O párkoch, snehu a našej pliage

Od oddelenia s pečivom som si to teda nasmerovala rovno k vysvieteným boxom s mäsom a mäsovými výrobkami. Kým som s predavačkou za pultom riešila, ktoré párky nie sú pikantné a zje ich bez problémov aj dieťa, synovec na mňa vystrúhal grimasu a zahlásil, že on „to“ (čo som v nevedomosti považovala za párky) nemá až tak rád a že to „to“ jesť nebude. „Ok,“ vystružlikala som prekvapivý výraz aj ja. ,Nič to, energia vynaložená na komunikáciu s tetou predavačkou vyšla navnivoč,‘ pomyslela som si.

Myslím, že to bolo únavou a aj hladom, pretože som synovcovi po ceste k pokladni trochu podráždene predniesla síce krátku, ale celkom precíznu kázeň o tom, že je už dosť veľký na to, aby rozumel, čo sa ho pýtam, a aby nevymýšľal. O pár sekúnd nato z neho pre zmenu vyšlo, že sa iba pomýlil a že si predsa len párky na večeru dá. Pochopila som to – dieťa bolo pri pultoch s mäsom na okamih vo svojom svete a nezaregistrovalo, o čom je celý čas reč. Kauzičku sme si teda vyjasnili a večer sme už s chuťou do seba tlačili párky spoločne.

V posteli som si túto epizódku z obchodu prehrala v hlave ešte raz. Koľko takýchto komunikačných šumov zažívame medzi sebou každý deň? Niekto niečo povie, iný to pochopí inak alebo poznámku úplne prepočuje – a už je oheň na streche. Na doplňujúcu otázku Ako si to myslel? už nie je čas a často ani ochota. Pritom práve naše odlišné chápanie vecí a pojmov je zvláštny komunikačný oriešok.

Často z tisícich opozičných tvrdení a vlastných interpretácií nešikovných výpovedí jednotlivcov nakoniec zostane len jedna veľká špinavá digitálna machuľa, ktorá je koniec koncov všetkým nanič.

Úplne prvýkrát som si to uvedomila v Afrike. Napríklad keď som deťom povedala, že hodina hudby sa začne o 8:00 a ony prišli o 8:59, pochopila som, že pod slovom čas si nepredstavujeme to isté. Alebo keď sme sa s africkými mladými rozprávali o snehu. O tej – pre mňa – bielej, niekedy špinavej, občas príliš zamrznutej, inokedy príliš kašovitej, ale vždy studenej podobe vody, ktorú nemám rada v zime na ulici, ale zbožňujem ju v horách a lese. Z ich pohľadu sme sa však bavili iba o nejakej bielej neidentifikovateľnej mase, ktorá padá odniekiaľ zhora a ktorú v živote videli možno dvakrát v zahraničnom filme či reklame.

Minulý týždeň (ako počas mnohých iných pred ním) sa aj v našej spoločnosti (hlavne tej facebookovej) niesol v podobnom duchu komunikačných akrobacií a imaginácií. Niekto opäť raz niečo nešťastné povedal, a ako to na sociálnych sieťach býva, pestrá paleta interpretácií bola v okamihu na svete. Pochopiteľne, v takej politike treba rátať s tým, že niektoré slovné prehrešky sa ich autorom len ťažko odpúšťajú a treba za ne niesť plnú zodpovednosť. Nič to však nemení na fakte, že často z tisícich opozičných tvrdení a vlastných interpretácií týchto nešikovných výpovedí jednotlivcov nakoniec zostane len jedna veľká špinavá digitálna machuľa, ktorá je koniec koncov všetkým nanič. Kauza utíchne, nálepka zostane.

A možno by práve v takýchto situáciách stačila spomínaná otázka, zdanlivo jednoduchá, ale s obrovským potenciálom meniť budúce nedorozumenia na konštruktívny dialóg: Ako si to myslel, myslela? Kiež by sme s jej aplikovaním začali pri pultoch s párkami, v našich rodinách, zamestnaní, ale aj v politike. Možno by sme zistili, že s našou ľudskou slabosťou, neschopnosťou počúvať sa – s touto našou skutočnou pliagou –, sa vieme celkom efektívne porátať. A že z mnohých šikovných rečníkov s pôsobivým PR na sociálnych sieťach by mohli byť naozajstní komunikátori, hľadajúci spoločné dobro pre všetkých.