Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Tak, konečne som sa k tomu dopracoval. Prečítal som si niekoľko poviedok od slávnej americkej katolíckej prozaičky Flannery O’Connorovej.
Je iracionálne, že mi to trvalo až tak dlho. O’Connorovej poviedky – to už na prvé počutie znelo ako niečo, čo by sa mi mohlo páčiť. Bizarné, temné poviedky (dobré!), odohrávajúce sa v prostredí amerického Juhu (ešte lepšie!), ktoré napísala katolícka spisovateľka (výborné!)? To naozaj znie ako moja šálka kávy.
O’Connorová, ktorá zomrela vo veku 39 rokov v roku 1964, tvorila v žánri, ktorému sa zvykne hovoriť „južanská gotika“. Ide o žáner, kde sa príbehy typicky odohrávajú na americkom Juhu a zdôrazňuje temné námety ako násilie, rasizmus či chudoba.
Požičal som si z knižnice český, ešte socialistický preklad výberu jej poviedok, ktorý v úvode nezabudne čitateľa varovať pred tým, že O’Connorová do svojho diela zahŕňa svoju ortodoxnú katolícku vieru, a to dokonca aj vtedy, keď to znamená popretie vedeckých faktov. Totalitný cenzor ma k čítaniu naozaj nemohol povzbudiť účinnejším spôsobom. Taký socialistický trigger warning.
Čo ma prekvapilo už na prvej poviedke v tejto zbierke (Dobrého človeka ťažko nájdeš), je to, aké drsné sú O’Connorovej poviedky. Šťastné konce tu naozaj nečakajte. V jednom momente sledujete rodinu s trochu pokryteckou a moralistickou babičkou, ako sa autom vezie na výlet, a v druhom momente už… No, neprezradím vám to, je to kratučká poviedka, prečítate si to sami.
V podobnej nálade nečakaných, nepríjemných zvratov sa nesú aj ostatné poviedky v zbierke, ktorú som čítal, ako Riadni dedinčania či Všetko, čo sa vznáša, sa musí stretnúť.
Prvá menovaná poviedka hovorí o stretnutí doktorky filozofie, ktorá žije v intelektuálnom vyhnanstve na južanskej farme, a prostého černošského predavača Biblií. Druhá zas na špecifickej situácii opisuje to, ako si na seba navzájom „zvykali“ černosi a belosi po tom, ako sa v Amerike zrušila segregácia. O’Connorová sa nevyhýbala realistickému opisu sveta, v ktorom žila, a jeho kritike.
Obvykle sa ľuďom pri príbehoch, ktoré oplývajú priehrštím zvratov, radí, aby si veľmi neobľúbili nejakú postavu, pretože sa to nemusí vyplatiť. Povedal by som to aj pri O’Connorovej, ale v zásade to nedáva veľmi zmysel – jej postavy ani nie je jednoduché si obľúbiť.
Sú to všetko extrémne realistické charaktery, a keď hovorím extrémne realistické, tak mám na mysli aj ich temnejšie stránky. O’Connorová si najskôr poctivo spytovala svedomie, pretože pohnútky či malé myšlienky, ktorými oplývajú jej postavy, sú pri čítaní veľmi povedomé nám hriešnikom.
Ide o také postupné obnažovanie duše čitateľa, ktoré nie je vždy komfortné. V jednom momente čítate poviedku a v druhom si spytujete svedomie. Netflix by vám niečo také nikdy neurobil.
O’Connorovej próza sa však vyznačuje tým, že v temných momentoch obvykle cez jej riadky presvitne lúč katolíckej pravdy. Napríklad v spomínanej poviedke Dobrého človeka ťažko nájdeš je to práve najtemnejší moment celej poviedky, v ktorej sa odrazu objaví invázia Božej milosti a postava, ktorá bola celý čas pokrytecká, sa stane nesmierne milosrdnou.
Tak to býva v mnohých jej poviedkach. „Všetky moje príbehy sú o pôsobení milosti na postavu, ktorá nie je veľmi ochotná ju podporovať, ale väčšina ľudí považuje tieto príbehy za tvrdé, beznádejné, brutálne a podobne,“ uviedla samotná autorka vo svojej korešpondencii.
Ak hľadáte kresťanskú prózu, ktorá nie je plná pátosu, O’Connorovej poviedky viem vrelo odporúčať.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
