Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
„Mozog je ako orchester – AI môže pridať nástroje, ale dirigentom musíme zostať my.“ Neurogenetik Tomáš Eichler v rozhovore vysvetľuje, prečo je dôležité, aby sme v dobe umelej inteligencie nestratili kontrolu nad vlastným myslením.
V rozhovore sa okrem iného dozviete aj to:
Tomáš Eichler je neurogenetik a popularizátor vedy. Venuje sa prepojeniu modernej neurobiológie s praxou zrozumiteľnou rečou pre verejnosť aj firmy; spolupracuje s médiami a prednáša o tom, ako budovať udržateľný výkon bez vyhorenia. Je autorom pripravovanej knihy o spánku, meditácii a neurovedách a dlhodobo sa zaujíma o dopady umelej inteligencie na kogníciu a správanie. Viac informácií: https://www.tomaseichler.com/
Prudký rozvoj umelej inteligencie a nástup veľkých jazykových modelov (LLM) niektorí prirovnávajú k novej priemyselnej revolúcii. Okrem mnohých benefitov však prináša aj viaceré riziká. Jedným z najpálčivejších je, že AI (umelá inteligencia) oslabí našu schopnosť myslieť a spôsobí doslova hlúpnutie. Je podľa vás táto obava oprávnená?
Obava má racionálne jadro – nie preto, že by AI poškodzovala mozog, ale preto, že uľahčuje kognitívne odkladanie (cognitive offloading). Inými slovami – prestávame si informácie pamätať a zvykáme si spoliehať sa na externé pomôcky.
Už pred érou LLM experimenty ukázali, že ak vieme informáciu ľahko nájsť, zapamätáme si skôr to, kde ju nájsť, než to, aký bol jej obsah. Tento tzv. „Google efekt“ mení usporiadanie pamäti a spôsob, ako premýšľame – nie nutne k horšiemu, ale určite inak, než keď všetko nosíme v hlave.
Kľúčové teda je, ako AI používame. Ak z nej urobíme univerzálnu kalkulačku, riskujeme oslabenie hlbokého premýšľania a pozornosti. Ak ju však využijeme ako sokratovského tútora – ktorý sa pýta, žiada vysvetlenia vlastnými slovami a preveruje pamäť –, môžeme myslieť rovnako kvalitne ako predtým, ba dokonca ešte kvalitnejšie. Dobrou metaforou je orchester: nástroje (AI) zosilňujú výkon, ale bez dirigenta (naša kontrola a metapoznanie) sa hudba rozsype.
Platí jednoduché pravidlo: schopnosti, ktoré dlhodobo nezapájame, slabnú.
Prakticky sa držte pri práci s AI troch krokov – 1.) najprv si nahrubo načrtnite vlastné riešenie, 2.) potom zapojte AI a 3.) nakoniec riešenie preverte a prepíšte vlastnými slovami. Tak zostane mozog aktívny a AI sa stane trénerom, nie náhradníkom myslenia.
Štúdia MIT Media Lab, ktorá na EEG sledovala mozgy používateľov pri písaní esejí pomocou LLM, ukázala, že u tých, ktorí ChatGPT využívali ako náhradu myslenia, sa to odrazilo na fyzickej stavbe ich mozgu – pokles konektivity neurónov bol takmer 50-percentný. Akým spôsobom sa podľa vás môže používanie LLM ako náhrady myslenia prejaviť v každodennom živote?
Formulácia o 50-percentnom poklese konektivity a o fyzickej prestavbe mozgu nie je správna. Správa z MIT Media Lab, na ktorú sa odvolávate, sledovala EEG vzorce počas písania esejí – nie anatomickú štruktúru neurónov.
Zistilo sa, že ľudia, ktorí písali s pomocou LLM, mali nižšiu funkčnú konektivitu mozgu než skupina, ktorá písala bez ich pomoci. Ide teda o signál slabšieho zapojenia pri konkrétnej úlohe, nie o dôkaz „straty neurónov“. Samotní autori navyše upozorňujú, že ide o predbežný výsledok s malou vzorkou a krátkym časovým rámcom, a preto si vyžaduje opatrnosť v interpretácii.
V bežnom živote sa využívanie LLM ako náhrady myslenia môže prejaviť tým, že dokážeme rýchlo generovať odpovede, ale slabne naša metakognícia – menej si všímame, kde máme medzery v chápaní. Znižuje sa presnosť pamäťového vybavenia: často si pamätáme skôr to, ako sa k informácii dostať, než jej obsah, a rastie aj tzv. automatizačné skreslenie – máme tendenciu prijať odporúčanie systému, aj keď je očividne chybné.
Dôležité je preto všímať si tzv. „červené vlajky“ – napr. ak sa pristihnete, že neviete zhrnúť odpoveď vlastnými slovami alebo uviesť tri zdroje na overenie, je to signál, že AI práve nahrádza vaše myslenie.
Akým spôsobom sa môže využívanie LLM odraziť na vývine mozgu mladej generácie, ktorá bude s týmito nástrojmi vyrastať a úlohy si systematicky zľahčovať? Hrozí, že mozgové centrá, ktoré sme si v minulosti museli prirodzene viac namáhať, ostanú zakrpatené tým, že nebudú dostatočne namáhané?
Mozog dieťaťa je mimoriadne plastický – synapsie sa neustále vytvárajú a zároveň prerezávajú podľa toho, čo pravidelne používame. To však neznamená, že ak deti pracujú s umelou inteligenciou, konkrétne centrá zakrpatejú. Platí skôr jednoduché pravidlo: use it or lose it – schopnosti, ktoré dlhodobo nezapájame, slabnú. Práve preto je rozhodujúce, ako AI zapojíme do učenia.
Ak sa stane len skratkou k hotovému riešeniu, oberáme deti o tréning pozornosti, tvorivosť či schopnosť vytrvať. Ak však bude podnetom k aktívnemu spracovaniu, podporí motoriku, hru aj zdravý spánok – teda procesy, ktoré mozog neustále formujú. Neurogenéza, synaptická plasticita a reorganizácia neurónových sietí totiž prebiehajú celý život. To, čo posilňujeme, rastie; to, čo nepoužívame, postupne slabne.
Do akej miery sa mozog dokáže zotaviť, ak sa dlhodobo spoliehame na externé nástroje, ako je AI? A dá sa plasticita mozgu cielene podporovať?
Áno, zotavenie je možné, ale vyžaduje si vedomý tréning. Či už ide o náročnejšie úlohy bez využívania pomôcok, snahu vysvetľovať látku vlastnými slovami, alebo o dôsledné overovanie zdrojov. Plasticitu dokážeme posilniť aj cez pohyb, kvalitný spánok, postupné zvyšovanie kognitívnej záťaže či tréning všímavosti (tzv. mindfulness). Takto sa obmedzuje „blúdenie mysle“ a zlepšuje sa pracovná pamäť.
Môžete uviesť nejaký konkrétny príklad, ako by sme mohli pri učení sa literatúry, matematiky či cudzieho jazyka využiť LLM vhodným spôsobom?
Napríklad domácu úlohu z literatúry robte tak, aby AI kládla otázky, nie hneď ponúkla „hotovú slohovú prácu“; pri matematike sa snažte, aby po vysvetlení konceptu okamžite nasledoval príklad, ktorý dieťa vyrieši z hlavy; v cudzom jazyku nech deti nahrávajú vlastný hlas a AI dáva cielenú korekciu výslovnosti.
Keď hovoríme o učení a myslení, zaujímavé je porovnanie s vašimi výskumami v oblasti mozgu. Ako by ste vysvetlili rozdiel medzi tým, keď sa človek učí aktívne (napríklad opakovaním a hľadaním súvislostí) a keď si len nechá pripraviť hotovú odpoveď?
Aktívne učenie je vždy spojené s námahou – keď si skúšame vyvolať informácie z pamäti, hľadáme súvislosti, porovnávame a testujeme vlastné hypotézy. Práve tento „mentálny pot“ zanecháva v mozgu hlbšie stopy.
Pri každej kapitole si doprajte päť minút „bez AI“ a skúste si z hlavy vybaviť hlavné myšlienky.
Naopak, hotová odpoveď je pohodlná, no často zostane len v plytkej pamäti a rýchlo vyprchá. Aj preto výskumy opakovane ukazujú, že retrieval practice – teda aktívne vybavovanie poznatkov z pamäti – či rôzne formy testovania nie sú len meraním vedomostí, ale samy osebe sú silným nástrojom učenia.
Veľké jazykové modely v tom môžu byť užitočné – ak ich nepoužívame na kopírovanie riešení, ale ako generátor otázok a adaptívnych kvízov. Praktický tip je jednoduchý: pri každej kapitole si doprajte päť minút „bez AI“, skúste si z hlavy vybaviť hlavné myšlienky a súvislosti a až potom ich porovnajte s odpoveďou od AI.
Umelá inteligencia nám uľahčuje veľa vecí, no náš mozog má vlastný nástroj na regeneráciu – spánok. Akú úlohu zohráva spánok pri posilňovaní pamäti, koncentrácie a tvorivosti? A čo sa deje, ak ho máme chronicky nedostatok?
Spánok je najlepší regenerátor, aký náš mozog má. Počas noci sa upevňujú spomienky – či už ide o fakty, alebo zručnosti nacvičené pohybom a opakovaním. Zároveň sa posilňuje schopnosť sústrediť sa a mozog lepšie zvláda emócie.
Ak však máme spánku chronicky málo, rýchlo sa to prejaví. Slabne naša schopnosť plánovať a rozhodovať sa, rastie impulzivita, ťažšie sa učíme nové veci a silné emócie nás ľahšie prevalcujú.
Vedecké štúdie opisujú tento proces podrobne, no v praxi sa stačí držať jednoduchých pravidiel: chodiť spať v pravidelnom čase, dopriať si ráno prirodzené svetlo na nastavenie vnútorných hodín, večer utlmiť jas a modrú zložku svetla a aspoň hodinu pred spaním odložiť interaktívne obrazovky. Tablety či e-readery totiž posúvajú naše vnútorné hodiny a brzdia tvorbu melatonínu – hormónu, ktorý reguluje spánok.
Môžeme dopriať mozgu vedomý odpočinok aj počas dňa? Mnohí ľudia totiž zažívajú, že ani pri športe či pobyte v prírode nedokážu vypnúť a ich myseľ stále niečo rieši. Čo v takých chvíľach pomáha?
Pomáhajú mikropauzy trvajúce dve až päť minút, krátka prechádzka alebo niekoľko pomalých vedomých výdychov. Už desať až dvadsať minút siesty dokáže zlepšiť bdelosť a upevniť pamäť.
Účinné je aj vedomé presmerovanie pozornosti – napríklad si na minútu sadnúť a zapísať si, na čo sa dnes chcem sústrediť a čo môžem vypustiť. Takéto malé zastavenia robia veľký rozdiel. Chôdza podporuje tvorivosť, krátke zdriemnutia osviežujú pamäť a chvíle všímavosti pomáhajú upokojiť myseľ, ktorá má tendenciu neustále niečo riešiť.
Ako môže dlhodobé spoliehanie sa na AI ovplyvniť vnútornú motiváciu človeka učiť sa a prekonávať prekážky?
Ak sa pri učení zakaždým spoliehame na umelú inteligenciu, vnútorná motivácia prirodzene slabne. Učenie sa totiž neredukuje len na cieľ, ale na proces – na námahu, opakované pokusy, hľadanie správnej cesty. Ak túto drinu preskočíme, oberáme sa o pocit vlastného pokroku.
Najväčšie riziko nespočíva v samotnej nepresnosti umelej inteligencie, ale v našej slepej dôvere.
Preto sa oplatí nastaviť jednoduchý režim: skúsiť úlohu najprv samostatne, potom s nápovedou a nakoniec znovu bez pomoci. Namiesto sledovania samotného výsledku sa treba pýtať: Koľko chýb som sám odhalil? Koľko vlastných verzií som vytvoril? Takéto meranie motivuje človeka viac než rýchla hotová odpoveď.
Veľmi pomáha aj prístup známy ako growth mindset – oceniť námahu a chyby vnímať ako prirodzený krok k rastu. A napokon nezabudnime na „automatizačné skreslenie“ – tendenciu slepo prijať návrh systému. Je to pasca pohodlnosti: keď prestaneme kriticky premýšľať, riskujeme, že za nás bude rozhodovať algoritmus. A vtedy sa učenie mení z dobrodružstva na mechanické preberanie cudzích odpovedí.
Aké najväčšie riziko podľa vás hrozí, ak ako spoločnosť začneme umelej inteligencii dôverovať viac než vlastnému úsudku? A môže to viesť k tomu, že sa vzdáme zodpovednosti za vlastné rozhodnutia?
Najväčšie riziko nespočíva v samotnej nepresnosti umelej inteligencie, ale v našej slepej dôvere. Keď prestaneme kriticky premýšľať, nevšímame si varovné signály a zodpovednosť necháme na stroji. Tomuto javu sa hovorí automatizačné skreslenie – a výskumy ukazujú, že práve ono vedie k chybám, ktoré by sme bez AI nikdy neurobili.
Preto je nevyhnutné budovať tzv. „kalibrovanú dôveru“: vedieť, kedy môžeme AI použiť ako pomôcku a kedy musí mať posledné slovo človek. V medicíne je to jasné – odporúčanie AI je len predbežný návrh. Klinika musí rozhodnutie doplniť vlastným zdôvodnením a prevziať zaň plnú zodpovednosť.
AI môžeme vnímať ako navigáciu: dokáže navrhnúť cestu, no konečné rozhodnutie, či na ňu odbočíme, musí zostať na vodičovi. Ak zložíme ruky z volantu, vzdávame sa aj vlastnej zodpovednosti.
Čo je podľa vás tou schopnosťou, ktorá odlišuje ľudský mozog od najpokročilejšej umelej inteligencie?
To, čo nás odlišuje od umelej inteligencie je najmä naša telesnosť, motivácia a hodnoty. Človek vidí svet vždy cez vlastnú skúsenosť – cez telo, citlivosť a vzťahy s inými ľuďmi. Vie vytvoriť zmysel tam, kde žiadne dáta nie sú, a dokáže niesť zodpovednosť za dôsledky svojich rozhodnutí.
Umelá inteligencia, naopak, generuje iba štatisticky pravdepodobné vzorce. My sme tí, ktorí si vyberáme, čo s nimi urobíme – aký význam im dáme a aký vplyv chceme, aby mali. V tom spočíva zásadný rozdiel: stroj len počíta, zatiaľ čo človek sa rozhoduje a nesie zodpovednosť.
Je známe, že k najrozsiahlejšiemu vývoju synapsií v mozgu dochádza v prvých troch rokoch života, keď mozog dosiahne približne 80 % veľkosti dospelého. Čo môžeme robiť v dospelosti pre to, aby dochádzalo k vytváraniu nových neurónových spojení, resp. ako dosiahnuť, aby sme mozog udržali v dobrej kondícii aj vo vyššom veku a tým znížili riziko Alzheimerovej choroby či iných neurodegeneratívnych ochorení?
Najsilnejšie „páky“ sú tri: pohyb, spánok a učenie. Aeróbna aktivita zlepšuje prekrvenie mozgu a zvyšuje hladinu tzv. BDNF – mozgového rastového faktora, ktorý preukázateľne súvisí s lepšou pamäťou aj pozornosťou. Výskumy ukazujú, že kombinácia pohybu, zdravej stravy a tréningu mysle dokáže u starších ľudí výrazne znížiť riziko kognitívneho úpadku.
Veľkú úlohu zohráva aj spánok – funguje ako nočný servis orchestra. Počas NREM fázy sa upevňujú synaptické dráhy, v REM fáze sa integrujú emócie a asociácie. A práve počas spánku pracuje najefektívnejšie tzv. glymfatický systém, ktorý čistí mozog od odpadových látok vrátane amyloidu-β, spájaného s Alzheimerovou chorobou.
Aj krátke denné siesty môžu pomôcť – ak nenarušia nočný odpočinok, zlepšujú konsolidáciu pamäti a celkovú výkonnosť. Záver je teda jednoduchý: mozog si udrží kondíciu aj vo vyššom veku, ak mu pravidelne doprajeme pohyb, kvalitný spánok a kognitívne výzvy.
Keby ste mali dať jednu radu mladej generácii, ktorá bude vyrastať ruka v ruke s umelou inteligenciou – čo by to bolo?
„Najprv premýšľaj, potom sa opýtaj umelej inteligencie – a nakoniec premýšľaj znova.“
Týchto jedenásť slov ponúka jednoduchý recept, ako si uchrániť vlastné myslenie, tvorivosť aj zodpovednosť.
Čo vás osobne ako neurogenetika, ktorý skúma mechanizmy učenia a pamäti, najviac fascinuje na ľudskom mozgu – a čo by ste nechceli, aby sme v dobe umelej inteligencie stratili?
Fascinuje ma, že mozog je ako učiaci sa orchester. Počas dňa cvičí, večer sa v spánku naladí a v noci si uprace partitúru – od synaptických spánkových vretien až po glymfatický „detox“, ktorý čistí mozog. A ráno je pripravený na ďalší koncert.
V dobe umelej inteligencie by sme nemali prísť o dve veci: radosť z objavovania a zmysel pre zodpovednosť. Práve tie premieňajú obyčajné informácie na skutočnú múdrosť.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
