Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Možno ste si za uplynulé mesiace všimli, že vo svojich textoch na tomto portáli z času na čas vediem čosi ako neformálnu kampaň za čítanie dobrých kníh (napríklad TU a TU).
Ku koncu leta som si preto povedal, že je načase, aby som pil vodu, ktorú kážem, a siahol som po Lodenici od nórskeho autora Jona Fosseho.
Túto knihu som mal dlhšie v hľadáčiku a hoci som pred ňou mal z dôvodu reputácie jej autora bázeň, chcel som zistiť, ako vyzerá „vypovedanie o nevypovedateľnom“, za ktoré dostal Fosse podľa oficiálneho zdôvodnenia v roku 2023 Nobelovu cenu za literatúru. Keď som teda v miestnej knižnici našiel jeden voľný výtlačok, potešil som sa.
Už od prvých slov mi bolo jasné, že tento počin legendárneho nórskeho spisovateľa z roku 1989 nebude všedným čítaním. „Už nevychádzam von, zmocnil sa ma akýsi nepokoj, a tak nevychádzam von. To v lete sa ma zmocnil ten nepokoj,“ znie prvá veta.
A taká je celá Lodenica. Jej próza je založená na repetitívnosti, silnom, nepokojnom rytme, výrazne sugestívnom introspektívnom rozprávaní a minimalistickom príbehu.
To, že sa Jon Fosse stane držiteľom Nobelovej ceny, sa v literárnej obci všeobecne očakávalo už dlhšie. Pri čítaní Lodenice som pochopil prečo. Úplne ma to vtiahlo napriek (alebo vďaka?) neustálemu opakovaniu už vypovedaného a tomu, že samotný dej sa dá zhrnúť asi v piatich vetách.
Dej nemusím ani výrazne skracovať, už to málo, čo poviem, tvorí veľkú časť knihy. V malom mestečku žije (alebo skôr prežíva) nezamestnaný a nepomenovaný muž. Nemá prácu ani vzdelanie, žije u svojej matky a z času na čas si zarobí hraním na gitare na zábavách.
Z ničoho nič sa v mestečku opäť zjaví Knut, jeho priateľ z detstva a učiteľ hudby. Príde kvôli dovolenke, spolu so svojou manželkou a deťmi. Medzi jeho manželkou a rozprávačom bez mena sa vytvorí akási podivná vzťahová dynamika a v rozprávačovi sa prebudí stále dookola spomínaný nepokoj.
Aby sa tohto nepokoja zbavil, začne písať a text, ktorý pri čítaní Lodenice držíme v rukách, má byť podľa príbehu výsledkom tejto snahy.
Dej párkrát odskočí aj do minulosti no a veľmi zaujímavou je druhá časť knihy, v ktorej rozprávač znovu povie celý príbeh, ale z perspektívy toho, ako si on predstavoval, že daný príbeh prežíval Knut.
Pri čítaní máte naozaj pocit, akoby ste sa ocitli v hlave nepokojného, váhavého, úzkostlivého rozprávača, a tá druhá perspektíva je úplne geniálna. Nie je to úplne „prúd vedomia“ v pravom slova zmysle, ako ho poznáme z literatúry 20. storočia, ide o ucelenejšie rozprávanie, ale aj tak je silno a účinne introspektívne.
Čitateľovi však chvíľu trvá, kým sa na Fosseho vlnu naladí, obzvlášť vtedy, ak až tak často nečíta avantgardnú literatúru (priznám sa bez mučenia, nečítam ju ani ja, preto sa ani necítim povolaný tento text uzavrieť klasickým bodovým hodnotením). Slovenský preklad má asi iba 130 strán, ale lúskal som ho pár dní.
Ako Slováci máme druhého nórskeho spisovateľa, s ktorým máme špecifickým spôsobom výnimočný vzťah.
Stálo to však za to. Fosse mi doručil zážitok, aký som pri čítaní knihy už dávno nezažil. Veľmi zvláštne pre mňa ako čitateľa bolo to, ako autor pracuje s tichom a nevypovedanými vecami – napríklad v tej druhej rozprávačskej perspektíve chýbajú akékoľvek zmienky o nostalgii, ktorými prekvitá rozprávačova perspektíva prvej osoby v prvej časti diela.
Musím sa priznať, že som miestami uvažoval, nakoľko je úzkostlivé rozprávanie o človeku, ktorý sa potrebuje „vypísať“ zo svojich démonov a ktorý v tvorbe hľadá pokoj, v skutočnosti autobiografickou výpoveďou.
Fosse si zažil svoje: Bol dlho závislý od alkoholu, dve z jeho troch manželstiev sa skončili rozvodom. Tvorbou, ktorá preňho predstavovala až takmer mystický zážitok, sa však postupne „prepísal“ až k viere v kresťanského Boha a v roku 2012 konvertoval na katolicizmus.
V súčasnosti pri písaní žije asketicky – nepočúva rádio ani nepozerá televíziu, hudbu počúva iba občas a počas písania sa iba modlí a chodí na spovede.
A nedá mi neprihriať si patriotickú polievočku. Fosse žije neďaleko slovenských hraníc v Hainburgu a je ženatý so Slovenkou Annou, ktorá jeho dielo prekladá do slovenčiny, takže sme Fossem živení mierou, akú nám môžu napríklad takí bratia Česi závidieť.
Po Björnstjerneovi Björnsonovi tak ako Slováci máme druhého nórskeho spisovateľa, s ktorým máme špecifickým spôsobom výnimočný vzťah. Nech to aj náležite využijeme a začítame sa do Fosseho diel v ešte väčšej miere ako doteraz.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
