Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Leto sa chýli ku koncu, školáci oprašujú aktovky a ja som sa rozhodol ešte na poslednú chvíľu stihnúť v kine jednoznačne najväčší slovenský hit tohto leta – životopisný film Duchoň (Slovenská republika, 2025).
Ide o životopisnú drámu o jednom z najtalentovanejších spevákov slovenského „socpopu“, o slovenskom „Tomovi Jonesovi“, ako ho mnohí prezývali (okrem iných mu túto poklonu vystrúhal v jednej scéne aj filmový George Harrison z The Beatles). Karola Duchoňa pod režisérskou taktovkou Petra Bebjaka stvárnil Vladislav Plevčík.
Scenáristi Jiří Havelka a Róbert Mankovecký rozprávajú dej retrospektívne. Duchoň je za zenitom, snaží sa znovu spolupracovať s televíziou, ale veľmi mu to nejde. Keď raz porazenecky odchádza zo štúdia, začne si retrospektívne vybavovať celý svoj život – začiatky s rôznymi kapelami, to, ako v roku 1970 upútal pozornosť mainstreamu, romantický vzťah so svojou manželkou Elenou, ale aj problémy s alkoholom, žiarlivosťou, neverou…
Ako diváci teda sledujeme jeho životný príbeh, poprepletaný s dejovou linkou z konca jeho kariéry, keď už mal filmový Duchoň opletačky s ľuďmi, ktorým dlhoval peniaze, a naplno prepadol alkoholu. Vanitas vanitatum, pomyslí si kresťanský divák, keď sleduje jeho raketový vzostup v skoršej dejovej línii.
Podľa mňa je však pádnou častá námietka, že sa film príliš jednostranne zameriava na tieto zlé črty hlavného predstaviteľa. Nemám dôvod si Duchoňa idealizovať, ja som ho vlastne predtým, ako som išiel do kina (nuž, som z inej generácie), ani veľmi nepoznal a dokonca trpím apriórnou nedôverou voči čomukoľvek, čo bolo za socializmu mainstreamovo obľúbené.
Naozaj sa mi však zdalo, že od určitého bodu sledujeme skôr biografiu alkoholika ako biografiu umelca. Tvorcovia filmu sa v rozhovoroch bránia, že opitého Duchoňa vidíme po prvýkrát až v pokročilej minúte filmu, že nechceli vytvoriť modlu, ale realistický obraz speváka, no v konečnom dôsledku tieto negatívne stránky prevážia čokoľvek pozitívne tak silno, že človek sa po odchode z kina až hanbí za to, že Duchoň má byť naším kultúrnym dedičstvom.
Celkovému dojmu nepomáha ani to, že v niektorých bodoch pôsobí chronológia filmu dosť chaoticky. Mám rád režiséra Nolana a v minulotýždňovej recenzii som vychválil nelineárny spôsob rozprávania filmu Zbrane, čiže so samotným nelineárnym rozprávaním nemám problém, ale v tomto filme som sa párkrát vyslovene stratil.
Tiež mi rozprávanie o Duchoňovej kariére neprišlo dobre vyvážené. Úvod jeho kariéry, všetky tie barové kapely, orchestre, to všetko bolo porozprávané až obdivuhodne podrobne. A potom sa to rozpadne v alkohole a iných problémoch. Nevieme napríklad nič o nahrávaní albumov, niektoré motívy sú skôr len takými výstrelmi do tmy (napríklad pohrávanie sa s migráciou ku koncu filmu).
Zrejme za to mohla prikrátka stopáž filmu. Po tej hodine a pol som nemal pocit uspokojivého diváckeho zážitku, bola to skrátka príliš malá scéna pre príliš veľké divadlo. Na druhej strane chápem, že tvorcovia nechceli divákov uspať nejakou odyseou a táto krátkosť času má aj svetlú stránku, a to svižné tempo filmu.
Toľko k negatívam. V Duchoňovi však boli aj momenty, ktoré ma očarili, a vonkoncom som nemal pocit, že som bol na zlom filme.
Z Duchoňa nemáte dojem lacného dobového televízneho seriálu.
Páčilo sa mi, že niektoré scény boli pomerne odvážne, takmer artovo štylizované (napríklad scéna v nočnom bare, kde príde Duchoň v „postzenitovom“ štádiu svojej kariéry, či prvá jazda autom s Elenou…). Niekde sa dokonca vyskytli muzikálovo pôsobiace sekvencie (napríklad cesta po spriatelených republikách či úplný záver filmu), ktorým sa podarilo nepôsobiť trápne, čo je umenie.
Vizuálne je ten film lahôdka, maskéri opakovane pracovali hodiny na výzore hlavnej postavy, pričom výsledok nie je prehnane nápadný. Ďalším príkladom toho, na akej vysokej úrovni bola výprava Duchoňa, je fakt, že sa kostýmy šili vo Viedni z autentických dobových materiálov.
Retro atmosféra sa však netýka len vzhľadu scény a rekvizít. Duchoň má krásnu kameru a vizuál, ktorý sa niekedy nebojí nasadiť aj odvážnejšie filtre ako typický retro hnedý. Skvelý je aj zvuk, ktorý sa miestami odváži trochu experimentovať (ako v rušnej krčme, kde však počujeme iba dialóg dvoch postáv).
V konečnom dôsledku to spôsobuje, že z Duchoňa nemáte dojem lacného dobového televízneho seriálu, pri ktorom prevládne pocit, že sledujete moderný seriál, akurát prezlečený do socialistických kostýmov.
Ak som dobre počítal, plné verzie Duchoňových piesní sa vo filme objavia dvakrát. Ide o piesne V dolinách a Mám ťa rád. Samozrejme, celý film je poprepletaný jeho ďalšími piesňami, ale tieto dve odznejú celé, v pôsobivých scénach.
Pre mňa osobne boli tieto scény vrcholmi filmu. V dolinách Duchoň spieva na festivale v Cannes, čiže sa tá scéna dá vnímať aj ako symbol Slovenska, krajiny s pohnutým osudom, snažiacej sa presadiť „vo veľkom svete“ a ukázať, že na niečo má.
Záverečná scéna s Mám ťa rád je zas úmyselne anachronická, snaží sa vyjadriť, že Karol Duchoň patrí k nášmu kultúrnemu dedičstvu a jeho talent presahuje generácie.
Keďže vo filme vidíme, ako nezodpovedne sa Duchoň správal k svojmu talentu a s akou neznesiteľnou ľahkosťou pristupoval k politickým otázkam („Mne je to jedno, čo mi napíšu, to zaspievam.“), divák môže túto scénu čítať aj ako otvorenie širšej otázky, ako pristupovať ku kultúrnemu dedičstvu krajiny, ktorej dejiny nie sú bez chýb.
Moje hodnotenie: Príjemný film s retro atmosférou trochu ťahá nadol prikrátka stopáž a nevyvážený dej. 6/10.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
