Niektorí klienti stále riešili svoju minulosť, zatiaľ čo ich súčasný život sa rozpadal, hovorí žiačka Viktora Frankla

V bestselleri Viktora Frankla Napriek všetkému povedať životu áno sa veľa hovorí o nastavení zdravého hodnotového rámca, ktorý človeku pomáha správne sa rozhodovať. Dalo by sa povedať, že východiskom Franklovej teórie je akýsi morálny kompas vo vnútri každého človeka. Ale čo v prípade, ak mal človek toľko negatívnych zážitkov, že tento vnútorný kompas na rozpoznanie dobra sa uňho nerozvinul?

Je pravdou, že Viktor Frankl vychádzal z presvedčenia o schopnosti každého človeka rozlišovať medzi dobrom a zlom a na základe toho usmerňovať svoje konanie. Môžeme to nazvať i svedomím, a to máme úplne všetci bez ohľadu na zážitky či skúsenosti. Nikto z nás nemal počas života len negatívne skúsenosti. Vždy je to kombinácia dobrého a zlého. Aj keď mal niekto napríklad zlý vzťah s rodičmi, mohol mať dobrú skúsenosť s učiteľom alebo so susedom. Preberáme aj mnohé vzory z médií, ktoré v nás spoločne vytvárajú obraz o svete.

Alebo ak niekto zažíval veľa hádok v rodine, v ktorej vyrastal, mohlo to v ňom vzbudiť väčšiu túžbu po pokoji a harmónii. Táto túžba vychádza z toho najhlbšieho v nás, čo prirodzene inklinuje k dobru. Alebo ak sme ako deti zažívali násilie zo strany rodičov, môžeme sa rozhodnúť, že to so svojimi deťmi chceme robiť inak. Samozrejme, existujú i prípady, keď rodičia vlastnú skúsenosť prenášajú ďalej na svoje deti a roztočia tak bludný kruh utrpenia. No sú aj ľudia, ktorí tento bludný kruh dokážu prelomiť.

Od čoho závisí, či sa nám podarí tento bludný kruh prelomiť?

Ak by to od niečoho záviselo, znamenalo by to, že nemáme slobodnú vôľu a možnosť rozhodovať sa. Prelomenie bludného kruhu teda nezávisí od nejakej konkrétnej udalosti, ale vychádza z vlastného rozhodnutia konkrétneho človeka. Ak by sme dokázali všetko svoje správanie objasniť logikou reakcie na vonkajšie podnety, potom by sme nepripúšťali možnosť morálneho kompasu v nás. Ak by boli všetky dobré a zlé skutky, ktoré konáme, iba automatickou odpoveďou na dobro a zlo, ktoré sme zažili, potom by bol človek iba naprogramovaným strojom, do ktorého by z jednej strany niečo vchádzalo a z druhej niečo vychádzalo.

Medzi tým, čo sa do človeka dostáva, a tým, čo z neho vychádza, je priestor na slobodu voľby.

Takto ale človek nefunguje. Medzi tým, čo sa do človeka dostáva, a tým, čo z neho vychádza, je priestor na slobodu voľby. To znamená, že človek sa môže rozhodnúť dať svojmu životu iné smerovanie ako to, ktoré zažíval. Existujú ľudia, ktorí napriek zlej štartovacej pozícii, keďže vyšli z násilného prostredia, dokázali vykonať veľa dobrého, a, naopak, iní, ktorí mali šťastie na dobré zázemie a správne vzory, no skončili ako zločinci. Práve tu sa ukazuje dôležitosť aktu slobodnej vôle, ktorá nám dáva vždy možnosť voľby.

Na druhej strane by sme však nemali podceňovať vplyv rodinného zázemia. Poznám viacero mladých rodičov, ktorí venujú veľa času práci na sebe, aby od nezdravých sklonov získaných počas života ušetrili svoje vlastné deti. Napriek tomu sa im však stáva, že keď sa dostanú do stresujúcich situácií, vracajú sa do vzorcov správania naučených od svojich rodičov.

Je pravdou, že sa môžeme i napriek svojej veľkej snahe často pristihnúť pri reakciách odpozorovaných z domu. Sú to akoby automatické reflexy, ktoré nemáme pod kontrolou. Pokiaľ v nich nechceme pokračovať, musíme sa snažiť proti nim bojovať a nevzdávať sa. Môže pomôcť vytvoriť si určitý odstup od prirodzených inklinácií a uvedomovať si svoje reakcie a sklony, ktoré ma vo vyhrotených situáciách vedú k tomu, aby som napríklad použil násilie voči svojim deťom. Stále platí, že som to ja, kto má posledné slovo v tom, či budem toto nutkanie nasledovať alebo či sa postavím ako ochranný štít medzi svoj pud a svoje dieťa, ktoré mám chuť udrieť.

Viete nám zo svojej praxe priblížiť konkrétnu skúsenosť, že táto technika vašim klientom pomohla?

Áno, zažila som to pri jednom svojom pacientovi, ktorý musel chrániť svoju dospievajúcu dcéru pred svojimi sexuálnymi túžbami. Rozhodol sa postaviť medzi svoje pudy a svoju dcéru. Uvedomoval si, ako veľmi mu na dcére záleží a že jej nechce ublížiť. Táto schopnosť odstúpiť od svojich prirodzených náklonností a konať proti nim je vlastná len ľuďom. Zviera takejto reakcie nie je schopné, pretože koná vždy iba na základe svojich inštinktov.

Pokiaľ je pre mňa práca alebo čokoľvek iné skutočnou hodnotou, potom som ochotný vzdať sa svojich prirodzených nutkaní.

Dalo by sa povedať, že na získanie takéhoto odstupu je nevyhnutné, aby si bol človek vedomý svojej vlastnej slabosti?

Na jednej strane by si mal byť vedomý svojej vlastnej slabosti, na druhej strane by však mal vidieť i hodnotu v tom, čo získava potlačením svojich pudov. Pokiaľ si uvedomujem, akú hodnotu má moja dcéra v mojich očiach, potom som pripravený upustiť zo svojich náklonností. Pokiaľ je pre mňa práca alebo čokoľvek iné skutočnou hodnotou, potom som ochotný vzdať sa svojich prirodzených nutkaní. Len si spomeňme na hasičov, akému riziku sa vystavujú, keď idú do bezprostrednej blízkosti ohňa. Zrejme bojujú so strachom, no ich misia je pre nich dôležitejšia ako strach, ktorý prežívajú. Vedomie hodnôt, ktoré vyznávame, je našou hybnou silou a kompenzáciou našich slabostí.

Zakladateľ analytickej psychológie Carl Gustav Jung hovorí o potrebe integrovania svojej tienistej stránky, aby sme mohli rozvíjať dobro, ktoré je v nás. Je vytvorenie odstupu od svojich inštinktov a uvedomenie si hodnoty, kvôli ktorej to robím, spôsob, akým integrovať svoju slabosť?

Skôr ako o integrácii by som hovorila o moci vzdoru ducha, ktorý pomenoval Viktor Frankl. Človek je viac ako len akýsi vyšší stav živočícha, ktorý slepo nasleduje svoje pudy a riadi sa svojimi inštinktmi. Ako ľudia máme i duchovný rozmer osobnosti a silu zdravého vzdoru. Táto sila nám pomáha uskutočňovať svoje rozhodnutie konať v mene nejakého vyššieho zmyslu. Ak napríklad niekto trpí nadváhou a pokúša sa schudnúť, dokáže to byť veľmi náročné. Ale pokiaľ je to pre človeka naozaj dôležité, môže využiť silu zdravého vzdoru, ktorý mu pomôže dopracovať sa k cieľu. Na sile tohto vzdoru môže do určitej miery stavať. Dôležité je vedieť si odpovedať na otázku prečo. Pokiaľ viem, aký cieľ sledujem, mám motiváciu pokračovať. Ak sa však niekto vzdáva už na začiatku s tým, že je stratený prípad, túto silu vzdoru nikdy nevyužije.

V súčasnosti sa veľa hovorí o dôležitosti prvých rokov života, ktoré do veľkej miery určujú naše ďalšie fungovanie. Je podľa vás možné dať človeku dobrý základ do života i neskôr?

Dôležitosť prvých rokov v živote človeka je nespochybniteľná, no zároveň nie je determinujúca. To znamená, že nemusí rozhodovať o tom, ako bude vyzerať zvyšok nášho života. Počas prvých rokov sa duchovný rozmer človeka ešte nerozvinul. Dieťa je úplne odkázané na svojich rodičov a verí, že sa postarajú o naplnenie jeho potrieb. Podobné je to v živočíšnej ríši. Na základe toho, ako sa správame k psovi, bude pokojný alebo bude hrýzť. Na základe naučených automatizmov. No počas puberty alebo i skôr sa v človeku prebúdza jeho vlastná osobnosť so schopnosťou rozhodovať sa, uplatňovať svoju slobodnú vôľu a – ako zdôrazňuje Frankl – objavovať svoj transcendentný rozmer.

Aj k silným stránkam sa musíme vedieť postaviť. Od toho môže závisieť, či budeme alebo nebudeme rozvíjať svoje talenty.

Prebúdza sa v ňom túžba po niečom, čo presahuje jeho vlastný život. Pri tomto stave ľudského prebudenia sa deje ešte niečo veľmi zásadné. Človek sa učí zaujať stanovisko k rôznym situáciám, k ľuďom, k udalostiam vo svete, ako aj k svojim silným a slabým stránkam. Aj k silným stránkam sa musíme vedieť postaviť. Od toho môže závisieť, či budeme alebo nebudeme rozvíjať svoje talenty. Niekto môže byť výnimočne hudobne nadaný a svoj talent nijako nerozvíjať, iný sa môže zapísať na hudobnú školu a stať sa profesionálnym hudobníkom. Rovnako je na nás, aké stanovisko zaujmeme k zážitkom z minulosti a ako sa rozhodneme s nimi vysporiadať.

V ranom detstve sa však budujú prvé názory na svet ako bezpečné alebo ohrozujúce miesto na život a vznikajú i prvé strachy, ktoré sa neskôr v priebehu života opäť prebúdzajú. Ako s nimi môžeme pracovať?

Môžem vám povedať príbeh zo svojho vlastného života. Prišla som na svet úplne sinavá, pretože som mala nedostatok kyslíka a bojovala som o život. Okrem toho som bola aj vychudnutá, pretože počas vojny sme trpeli podvýživou. Okrem toho som takmer o rok skôr nastúpila do školy. Aj keď intelektuálne som na tom bola veľmi dobre, telesne som bola mimoriadne slabá. Mala som dokonca i jemný a tichý hlas, takže keď sa učiteľka v triede niečo pýtala, odpovedala som ticho, akoby šepotom, a to ju veľmi hnevalo. Posielala ma preto do kúta na druhý koniec triedy a svojimi ďalšími otázkami ma nútila, aby som rozprávala hlasnejšie. Všetky oči boli na mne, a ako som si namáhala hlas, postupne som nevedela hovoriť vôbec. Táto skúsenosť bola pre mňa traumatizujúca a dlhý čas ma prenasledoval strach z vystupovania a rozprávania pred ľuďmi.

Ako sa vám s týmto strachom podarilo vysporiadať?

Keď som spoznala profesora Frankla a napísala dizertačnú prácu o logoterapii, poprosil ma, aby som výsledky svojej práce odprezentovala na jednej nemeckej katolíckej akadémii. Prepadla som panike a vrátili sa mi všetky emócie z prvých rokov na základnej škole. Potom som si však povedala, že z vďaky k profesorovi Franklovi, bez ktorého by som sa nikdy nestala profesionálnou terapeutkou, som rozhodnutá tento strach prekonať a splniť mu želanie. S pomocou paradoxnej intencie, pri ktorej som si predstavila všetky možné zlé scenáre, som sa dokázala pred ľudí postaviť a predniesť svoj prejav. A tým som prerušila bludný kruh strachu, ktorý ma roky sprevádzal.

Hovorili ste o zážitku z obdobia, na ktoré sa viete rozpamätať. Na zážitky z prenatálneho obdobia či prvých mesiacov života sa však rozpamätať nedokážeme. Predsa nás však tieto silné spomienky môžu ovplyvňovať. Ako pracujete s takýmito zážitkami, pri ktorých nepoznáme presne okolnosti, za akých vznikli?

Pokiaľ sa snažíme vyloviť nejaké zážitky, ktoré môžu súvisieť s našimi aktuálnymi strachmi, je to čistá špekulácia. Ak sa však v našom živote objavia nejaké strachy, ktoré môžu, ale aj nemusia mať pôvod v ranom detstve, môžeme s nimi začať vo svojom aktuálnom stave niečo robiť.

Povedali by ste, že nie je ani tak dôležité poznať pôvod nespracovanej emócie, ako skôr vedieť pracovať s aktuálnym stavom?

Z môjho pohľadu je zmysluplné zaoberať sa tým, čo môže človeku v jeho aktuálnej situácii skutočne pomôcť. Mali by sme sa snažiť vyvarovať špekulácií, ako sú sny či voľné asociácie, ktoré sa snažia analyzovať minulosť, no sú veľmi, veľmi subjektívne. Nejaký čas som pracovala vo výchovnom poradenstve a raz som mala medzi klientmi rodinu s troma deťmi. Každé z nich malo na otca úplne iné spomienky. Pre najmladšieho syna bol otec tým, ktorý s ním trávil večer čas pri skladaní lega, dcéra vnímala otca ako toho, kto je v rodine neprítomný.

Spomienky sú veľmi ľahkým terčom manipulácie a sugescie. Využitím správnych techník dokážem človeka presvedčiť, že si pamätá na veci z minulosti, ktoré sa nikdy neodohrali.

V skutočnosti prichádzal otec domov vždy až večer, keď dcéra chodila von s priateľmi, a tak na spoločné trávenie času nebol priestor. Chcem tým povedať, že to, ako si ľudí z minulosti pamätáme, je veľmi subjektívne. Spomienky neodrážajú presný výklad reality, často môžu byť veľmi skreslené. Dokonca sa zrealizovalo i niekoľko experimentov o tom, ako dokážeme ľuďom vsugerovať spomienky na udalosti, ktoré sa nikdy nestali.

Ako vyzerá takýto experiment?

Ak sa napríklad počas rozhovoru viackrát opýtame respondenta zavádzajúcu otázku o tom, či si pamätá, ako jeho stará mama nosievala červenú šatku, respondent si túto informáciu zapíše ako fakt a pri otázke na jeho starú mamu ho neskôr sám použije. Hovoríme tomu implantácia falošných spomienok. Spomienky sú veľmi ľahkým terčom manipulácie a sugescie. Využitím týchto techník dokážem človeka presvedčiť, že si pamätá na veci z minulosti, ktoré sa nikdy neodohrali.

V niektorých prípadoch je však možné doložiť, že v detstve nejaká trauma nastala, napríklad ak dieťa opustila vlastná matka. Je veľmi pravdepodobné, že takémuto človeku sa bude často vracať strach z toho, že by mohol ostať opustený alebo odmietnutý. Je podľa vás aj v týchto prípadoch zbytočné pozerať sa do minulosti?

Zaseknúť sa v minulých traumách je podľa mňa slepá ulička. V určitom okamihu človek vyrastie a objaví v sebe strach napríklad z toho, že by ho mohol niekto opustiť. To je jeho východisková pozícia. To, či bol ako dieťa opustený alebo nie, prípadne za akých okolností, teraz nie je podstatné. Pre jeho súčasný stav je dôležité, aby sa naučil so svojím strachom pracovať.

V psychoanalýze sa veľa pracuje s korektívnymi skúsenosťami, ktoré klientovi umožňujú zažiť s terapeutom to, o čo bol v detstve ukrátený a čo sa v ňom zapísalo ako traumatická pamäťová stopa. Nato je však potrebná dlhodobejšia forma terapie, niekedy i niekoľkoročná. Logoterapia sa zväčša realizuje v ohraničenom časovom rámci. Je v nej priestor na korektívnu skúsenosť, ktorá by bola zároveň liečivým faktorom terapie?

Korektívna skúsenosť, o ktorej hovoríte, sa nemusí udiať len medzi klientom a terapeutom. Klient ju môže zažiť aj v iných blízkych vzťahoch. Pokiaľ dokážem klienta počas terapie uistiť, že je bezpečné ľuďom dôverovať, môže zmenou svojho postoja zažívať novú, uzdravujúcu skúsenosť aj v iných vzťahoch, ktoré žije, a nie je nevyhnutné, aby ju zažil s terapeutom. Dokonca existuje riziko, že sa klient na terapeuta príliš naviaže a stane sa od neho závislý.

Morálny kompas by mal nachádzať každý sám v sebe. Terapeut by mal byť len katalyzátorom, ktorý klientovi pomôže, aby sa vydal na cestu objavovania a sebarozvoja.

Takíto klienti potom žijú v presvedčení, že o tom, čo je správne alebo nesprávne, rozhoduje výlučne terapeut. Morálny kompas by však mal nachádzať každý sám v sebe. Terapeut by mal byť len katalyzátorom, ktorý klientovi pomôže, aby sa vydal na cestu objavovania a sebarozvoja. Nemal by však dávať presné usmernenia, ktoré by mohli človeka utvrdzovať v presvedčení, že jeho rozvoj závisí od terapeuta. To môže byť veľmi nebezpečné.

Dalo by sa povedať, že ste presvedčená, že logoterapia je účinnejšia metóda ako hlbinné formy terapie, kam patrí napríklad Freudova psychoanalýza?

Jednoznačne. Skúsenosti z mojej vlastnej terapeutickej praxe to len potvrdzujú. Mala som mnohých klientov, ktorí sa ku mne dostali po neúspešnej psychoanalytickej liečbe. Po rokoch terapie, pri ktorej riešili rôzne hypotézy z obdobia raného detstva, boli akoby úplne odrezaní od svojej reálnej životnej situácie a celé mesiace sme venovali len tomu, aby sa do nej opäť vrátili. Zatiaľ čo sa ustavične zaoberali konšpiráciami z minulosti, život sa im od základov rozpadal. Jednou nohou boli v rozvodovom konaní, no oni ostávali zaseknutí v prvých rokoch svojho života.

Mala som mnohých klientov, ktorí sa ku mne dostali po neúspešnej psychoanalytickej liečbe. Zatiaľ čo sa ustavične zaoberali konšpiráciami z minulosti, život sa im od základov rozpadal.

Postupom času som pochopila, že si človek môže terapiou i uškodiť. To by som si na začiatku svojej terapeutickej praxe ani nevedela predstaviť. Terapeuti by si mali byť vedomí svojej zodpovednosti za to, akým spôsobom so svojimi klientmi pracujú. Mali by im pomáhať nachádzať vlastné vnútorné zdroje a posilňovať v nich ich zdravé jadro. Vďaka tomu si klienti dokážu lepšie uvedomiť svoju hodnotu a uveriť tomu, že vedia zmobilizovať vlastné sily na naplnenie svojho poslania.

Ako ste pracovali s klientmi, ktorí sa k vám dostali po takejto neúspešnej liečbe?

Bolo to veľmi náročné, pretože by som nemala vstupovať do odbornosti iného terapeuta. Začala som terapiu s tým, že som klientovi povedala, že spravíme hrubú čiaru za minulosťou a začneme od nuly. Zameraním sa na klientove vnútorné zdroje a pozitívne stránky v živote sa mi podarilo priviesť ho na iné myšlienky a objaviť v ňom zdravý potenciál, na ktorom môže stavať.

S tým sa mi úzko spája osvojenie si postoja vďačnosti…

Vďačnosť je podobne ako odpustenie veľmi dôležitý návyk, hoci psychoterapia dlho ich liečivú silu podceňovala. Absolútne nič v živote nie je samozrejmé, všetko je dar, za ktorý by sme mali byť vďační. Ani to, že tu teraz takto môžeme sedieť a rozprávať sa, nie je samozrejmé. Že sme obe zdravé a žijeme v krajinách, v ktorých je mier, je niečo úžasné.

Ako by sme si podľa vás mali v sebe tento postoj kultivovať?

Myslím, že by sme mali aktívne vyhľadávať ticho a spájať sa sami so sebou. Tam sa najlepšie buduje postoj odpustenia i vďačnosti.

To však môže byť stále náročnejšie najmä pre mladšiu generáciu, ktorá vyrastá v ustavičnom rozptýlení výdobytkami moderných technológií…

Každá generácia čelí vlastným výzvam. Za mojich čias to boli následky druhej svetovej vojny, s ktorými sme sa museli vysporiadať. Súčasná generácia sa musí postaviť tvárou v tvár výzvam internetu.

S výzvami internetu však prichádzajú aj iné riziká. Príkladom je nedávna tragédia na Zámockej ulici v Bratislave, pri ktorej študent strednej školy usmrtil dvoch homosexuálne orientovaných ľudí a napokon i seba. Zistilo sa, že bol členom pravicovo-extrémistickej skupiny, ktorú spoznal vďaka sociálnej sieti. Ako by mali podľa vás rodičia chrániť svoje deti pred škodlivým vplyvom sveta internetu?

Vzhľadom na možnosti, ktoré internet ponúka, sa nám proti podobným rizikám veľmi brániť nedá. Čo však spraviť môžeme, je snažiť sa o kontakt s našimi deťmi. V súčasnosti sa to však deje iba veľmi málo, pretože väčšinou sedí každý pred svojou obrazovkou. Rovnako je i v školách dôležité, aby učitelia hovorili o prijímaní odlišností. Táto nenávisť voči všetkému cudziemu sa teraz opäť objavuje v súvislosti s prichádzajúcou vlnou utečencov.

Myslím, že čím viac budeme stavať do centra svojej pozornosti to, čo nás spája, tým lepšie sa nám bude dariť predchádzať tragédiám, akou bola tá na Zámockej ulici v Bratislave.

Mám však nádej, že vzájomným dialógom môžeme posilňovať povedomie o tom, že sme všetci súčasťou jednej ľudskej rodiny. Napríklad výzvy spojené s klimatickými zmenami nie sú úlohou len pre jeden národ, ale pre celé ľudstvo. Myslím, že čím viac budeme stavať do centra svojej pozornosti to, čo nás spája, a tak hľadať cestu k jednote, tým lepšie sa nám bude dariť takýmto udalostiam predchádzať.

Viackrát sme hovorili o nachádzaní vnútorných zdrojov, ktorých dobrý základ môžeme položiť už v detstve. Ako by sme mali v súčasnom svete vychovávať z detí silné osobnosti?

Najdôležitejšie je, aby sme dokázali rozlišovať medzi dieťaťom a jeho konaním. Správanie dieťaťa môžem skritizovať a pri voľbe vhodnej formy trestu ho i potrestať, no nikdy by sa pri tom nemala dehonestovať osobnosť dieťaťa. Rodičia by si mali dávať pozor, aby svojmu dieťaťu nenadávali ani ho žiadnym iným spôsobom neponižovali. Môžu mu povedať, že sa im nepáči jeho správanie, ale dieťa by malo vždy cítiť utvrdenie v tom, že v očiach rodičov má bezpodmienečnú hodnotu. Takýto postoj zo strany rodičov posilňuje sebavedomie dieťaťa ako plnohodnotnej osobnosti.

Na vytvorenie priaznivého prostredia pre deti je dôležité porozumenie medzi rodičmi. Čo by mali rodičia robiť, aby sa im darilo predchádzať konfliktom?

Dať nejakú univerzálnu odpoveď je veľmi náročné, pretože každé partnerstvo je jedinečné. Jednou zo všeobecne platných noriem je, že by mal každý z partnerov vyžadovať viac sám od seba ako od toho druhého. Každý túži po pochopení, chce, aby ho ten druhý vypočul, miloval, ale dôležité je začať pri tom od seba a zamýšľať sa, či sa môj partner cíti milovaný, vypočutý a pochopený pri mne. Nemali by sme mať od svojho partnera priveľké očakávania a zároveň by sme mu mali dovoliť, aby mohol byť sám sebou a nesnažiť sa ho zmeniť podľa svojich predstáv.

V súčasnosti sa pri výchove detí venuje veľa pozornosti ich emóciám, ktoré sú nositeľom nejakej nenaplnenej potreby. Pritom sa môže ľahko stať, že vychováme generáciu zameranú na seba a vlastné potreby, ktorá však nebude schopná vnímať potreby iných. Čo by sme mali robiť pre to, aby sme z detí nevychovávali rozmaznaných egoistov?

Postupnými krokmi by sme ich mali viesť k tomu, aby dokázali prevziať zodpovednosť. Na začiatku to môžu byť malé úlohy, ako napríklad starostlivosť o domáceho miláčika alebo o poriadok v izbe. Dôležité je, aby dieťa cítilo, že má túto oblasť vo svojej rodine na starosti. To posilňuje jednak jeho sebavedomie a jednak to odvracia pozornosť od jeho vlastných potrieb. Dieťa musí niečo urobiť bez ohľadu na to, či sa mu do toho chce alebo nie. Nemôžeme sa ustavične dieťaťa pýtať, či má chuť niečo spraviť. Taká cesta nikam nevedie.

Foto: nm.sk/Matej Kubáň

Prečítajte si tiež:

Žiačka Viktora Frankla: Každé prijaté utrpenie nám pomáha osobnostne dozrievať

Knihu E. Lukasovej Od strachu k pokoju nájdete v našom obchode.