Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Kresťania po celom svete si pripomínajú 1700. výročie Nicejského koncilu, pri ktorom hroziaci rozkol v Cirkvi, týkajúci sa chápania podstaty Ježiša Krista, vyústil do jednej z najzákladnejších teologických dogiem a sformulovania Nicejského vyznania viery. Ten sa však po modifikácii stal opäť dôvodom na rozkol. Prináša tohtoročné okrúhle výročie príležitosť na znovunájdenie jednoty? Aj tieto témy otvárame s evanjelickou teologičkou Evou Guldanovou a katolíckym kňazom a historikom Tomášom Gerbocom.
V týchto júnových dňoch si kresťania na celom svete pripomínajú 1700. výročie Prvého nicejského koncilu. Koncil zvolal v roku 325 rímsky cisár Konštantín I. do mesta Nikaia (latinsky Nicaea), teda do dnešného mesta Iznik v Turecku. Jednou z jeho motivácií bolo vyriešiť spor v Alexandrii, týkajúci sa chápania podstaty Ježišovej prirodzenosti, medzi prívržencami kňaza Aria, teda ariánmi, a druhou názorovou skupinou. Ariáni tvrdili, že Ježišova prirodzenosť je podobná prirodzenosti nebeského Otca, a ich oponenti zas to, že Otec a Syn majú rovnakú prirodzenosť. Pri tomto spore išlo o vysvetlenie vzťahu Ježiša a nebeského Otca, teda o chápanie Svätej Trojice. Záujmom Konštantína Veľkého bolo, aby kresťanstvo v jeho ríši bolo stabilizujúcim faktorom.
O výstupoch Nicejského koncilu pre vtedajší, ako aj terajší svet sme sa rozprávali s teológmi Evou Guldanovou, evanjelickou teologičkou a predsedníčkou Ekumenického výboru Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania, a Tomášom Gerbocom, verbistom, katolíckym kňazom a historikom.
„Nicejskému koncilu úzko predchádzala dôležitá udalosť, a to Milánsky edikt (r. 313; ktorým sa zaručovala sloboda náboženského vyznania v Rímskej ríši, pozn. autorky). Pred ediktom cisára Konštantína Veľkého bola Cirkev prenasledovaná, živorila, jej členovia boli zabíjaní. Členovia Cirkvi boli v spoločnosti minoritou a boli skôr vnímaní ako nejaká sekta, ktorej pripisovali tie najhoršie veci, udalosti a úmysly.
I keď základ Cirkvi bol položený na jednote apoštolov, jej členovia neboli jednotní. Postupom desaťročí sa vytváralo deformované učenie, ktoré viedlo k vzniku siekt, heretických hnutí a bludného učenia. Nicejský koncil definoval vyznanie viery, čím položil základy jednoty – aspoň v teologickom učení a jeho jasnosti. Cirkev bola navonok neslobodná, veď bola prenasledovaná, jej členovia vraždení či uvrhnutí do otroctva, no vo vnútri v jej učení panovala sloboda,“ hovorí na úvod Tomáš Gerboc.
„Dialóg, uskutočnený v kontexte modlitby, bol pre kresťanské spoločenstvo od začiatku cestou hlbšieho prenikania do Božích právd. Dialo sa tak už v dobe apoštolov. V biblickej knihe Skutky apoštolov v 15. kapitole čítame o prvom apoštolskom koncile. Už tam nachádzame, že sú niektoré základné pravidlá, v ktorých je pre zachovanie jednoty nevyhnutná zhoda, v ostatných veciach je možné ponechať slobodu,“ približuje Eva Guldanová. „To platí dodnes. Mám rada ten výrok, ktorý sa pripisuje už cirkevnému otcovi Augustínovi, je veľmi obľúbený v Cirkvi bratskej a je akýmsi mottom ekumenického hnutia: ,V podstatných veciach jednota, v ostatnom sloboda a vo všetkom láska.‘“
Koncilu sa zúčastnilo okolo 300 biskupov. Väčšina z nich prišla z východnej časti Rímskej ríše. Koncil sa skončil potvrdením učenia odporcov ariánov, teda že Ježiš Kristus je „homoousios“, teda že Syn je jednej podstaty s Otcom, rovný Otcovi, teda je rovnako ako Otec Bohom a má dve prirodzenosti: božskú a ľudskú. Osoba Ježiša Krista bola definovaná ako „pravý Boh z Boha pravého“. To viedlo i k definovaniu trojičnej dogmy.
Toto Krédo nás tak opäť spája a nerozdeľuje.
Koncil formuloval tzv. Nicejské vyznanie viery. Za závery koncilu hlasovali všetci prítomní okrem troch (vrátane Ária). Áriovo učenie vošlo do dejín ako ariánska heréza (falošné učenie).
Guldanová, rovnako ako Gerboc pripomínajú, že koncil stál na začiatku ustálenia chodu liturgie, teda liturgickej „kodifikácie“. Súviselo to so zavedením Nicejského vyznania viery ako liturgického textu. Toto Krédo sa upravilo v roku 381 po 2. ekumenickom koncile, ktorý sa konal v Konštantínopole (Carihrade, dnešnom Istanbule). A toto Nicejsko-carihradské (či Nicejsko-konštantínopolské) vierovyznanie je súčasťou bohoslužieb dodnes. Výrazným spôsobom sa koncil dotkol i slávenia Veľkej noci, keďže rozhodol, že sa bude sláviť nezávisle od slávenia židovskej Paschy (Pesachu).
„Stanovenie vyznania viery malo veľký význam v boji proti sektám a spoločenstvám, ktoré sa učením odlúčili od Cirkvi, čo vlastne viedlo k ukončeniu rozkolov, resp. napomáhalo definovať, čo je znakom jednoty. Nicejské vyznanie viery, jeho podstatné časti, vyznáva ako Katolícka cirkev, tak i Pravoslávna a niektoré protestantské cirkvi. Nemôžeme povedať, že rozdeľuje, skôr by sa dalo povedať, že poukazuje na to, kto aspoň nejakým spôsobom nadväzuje na tradíciu Cirkvi, resp. to, čo Cirkev vyznávala od prvopočiatkov. Teda je skôr spoločným a spájajúcim prvkom,“ uvažuje verbista Gerboc.
Komplikovanejšie to vníma evanjelická teologička Eva Guldanová: „Toto vyznanie sa vzťahuje na všetky kresťanské cirkvi, a teda nás spája. Je základným, veľmi silným putom všetkých kresťanov, i keď niektoré kongregacionalistické cirkvi nemajú k starovekým krédam veľmi silný vzťah. Zároveň je však s týmto vierovyznaním spojené aj jedno z najväčších a najbolestnejších rozdelení v dejinách kresťanstva – rozštiepenie na západnú (alebo latinskú) cirkev (dnes sú jej súčasťou predovšetkým Rímskokatolícka cirkev a protestantské cirkvi) a východnú (byzantskú, grécku) cirkev (pravoslávne cirkvi). V storočiach po Nicejskom a Konštantínopolskom koncile čelila Cirkev na západe novým formám arianizmu. Západná cirkev preto asi od 6. storočia sporadicky a od druhého milénia konzistentne odriekala v tomto Kréde, že Duch Svätý ,pochádza od Otca i Syna‘, zatiaľ čo východná cirkev naďalej nepretržite od formulovania vierovyznania v 4. storočí ho odrieka a modlí sa bez týchto dvoch sloviek ,i Syna‘, t. j. že Duch Svätý ,pochádza od Otca‘.
Tento dodatok (,i Syna‘ – Filioque) a tým pádom zmenu spoločne prijatého vyznania viery nedala západná cirkev schváliť bratom a sestrám na východe. Tento dodatok s biskupmi na východe dokonca ani nekonzultovala. Východná cirkev proti tomuto dodatku vždy protestovala a považovala ho za neprijateľnú zmenu v spoločnom vyznaní viery, čo nakoniec v roku 1054 viedlo k rozbitiu jednoty a k rozdeleniu. V tomto zmysle nás Krédo, žiaľ, dodnes – už takmer 1000 rokov – rozdeľuje.
V minulom storočí s rozvojom ekumenického hnutia došlo v ekumenických dialógoch aj na tému Filioque. Dokument Komisie pre vieru a poriadok Svetovej rady cirkví (členom tejto komisie je aj Katolícka cirkev) z roku 1981 odporúča, ,aby sa pôvodná forma tretieho článku vyznania viery bez Filioque všade uznala za normatívnu a obnovila, aby všetok kresťanský ľud mohol v tejto formule vyznávať svoju spoločnú vieru v Ducha Svätého‘.
Pápežská rada na podporu jednoty kresťanov vydala v deväťdesiatych rokoch minulého storočia dokument v podobnom duchu. V posledných rokoch zástupcovia medzinárodného ekumenického dialógu medzi anglikánmi a pravoslávnymi a medzi evanjelikmi a pravoslávnymi vydali stanoviská, v ktorých svojim cirkvám odporúčajú používať Nicejské vyznanie viery v jeho pôvodnej forme (bez Filioque, t. j. bez dodatku ,i Syna‘).
výročie Nicejského koncilu bolo tento rok aj témou celosvetovo sláveného Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov.
Dnes je už bežným štandardom, že pri ekumenických príležitostiach sa Krédo vyznáva v tejto pôvodnej forme zo 4. storočia. Keď sa tak deje, uzdravujú sa historické rany medzi kresťanským Východom a Západom, dochádza k zmiereniu a zaceľovaniu rozdelenia a jedni i druhí kresťania sú schopní vyznávať a modliť sa toto Krédo spolu. Toto Krédo nás tak opäť spája a nerozdeľuje.“
I na Slovensku si pripomíname okrúhle 1700. výročie Nicejského koncilu diskusiami či konferenciami. A, samozrejme, podobné iniciatívy v tomto duchu prebiehajú aj všade vo svete. Eva Guldanová pripomína, že „centrálnou udalosťou bude 6. svetová konferencia o viere a cirkevnom zriadení, ktorú organizuje Komisia pre vieru a poriadok Svetovej rady cirkví. Bude to medzinárodná ekumenická konferencia na aktuálnu tému Ako ďalej na ceste k viditeľnej jednote?.“
1700. výročie Nicejského koncilu bolo tento rok aj témou celosvetovo sláveného Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov a v tomto rámci sme si ho pripomenuli aj na Slovensku. Ekumenická pastoračná služba v Ozbrojených silách SR a Ozbrojených zboroch SR pripravila aj ekumenickú konferenciu venovanú téme Nicejského koncilu.
Ekumenický výbor ECAV na Slovensku prispieva k pripomenutiu si tohto výročia viacerými spôsobmi, dodáva Eva Guldanová: „Pripravujeme k téme sériu online stretnutí so zaujímavými osobnosťami, pripravujeme tiež sériu prípraviek na biblické hodiny pre cirkevné zbory a farnosti, plánujeme k téme vydať komiks, aby sme oslovili aj mladšie generácie, tiež prednášky pre farárov a v online priestore prostredníctvom Edukačno-misijného centra ECAV aj pre verejnosť“.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
