Mladí sa dnes vyhýbajú informáciám, ktoré im nepasujú do ich vnímania sveta, hovorí stredoškolák Michal

Zdroj: autorka
O súčasnej mladej generácii sa zvykne hovorievať, že namiesto hľadania pravdy ju zaujímajú iba názory. Ako sa však na toto tvrdenie pozerajú samotní mladí a s akými výzvami v oblasti komunikácie sa stretávajú, sme sa zhovárali s naším redaktorom a víťazom tohtoročnej Olympiády kritického myslenia, ktorú organizuje Slovenská debatná asociácia, Michalom Lukáčom.

Podporte dialóg

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Preto potrebujeme aj vašu pomoc. Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah.

Študuješ na strednej škole. S akými výzvami sa podľa teba stretáva tvoja generácia?

Podľa mňa jednou z výziev by mohla byť polarizácia. Často totiž veľmi silno vnímam, že moja generácia má problém porozprávať sa, či vôbec viesť kultivovaný rozhovor s niekým, kto s ňou nesúhlasí. Vo veľkej miere tomu podľa mňa pomáhajú aj súčasné komunikačné prostriedky, ktoré často zredukujú človeka iba na nejakú množinu názorov. Potom je ťažké vnímať oponenta ako osobu, ktorá si zaslúži rešpekt a úctu. Ďalšou výzvou by mohla byť tiež prehnaná relativizácia. Všimol som si totiž, že v súčasnosti sa veľmi nenosia veľké naratívy a pravdy.

Hovoríš, že mladí ľudia majú problém komunikovať a prijímať iný názor. Deje sa to aj v komunikácii medzi nimi samotnými?

Určite. Otvorené rozhovory sú podľa mňa veľmi vzácne. Keď zažijem konverzáciu, kde nemám potrebu niekoho argumentačne zničiť, ale vnímam, že si aj ja môžem rozšíriť obzory, respektíve cítim, že druhá osoba sa snaží o hľadanie pravdy, často ma to nadchne. Vtedy si poviem, že by som privítal takéto rozhovory aj častejšie. Stretávam sa však s tým, že k nim často ani nedochádza, keďže mladí ľudia neradi otvárajú citlivé témy.

O ktoré témy ide?

Jedna stará anekdota hovorí, že nevhodnými témami na spoločenský rozhovor sú náboženstvo, politika a ekonómia. Práve v týchto oblastiach sa často nájdu trecie plochy a mladí sa o týchto veciach boja rozprávať. Určite to však neznamená, že o tieto témy nemáme záujem. Naopak, vnímam, že sú pre nás nesmierne zaujímavé aj mnohé kontroverzné otázky.

Zdroj: autorka

Nemôže ísť o imidž? Tínedžeri väčšinou neradi riskujú, že stratia pozitívny obraz u svojich rovesníkov.

Môže byť. Vnímam však aj istý spoločenský stav, keď akýkoľvek nesúhlas môže byť považovaný druhou stranou automaticky za útok. A v takýchto situáciách asi nikto nechce byť videný ako ten, kto útočí na druhých.

Čo sú, naopak, témy, ktoré vás mladých spájajú?

Mohol by som to ilustrovať na konkrétnej skúsenosti. Nedávno som si uvedomil, že keď sa v rámci stredoškolského programu Kolégia Antona Neuwirtha rozprávame o umení a umeleckých dielach, v drvivej väčšine prípadov sa medzi nami prejavujú názorové či ideologické rozdiely. Odrazu stojíme všetci pred nejakým umeleckým dielom a vnímame jeho krásu.

Keď napríklad s niekým vojdem do barokového kostola, nemám, obrazne povedané, nutkanie sa s tým človekom hádať o pravdivosti viery, pre ktorú bol postavený, namiesto toho môžeme jednoducho obdivovať nádheru okolo seba. Myslím si preto, že práve krása a umenie majú potenciál spájať, respektíve stať sa tým univerzálnym meradlom vecí. Na druhej strane, keď som spomínal tú relativizáciu, myslím si, že aj krásu tiež často relativizujeme.

A nestačilo by namiesto „hádok“ a presviedčania akceptovať, že niekto vidí a vníma veci inak?

Rozumiem, tolerancia je všeobecne veľmi uznávaná hodnota. Myslím si však, že ak by sme rozmýšľali iba takýmto spôsobom, nemuseli by sme sa spolu zhovárať vôbec. A tu mám na mysli práve tie hlboké vzácne rozhovory, kde nemusím nevyhnutne niekoho presviedčať.

Na druhej strane to však ani neznamená, že sa o niečo také nemôžem pokúsiť, ak vnímam, že druhý človek sa v niečom objektívne mýli. Prvotným cieľom každého rozhovoru by podľa mňa malo byť spoločné hľadanie pravdy a na to je niekedy občasná konfrontácia veľmi dôležitá.

Na tento účel sa mi napríklad veľmi páči taktika „asinus sum“ (som osol) od Tomáša Akvinského. Ak s niekým nesúhlasil, vždy si najprv povedal „som osol“ a vo svojich logických úvahách začal hľadať všetky možné chyby, ktorých sa mohol dopustiť. Keď žiadne nenašiel, tak si to povedal znova a ešte dôkladnejšie zanalyzoval svoje operácie. Až po niekoľkých opakovaniach mal právo povedať „asinus est“ – teda somár je ten druhý.

Pamätám si, ako som raz prebral nepravdivú správu od jedného média, ktoré malo dobrú reputáciu. Hneď som na to dostal spätnú väzbu od skúsenejších a odvtedy sa snažím overovať si informácie aj u médií, ktoré majú v mojich očiach nejakú autoritu.

Áno, zvyčajne to medzi ľuďmi vyzerá presne opačne. Poďme však ešte na chvíľu k sociálnym sieťam, ktoré si spomínal aj v úvode. Okrem toho, že spoločnosť polarizujú, umožňujú aj generovanie nedôveryhodného obsahu a dezinformácií, ktorým mnohí ľudia naletia. Máš pocit, že je tvoja generácia proti týmto javom imúnnejšia, alebo je rovnako náchylná uveriť čomukoľvek?

Neviem, žijem asi vo veľmi izolovanej bubline, aby som to vedel takto všeobecne posúdiť. Vo svojom okolí však vnímam, že často nejde ani o to, že by sme verili vysloveným hlúpostiam. Skôr informácie, ktoré nám nesedia, filtrujeme, respektíve informáciám, ktoré nám nepasujú do nášho vnímania sveta, sa ani podvedome nevystavujeme.

Podľa mňa ide tiež o dosť závažný jav. V tomto sa mi veľmi páči projekt Ground News, ktorý upozorňuje ľudí z určitej strany názorového spektra na správy, ktoré im mohli pre ich ideologickú orientáciu uniknúť. Podobné projekty podľa môjho názoru majú u mojej generácie veľký potenciál, pomáhajú nám totiž uvažovať alternatívnejšie a otvorenejšie.

Tebe sa nikdy nestalo, že by si uveril nejakej nepravdivej alebo aspoň polopravdivej informácii?

Stalo. A u mňa to bolo nepríjemné aj z toho dôvodu, že sa správam a ich šíreniu venujem. Takto som mohol ovplyvniť ďalších ľudí. Pamätám si, ako som raz prebral nepravdivú správu od jedného média, ktoré malo dobrú reputáciu. Hneď som na to dostal spätnú väzbu od skúsenejších a odvtedy sa snažím overovať si informácie aj u médií, ktoré majú v mojich očiach nejakú autoritu.

Vravíš, že často preberáš informácie, predpokladám, že hlavne na sociálnych sieťach. Na čo ich ešte využívaš?

Pre mňa sú sociálne siete primárne zdrojom zábavy. Kedysi som ich využíval aj na zdieľanie svojich názorov, dnes si svoje názory nechávam na iné platformy, alebo dlhšie články, kde mám priestor ich hlbšie a obšírnejšie rozobrať. A pokiaľ ide o získavanie informácií, keď si chcem prečítať správy, navštívim nejaký spravodajský portál a neumožním Facebooku, aby ma kŕmil správami vo svojom „feede“. Celkom si užívam tú autonómiu, keď zájdem sám na nejaký spravodajský portál a sám si vyberiem, čo sa mi páči.

Zdroj: autorka

Sleduješ skôr zahraničné alebo domáce médiá, prípadne obe rovnako?

Asi skôr zahraničné. Sledujem rôzne agentúrne správy a tiež mám rád britský Spectator, americký konzervatívny portál The Daily Wire, pri ktorom sa mi však stalo, že som musel začať overovať fakty, alebo New York Times, s ktorým sa často názorovo v niečom nezhodnem, veľa ráz však prinesú nejakú dobrú analýzu, ako napríklad o vojne na Ukrajine, či neortodoxný pohľad na vojnu v Afganistane.

Ty si tento rok získal prvé miesto v celoslovenskej Olympiáde kritického myslenia. Skús nám ju priblížiť.

Súťaž pozostávala z troch častí. Testovej, argumentačnej a potom finálovej. Prvá časť spočívala v tom, že sme dostali príklady konkrétnych článkov, obrázkov a tvrdení, ktorých pravdivosť sme mali v nejakom časovom limite overiť. Išlo napríklad o články, ktoré mohli zavádzať, prípadne vytrhávať informácie z kontextu. Boli to reálne prípady.

V druhej časti sme mali zaujať postoj k otázke hypotetického znižovania volebného veku a pripraviť si päťminútovú argumentáciu. Na základe týchto kôl sa zhodnotili body a z každej vekovej kategórie postúpili traja do finále.

Vo finále sme dostali 45 minút na prípravu približne 15-minútovej prezentácie, kde sme pred odbornou porotou predniesli svoje argumenty na vybranú tému. Ja som si vytiahol článok z jedného dezinformačného webu a mal som overiť jeho informácie a zhodnotiť reputáciu daného média. Ďalej som mal zhodnotiť kvalitu jedného grafu a v tretej časti predstaviť svoj názor na tému demokratizácie ďalších funkcií v rámci EÚ. Bolo to teda dosť intenzívne a náročné, keďže som následne čelil aj krížovému výsluchu poroty. Nešlo však o žiadnu oponentúru, skôr o vychytanie nedostatkov.

Zaujala ma téma znižovania veku pri voľbách. Aký názor si prezentoval a ako si ho argumentačne podložil?

Bol som proti takémuto návrhu. A argumentoval som to tým, ako sa vyvíja ľudský mozog. Mladí ľudia majú spojenie centra zodpovedného za dlhodobé plánovanie a časti mozgu, ktorá je zodpovedná za prežívanie pôžitkov, do istého veku menej rozvinuté. Druhá časť má za úlohu kontrolovať tú prvú. Bolo dokázané, že existuje kauzálny vzťah medzi úrovňou vyvinutia spojenia týchto centier a schopnosťou nerobiť unáhlené rozhodnutia.

Samozrejme, logicky by sa niekto mohol opýtať, prečo potom dovolíme tínedžerom šoférovať autá a robiť iné nebezpečnejšie veci. Argument, ktorý som použil, bol, že keď spravím hlúposť napríklad pri šoférovaní, ovplyvní to vždy len malú skupinu osôb, zatiaľ čo voľby zasahujú celú spoločnosť a tie nezamýšľané dosahy môžu mať po voľbách oveľa väčší rozsah.

Kritické myslenie je niečo, v čom by sme sa mali asi permanentne formovať. Čo je podľa teba tým základným predpokladom, aby človek v kritickom pohľade na život príliš nezlenivel, respektíve aby si pravdu nezjednodušoval?

Podľa mňa je to samotný postoj úcty k pravde. Od toho sa potom všetko odvíja. Ak bude pre nás pravda absolútnou hodnotou, urobíme všetko pre to, aby sme si informácie okolo seba overovali.

Kto ťa v tomto postoji k pravde v živote najviac ovplyvňuje?

Teraz mi hlavou prebleskla asi celá západná história filozofie, ale tí, ktorých v tom hľadaní pravdy považujem naozaj za inšpiratívnych, sú spomínaný Tomáš Akvinský, potom G. K. Chesterton či C. S. Lewis, a z tých súčasných Roger Scruton a Jordan Peterson.

Autor
Články autora
Odporúčané
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Podobné články