriaci – riešia a o čom sa potrebujeme zhovárať.

Z vlastnej skúsenosti viem, že sa nájdu kňazi, ktorí chcú spolupracovať, ale ľudia na to nie sú pripravení. Urobia, čo im kňaz povie, avšak nemajú odvahu povedať, ozvať sa, ani prevziať zodpovednosť.

Bolo niečo, čo vás negatívne prekvapilo?

Je tu jedna vec, a to je tá, že sa na úrovni farských spoločenstiev nediskutuje, ako riešiť nedostatok kňazských a duchovných povolaní. Je to akoby súkromná otázka jednotlivca, muža či ženy, a nevníma sa to ako otázka spoločenstva. Viac vecí ma však prekvapilo z tej pozitívnej stránky. Bola tým radosť, ktorú ľudia zažívali počas stretnutí. Mnohí sa cítili vtiahnutí do cirkvi – napriek tomu, že patria do inej cirkvi alebo nemajú náboženskú vieru. Boli radi, že sme si ich všimli a vypočuli si ich názor. Tiež ma prekvapilo, že ľudia vedia, čo my kňazi prežívame, keďže naša služba dnes nie je jednoduchá.

V záverečnej syntéze synody sa spomína tiež potreba viac si všímať marginalizované skupiny, menšiny, homosexuálne orientovaných ľudí. Prekvapivé však je, že sa tu nespomínajú obete sexuálneho zneužívania, pričom ide o tému, ktorá rezonuje v spoločnosti v poslednom čase oveľa viac. Tiež ste to zaregistrovali?

Je pravda, že som to nenašiel v syntézach, ktoré som čítal, ale viem, že sa o tom veľmi diskutuje. Nemôžem však nepripomenúť, že v tejto oblasti sa robí veľa práce, aj keď sa o tom verejne nehovorí. Napríklad na Teologickej fakulte v Košiciach máme vytvorenú inštitúciu, ktorá sa tejto problematike venuje. V tomto zmysle vidím obrovský posun. Musíme však konať tak, aby sme obetiam skutočne pomáhali a nezraňovali ich ešte viac.

Nejde ani tak o vyťahovanie konkrétnych prípadov, ako o šírenie osvety a jednoducho o to, aby si cirkev a veriaci vo farnostiach a spoločenstvách pred týmto veľkým problémom nezatvárali oči, respektíve aby si boli vedomí, že ide o skutočný problém.

Určite je to dôležitá téma aj pre farnosti a je to problém, o ktorom sa musí hovoriť. Preto aj my prijímame rôzne opatrenia a rozhodnutia, aby sa niečo také nestávalo.

Zo syntézy je tiež očividné, že priepasť medzi cirkevnými autoritami a veriacimi sa prehlbuje. Mnohí veriaci dokonca cirkev vnímajú ako niečo vzdialené a svoju vieru spájajú skôr s miestnym spoločenstvom či farnosťou než so svojou diecézou a biskupom. Je podľa vás reálne, aby sa začali v cirkvi na Slovensku implementovať zmeny za takýchto podmienok, keď sú pastieri stále vzdialenejší svojim veriacim?

Áno, kontakt medzi kňazmi, biskupmi a veriacimi treba obnoviť. V prvom rade však musíme pochopiť, aká je úloha kňaza a aká je úloha laikov v dnešnom svete. Z vlastnej skúsenosti viem, že sa nájdu kňazi, ktorí chcú spolupracovať, ale ľudia na to nie sú pripravení. Urobia, čo im kňaz povie, avšak nemajú odvahu povedať, ozvať sa, ani prevziať zodpovednosť. To je tá parézia, o ktorej hovorí pápež František.

A ďalej, ako to spomenuli všetci pápeži od Druhého vatikánskeho koncilu po dnes, treba obnoviť aj formáciu v seminároch, ktorá je stále silne poznačená formáciou podľa Tridentského koncilu. Kňazskú formáciu musíme obnoviť tak, aby muži, ktorí vychádzajú zo seminárov, boli pripravení viesť dialóg so všetkými ľuďmi.

Stačí takáto systémová zmena?

Vždy je čo obnovovať. Obnova aj v tejto oblasti bude výsledkom hlbšieho synodálneho skúmania. Ale dôležitá je skúsenosť každého. Nezabudnime však, že vzťah a kontakt s inými je záležitosťou slobodného rozhodnutia každej osoby.

Zdroj: pexels.com

Pápež František hovorí o tom, že synoda nie je iba kozmetická úprava, ale je otázkou identity. Mnohí veriaci sú skeptickí k zmenám. Kde nájdu istotu, že nebude zase všetko po starom, že sa to neskončí len pri tých kozmetických úpravách?

Áno, mnohí to povedali aj na našich synodálnych stretnutiach. Načo sa tu stretávame, veď aj tak to skončí niekde v šuflíku. Rozumiem tomuto pesimizmu, ktorý môže vychádzať aj zo skúsenosti, že sa síce ako veriaci snažíme, ale pán farár to aj tak neberie. Stále viac kňazov a laikov však začína chápať, že synoda nie je hrozbou pre cirkev. Mnohí sa báli, že prinesie demokraciu do cirkvi či ľudské manažovanie, čo nakoniec môže cirkev aj zničiť. Faktom však je, že sa nemusíme báť, že cirkev niekto zničí, pretože je darom od Boha pre ľudí. Boh si ju stráži, nemôžeme preto hovoriť o strachu. Aby však došlo k zmene, potrebujeme si na všetkých úrovniach cirkvi osvojiť to, o čom sme už hovorili, a síce štýl života Trojice, vzájomné dávanie a prijímanie, lásku.

Pápež František to povedal jednoduchými slovami – počúvajme sa. A bolo to prekvapenie pre mnohých. My kňazi sme často tí, ktorí stále rozprávame, a tiež sa to od nás vyžaduje. Pre mnohých z nás to teda bola novinka, aby sme počúvali veriacich, ale zároveň aby sa aj bežní veriaci počúvali navzájom a počúvali aj názor kňaza. To je to epochálne rozhodujúce: aby sme sa navzájom počúvali a osvojili si vzájomnosť, ktorej u nás ešte málo rozumieme. Ide o úplnú novinku, ktorá však prináša radostný postoj kresťanov.

Celá skúsenosť synody aj vo svete ukazuje na jednu zásadnú vec, a tou je, že cirkev sa chápe ako domov, kde môžu byť prijatí všetci a kde má každý človek svoje miesto. To je moja pastoračná skúsenosť. Myslím si, že Duch Svätý nás volá, aby sme práve toto pochopili. Aby sme neboli ako nejaký elitný klub, ale aby sme boli, ako vraví pápež František, poľná nemocnica, aby sme boli k dispozícii všetkým.

Možno si to žiada jasnejšie komunikovať smerom k veriacim, že kresťania nemajú patent na pravdu, ale sú hľadajúci s hľadajúcimi, na jednej lodi s ostatnými a že posúvať vpred sa všetci môžeme len spolu.

V cirkvi je to podobné ako na lodi, kde má každý svoju nezastupiteľnú funkciu. Ježiš síce povedal: „Ja som Pravda,“ čo však neznamená, že ja ako kňaz alebo biskup môžem povedať, že ak je Ježiš Pravda, tak ja mám pravdu. Nie. To by sme popreli celý synodálny proces.

Pravda je dialogická. Neznamená to, že niekto povie svoj názor, ja poviem svoj a demokraticky sa zhodneme. Pravda je udalosť, ktorá sa deje. To znamená, že v dialógu obaja kráčame k pravde, ktorou je Ježiš Kristus. Podobne ako sa to udialo emauzkým učeníkom. Pravdu pomaly objavujeme spoločne s druhým a dovoľujeme jej, aby nás uchopila a naplnila šťastím. Bez druhých to nedáme.

Kritická metóda tu funguje neuveriteľným spôsobom, ale v cirkvi akoby sme sa zastavili len na spiritualite a oddelili sme duchovný život od premýšľania o viere a argumentovaní vo viere. Preto naša argumentácia je často apologetická – to znamená, že je obranná pred tým, čo prichádza zvonku.

Zdroj: pexels.com

Ide, ako hovoríte, naozaj o veľkú výzvu. Nielen v cirkvi, ale v celej spoločnosti cítiť veľkú neochotu počúvať sa navzájom, otvoriť sa. Niektorí (aj v syntéze zo synody) hovoria o dedičstve komunizmu. Vnímate to rovnako?

Môže byť. Je pravda, že keď proti niečomu bojujeme, automaticky sme tým poznačení. Ide o historickú pravdu a naozaj sme tu mali dlhé obdobie strachu a schovávania sa so životom viery. Aj toto je jeden prameň dedičstva, ktorý tu máme, ale nemôžeme sa večne vyhovárať na komunizmus. Už je to predsa tridsať rokov. To je jeden a pol generácie. Skôr by som povedal, že cirkev – ako nám to hovoria dejiny – je vždy poznačená pastiermi. Oni majú veľký vplyv na to, aká je cirkev. A formácia kňazov u nás na Slovensku bola a je smerovaná prevažne pastoračne, teda ísť a slúžiť ľuďom v teréne. Je veľmi málo tých, ktorí sa venujú aj intelektuálnej práci. A toto sa automaticky odráža aj v kultúrnom nastavení viery na Slovensku.

Nezabudnime, že tu máme spoločnosť, ktorá je kritická, je postavená na poznaní a vede. Kritická metóda tu funguje neuveriteľným spôsobom, ale v cirkvi akoby sme sa zastavili len na spiritualite a oddelili sme duchovný život od premýšľania o viere a argumentovaní vo viere. Preto naša argumentácia je často apologetická – to znamená, že je obranná pred tým, čo prichádza zvonku, a neprináša prorocké svetlo. Rodičia birmovancov ma vo farnosti požiadali presne o toto, aby som dal ich deťom argumenty viery do budúcna. Napríklad Piero Coda je ten, ktorý nerobí apologetiku, ale ide v ústrety výzvam, ktoré prichádzajú zo sveta. Dokonale pozná doktrínu cirkvi, je verný učiteľskému úradu a má odvahu viesť dialóg. Toto na Slovensku potrebujeme. Nemôžem druhých presviedčať a ťahať ich tam, kam ja chcem, aby šli. To je omyl. Budem s nimi kráčať k Ježišovi, ktorý je Pravda. A on im povie, čo majú robiť v živote. To je úplne iný prístup.

Synoda je vyjadrením spoločnej cesty, spoločného kráčania. Čo bude nasledovať po tejto fáze? Mnohí veriaci sa vyjadrili, že túžia, aby takéto stretnutia pokračovali.

Áno, to je pravda. Mnohí vyjadrili takúto túžbu. Opäť to však bude závisieť od tej-ktorej farnosti, diecézy, hnutia či rehole a podobne. Odporúčam preto, aby si v prvom rade zobrali veriaci so svojimi kňazmi výstup z vlastnej farnosti a diecézy, potom celoslovenský výstup, a spolu sa nad ním pokúsili zamyslieť. Aby začali diskutovať a pozvali tiež všetkých, ktorí diskutovať chcú. Nech sa snažia pochopiť, čo vlastne Boh od nich chce. Okrem toho, bude užitočné spoznať, aký je Ježišov zámer s ľudstvom a celým stvorením. K tomu nás pozýva pápež František v encyklike Laudato Si. Teda nielen duchovno, ale aj prehĺbiť myslenie.

Ide o to, aby sme nezabudli aplikovať tento synodálny štýl na aktuálnu situáciu v danej komunite. Čo to znamená? Pozrime sa napríklad, ako žijú ľudia v našom okolí, na uliciach, v bytovke, kde žijeme. Položme si otázku, ako im môžeme pomôcť. Poznám farnosti, kde takíto angažovaní ľudia dokážu riešiť neuveriteľne citlivé témy. Je potrebné sa zapojiť a naučiť sa prevziať zodpovednosť za veľa vecí v cirkvi, v ktorej žijeme.

Neposlednou výzvou, ktorá sa mi páči, je, aby boli mladí ľudia zapojení do pastoračného rozlišovania vo farnosti. Toto je veľmi dôležité. Nechajme ich vyjadriť svoj názor. Nemožno si nevšimnúť, že mladí a vôbec väčšina generácií vo veku od 17 do 55 rokov odchádza od prežívania viery. Prečo už nie sme schopní ich osloviť? Uvažujme nad tým.

Zdroj: pexels.com

Pokiaľ ide o mladých, často sa stáva, že na nich už popri iných farských povinnostiach neostane čas. Rizikom je aj prehnaný aktivizmus, keď sa kňazi zamerajú viac na výkon než na samotné prežívanie života s veriacimi.

Na tomto mieste môžem povedať dve veci. Prvá je, že vo farnostiach pomáhame deťom a mladým vyrastať pri rôznych aktivitách. Je to super, lebo sú šťastní. Následne však, keď stretám mužov a ženy, ktorí majú štyridsať a viac rokov a vyrastali na farských aktivitách, vnímam, že sú v neuveriteľnej kríze, pretože nevedia spojiť vieru s každodenným životom.

A tu vidím šancu, o ktorej hovorí aj Piero Coda: prehĺbiť si poznanie a prežívanie viery v zmysle myslenia. Prečo? Nejde len o to, že sa modlíme, konáme novény, púte a robíme rôzne aktivity. Áno, aj to je dôležité. Ale to, čo získam zo všetkých týchto vecí, sviatostí a modlitieb, sa musím naučiť aplikovať do každodenného života. To znamená, že ja nechodím iba do kostola, aby som stretol Ježiša. Ježiša totiž stretám každý deň, keď otvorím oči, idem do práce a vrátim sa večer domov. Stretám ho stále. Ježiš je v blížnych, ktorých stretám, a v udalostiach, ktoré musím riešiť. Do kostola idem, aby som si očistil pohľad na ľudí okolo seba a posilnil sa v láske a myslení. Aby som si očistil vnútro, aby som bol schopný všimnúť si Ježiša po celý deň. Treba sa modliť a adorovať, ale aj premýšľať, ako vieru realizovať v každodennom živote. Myslím, že by pomohlo zamyslieť sa aj nad tým, ako môže pri výchove detí a mladých napomôcť aj manuálna práca.

A druhá vec, ktorá ma zarmucuje, je, že si osvojíme poznanie viery maximálne do úrovne birmovanca, ale potom vieru vôbec neprehlbujeme. Bol by som veľmi šťastný, ak by sme si vedeli aspoň raz za týždeň nájsť čas, keď sa budeme venovať prehlbovaniu viery. Neznamená to však, že si iba sadneme, budeme čítať a modliť sa. Chýba mi vo farnostiach niečo ako „farská ľudová akadémia teológie“, kde by sa ľudia mohli prehlbovať vo svojej viere, biblických, teologických, právnických alebo napríklad morálnych témach.

Keď som študoval teológiu v Ríme, mal som spolužiakov, ktorí už boli lekári, inžinieri, manažéri, profesori. Pýtal som sa ich, prečo sa ešte rozhodli študovať teológiu. Ich odpoveď bola: ‚Tak, ako som odborník vo svojej profesii, potrebujem byť odborník aj vo svojej viere.‛ V tomto zmysle si teda dovolím urobiť aj reklamu na knihu Božie meno je Láska od Piera Codu. Napríklad v Taliansku si túto jeho malú knihu vzali politici ako svoju formáciu vo viere. V tomto zmysle ju odporúčam všetkým, aby o nej diskutovali a možno sa aj hádali. (Smiech.)

Takáto výzva k hádkam znie z úst kňaza dosť netradične. (Smiech.) Prezraďte ešte na záver, čo očakávate od druhej fázy synody.

Myslím si, že na kontinentálnej úrovni Európy uvidíme napätia a aj konfrontáciu medzi niektorými synodálnymi závermi. To určite nie je na škodu, práve naopak. Bude to príležitosť na vzájomné počúvanie sa a kráčanie jednej Ježišovej rodiny. Presne toto sa udialo počas Druhého vatikánskeho koncilu, keď sa cirkev nechala viesť Duchom Svätým. To je absolútna podstata, lebo on je hlavným motorom novosti a pamäťou cirkvi. Čiže ja tú kontinentálnu fázu vidím ako veľmi sľubnú. A myslím si, že tak ako povedal Ján Pavol II., keď bol u nás, teraz nastala tá príležitosť, aby sme zvyšku Európy odovzdali náš duchovný príspevok. Podľa mňa sa teda otvára jedno nádherné obdobie života cirkvi. Otázka len znie, či sa na tom budeme chcieť zúčastniť a či chceme byť aktívnymi členmi alebo sa len necháme pasívne unášať.

Prečítajte si tiež:

Konferencia o synodalite pomôže lepšie pochopiť pápežovo učenie

Bratislava bude hostiť medzinárodnú konferenciu o synodalite. Vystúpi na nej aj uznávaný teológ Piero Coda

Program konferencie s Pierom Codom.
Autor
Články autora
Odporúčané
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.