Menu
Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú.
Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!
V decembri uplynulo päťdesiatšesť rokov od prvej transplantácie srdca, ktorú historici 20. storočia označili za spoločensky a vedecky rovnako významnú ako pristátie na Mesiaci v roku 1969. Nie všetci ju však prijali s nadšením, pričom rolu tu zohral fakt, že si na tento historický počin trúfol pomerne neznámy kardiochirurg z Juhoafrickej republiky. Jeho prvý pacient žil osemnásť dní a vstúpil do dejín ako muž s dievčenským srdcom.
Bola sobota. Písal sa 2. december 1967. Mama Myrtle spratala riad zo stola a vyšla po schodoch do izby svojej dcéry. Na chvíľu zastala pred dverami, spoza ktorých sa ozývala klasická hudba a tlmené pohmkávanie. Zaklopala a vošla. Pred sebou uvidela peknú tvár 25-ročnej Denise, ktorá sa nikdy nelíčila, a oznámila jej, že je z predvianočnej návštevy priateľov nesvoja. Myrtle do noci piekla veľký koláč s hrozienkami, ale radosť jej skazil starší syn, sedemnášťročný Steven, lebo odmietol ísť s nimi na návštevu.
Denise sa matkinmu rozhorčeniu smiala. Mala dobrú náladu, lebo najväčšou radosťou tejto mladej bankovej účtovníčky boli víkendy, keď za volantom malého auta rozvážala celú rodinu po Kapskom meste. Už boli skoro pri cieli na ulici Victoria, keď sa pani Darvallová rozpamätala, že koláč zabudla doma. Rázne žiadala, aby sa poň vrátili. Bola to prvá šanca, ktorú osud Denise ponúkol, no zostala nevyužitá. Namiesto toho zamierila na parkovisko pred cukrárňou, o ktorej vedela, že tam majú chutné torty. Ibaže nenašla parkovacie miesto, a tak zastavila na ceste asi dvesto metrov od predajne. Na zadnom sedadle sedel jej štrnásťročný brat Keith spolu s ich starším chorľavým otcom. Práve ten sa ponúkol, že zájde do obchodu a kúpi niečo dobré.
A to bola druhá a posledná šanca, ktorú Denise dostala od osudu. Odvetila, že do obchodu zájdu spolu s mamou, lebo sa v cukrovinkách lepšie vyznajú. Pán Darvall teda zostal trpezlivo čakať v aute a asi po dvanástich minútach mu Keith oznámil, že mama so sestrou sa už vracajú. Vtom začuli škrípanie bŕzd, výkriky a náraz. Videli, ako neovládateľné auto zrazilo obe ženy na dlažbu. Vyskočili z vozidla a dobehli na miesto nešťastia. Päťdesiatštyriročná Myrtle bola na mieste mŕtva, Denise ležala na zemi, v ruke stále držiac pekný balíček s tortou. O chvíľu dorazili ako prví policajti.
Kardiológovia mu oznámili, že zomrie. Jedinú šancu na jeho záchranu predstavovala operácia, ktorú dovtedy u človeka nik nevykonal. Transplantácia srdca.
Bezcitná náhoda chcela, že práve v tom čase v protismere prechádzalo krokom červené auto. Ann Washkanská, vracajúca sa z nemocnice, míňa osudné miesto, vidí dve ženy na ceste, strážnika a kútikom oka zazrie, ako iný policajt odváža vodiča, ktorý zapríčinil strašnú nehodu. Neznesie pohľad na tragédiu, jej nervy sú priveľmi oslabené manželovou chorobou. Odvráti zrak od scény nešťastia a odchádza. Nemôže tušiť, že práve srdce dievčaťa, ležiaceho bezmocne na ulici, začne už o niekoľko hodín biť v hrudi jej manžela.
V tom čase sa spustila ďalšia séria udalostí. Päťdesiatpäťročný emigrant z Litvy Louis Washkansky, ktorý do Južnej Afriky pricestoval ako malý chlapec spolu s rodičmi po prvej svetovej vojne a počas života sa vypracoval na bohatého obchodníka s potravinami, trávil už niekoľko týždňov v nemocnici Groote Schuur, do ktorej sanitka priviezla aj ťažko ranenú Denise Darvallovú. Jeho stav bol vážny. Bol po treťom srdcovom infarkte, mal skôrnatené tepny, cukrovku a aneuryzmu, teda výduť, ktorá jeho srdce zväčšila až trojnásobne. Kardiológovia mu oznámili, že zomrie.
Jedinú šancu na jeho záchranu predstavovala operácia, ktorú dovtedy u človeka nik nevykonal. Transplantácia srdca. Pacient súhlasil, ba dokonca o svojej situácii vtipkoval, sám seba nazýval novodobým Frankensteinom. Keď mu lekár prišiel oznámiť, že preňho majú zdravé srdce a o chvíľu podstúpi náročnú operáciu, ostal úplne pokojný. S typickým úsmevom lekárovi oznámil, že im to dlho trvalo, a opäť sa začítal do detektívky, žánru, ktorý miloval. Dokonca čítal aj cestou na operačnú sálu a zdravotnej sestre sa s úsmevom posťažoval, že mu dej knihy pretrhli práve na najnapínavejšom mieste. Vzácny typ pacienta, ktorého by si želal každý zdravotník.
Keď boli všetci na mieste, museli počkať. Profesor Barnard sedel nehybne pred operačnou sálou a čakal, kým srdce dievčaťa naposledy udrie vlastnou silou.
Samotnej transplantácii však predchádzala chirurgická, imunologická aj etická príprava. V nemocnici Groote Schuur sa dlhodobo snažia nájsť zhodu transplantačných znakov pre svojho pacienta s poškodeným srdcom. Keď sanitka privezie Denise, neurochirurg skonštatuje smrteľne poškodený mozog. Napriek tomu je k dievčaťu privolaný ortopéd, aby posúdil možnosti zlomenín oboch dolných končatín. Keď ju vyšetruje, pacientka je na prístrojoch, ktoré umelo podporujú jej dýchanie i krvný obeh. Medzičasom z nemocničného laboratória prichádza neuveriteľná správa. Denise je vhodná darkyňa pre Louisa.
Zúfalý pán Darvall zatiaľ čaká na nemocničnej chodbe. Je ako v zlom sne. Vie, že jeho manželka je mŕtva a že jeho dcéra zápasí so smrťou. Personál mu prinesie čaj a tabletku na upokojenie, ktorú prehltne, a čaká ďalej.
O 23.45 sa pred ním zjaví neznámy človek s vážnou tvárou a predstaví sa mu ako profesor Barnard. Oznámi mu, že Denise, bohužiaľ, zomiera, keďže má vážne poškodený mozog. Na chvíľu sa odmlčí a požiada ho, aby na jeho ďalšiu otázku odpovedal iba áno alebo nie. Potreboval by dva orgány z tela jeho dcéry, môže nimi zachrániť životy dvoch iných pacientov. Srdce a obličku.
„Ani na okamih som neváhal. Bolo vo mne čosi ako nespútaná radosť, odrazu som cítil, že týmto riešením Denise nestrácam. Viete, vedel som, že je pán Washkansky Žid, ale mne to bolo jedno, bol by som dal svoj súhlas preniesť srdce aj na černocha z kmeňa Bantu, keby povedali, že ho to môže zachrániť,“ povedal neskôr novinárom. Jeho láskavý čin sa pritom dotkol aj citlivej témy rasizmu a apartheidu v Juhoafrickej republike. Ako priznal profesor Barnard, prvá transplantácia srdca sa nemohla vykonať u človeka tmavej pleti, aby sa predišlo obvineniam z testovania novej metódy na černochoch.
Už na tretí deň od transplantácie srdca začal Louis jesť. Dal si vajce, mlieko, polievku a vypil pomarančovú šťavu. Správy o jeho zdravotnom stave hltal celý svet.
Po získaní prísľubu ojedinelého daru sa profesor Christian Barnard premiestnil do svojho domu, aby si oddýchol pred náročnou operáciou. No nemohol zaspať, v hlave si prehrával nacvičený chirurgický postup, no čosi mu nesedelo. Uvedomil si, že srdce darkyne je oveľa menšie ako poškodené srdce pána Washkanského. Rozhodol sa preto svoj postup zmeniť.
Keď sa profesor Barnard vrátil do nemocnice, jeho prvá cesta viedla za Denise. Videl, že sa blíži koniec, a tak vydal pokyn, aby zvolali 30-členný tím zdravotníkov, ktorí trávili sobotu zväčša mimo mesta. Keď boli všetci na mieste, museli počkať. Profesor Barnard sedel nehybne pred operačnou sálou a čakal, kým srdce dievčaťa naposledy udrie vlastnou silou. Práve tento moment sa ukázal ako rozhodujúci, keď sa neskôr ozvali hlasy o etike činu.
V dvoch operačných sálach, ktoré sú vedľa seba, ležia Denise Darvallová a Louis Washkansky. O štvrť na tri ráno nastáva u darkyne smrť. Celý tím pracuje ako dobre zohratý stroj, netušia, koľko je hodín, každý je v maximálnom nasadení. Po hodinách sústredenia nastáva okamih, ktorý rozhodne, či všetko nebolo márne. Profesor prikladá pár elektród k srdcovému svalu a slabým elektrickým šokom uvádza srdce do činnosti.
Jeden zo zdravotníkov neskôr túto udalosť vyhodnotí slovami, že to bolo, ako keď sa naštartuje auto. Stalo sa tak v nedeľu, presne o 6.50 ráno. „Ježiš, to srdce bije,“ zašepkal profesor Barnard. Keď vychádzal zo sály, jedna zo sestier ho objala a pobozkala. O hodinu otvoril pacient Washkansky oči a uvidel pri sebe svojho záchrancu.
Vďaka odvahe profesora Barnarda a jeho premyslenému postupu sa len v roku 2022 uskutočnilo 4 996 transplantácií srdca, z toho 2 444 v Európe.
Už na tretí deň od transplantácie srdca začal Louis jesť. Dal si vajce, mlieko, polievku a vypil pomarančovú šťavu. Správy o jeho zdravotnom stave hltal celý svet. Stal sa celebritou číslo jeden. Na štvrtý deň pozdravil svoju manželku Ann, ktorá sa v ten deň zúčastnila na založení podpornej nadácie Darvall Memorial Fund na počesť Denise. Z výťažku sa mali financovať štúdiá Denisiných dvoch mladších bratov, na ktoré dovtedy prispievala zo svojho platu.
Na ďalší deň podstúpil Louis ožiarenie kobaltovou bombou, aby sa predišlo imunitnej reakcii na darovaný orgán. Následne sa vskutku objavili jej slabé príznaky, ale napokon zmizli. Na ôsmy deň si pán Washkansky pochutil na hovädzom steaku s vajcom, prijal aj návštevy – prišiel za ním brat aj syn. Na dvanásty deň vstal a posedel si na balkóne nemocničnej izby. Tešil sa na návštevu svojej manželky, ktorá mala za ním prísť na druhý deň. Čakal ju s dobrou náladou. No na štrnásty deň sa u neho prejavili príznaky slabého zápalu pľúc, ktorý napriek podávaniu antibiotík a imunosupresív do žily prerástol do úplného pľúcneho zlyhania. Louis Washkansky zomiera po osemnástich nociach.
Lekári si lámali hlavu, kde spravili chybu. Každý, kto k pacientovi vstupoval, si musel obliecť sterilný oblek, papierovú kuklu, prezuvky, masku na ústa, gumené rukavice a plášť. Louisa umývali sterilnou tekutinou a dezinfikovali všetko, čo dostal do ruky. Okrem jedinej výnimky. Novín. Predpokladali, že novinový papier je sterilný, ale podcenili fakt, že prešiel niekoľkými rukami.
Profesor Barnard čelil kritike zo všetkých strán. Odborná verejnosť mu nemohla zabudnúť, že si na prvú transplantáciu srdca trúfol práve kardiochirurg z Juhoafrickej republiky. Na Nový rok 1968 sa už teraz slávny lekár vrátil zo zaoceánskej cesty, počas ktorej prednášal v Európe a Amerike. Už o dvadsaťštyri hodín stál opäť pri operačnom stole v nemocnici Groote Schuur. Tentokrát transplantoval srdce mladého muža, mulata Cliva Haupta, ktorý utrpel ťažké krvácanie do mozgu, do hrudníka zubára Philipa Blaiberga.
V snahe zabrániť imunitnej reakcii postupovali lekári inak. Predovšetkým nedovolili, aby pacienta fotografovali médiá a ani aby prijímal návštevy tak často ako Louis Washkansky. Pacienta takisto menej ožarovali kobaltovou bombou. Na päťdesiaty deň po transplantácii dovolili médiám, aby doktora Blaiberga odfotografovali, pričom pacient zostal v sterilnom prostredí sklených stien, ktoré ho oddeľovali od bacilov a možných infekcií. Lekári to nazvali sterilnou samotou. Pri odchode z nemocnice profesor Barnard ukázal pacientovi jeho vlastné staré, opotrebované srdce. Blaibergova reakcia bola stručná a obmedzila sa na dve slová – veľmi pekné. Napokon prežil s novým srdcom stošesťdesiat dní.
Lekári si lámali hlavu, kde spravili chybu. Každý, kto k pacientovi vstupoval, si musel obliecť sterilný oblek, papierovú kuklu, prezuvky, masku na ústa, gumené rukavice a plášť.
Po úspechu tejto operácie nastala éra transplantácií. Do konca roka 1968 sa sto sŕdc transplantovalo deväťdesiatim ôsmim pacientom. Najdlhšie žijúcim pacientom s transplantovaným srdcom v dejinách sa stal Kanaďan Harold Sykora, v hrudi mu bilo celých 34 rokov a 359 dní.
Vďaka odvahe profesora Barnarda a jeho premyslenému postupu sa len v roku 2022 uskutočnilo 4 996 transplantácií srdca, z toho 2 444 v Európe. Za každou stoja hlboké ľudské príbehy. Okrem zdravotníkov patrí vďaka najmä darcom, darkyniam a ich rodinám, bez ktorých veľkorysosti by sa medicína nikdy neposunula vpred.
Spracované podľa knihy M. Taterovej a J. Nováka: Muž s dievčenským srdcom
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
