Univerzity sa menia na mentálny fastfood. Čaká nás návrat ku klasickému vzdelávaniu? (rozhovor)

Klasické vzdelávanie vychádza z ideálu, že študent sa učí nielen kvôli známkam či titulu, ale kvôli samotnému poznaniu – kvôli formovaniu mysle a charakteru. Vy sa dlhodobo venujete štúdiu stredoveku, keď bolo vzdelanie spojené s poctivým memorovaním a hlbokou sústredenosťou. Ako dnes, v dobe digitálnych technológií a umelej inteligencie, motivovať študentov k takejto vnútornej túžbe po poznaní?

To je principiálna výzva akademickej formácie. O to viac sa ukáže, aké dôležité je osobné vedenie a ľudský vzťah medzi študentom a pedagógom. Hoci sa budeme snažiť vytvárať rôzne digitálne či kybernetické modely, ktoré môžu čiastočne potlačiť úlohu učiteľa, nikdy nebudú vedieť dať študentom takú motiváciu ako živý učiteľ.

Pedagóg musí študentom vysvetliť, prečo im zadáva seminárne práce a prečo je pre nich dôležité, aby investovali čas do čítania textov, z ktorých budú vychádzať. Niektorí budú štúdium vnímať len ako „nutné zlo“ na dosiahnutie cieľa, no dobrý učiteľ im bude vedieť ukázať, ako im tieto poznatky pomôžu v praxi. 

Aj keď dnes pomerne často hovoríme o takých velikánoch, ako bol Tomáš Akvinský, dovolím si tvrdiť, že bez učiteľa, akým bol Albert Veľký, by sa Akvinský nestal tým, čím bol. Albert mal neuveriteľnú charizmu – vedel vytiahnuť zo študentov to najlepšie. A Tomáš neskôr dokázal to isté.

Keď nahliadnem do sylabov slovenských univerzít, vidím, ako sa kvalitatívne nároky na študentov postupne znižujú.

Nebol len špičkovým intelektuálom, ale aj excelentným pedagógom. Keď ho pozvali učiť na univerzitu do Neapola, tamojší kráľ Karol I. z Anjou platil dominikánskemu konventu zlatom – jednu uncu (31 g) mesačne – len preto, aby mohol Tomáš učiť na tamojšej univerzite.

Čím bolo učenie Tomáša Akvinského také jedinečné, že ho doslova vyvažovali zlatom? 

Jeho vyučovacia metóda spočívala v neustálej interakcii medzi študentom a učiteľom alebo medzi študentmi navzájom pod dohľadom učiteľa. Učili sa konfrontovať, argumentovať a hľadať pravdu, čo je zdravým motorom akademického prostredia. To všetko Tomáš vedel a odovzdával svojim žiakom. A tu je podľa mňa kameň úrazu nášho systému, ktorý je postavený na „rýchlokurzoch“. 

Keď nahliadnem do sylabov slovenských univerzít, na ktorých som učil, vidím, ako sa kvalitatívne nároky na študentov postupne znižujú. Na jednej strane pribúda množstvo predmetov, ktoré študenti musia absolvovať, na druhej strane práve tento rozptyl spôsobuje, že sa im sústredenie triešti a chýba im priestor ísť do hĺbky. 

Čo stihnete povedať zo stredovekých dejín za jeden semester? Takmer nič. No v humanitných vedách sa bez poctivej práce s textom a porozumenia mu nepohnete. Aj preto mi imponuje model klasickej univerzity – dôraz na čítanie, písanie seminárnych prác a osobnú konfrontáciu s vyučujúcim. Mal som to šťastie, že som zažil akademické prostredie, ktoré ma takto viedlo a formovalo.

V klasickom vzdelávaní tvorili základ predmety ako gramatika, rétorika, logika či filozofia. Čo z tohto formujúceho základu by malo mať miesto aj v dnešných školách – v čase moderných technológií a rýchlo sa meniaceho sveta?

Závisí to od toho, čo chceme dosiahnuť s absolventmi daného odboru. Mne sa napríklad „klasický“ model, aký som zažil na zahraničných univerzitách, páčil. Nie každý študent však musí byť klasicky vzdelaný. Ak je niekto výnimočne technicky nadaný, ale nikdy ho nebavila gramatika a z diktátov mal trojky, dnes mu väčšinu chýb opraví počítač. Prečo by sme takéhoto človeka mali trápiť, aby mal z gramatiky jednotku? 

To mi nedáva zmysel. Zároveň však platí, že aj technické odbory potrebujú formáciu mysle a charakteru a že niečo z formačných aspektov vyučovania by malo byť prítomné v každom odbore – či už ide o budúcich odborníkov na umelú inteligenciu, konštruktérov áut, učiteľov, historikov, alebo teológov. Nemali by sme si však príliš idealizovať všetko, čo poznáme z minulosti…

V akom zmysle? 

Keď sa pozrieme na stredoveké univerzity, povedzme na Parížsku univerzitu v 13. storočí, štruktúra vyučovania bola mimoriadne pôsobivá. Na papieri to vyzeralo úplne nádherne a idylicky – človek by si až povedal, že takýto program by chcel študovať na filozofii či teológii. Lenže pre koho by to dnes bolo?

Tie školy boli určené výlučne pre klerikov – len mužov, ktorí tvorili podľa lokality možno tri až sedem percent populácie. Keby sme to aplikovali na súčasnosť, mali by sme v EÚ 14 a viac miliónov sekulárnych klerikov – a to ešte bez rehoľníkov a rehoľníčok –, čo, samozrejme, nedáva zmysel.

V tom čase však ani bežní ľudia neboli hlúpi. Neboli síce intelektuálne vzdelaní, ale ich technické zručnosti boli úžasné. Dnes sa od nich spätne učíme, ako z dreva vyhotoviť vodný či veterný pohon. Mali o tom perfektné znalosti – a to bez moderných nástrojov a prístupu k informáciám, aký máme dnes my.

Navyše – viete si dnes predstaviť, že by 16-roční tínedžeri čítali Aristotela a písali o ňom seminárne práce v latinčine? To je nepredstaviteľné. Otázkou však je, či to vôbec potrebujeme. Ak je napríklad niekto skvelý v deskriptívnej geometrii, ale nemá talent na hudbu a jazyky, prečo by sme ho mali nútiť, aby sa učil klasickú hudbu alebo latinčinu? Bezpochyby, niektoré formy klasického vzdelávania majú stále zmysel, ale musíme premýšľať, pre koho by boli určené a akým spôsobom ich preniesť do dnešného sveta. 

Na druhej strane predmety ako hudba, umenie či filozofia sú aj určitou formou kultivácie myslenia a osobnosti, takže by z nich mohli načerpaťaj študenti technických odborov…

V tomto s vami súhlasím a myslím, že by rozhodne mali patriť do základného vzdelania. Rovnako história. V kurikulách ju odsúvame nabok a redukujeme na rýchly chronologický prehľad. Potom sa na vysokej škole opýtate na základný historický pojem a študenti často vôbec netušia, s čím súvisí. Na porovnanie v Poľsku majú žiaci viac než dvojnásobný počet hodín histórie ako u nás, s čím podľa mňa súvisí aj určitá národná hrdosť. 

Nie nadarmo sa hovorí, že dejiny sú učiteľkou života.

Našim študentom navyše chýba schopnosť spájať súvislosti. Potom sa nemôžeme čudovať, že sa niektoré spoločenské javy, ktoré u nás neprešli kritickou historickou reflexiou, opakujú, lebo sme sa z nich nedokázali poučiť. Nie nadarmo sa hovorí, že dejiny sú učiteľkou života. Sú ohniskom, cez ktoré prechádzajú odbory ako filozofia, jazyky, rétorika či logika. Nech už idete študovať akýkoľvek vedný odbor, vždy začínate jeho históriou.

Potrebu rozšírenia hodín histórie by sme zrejme dokázali obhájiť ľahšie ako povedzme hodiny rétoriky či filozofie, ktoré máme tendenciu považovať za zbytočné či dokonca za pseudovedy. Akým spôsobom by sme mali obhájiť ich opodstatnenosť vo vzdelávaní?

Myslím, že tieto názory vznikajú aj z mylného pochopenia toho, na čo tieto predmety slúžili. Podstatou rétoriky nebolo len naučiť sa správne vyslovovať slová, ale predovšetkým vedieť jasne a zrozumiteľne verbálne naformulovať to, čo je skutočne podstatné.

Niekto napríklad dokáže rozprávať dve hodiny a poslucháč si z jeho slov neodnesie nič, zatiaľ čo iný dokáže za 45 minút odovzdať všetko dôležité. Gramatika zas neznamenala len bezchybné ovládanie písania, ale schopnosť písať tak, aby bol text jasný a zrozumiteľný. Filozofia nás zase učí kritickému mysleniu, ktoré je pre život úplne esenciálne.

Povedali ste, že stredoveký model univerzít bol pre klerikov – mužov. V čom sa ich študentský život líšil od toho dnešného? 

Stredoveký študent žil univerzitou naplno – býval v jednom kolégiu spolu s ostatnými scholármi a vyučujúcimi, doslova žil štúdiom dvadsaťštyri hodín denne, sedem dní v týždni. Deň sa začínal modlitbou, pokračoval vyučovaním a končil sa s repetitio quotidiana – každodenným opakovaním. Na konci týždňa sa všetko zopakovalo ešte raz v tzv. týždňovom opakovaní. Takto sa všetci na univerzite zveľaďovali vo vedomostiach a kritickom myslení neustále – doslova si ho odnášali až do postele.

Dnes je situácia iná. Študenti prídu na hodinu, absolvujú prednášky a hneď odchádzajú. Univerzita je pre nich často len miestom „mentálneho fastfoodu“ – rýchlo prísť, rýchlo „zjesť“ informácie a odísť. Času na formovanie kritického myslenia je výrazne menej. 

Realitu dnešného univerzitného modelu len tak jednoducho nezmeníme. Mali by sme však uvažovať o tom, ako aj z minima vyťažiť maximum. A v tomto vidím potenciál moderných technológií – umožňujú študentom zobrať si texty domov, aj keď na univerzite nie sú.

To, čo môžeme urobiť lepšie, je hľadať nové spôsoby, ako študentov vtiahnuť späť do univerzitného života – ako ich udržať v prostredí, kde sa učia čítať s porozumením, premýšľať, diskutovať a hľadať pravdu, nie len pasívne prijímať informácie.

V stredoveku platilo semper legere – stále čítať. Dnes však mladí ľudia siahajú po knihách čoraz menej a podľa prieskumov Katedry knižničnej a informačnej vedy Filozofickej fakulty Univerzity Komenského dokonca 35 až 40 percent z nich nečíta vôbec. Ako ich môžeme motivovať, aby si k čítaniu opäť našli cestu?

Ja sa napríklad snažím zadávať seminárne práce tak, aby študenti museli počas semestra na mojich predmetoch prečítať aspoň jednu odbornú knihu k danej téme a konfrontovať sa s jej autorom. Nestačí len zhrnúť obsah – chcem, aby vedeli povedať, s čím súhlasia či nesúhlasia a prečo. Chcem, aby sa naučili argumentovať a akademicky obhájiť svoj názor. Práve tu sa začína pomaly formovať kritické myslenie.

Stredoveká univerzita dokázala študentov do vzdelávacieho procesu vtiahnuť a nechala v nich myšlienky dozrievať. Dnešné vzdelávanie je skôr odstredivé – prísť, niečo si rýchlo zobrať a odísť. A práve preto musíme hľadať nové spôsoby, ako študentov motivovať k čítaniu a hlbšiemu premýšľaniu. 

Dnešné vzdelávanie je skôr odstredivé – prísť, niečo si rýchlo zobrať a odísť.

V humanitných vedách stále platí, že viete len to, čo ste si prečítali. Profesor vám k tomu pridá len nadstavbu. Prečo v top desiatke najlepších univerzít sveta dominujú tie anglosaské? Lebo nerezignovali na starý model práce s textom v malých skupinách a konfrontáciu s ním. Vzťah k čítaniu je však potrebné budovať už od základnej školy.

Na univerzite je už neskoro. Ja napríklad dodnes čerpám z rýchločítania, ktoré som si osvojil počas prípravy na čitateľské súťaže a hodnotenia kvality čítania ešte v prvých ročníkoch základnej školy. Na druhej strane mám skúsenosť, že keď študentov správne navnadíte, väčšina z nich má z čítania potešenie. 

Vzdelanie v cirkevnom prostredí bolo v stredoveku považované za cestu k spáse. Ako by sme mali túto myšlienku komunikovať zrozumiteľným spôsobom aj ľuďom, ktorým kresťanstvo nič nehovorí? 

Záleží na tom, čo tí ľudia študujú. Inak to artikulujete niekomu, kto študuje teológiu, a inak niekomu, kto študuje interiérový dizajn. Aj tomuto človeku by ste však mohli ukázať, že jeho práca má nejaký vyšší zmysel – že navrhuje pre ľudí, ktorí raz budú v tom interiéri žiť. 

V sekulárnom prostredí sa o spáse nedá hovoriť priamo transcendentne, a to ani hodnotovo ukotveným ľuďom. Skôr cez praktickú etiku: že každá činnosť by mala smerovať k dobru človeka a spoločnosti. Aj v tom bol Tomáš Akvinský majstrom – zložité teologické myšlienky vedel vysvetliť jazykom, ktorému rozumeli aj jeho akademicky menej zdatní súčasníci.

Dokonalým príkladom takéhoto prístupu je jeho Teologická suma, ktorá sa dnes v niektorých kruhoch považuje za jeho vrcholné teologické dielo. Už len na tom vidieť obrovský súčasný úpadok klasickej vzdelanosti. Počas vrcholného stredoveku sa táto kniha používala najmä ako učebnica.

V stredoveku stačilo zvládnuť diela niekoľkých najvýznamnejších autorov a človek už bol považovaný za intelektuála.

Keď si chcete prečítať poriadnu špekulatívnu teológiu bez návodov na použitie a bez vysvetlených odpovedí, tak si musíte prečítať iné spisy Tomáša Akvinského. To zahŕňa napríklad aj jeho polemickú korešpondenciu, kde odpovedá iným teológom na otázky o pravde, o milosti…

Tomáš Akvinský bol jedným z najvýznamnejších a najvplyvnejších filozofov a teológov svojej doby. Ako by sme definovali vzdelaného človeka kedysi a dnes?

Kedysi bol vzdelaný človek vnímaný integrálne. Jeho odborné a ľudské kvality sa hodnotili spoločne a nie oddelene. Samozrejme, že trochu inak sa posudzuje lekár a inak absolvent teológie. Navyše aj rozsah poznania bol menší – v stredoveku stačilo zvládnuť diela niekoľkých najvýznamnejších autorov a človek už bol považovaný za intelektuála. Dnes je to oveľa ťažšie, lebo poznatky v jednotlivých odboroch sú rozptýlené do množstva smerov a odnoží.

Aj vedecké portfólio vzdelanca vyzeralo trochu inak. Napríklad Albert Veľký podrobne skúmal telesné aj prírodné javy. V jeho spisoch dokonca nájdeme návod na určovanie pohlavia novorodenca v prípadoch, keď to nebolo jednoznačné – rozpracoval to na svoju dobu až do prekvapivých detailov. Tomáša Akvinského také veci vôbec nezaujímali, jeho svetom bola filozofia a teológia.

Zaujímavé na nich je aj to, že obaja verili veciam, ktoré by sme dnes považovali za rozprávkové – Tomáš Akvinský veril v existenciu jednorožcov a Albert Veľký v existenciu drakov. Ukazuje to, že aj veľkí učenci svojej doby mali z nášho uhla pohľadu obmedzenia a že vtedajšie „integrálne vzdelanie“ vyzeralo inak než to dnešné. 

V porovnaní so stredovekom sú dnes obrovskou výzvou vzdelávania moderné technológie – najmä veľké jazykové modely, ktoré niektorí používajú doslova ako náhradu myslenia. Ako ich využiť tak, aby nám uľahčili prístup k informáciám, no zároveň sme nestratili schopnosť s nimi naozaj pracovať a premýšľať?

Ak si študent nechá vyhľadať rešerš textov, z ktorých môže neskôr čerpať pri písaní seminárnej či diplomovej práce, umelá inteligencia mu v tom môže veľmi dobre pomôcť. Je to podobné, ako keď kedysi internet výrazne zrýchlil vedecký výskum.

Pamätám si, že keď som približne pred pätnástimi rokmi písal dizertačnú prácu, musel som kvôli prameňom cestovať do zahraničných archívov a knižníc. Dnes stačí pár kliknutí a mnohé z týchto prameňov sú voľne prístupné online, často úplne zadarmo.

A tu prichádza podstatná otázka: Čo urobím ďalej s informáciou, ktorú mi vygeneruje umelá inteligencia? Predstavujem si to tak, že keď mi ChatGPT vygeneruje zoznam literatúry či prameňov – napríklad na tému Čo učil Albert Veľký, keď študoval Tomáš Akvinský v Kolíne nad Rýnom –, mal by som prísť za svojím univerzitným tútorom s otázkou, čo si o tomto zozname myslí.

Som si takmer istý, že dobrý pedagóg by mi k tomu ešte niečo doplnil, usmernil ma alebo mi ukázal ďalšiu vrstvu poznatkov k danej téme, ktorú AI nedokázala rozpoznať. Najmä v oblasti starších dejín má umelá inteligencia stále rezervy – čím sú dejiny vzdialenejšie od súčasnosti, tým menej presné a komplexné bývajú jej výstupy. Ak sa však na ňu pozrieme ako na pomôcku, ktorá otvára dvere novým poznatkom a urýchľuje výskum, je to určite obrovský krok vpred.