K adopcii musí každý pár dozrieť, nie je to vždy odpoveď na bezdetnosť (+podcast)

Po dlhých rokoch čakania na príchod vlastného dieťaťa sa s manželom rozhodli pre adopciu. Do života im nakoniec vstúpil len polročný synček, ktorý je u nich zatiaľ v pestúnskej starostlivosti. „K takémuto rozhodnutiu musí pár dozrieť a vôbec to nemusí byť cesta pre každého,“ hovorí mama Bianka Kováčová. Rozprávali sme sa s ňou nielen o ceste za vytúženým dieťatkom, ale aj o tom, ako prežíva svoje materstvo.

Sme otvorení rozhovoru.
Potrebujeme však vašu pomoc.

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!

Rozhovor je upravený a v rozšírenej verzii si ho môžete vypočuť aj ako podcast.

S manželom máte momentálne v pestúnskej starostlivosti 3,5-ročného synčeka. Ako sa zrodilo vaše rozhodnutie prijať do rodiny cudzie dieťatko?

V čase, keď sme s manželom spolu ešte len chodili a pripravovali sa na manželstvo, rozprávali sme sa o tom, že keby dieťa neprichádzalo, či by sme boli naklonení aj možnosti prijať do rodiny iné dieťa. Vtedy sme, samozrejme, až tak veľmi nerátali s touto možnosťou, ale vnútorne sme boli naladení, že áno. Keď sme sa neskôr vzali, deväť rokov sme čakali, či k nám príde dieťatko prirodzenou cestou, ale neprišlo, a tak v nás možnosť adopcie začala postupne dozrievať. U mňa to prišlo asi o niečo skôr ako u manžela. Začali sme teda cítiť povolanie k inému príbehu ako k tomu, keď dieťa príde prirodzenou cestou. Išli sme sa teda najprv nezávisle porozprávať do Návratu, organizácie, ktorá sa venuje týmto témam, a rok nato sme si už podali žiadosť na ÚPSVaR a začali sme aj s prípravou v Návrate.

Aká bola príprava a ako ste ju vnútorne prežívali?

Podľa mňa bola perfektná. Bola veľmi intenzívna a trvala, tuším, pol roka. Stretli sme sa tam aj s inými pármi a samožiadateľmi. Spoločne sme mali rôzne aktivity. Bola tam psychologička, sociálna pracovníčka. Tiež sme mali individuálne stretnutia, ktoré boli pre mňa trochu ťažké, pretože sa tam analyzovalo naše detstvo, rodiny, náš vzťah s manželom, robili sme psychotesty a tak ďalej. Bolo to trochu nepríjemné, ale je mi jasné, že to bolo potrebné, a dnes by som to odporučila aj biologickým rodičom, respektíve párom, ktoré sa rozhodnú mať deti.

V mnohých veciach nám to s manželom pomohlo pomenovať si niektoré veci. Samozrejme, veľa sme sa o tom aj rozprávali. Stať sa rodičom takýmto spôsobom je v niečom iné. Je to veľká neznáma v tom zmysle, že keď sa vám narodí dieťatko, viete, že zdedilo polovicu z vás a polovicu z vášho partnera. Pri adopcii je dieťatko určite aspoň zo začiatku pre vás úplne cudzie. Neviete, čo všetko si nesie so sebou aj po psychickej stránke, nepoznáte jeho rodinnú anamnézu. V tomto bola príprava naozaj super.

Vy ste boli s manželom od začiatku nastavení na adopciu, potom sa však situácia zmenila. Čo sa stalo?

Keď sme skončili prípravu, chceli sme ísť do osvojenia hneď. V požiadavkách, ktoré žiadatelia vypĺňajú, sme vtedy uviedli, že nám nezáleží na etnicite. V tom čase sme si mysleli, že na rómske dieťa, ktorých je na Slovensku dosť a nie sú až také žiadané, nebudeme dlho čakať. Pozitívne bolo, že v tom období šírili osvetu aj niektoré mediálne známejšie osobnosti, ktoré prijali rómske deti. Sama som tiež bola na rôznych diskusiách a podľa mňa sa tomu ľudia celkom otvorili. Tým sa však v našom prípade udialo to, že keď sme volali na úrad, aby sme sa opýtali, v akom štádiu sa ako čakatelia nachádzame, povedali nám, že mnoho ľudí pred nami si zmenilo kritérium z bieleho dieťaťa na rómske, a preto vyzerá, že budeme musieť čakať dlhšie, ako sme si mysleli.

Vtedy sme s manželom začali v duchu prehodnocovať, či by sme dokázali zmeniť nejakú ďalšiu z našich požiadaviek. Kritérium, ktoré sme napokon boli ochotní zmeniť, bolo to, ktoré sa týka osvojiteľnosti. Rozhodli sme sa preto pre pestúnstvo. V tom čase akurát prepukol covid. Po niekoľkých stretnutiach k pestúnstvu nám nakoniec ponúkli nášho chlapčeka.

My sme dlho vnímali v našom manželstve istú prázdnotu, niečo nám chýbalo, a teraz je tu zrazu s nami ďalší človek a je úžasný. A pre mňa ako vedkyňu je zároveň úžasné sledovať, ako sa učí, rastie a z nehovoriaceho a nepohybujúceho sa bábätka je dnes 3,5-ročný chlapček, ktorý dokáže milión vecí.

Touto zmenou sa teda celý proces zrýchlil. Stále ste však nevedeli, či bude niekedy možné si chlapčeka aj adoptovať?

Áno. Išli sme do toho s tým, že do 18 rokov bude naše dieťa v pestúnskej starostlivosti a že je vysoko pravdepodobné, že budeme v kontakte s jeho biologickou rodinou, že sa možno s nimi bude stretávať a že budú súčasťou našich životov.

Naznačili ste, že byť adoptívnou mamou je v niečom iné. Asi aj pocity, ktoré sa s materstvom spájajú, prichádzajú iným spôsobom. Vedeli by ste to opísať?

Bála som sa toho, aké to bude. Väčšinou sa pri pôrode spúšťa hormonálna kaskáda, ktorá navodzuje pocity a fungujú tam rôzne fyziologické a biochemické mechanizmy. Najviac mi však pomohlo, keď som bola za svojou najlepšou kamarátkou v Kanade, kde som jej dva mesiace pomáhala starať sa o dcérku, pretože tam nemajú úplne taký systém škôlok ako u nás. Veľmi som si ju zamilovala. Vtedy to bolo pre mňa veľmi dôležité, že napriek tomu, že je to „cudzie dieťa“, vedela som si ju zamilovať a tešila som sa na chvíle s ňou. Veľa sme toho spolu zažili. Ona mala vtedy rok a pol a vďaka tejto skúsenosti som nejako vedela, že budem schopná ľúbiť aj dieťa, ktoré som neporodila.

Keď nám potom ponúkli nášho synčeka a keď sme videli jeho prvú fotku, hneď som sa do neho zaľúbila. Vlastne sa to aj odporúča. Keď vám ponúknu dieťa, mala by pri spoločných interakciách preskočiť iskra. Nám to bolo jasné už po prvej návšteve. To bolo počas pandémie a prvého uvoľnenia opatrení. Prišli sme sa na neho pozrieť v rúškach a rukaviciach, v plášti a s dvojmetrovým odstupom, ale vedeli sme, že on je náš. Keď potom prišiel domov, bolo to pre mňa dosť náročné. Zo dňa na deň sa všetko zmení. Jeden deň ste v práci a druhý „s cudzím“ polročným dieťaťom doma. Pamätám si však, že asi po takých dvoch mesiacoch som raz len tak naňho večer hľadela, ako spí, a vtedy má úplne zaplavil pocit lásky.

Ako vyzerá vytváranie vzťahovej väzby v každodennej realite a ako reagoval váš syn?

Reagoval. Neviem, asi to nemám celkom s čím porovnať, pretože som zažila vlastne iba takéto svoje bábätko. Neviem, ako to vyzerá, keď to je prirodzene a bez nejakých ťažkostí. My sme si o tom veľa čítali a aj nás na to pripravovali v Návrate. Veľmi sa dbalo na to, aby bol synček iba s nami, nikto iný ho nemohol zobrať na ruky, nikto iný ho nemohol pohladkať. Maximálne lekár terapeut. Iba my sme ho kŕmili, iba my sme ho prebaľovali, musel byť stále pri nás a musel nás mať na očiach. Veľmi sme dbali na všetky tieto veci, ktoré sa týkajú vzťahovej väzby. Ja som ho teda nosila v nosiči najviac, ako som vedela, a najviac, ako sa dalo. Pre mňa to bol krásny čas, keď som mohla okamžite reagovať na jeho potreby a on pekne reagoval naspäť.

Prijať dieťa je určite veľká vec aj pre širšiu rodinu daného páru. Ako reagovali príbuzní a okolie na toto vaše rozhodnutie?

Asi prevažovali pozitívne reakcie, hoci bolo aj zopár takých, ktoré neboli príjemné. Ale väčšinou sme zažili povzbudenie. Tiež sme si vraveli, že Bratislava je asi to najlepšie miesto, kde môže rómske dieťa vyrastať, lebo je to tu asi trochu otvorenejšie ako v iných častiach Slovenska, kde majú ľudia možno aj horšie skúsenosti s týmto etnikom. Koniec koncov, teraz má tri a pol roka, a kým to niekomu vyslovene nepoviem, nikto by nepovedal, že je Róm. Nevyzerá tak na prvý pohľad, čiže sa ani nestretávame s nejakými klasickými reakciami, ako sa možno stretávajú rodičia detí, ktoré vyzerajú odlišnejšie od náhradných rodičov.

Bojujete predsa len niekedy s obavami, že by sa váš syn, keď bude väčší, mohol stretávať s nejakými predsudkami?

Áno, rozmýšľali sme nad tým a občas mi to aj napadne, keď to niekto spomenie alebo si to niekde prečítam, ale zatiaľ sme sa s tým nikdy nestretli. Asi to budeme riešiť, až keď to príde. Hlavne aby to náš syn vedel zvládnuť a aby bol hrdý na to, kým je. Dúfam však, že to nebude niečo vážne, tu v Bratislave čoraz častejšie stretávame ľudí, ktorí očividne nemajú slovenských predkov. V okolí, kde bývame, žije viacero zmiešaných rodín. Myslím si preto, že to bude v pohode.

Čo je pre vás na materstve najkrajšie?

Tým najväčším darom je ten človiečik sám osebe. My sme dlho vnímali v našom manželstve istú prázdnotu, niečo nám chýbalo, a teraz je tu zrazu s nami ďalší človek a je úžasný. A pre mňa ako vedkyňu je zároveň úžasné sledovať, ako sa učí, rastie a z nehovoriaceho a nepohybujúceho sa bábätka je dnes 3,5-ročný chlapček, ktorý dokáže milión vecí. Je fascinujúce sledovať to a sprevádzať ho pri tom. Na druhej strane cítim aj obrovský strach. Aká zodpovednosť je na nás a akú obrovskú moc majú rodičia vo vzťahu k svojim deťom, a to ma niekedy zavalí.

Máte pocit, že tá zodpovednosť je v niečom väčšia ako u biologických rodičov?

Neviem, či väčšia, ale v niečom iná. Je to moje subjektívne vnímanie. Všetky prijaté deti sú viac-menej traumatizované, nesú si so sebou svoj batôžtek, ktorý si vo väčšine prípadov nepamätajú, a práve to rané detstvo má najväčší vplyv na všetky ďalšie veci v neskoršom živote. Toto je taký môj strašiak. Nemyslím jeho traumu, ale to, aby som mu to ja nejakým svojím nesprávnym prístupom nezhoršila. Ak by sme mali biologické dieťa, možno by som sa v tom cítila slobodnejšie.

Čo vám pomáha zvládať tieto obavy rodiča a úlohu mamy?

Držím sa toho, že veľa čítam. Čítam knihy o výchove, o traume. Tie sú pre mňa takým návodom, ako fungovať. Potom sú to, samozrejme, iné mamy, ktoré majú podobný príbeh. To ma tiež povzbudzuje. Mám napríklad jednu kamošku, ktorá je mama samoživiteľka a vzala si tiež do pestúnstva chlapčeka. Mám voči nej obrovský obdiv, a keď už ja niekedy nevládzem, tak si spomeniem na ňu, ako to ona dáva sama.

Máte pocit, že sa táto téma adopcií dostáva viac do povedomia ľudí, že začínajú byť ľudia citlivejší, otvorenejší takejto možnosti?

Myslím si, že pri bezdetných pároch je to otázka povolania. Ja som veľmi nemala rada, keď sme boli takmer desať rokov bezdetní a keď mi niekto túto možnosť podsúval a navrhoval. K tomuto rozhodnutiu podľa mňa musí každý pár dozrieť a vôbec to nemusí byť cesta pre každého. Nie je to podľa mňa vždy odpoveď na bezdetnosť. Myslím si, že mnohé bezdetné páry môžu pokojne nájsť spoločné darovanie sa aj v iných možnostiach, ako je prijatie dieťaťa.

Druhá vec je, že sa táto téma stále viac otvára, a to aj prostredníctvom známych osobností. Takto sa s tým stretne viac ľudí a možno nad tým aspoň pár sekúnd porozmýšľajú. Myslím si, že je fajn, keď o tom otvorene hovoria aj známejší ľudia, pretože to prestáva byť neznáme, cudzie a neuchopiteľné. Mne to napríklad v čase rozhodovania a prípravy pomohlo.

Viete si predstaviť, že by ste si adoptovali ďalšie dieťatko?

Áno, premýšľame nad tým. Asi však čakáme na správnu chvíľu a na to, keď náš syn ešte trošku vyrastie. Ale radi by sme prijali druhé dieťatko.

Autor
Články autora
Odporúčané
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Podobné články