Nevidiaca Michaela napísala šesť kníh. Verím v nemožné, hovorí veľká bojovníčka

Ako by ste sa čitateľom predstavili?
Povedala by som, že som malá žena, ktorá mala odjakživa veľké sny. Verím v nemožné, som emotívna, ale dokážem to dobre skrývať. Ráno si musím vypiť šálku čaju, inak so mnou nie je reč. Obdivujem Annu zo Zeleného domu. Hoci mám toľko chýb, že ich ani nezrátam, snažím sa z každej jednej poučiť.

Keď mám zlú náladu, nesiaham po čokoláde, aj keď ju zbožňujem, ale nakrájam si jablká a vezmem si za hrsť orechov. Mám zásadu, že hnevať sa na niekoho môžem iba do západu slnka. A snívam o tom, že raz pôjdem do Afriky.

O zrak ste prišli ako trojročná. Pamätáte si na obdobie, keď ste ešte videli?

Narodila som sa s diagnózou glaukóm, ktorú máme v rodine. Neskôr som mala dlhodobo vysoký očný tlak a v tom čase ho asi nevedeli zraziť inak, ako operačným zákrokom. Malo ísť o rutinnú operáciu, ale niečo sa pokazilo a keď som sa zobudila, už som nevidela.

Vôbec si na to nepamätám – keby mi o tom nepovedali, myslela by som si, že som sa narodila ako nevidiaca. Dnes dokážem rozoznať len svetlo a tmu. Na to, aké je vidieť, si vôbec nespomínam.

Kedysi, ešte dávno, som mávala taký obraz seba, ako sedím pred televíziou a pozerám rozprávku. Obraz bol jasný, neporovnateľný s tým, ako vnímam veci teraz. Myslím, že to bol záblesk spomienky, ale už to vybledlo a nevedela by som nikomu opísať, aké je to vidieť. Predsa len, bola som veľmi malá.

Vždy ste mali ambíciu stať sa spisovateľkou?

Áno. Príbehy ma priťahovali od malička, ale vždy som to skôr vnímala ako niečo vzdialené. Predstavovala som si, aké by to asi bolo písať knihu, ale myslela som si, že do reality sa to nikdy nepretaví. O to je pre mňa neuveriteľnejšie, že to dnes nie je už len fantázia.

No cesta k písaniu bola tŕnistá. Už na základnej škole som milovala slohy. Streda bola mojím najobľúbenejším dňom – nielen kvôli makovým rezancom, ktoré bývali na obed a ja som ich mala veľmi rada, ale najmä preto, že v stredu bol sloh.

Čo vás motivovalo nevzdať sa?

Ani neviem. Jednoducho som si povedala, že mám iba dve možnosti. Buď to nechám tak a budem sa ľutovať, alebo urobím všetko pre to, aby som sa pohla ďalej. Nemôžem opomenúť, že Boh mi dáva na každý deň silu. Bez neho by som nevládala a nezvládla nič.

A tiež mi dal dobrých ľudí, ktorí ma vypočujú a ktorým na mne záleží. Dal mi ľudí z cirkvi, ktorí sú mi ako rodina. Vždy, keď tam prídem na bohoslužby, mám novú silu a istotu, že prekonať sa dá čokoľvek.

Keď to milujem, nie je to ťažké

Máte 35 rokov a na konte šesť kníh. Ako ste to dokázali?

Hm, asi nebude dostatočnou odpoveďou, keď poviem, že úplne normálne. (Smiech.) Predstavte si to jednoducho takto. Pre človeka, ktorý miluje záhradkárčenie, je úplne prirodzené, že sa záhrade venuje a  potom zbiera plody svojej práce. Nečuduje sa, ako je to možné, lebo to rád robí, venuje tomu čas a potom sa len teší.

Rovnako je to s písaním. Keď ho raz milujem, nie je ťažké sadnúť si a písať. Naopak, je to niečo nevyhnutné, bez čoho je všetko akési polovičaté. Písaním odbúravam stres a mám tú česť vyrozprávať príbeh niekoho iného, hoci je to len vymyslená postava. Preto sa to dá.

Príbehy ukryté v knihách. O čom sú vlastne vaše knihy?

Napísala som knihu „Poškvrnená“, potom spolu s Kristínou Ježovičovou „Nevidím zlo“. Ďalej „Všetci sme cigáni“, „Nádej zomiera na jeseň“, rozprávku na objednávku pre vydavateľstvo Class a napokon „Nacistovu nevestu“.

Je pre mňa ťažké len tak opísať, o čom tie knihy sú. Sú o živote. O ľuďoch, ktorí to nemajú ľahké. Vlastne sa dá povedať, že svoje postavy nešetrím a nakladám im riadne bremená. Ale ony napokon vždy nájdu nádej.

Potom na konci knihy, keď si uvedomím, akú cestu prešli od začiatku príbehu a ako sa zmenili, som na svojich hrdinov nesmierne pyšná. Knihy sú, samozrejme, o láske. Aj o spoločenských témach, ako napríklad rasizmus a nenávisť.

Určite dostávate na svoju tvorbu aj ohlasy. Pamätáte si nejaký, ktorý sa vám zapísal do srdca?

Pamätám si, že mi raz jedno dievča napísalo, že vďaka mojej knihe sa konečne prestalo hanbiť za to, kým je. To bolo krásne.

Historický román Nacistova nevesta je vašou novinkou. Aký to bol pocit, držať ju v rukách?

Každá kniha ma neskutočne teší. Ale držať v Martinuse svoju Nacistovu nevestu bolo ako zázrak, lebo každý splnený sen je tak trochu alebo viac zázrakom. Bolo to, ako vrátiť sa domov.

Lebo Cecília, Lea a Kristián sa natoľko stali súčasťou môjho života, že znovu sa dotknúť ich príbehu bolo ako vrátiť sa medzi svojich. Vrátiť sa tam, kde nezáleží ani na prostredí, len na ľuďoch.

Bola to zároveň posledná kniha odo mňa, ktorú moja mama stihla prečítať. Kniha, ktorá je celá historická a v ktorej čitateľ spozná rozdiel medzi zdravou a chorou láskou.

Spisovateľka určite rada číta. Aké knihy máte rada?

Mám veľmi rada knihy z vydavateľstva Kumran, to sú románové knihy a je tam aj kresťanská hodnota. Moja topka je Max Lucado. Je to americký kazateľ, jeho knihy vyšli aj u nás.

Je to veľmi hĺbavý človek, dokáže veci jednoducho a zároveň veľmi vtipne podať. A to veľmi obdivujem.

Viem, že tam nie je ypsilon, hoci by tam mal byť.

Pracujete ako redaktorka v Hospodárskych novinách. Môžete prezradiť, ako vyzerá váš bežný deň?

Mám notebook s hlasovým programom, mobil, ovládam prstoklad. Mám čítačku na elektronické knihy, ktorá mi pomáha s textami. A tiež čítam hmatom v Braillovom písme.

Vďaka týmto technológiám je môj pracovný deň vlastne úplne bežný. Vstanem, píšem článok, robím rozhovory, hľadám si námety na témy a komunikujem s nadriadenými.

Ako môžete písať články? Viem že robíte aj korektúry. Ako je to možné bez očí?

Vypočujem si to, čo je na obrazovke počítača. Mám v ňom hlasový program, ktorý mi všetko prečíta. Tým, že ho používam už roky, som sa naučila rozoznávať aj čiarky, lebo program má v sebe akoby intonáciu.

To znamená, že intonáciu dá presne na čiarku a keď nepočujem, že to urobil, čo by mal, vtedy viem, že tam čiarka nie je. Alebo keď má byť niekde ypsilon a nie je, program to prečíta tak zmäkčene. Čiže ja viem, že tam nie je ypsilon, hoci by tam mal byť.

V prípade čítačky z nej nečítam očami, ale rukami. Keď si otvorím súbor z pamäťovej karty -či sú to texty alebo knihy, ktoré používam, mám to tam zobrazené bodkami, Braillovým písmom a tak to čítam.

Ako ste sa dostali do Hospodárskych novín? Zvládate prácu novinárky?

Minulý rok ma ako finalistku Roma Spirit pozvali k pani prezidentke a mala som možnosť spoznať veľa zaujímavých ľudí. S jedným pánom som sa rozprávala o médiách. Pýtal sa, kde pracujem a hovorili sme o práci novinára.

Medzi rečou spomenul, že jeho manželka pracuje v Hospodárskych novinách a že tam niekoho hľadajú. Povedal, že keď príde domov, sprostredkuje mi kontakt.

Priznám sa, že ja som tomu neprikladala veľký význam. Ale on sa mi naozaj ozval. Dostala som na skúšku napísať článok a na základe toho ma prijali. Pracujem tam už jeden a pol roka. Píšem články o slovenskom zdravotníctve, o financiách, napríklad že máme málo lekárov.

Oslovujem organizácie, poisťovne alebo nemocnice cez hovorcu, tam otázky posielam mailom. Kde nemajú hovorcu, rozhovor prebieha telefonicky a väčšinou sa stretávam s ochotnými ľuďmi. Nahrám si to, prepíšem a spracujem do článku.

Boh dal do tohto sveta veľa pekného

Čo je vaším najväčším snom?

Kedysi to bola práve tá kniha – vydať ju. Je zvláštne, ako sa to časom mení. Teraz je mojím hlavným cieľom žiť dobre a tak, aby som pomáhala aj iným. Mojou veľkou túžbou je, aby sa podľa mojej knihy natočil film. Ak sa mi to splní, tak asi odpadnem. (Smiech.)

Možno sa to raz splní, veď už o vás natočili dokument… Bol o živote, viere a najmä o vašej neľahkej ceste.

Dokument sa tvoril ešte minulý rok. Bývala som na inej adrese, trápili ma iné veci, než ma trápia teraz… A čo je najdôležitejšie – moja mama tu vtedy ešte bola.

Keď som sa s kameramanom stretla opäť, aby sme do dokumentu nakrútili, čo mám nové, uvedomila som si, že za rok, jediný rok, sa môže zmeniť veľa vecí.

Dúfam, že dokument (odvysielaný v júni 2024 na Dvojke RTVS, pozn. red.) niekoho povzbudí, dúfam, že niekomu možno dodá nádej. A rada by som poďakovala ľuďom, ktorí robia takéto pekné projekty. Patrí im určite veľké uznanie.

Dokument bude mať pre našu rodinu určite o to väčší význam, že v ňom je aj mama – veru, spomienky nie sú na zahodenie. Niekto sa ich chce zbaviť a vymazať ich, ja za ne ďakujem Bohu a cením si ich ako zlato.

Minulosť ma nedefinuje, ale zároveň aj vďaka nej som, kde som. To si môžem pripomínať aj prostredníctvom dokumentu.

Často spomínate nádej. Ako ju môže zažívať človek v ťažkých situáciách?

Mnohí z nás sa ocitajú v situáciách, ktoré sme si ani náhodou nepredstavovali. Niektorí sme prišli o matky, o ženy, ktoré nám dali zo seba to najlepšie. Iní zasa zistili, že ľudia, ktorých poznali a ľúbili, nie sú tými, kým by byť mali.

Niekto neplánoval tento rok hľadať prácu a predsa musí. Toľko nových začiatkov. Toľko koncov a plánov, ktoré neboli naše. Napriek nevydareným veciam a prázdnym miestam v srdci aj pri stole Boh dal do tohto sveta toľko pekného.

Dnes som sa zobudila, to je pekné. Z okna počuť, ako vtáky spievajú svoje piesne, aj to je pekné. Pila som perníkové kapučíno, aj to je pekné. Mám priateľov, ktorí sa ma pýtajú, ako sa mám – nie z povinnosti, ale zo záujmu – aj to je pekné.

Mať Pána Boha, to je najkrajšie. Viem, že nežijeme v rozprávke, takže ho nebudem prosiť o večný mier, o nesmrteľnosť pre najbližších a stále slnečné dni.

Hlavne, že aj keď je dážď, aj keď príde smrť, aj keď zažívame neúspech, Boh je tu stále. Ďakujem mu za miesto, akým je nebo, kde je dokonalosť. Aj za to kapučíno…

Možno podľa kapučína vznikol názov vášho podcastu „Na káve s Mišel“. Čomu sa v ňom venujete?

Je to kresťanský podcast, v ktorom sa zamýšľam nad rôznymi témami. Pozývam si hostí, ale vo väčšine epizód hovorím len ja.

Napríklad sme mali sériu vyučovania o toxických vzťahoch, teraz aktuálne hovoríme o nádeji, lebo pre život je nesmierne dôležitá. Vďaka nádeji môžeme prežiť aj tie najtemnejšie obdobia.

Foto – Milena Belková