Knižná novinka Citová výchova: Rozvoj emočnej inteligencie ako kľúč k srdcu človeka

Emocionálna výchova je dôležitá, určite dôležitejšia ako výučba matematiky alebo angličtiny, ale... kto sa na ňu podujme? Odpoveď na túto a mnohé ďalšie otázky o rozvoji emočnej inteligencie prináša kniha Citová výchova od španielskeho autora Alfonsa Aguila.
Newsletter

Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

V súčasnej technicky vyspelej dobe sa zdá, akoby silná intelektuálna výbava bola tou najlepšou štartovacou čiarou do života. V ideálnom prípade by sa deti už od útleho veku mali učiť pracovať s modernými technológiami, ovládať niekoľko cudzích jazykov a osvojiť si základy kritického myslenia. Pri tom všetkom sa však zabúda, že dôležitejší ako abstraktné matematické myslenie a hodnoty IQ je rozvoj emočnej inteligencie a sociálnych zručností. Práve na tento fenomén sa vo svojej najnovšej knihe s názvom Citová výchova, ktorá vo Vydavateľstve Nové mesto v spolupráci s Akadémiou rodiny vychádza aj v slovenskom preklade, snaží upozorniť španielsky autor Alfonso Aguiló.

Napriek tomu, že o dnešnej generácii môžeme hovoriť ako o technicky najbystrejšej, aká tu kedy bola, je nevyhnutné povedať aj to „B“. Ruka v ruke s technologickým pokrokom a rozvojom digitálnych zručností dochádza aj k poklesu starostlivosti o duševné zdravie, na ktoré súčasná generácia dopláca nárastom depresií, samovrážd či závislosťou od návykových látok. Zdá sa, akoby sa pri vzdelávaní zabúdalo, že popri dôraze na zdokonaľovanie intelektu je rovnako dôležitou a dokonca ešte dôležitejšou stránkou zveľaďovanie emočnej inteligencie.

Kniha je tematicky rozdelená do ôsmich kapitol, ktoré nám postupne odkrývajú bohatý a pestrofarebný svet emócií. Záver každej kapitoly je doplnený o výber najdôležitejších myšlienok, ktoré chcel autor čitateľovi odovzdať a ktoré tvoria základnú kostru danej kapitoly. Pre tých, ktorí by sa o konkrétnej téme, ktorej sa daná kapitola venuje, chceli dozvedieť viac, ponúka autor niekoľko tipov na kvalitné knižné tituly.

Príčina zamotávania sa do pavučiny nezriadených emócií tkvie v neschopnosti ľudí verbalizovať svoje prežívanie.

Na začiatku knihy autor rozvíja myšlienku, že predpokladom na pochopenie vlastného prežívania a prežívania iných ľudí je sebapoznanie. Vďaka schopnosti reflektovať o svojich pocitoch a správne čítať svoje emócie sa následne dokážeme lepšie vcítiť aj do iných ľudí. Autor si všíma, že príčina stále hlbšieho zamotávania sa do pavučiny nezriadených emócií tkvie v neschopnosti ľudí verbalizovať svoje prežívanie.

Návod, ako na to, vidí autor v procese premýšľania, čítania a hovorenia o svojich pocitoch. „Tým sa naše predstavy vydestilujú a budú oveľa presnejšie a správnejšie. A budeme čoraz lepšie vedieť, čo sa odohráva v našom vnútri,“ uzatvára španielsky autor. Pokiaľ túto schopnosť človek v sebe nerozvíja, ľahko sa mu môže stať, že začne obviňovať iných zo všetkého zlého, čo sa mu stane. Tým, že sa človek nestretol so svojou vlastnou slabosťou a nepozbieral odvahu jej čeliť, začne podvedome premietať svoje nedostatky na iných.

Aguiló v podstate rozvíja myšlienku C. G. Junga o tieni, ktorý je stelesnením všetkého nevedomého zla, prítomného v každom z nás. Našou úlohou je podľa Junga túto temnú stránku svojho „ja“ prijať, integrovať a pracovať s ňou tvárou v tvár. Jung konštatuje: „Všetko, čo nás hnevá na iných, nás môže viesť k hlbšiemu pochopeniu seba samých.“

Smútok je zvyčajne živený starosťami, ktoré sa točia okolo nás samých.

Aguiló ďalej objasňuje, že s emóciami sa musíme naučiť pracovať, aby sme my ovládali ich a nie ony nás. Najmä v prípade emócií s negatívnym nábojom ako smútok alebo hnev je dôležité skúmať, odkiaľ pramenia. Podľa Aguila je dôležité spochybňovať opodstatnenosť myšlienok, ktoré nás robia smutnými, a zvažovať pozitívnejšie alternatívy. Jednou z nich je podľa neho odvrátenie zraku od seba a zameranie sa na iných.

„Smútok je zvyčajne živený starosťami, ktoré sa točia okolo nás samých,“ podotýka autor.
Skutočnosť, že pomáhame iným, má pre nás okrem iných prospešných účinkov aj ten benefit, že sa môžeme zbaviť vlastného sebectva,“ vysvetľuje autor. V prípade hnevu uvádza niekoľko konkrétnych tipov, ktoré nám môžu pomôcť ukočírovať sopku emócií, ktorá v nás tlie, ešte predtým, ako by malo prísť k jej erupcii.

Aguiló v knihe zdôrazňuje, že emocionálne dozrievanie je neustály proces, ktorého základy získavame najmä v detstve. To, v akej rodine sme vyrastali, aký mali naši rodičia vzťah sami k sebe a k nám ako deťom, je v nás hlboko zakorenené bez toho, aby sme si to uvedomovali. Autor vypichuje zdanlivo malé rozdiely v komunikácii, ktoré však hrajú veľmi dôležitú rolu v tom, ako vnímame sami seba a svoju schopnosť prekonávať prekážky.

„Ak sa dieťaťu povie ,Klamal/-a si. Nevenoval/-a si matematike dosť času‘, bude tieto tvrdenia prijímať ako poznámky založené na konkrétnych prehreškoch, ktoré môže prekonať. Ak mu však hovoríme ,Si klamár. Matematika ti vôbec nejde‘ a podobne, dieťa to pochopí ako niečo, čo je u neho trvalé a čomu sa ťažko vyhne.“ Tým, že tieto tvrdenia dieťa prijme ako pravdu o sebe, bude mať neskôr problém uveriť tomu, že by mohlo byť v niečom skutočne dobré a úspešné. Ustavične bude bojovať so strachom zo zlyhania.

Emocionálna výchova stanovuje hranicu schopnosti uplatniť svoj talent.

S touto skúsenosťou potom úzko súvisí aj neschopnosť prijímať vlastné chyby ako niečo, čo je prirodzenou súčasťou procesu učenia sa. „Z tohto dôvodu,“ ako autor ďalej konštatuje, „emocionálna výchova stanovuje hranicu schopnosti uplatniť svoj talent.“

Jedným z najdôležitejších aspektov emocionálnej výchovy, ktoré nám podľa autora pomáhajú vstupovať do kontaktu s druhými a budovať vzťahy, je rozvíjanie schopnosti empatie. Čím lepšie dokážeme čítať to, ako sa ľudia cítia, a naladiť sa na ich prežívanie, tým ľahšie sa nám budú nadväzovať vzťahy s druhými. Táto schopnosť úzko súvisí so správnym čítaním mimiky, gest a neverbálnych prejavov, ktoré často vysielajú významné signály z nášho nevedomia.

Keď budeme, podľa slov autora, v tomto učení napredovať, budeme schopní „čoraz lepšie interpretovať pocity človeka a budeme lepšie vedieť, ako sa k nemu správať, a dokonca ako tieto pocity predvídať, (…) kedy sa napríklad druhý človek nahnevá alebo, lepšie povedané, čo by ho mohlo rozrušiť, čo, naopak, rozveseliť alebo upokojiť.“ Autor tvrdí, že ľudia, ktorí majú dobre rozvinutú empatiu, sú v medziľudských vzťahoch najzručnejší, pretože dokážu pocity iných nielen rozpoznať, ale aj pozitívne stimulovať.

S takýmito ľuďmi je podľa Aguila príjemné sa stýkať, pretože sa dokážu dobre napojiť na druhých, prispieť do rozhovoru niečím cenným, a pritom šíriť dobrú náladu a optimizmus. Snaha dosiahnuť túto schopnosť je však spojená aj s rizikom, že sa pre človeka stane len akýmsi prostriedkom k napĺňaniu vlastnej túžby po priazni a ocenení od druhých.

Šťastnými alebo nešťastnými nás nerobia veci, ktoré sa nám dejú, ale spôsob, ako sa s nimi vyrovnávame.

Aguiló upozorňuje, že táto nezriadená túžba vedie ľudí k tomu, aby sa ustavične skrývali za masku niekoho, kým v skutočnosti nie sú, a „v týchto nezdravých pretekoch o získanie náklonnosti napokon upadajú do akéhosi emocionálneho komercionalizmu“.

Kvôli rozvíjaniu svojho autentického „ja“ je dôležité poznať a vyladiť svoj vlastný emocionálny štýl. Rozpoznávať spúšťače pozitívnych a negatívnych emócií, obranné mechanizmy a úniky, v ktorých hľadáme útočisko z vypätého emočného stavu. Autor uzatvára, že „šťastnými alebo nešťastnými nás nerobia veci, ktoré sa nám dejú, ale spôsob, ako sa s nimi vyrovnávame“.

To je dôvod, prečo má pesimistický človek tendenciu interpretovať všetky životné situácie cez negatívne filtre a, naopak, pozitívne nastavený človek, ktorý sa môže mať objektívne oveľa horšie, nachádzať veľa dôvodov na šťastie a radosť zo života.

Neoddeliteľnou súčasťou dobrej emočnej výbavy je bezpochyby rozvíjanie túžby po dobre, ktorá je v nás hlboko vštepená a ozýva sa v jemnom hlase nášho svedomia. Hoci sa všetci rodíme so schopnosťou rozlišovať dobro a zlo, pokiaľ si ju necibríme, môže sa nám ľahko stať, že sa staneme otrokmi vlastných nezriadených túžob a tento „Boží megafón“ v nás úplne utlmíme. Vo výsledku budeme možno inteligentnými, alebo zato morálne otupenými a bezcharakternými ľuďmi. Preto je nevyhnutné svoje túžby a pohnútky správnym spôsobom usmerňovať a podriaďovať rozumu.

Cnostnému človeku jeho vášne nielenže nerobia ťažkosti, ale dokonca mu pomáhajú cnostne žiť.

Autor zároveň zdôrazňuje, že na to, aby sme sa stali emočne stálymi a charakterovo vyzretými ľuďmi, je potrebné budovať si správne návyky, ktoré nás disponujú ku konaniu morálne správnych činov. Túto tézu rozvíjal v 13. storočí už aj Tomáš Akvinský, podľa ktorého by sme nemali svoje vášne a túžby vylúčiť z úsilia o morálny pokrok. Bez ohľadu na ich často rušivé zasahovanie do mravného života majú totiž hrať podstatnú úlohu v snahe konať dobro a dosiahnuť konečné šťastie.

Morálna cnosť môže podľa Akvinského liečiť nezriadenú povahu vášní do tej miery, že cnostnému človeku jeho vášne nielenže nerobia ťažkosti, ale dokonca mu pomáhajú cnostne žiť. Prostredníctvom rastu v morálnych cnostiach sa vášne stávajú schopnými nakloniť človeka aj k najvyššiemu Dobru a pomôcť transformovať jeho život na dielo morálnej dokonalosti.

V závere autor konštatuje, že najväčšia prekážka v sebazdokonaľovaní je často v našej hlave. Nedokážeme si predstaviť, ako by sme sa mohli vysporiadať so svojimi nedostatkami, obmedzeniami a vonkajšími okolnosťami, a preto si radšej volíme cestu možno menej bolestnej, no do priepastnej ničoty vedúcej rezignácie.

Kniha Citová výchova je užitočným a hodnotným materiálom pre každého, kto sa chce o tajuplnom svete emócií dozvedieť viac, kto chce pracovať na zveľaďovaní emočnej stránky svojej duše a kto má túžbu budovať si skutočne blízke a autentické vzťahy.

Autor
Články autora
Odporúčané
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.