Je lepšie inšpirovať sa dejinami a poučiť sa z nich, než ich ignorovať (+podcast)

Juraj Gembický. Zdroj: M.Kleibl
„Dnes si postupne začíname uvedomovať, že sme zodpovední za naše spoločné dedičstvo. Vidieť sme to mohli aj pri nedávnom požiari v Banskej Štiavnici, ktorý vzbudil celospoločenskú vlnu solidarity, pochopenia a aj vzájomnej pomoci – od najvyšších štátnych zložiek až po komunitnú a individuálnu pomoc,“ hovorí historik, pamiatkar a kampanológ Juraj Gembický z Krajského pamiatkového úradu v Košiciach. Rozprávali sme sa s ním nielen o vzťahu Slovákov k svojmu kultúrnemu dedičstvu, ale aj o vplyve technológií a umelej inteligencie na prácu historikov a pamiatkarov.

Sme otvorení rozhovoru.
Potrebujeme však vašu pomoc.

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!

Rozhovor je dodatočne upravený a v rozšírenej verzii si ho môžete vypočuť aj ako podcast.

Žijeme v dobe rýchlych zmien, s ktorou sa spájajú aj zmeny v pracovnej oblasti. Veľký vplyv na podobu práce majú nové technológie a hovorí sa čoraz častejšie aj o umelej inteligencii. Ako sa na toto všetko pozeráš ty ako historik?

Ako kampanológ – historik so zameraním na zvony sa pozerám na svet, samozrejme, zo svojho subjektívneho pohľadu a vnímam, že žijeme v dobe, ktorá nás melie ako v takom mlynčeku. Veci sa dejú veľmi rýchlo, akčne a veľmi dynamicky a aj našich úloh denne a mesačne pribúda. Nás pamiatkarov nie je zas až tak veľa, dokopy nás je asi dvesto na celom Slovensku, takže aj to prispieva k väčšej hektike a vyťaženosti. Zatiaľ nás ale umelá inteligencia nevie nahradiť. (Úsmev).

Čiže ste „vzácny druh“?

Áno, sme taká užšia odborná komunita. Oficiálne sme ako úrad špecializovaná štátna správa. Pod tým úradníčením sú však skryté rôzne pestré odbornosti i činnosti. Naša práca je naozaj špecifická, povedal by som, že je až na takej fajnšmekerskej úrovni. Hoci ide o témy, ktoré nie sú v spoločnosti veľmi prioritné, pomáhame a slúžime ľuďom, vybavujeme početné žiadosti a snažíme sa byť všemožne nápomocní, kde je to potrebné. Avšak pri tejto bohatej náplni a vyťaženosti práce vnímam aj istú záťaž. Je tu teda aj určitá prirodzená kríza v danom sektore. Určite nie som jediný, kto by to takto pomenoval, ale zároveň si veľmi vážim, že mám prácu, ktorá ma napĺňa. Uvedomujem si, že je to veľký dar a nie je to samozrejmosť. Človek na to príde, keď sa napríklad občas prejde po trhu a vidí živnostníkov či remeselníkov, ktorí sa dennodenne musia starať o to, aby mali na druhý deň prácu, aby mali z čoho vyžiť.

Juraj Gembický pri záchrannej akcii po požiari na Krásnej Hôrke. Zdroj: Archív KPU Košice

Hovoríš, že oblasť, ktorej sa ako pamiatkari venujete, nie je spoločnosťou vnímaná ako prioritná. Odráža sa od toho aj náš pohľad na kultúrne dedičstvo a vzťah k nemu? Posunuli sme sa niekam za tých vyše tridsať rokov našej slobodnej existencie?

Súvisí to presne s érou, ktorá ovplyvnila najmä náš vzťah k nášmu dedičstvu. Socializmus od roku 1948 po rok 1989 – teda pomerne dlhé štyridsaťročné obdobie – veľa zmenil práve v našich krehkých väzbách a vzťahoch k tradičným hodnotám. Stratili sme ako komunity a ako občania do veľkej miery vzťah najmä k nášmu duchovnému kultúrnemu dedičstvu a aj samotné vlastnícke vzťahy boli často pretrhnuté. Ilustrovať to môžeme na príklade kaštieľov alebo cirkevného dedičstva, ako sú kláštory, kostoly, cirkevné mobiliáre – to je všetko najmä éra ťažkých 50. rokov, keď bolo cielene likvidované sakrálne kultúrne dedičstvo ako také, ale aj duchovné súvislosti a hodnoty s ním spojené. Stratilo sa aj súkromné vlastníctvo k tomuto dedičstvu a všetko bolo zrazu štátne.

Nový osobný vzťah sa nanovo buduje ostatných tridsať rokov a dnes si postupne začíname uvedomovať, že sme aj my sami zodpovední za to naše spoločné dedičstvo. Vidieť sme to mohli aj pri nedávnom požiari v Banskej Štiavnici, ktorý vzbudil celospoločenskú vlnu solidarity a pochopenia a tiež uvedomenia si hodnôt a aj vzájomnej pomoci – od najvyšších štátnych zložiek až po komunitnú a individuálnu pomoc. Niekedy práve takéto katastrofy ukážu, že sa vieme zomknúť, že máme k nášmu dedičstvu vzťah. Chceme si ho vážiť, uchovávať, prezentovať a nejakým spôsobom sa z neho tešiť a mať z neho úžitok.

Povedomie, respektíve budovanie vzťahu ku kultúrnemu dedičstvu by sa však malo začínať už niekde v detstve, však?

Presne tak. V období, keď ešte nie sme ovplyvnení tým známym rodičovským napomínaním a učiteľským usmerňovaním. Deti sú v tomto ešte ako taká tabula rasa a dokážu prirodzene nasávať mnohé múdrosti a skutočnosti. Ten detský vek teda vnímam ako podstatný aj z pohľadu získavania vzťahu k našim pamiatkam a k našim kultúrnym hodnotám.

Čo niektorým dnes, naopak, bráni v tom, aby si vytvorili vzťah a mali záujem o našu históriu?

Je to presne ten nezáujem, ľahostajnosť a nevzdelanosť. Prístup v zmysle ,čo nepoznám, to ma nezaujíma‘. Hovorím teraz v mene bežného človeka, ktorý rieši svoje veci, a pokiaľ sa nedozvie, že daná pamiatka predstavuje nejakú hodnotu a mohlo by to mať aj preňho určité obohatenie, tak nemá potrebu ju chrániť a mať k nej vzťah. Základ je tak vo vytváraní vzťahu ku kultúrnemu dedičstvu a v povedomí, že ide o spoločný a dokonca až celosvetový záujem, pretože sme všetci na jednej lodi. Nás, ktorí na tomto poli robíme, od historikov, učiteľov a výskumníkov, až po aktivistov a dobrovoľníkov, preto čaká ešte veľa práce.

Schválne, ak by dnes pred tebou stál človek, ktorého dejiny vôbec nezaujímajú, ako by si sa ho snažil presvedčiť, že stojí za to ich poznať?

Slová by boli podľa mňa slabé. Človek by to mal zažiť. Uvedomenie príde cez konkrétny hmatateľný skutok a cez ten „aha efekt“. Keďže sa venujem zvonom, takéhoto človeka by som zobral so sebou do veže, kde by si mohol skúsiť ručné zvonenie. Možno by v ňom doslova niečo zarezonovalo. (Smiech.) Je to zážitok, keď si človek uvedomí, že zvonmi pozýva iných ľudí napríklad na modlitbu alebo len dáva okoliu na vedomie, že sa niečo deje. Mimochodom, pri tom sa aj pekne ukáže rozdiel medzi ručným, tradičným zvonením a elektrickým, strojovým, ktoré sa začalo šíriť od čias prvej republiky, najmä však od socializmu až dodnes. Tieto patenty postupne vytlačili zvonárov a až teraz si začíname uvedomovať, ako táto technológia aj fyzicky ničí zvony, na čo upozorňujeme v ostatných rokoch aj my pamiatkari. Toto by preto mohlo byť zaujímavé uvedomenie pre človeka, ktorý navonok o to nemusí mať záujem. Keď však zažije ten rozdiel, myslím si, že to v ňom zostane ako silná vec a môže sa nad tým aspoň zamýšľať, keď už nič iné.

Nič sa nevyrovná ručnému zvoneniu. Zdroj: M.Kleibl

Spomínaš príklad elektrifikácie, ktorá má negatívny vplyv práve na oblasť, ktorej sa venuješ. Majú vôbec inovácie alebo umelá inteligencia nejaké efektívne miesto v tejto sfére?

Samozrejme, všetko má svoje plusy aj mínusy. Netreba to hádzať do jedného vreca a myslieť si, že všetky moderné systémy, technológie a aplikácie sú pre kultúrne dedičstvo primárne nevhodné. To by nebola pravda. Práve naopak, už dnes sa využívajú v početných odboroch a sférach kultúrneho dedičstva. Aj umelá inteligencia, ktorá je ešte len veľkou otvorenou kapitolou do budúcich rokov, je už teraz určite zapojená v mnohých projektoch a programoch a rieši sa to na svetovej úrovni v rámci Unesco. Nevidím v tom teda primárne rozpor, treba to však ustrážiť a nejakým spôsobom regulovať, aby to slúžilo na dobro človeka a na dobro pamiatky. Toto je však kľúčový problém v každom odbore, kde sa umelá inteligencia aplikuje. Je to stále aj o dileme, kde sú tie hranice, kam až sa dá zájsť, čo všetko je ešte v poriadku a kde už môže ľudstvo strácať kontrolu.

Vrátim sa však ku kultúrnemu dedičstvu a opäť k našim zvonom, kde sa dá pekne ukázať, že ani najdokonalejšia umelá inteligencia nikdy dokonale nenahradí klasického zvonára. A to predovšetkým pre cit, ktorý má človek v spojení ruky a mozgu, srdca a duše. Samotné tradičné zvonenie je zároveň okrem fyzického úkonu väčšinou v každej komunite aj duchovný úkon. V tomto umelá inteligencia nie je na takej úrovni, aby mala vlastné duchovné vedomie a vlastné vnímanie iných svetov, pojmu Boha a podobne.

Ktoré miesta a pamiatky, možno menej známe, považuješ ty osobne za naozaj zaujímavé? Ktoré by stálo za to všimnúť si a navštíviť ich?

Podľa mňa sú doslova na každom kroku, od drobných predmetov až po veľké fenomény, ako sú napríklad podzemné Košice v rámci archeologickej prezentácie bývalého opevnenia či Košický hrad, skrytý v lesoch na vrchu Hradová. To sú asi prvé asociácie, ktoré mi teraz prišli na um, ale v podstate keby sme sa takto pozastavili nad hocičím, našli by sme skryté, krásne, zaujímavé hodnoty ľudského ducha, tvorivosti, ktoré nám zanechali predkovia v rôznych obdobiach. Samozrejme, ako historici a pamiatkari vieme o mnohých miestach a dokumentujeme mnohé objekty, aj bežne neprístupné. Stretávame sa s rôznymi zaujímavými fenoménmi a vo všetkom vidíme hodnoty a snažíme sa to takto zdieľať a ukazovať aj ľuďom, komunitám a spoločnosti na Slovensku.

Myslíš si, že citlivosť na to, čo nám tu zanechali naši predkovia, nám môže v niečom pomôcť pochopiť naše miesto v tomto meniacom sa svete? To, ako ho tvoríme?

Malo by to tak fungovať, ale nemusí to tak, samozrejme, byť. Myslím si však, že aj na to nám slúži poznávanie histórie a minulosti, aby sme sa inšpirovali a našli v nich aj tie pozitívne motivácie, príklady a vzory. Lebo sami vieme a zažívame to aj na vlastnom živote, ako sa nám veci niekedy opakujú. Buď robíme tie isté chyby, alebo fungujeme podľa istých podobných vzorcov v rámci vzťahov alebo v rámci fungovania spoločnosti, v práci a podobne. A myslím si, že to isté platí aj pre tie veľké aj malé dejiny – že sa nám to takto opakuje. A vidíme to aj v rámci geopolitického diania. Nejaký skeptik historik by povedal, že v tejto odkázanosti na stále opakovanie tých istých chýb sme akoby nepoučiteľní. Tu už však zachádzame do filozofickej sféry, tam by sme tie odpovede mohli nájsť. Povedal by som napokon len toľko, že je lepšie sa z dejín učiť a inšpirovať sa nimi, než ich ignorovať a potom sa jedného dňa čudovať, že sa nám dejú veci, ktoré nás netešia.

Autor
Články autora
Odporúčané
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.