Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Tento prehľad katolíckej náuky o odpustkoch chce poslúžiť kresťanom na Slovensku. Rekapitulácia pomerne neznámej náuky pomôže lepšie pochopiť významný ekumenický dokument Spoločné vyhlásenie k učeniu o ospravedlnení a následne i dialóg „na ťažkej a iste ešte veľmi dlhej ceste ekumenizmu“, ako to svojho času povedal biskup Július Filo.
„Cirkev vo svojom učení, živote a kulte zachováva a všetkým pokoleniam odovzdáva všetko, čím sama je, a všetko, čo verí“ (Dei verbum 8). To platí i o náuke o odpustkoch, ako sa vyvinula počas dvetisíc rokov.
Dôležitým medzníkom odpustkovej náuky je pokoncilová apoštolská konštitúcia pápeža Pavla VI. Indulgentiarum doctrina (ID), ktorá v závere uvádza súpis 20 noriem súvisiacich so získavaním odpustkov, a taktiež zrevidovaná zbierka odpustkov – doktrinálno-normatívny Enchiridion odpustkov (EO) o ich udeľovaní a používaní.
Odpustenie hriechu môže udeliť iba Boh.
Základom pre pochopenie katolíckej náuky o odpustkoch je fakt hriechu a jeho následkov, teda aj reality ako vina, trest, pokánie, odpustenie, náprava, spoločenstvo svätých a očistec. V súčasnosti v teologickom ekumenickom dialógu pristupuje súvis: priorita milosti – ospravodlivenie človeka – odpustky.
Vzťah viny, odpustenia a nápravy si predstavme cez príbeh rodiny na návšteve inej rodiny. Deti šantia a napriek upozorneniu rozbijú deti hostí vzácnu vázu. Pri upratovaní črepín domáci prejavia odpustenie, ale návšteva sa zaviaže priniesť podobnú nádobu alebo zaplatiť novú. Dohodne sa náhrada, s ktorou všetci súhlasia.
Hriech je akt alebo činnosť v rozpore s morálnymi normami, je narušením poriadku, ktorý ustanovil Boh, a je i narušením prirodzeného poriadku.
Rozlišujeme ťažký a všedný hriech. Ťažký hriech je vykonaný v závažnej, veľkej veci a je vykonaný celkom vedome a celkom dobrovoľne. Ak čo len jedna z tých troch vlastností chýba, ide o hriech všedný.
Ťažký hriech je urážkou Boha, je odvrátením sa od Boha, a tak i od večného života, privodí aj stratu neba, čo nazývame „večný trest“. Hriech má aj iné následky na bežný život, ktoré sú časovo obmedzené, a preto im hovoríme „tresty časné“. Napríklad nezdravé pripútanie k stvoreniam, zatemnenie svedomia, vnútorná disharmónia, skresľovanie a zámena dobra a zla.
Hriech všedný, alebo ľahký, je tiež urážkou Boha, no jeho zlo je podstatne menšie a má i menší, ale predsa závažný následok – „časný“, preto hovoríme o „trestoch časných“.
Ak by nebolo hriechu, na zemi by bol stále raj. Kresťanská náuka považovala vždy hriech za prestúpenie Božieho zákona, urážku Boha a pohrdnutie Božou láskou a priateľstvom. Mystička, lekárka a opátka svätá Hildegarda z Bingenu pred 900 rokmi vyhlásila, že keď človek zhreší, trpí tým celý vesmír. Svätý Tomáš Akvinský vysvetľuje, že ak je hriech neusporiadaným úkonom, potom je zrejmé, že ktokoľvek hreší, koná v protiklade k určitému poriadku. Z toho potom plynie, že hriešnika postihuje samotný poriadok a ten postih je už trestom (ID 2).
Učenie, že hriechy majú za následok tresty, je Bohom zjavené, pochádzajúce z Božej svätosti a spravodlivosti (napríklad Gn 5, 16 – 19 a Lk 19, 41 – 45). Tresty človeku ukladá spravodlivý a milosrdný Boží súd kvôli očisteniu duše, ochrane mravného poriadku a obnove Božej slávy v jej plnej veľkoleposti (ID 2).
Odpustenie hriechu môže udeliť iba Boh. Katolícka náuka považuje odpustenie za dielo milosti, ktoré má blahodarné účinky (KKC 1496): zmierenie s Bohom, ktorým kajúcnik znovu získava milosť; zmierenie s Cirkvou; odpustenie večného trestu, ktorý si človek zaslúžil za smrteľné hriechy; odpustenie, aspoň čiastočné, časných trestov, ktoré sú následkami hriechov; pokoj a spokojnosť svedomia a duchovná útecha; vzrast duchovných síl pre kresťanský boj.
Zjavenie hlása, že Boh rád odpúšťa a že chce obrátenie hriešnika. A človek odpustenie Božie môže a má prijať. „Vzdávame vďaky Bohu za tento dar“ (porov. KKC 983).
Odpustenie hriechov a večného trestu sa koná sviatostným úkonom na základe Ježišovho poverenia: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané“(Jn 21, 23). Cirkevní otcovia predstavujú sviatosť pokánia ako „druhú záchrannú dosku po stroskotaní, ktorým je strata milosti“ (KKC 1446).
Okrem toho existujú mimosviatostné formy pokánia na odpustenie hriechov, ako napr. opravdivá ľútosť, čítanie Božieho slova a kajúce pobožnosti, účasť na svätom prijímaní, modlitba, pôst, almužna, odpustenie vinníkovi a akékoľvek konanie dobra.
Svätý František zápasil o sprístupnenie odpustkov, teda o ich oslobodenie od záťaže milodarov.
Ježiš nalieha: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo“ (Mt 4, 17). Práve pokáním sa hriešnik obracia a navracia sa k Otcovi, od ktorého sa vzdialil hriechom (porov. KKC 1423). Pokánie nie je iba úkonom, ale procesom. Pozostáva z posúdenia hriechu a nepriaznivého stavu, nasleduje ľútosť, vyznanie a náprava následkov hriechov. Odpustenie a spravodlivosť sa však prijíma zhora. Milosť pokánia prináša obnovu priateľstva s Bohom a obnovu osobného a spoločenského dobra, ktoré hriech zničil alebo poškodil, a sprevádza ho i náprava následkov hriechu. Všetci potrebujeme konať pokánie, veď všetci sa prehrešujeme v mnohom(Jak 3, 1).
Obrátenie, ktoré pochádza z vrúcnej lásky k Bohu, môže aj úplne očistiť hriešnika, takže už nezostane nijaký trest (porov. KKC 1472). Avšak po odpustení viny zvyčajne ostávajú tresty alebo pozostatky hriechu, ktoré treba odpykať (porov. ID 3).
Ak aj kajúcnik hriechy úprimne ľutuje a Boh mu odpúšťa vinu, určité následky hriechu ostávajú. Tieto tresty treba odpykať buď na tejto zemi bolesťami, súženiami a nešťastiami tohto života, predovšetkým však smrťou, alebo po smrti očistnými trestami (Nm 20, 12; Nm 27, 13 – 14; 2 Sam 12, 13 – 14). Ak k očisteniu za života nedošlo, deficit ostáva i po smrti. Tým sa zaoberá učenie o očistci.
Blahodarnosť daru odpustenia spočíva „nielen v odpustení hriechov, ale aj v posvätení a obnove vnútorného človeka“ (porov. ID 3). Človek potrebuje nielen odpustenie, ale aj očistenie.
Odpustenie časných trestov za hriechy, ktoré už boli zničené čo do viny, sa vlastným menom nazýva „odpustok“ (lat. indulgentia; ID 8). Odpustky môžu byť čiastočné alebo úplné podľa toho, či od časného trestu oslobodzujú čiastočne alebo úplne. Veriaci ich môžu získať pre seba alebo pre zosnulých.
Cieľom udeľovania odpustkov je nielen pomoc veriacim odpykať tresty za hriechy, ale aj podnietiť ich ku skutkom nábožnosti, pokánia a lásky, a tak podporiť vzrast viery a osobného i spoločného dobra.
„I keď sú odpustky zadarmo dané, sú udeľované tak živým, ako aj zomrelým za určitých podmienok. Na ich získanie sa vyžaduje na jednej strane vykonanie predpísaných úkonov, na druhej strane sa vyžaduje, aby mal veriaci nevyhnutné dispozície; čiže aby miloval Boha, zavrhol hriech, skladal svoju nádej do Kristových zásluh a pevne veril vo veľkú pomoc, ktorú mu poskytuje spoločenstvo svätých.“ (ID 10)
„Odpustky nemožno získať bez úprimného obrátenia zvaného metanoia a bez zjednotenia s Bohom, k čomu pristupuje vykonanie predpísaných úkonov. Tak je teda zachovaný poriadok lásky, do ktorého sa vďaka rozdeľovaniu pokladu Cirkvi včleňuje odpustenie trestov.“ (ID 11)
V bule o vyhlásení mimoriadneho Svätého roku milosrdenstva 2015 pápež František zdôraznil, že odpustky nadobudli v tomto kontexte „mimoriadny význam“, pretože Božie milosrdenstvo „berie na seba podobu odpustkov, ktoré Otec prostredníctvom Kristovej nevesty ponúka hriešnikovi, ktorému už bolo odpustené, a oslobodzuje ho od každej stopy následkov hriechu“ (Misericordiae vultus 22).
Náuka o odpustkoch má dvetisíc pokojných rokov, ale prax pozná i napätia i dramatické zneužívania. Kvôli zhodnoteniu chýb a otvorenému ekumenickému dialógu treba nahliadnuť do dejín tejto praxe.
V prvých storočiach Cirkvi boli odpustky zviazané so sviatostným odpustením hriechov, pričom prax bola omnoho prísnejšia. Pokánie bolo súkromné, ale i verejné, najmä ak boli hriechy veľké a verejné (odpadnutie od viery k pohanskej modloslužbe, vražda, verejná nemravnosť, cudzoložstvo). Pokánie sa vyžadovalo ešte pred rozhrešením. Udeľovalo sa iba raz a v niektorých prípadoch iba na smrteľnej posteli. Toto prísne predchádzajúce pokánie bolo vlastne aj znášaním časného trestu.
Rigorózna prax sa pozvoľna uvoľňovala a koncom prvého milénia verejné pokánie nahrádzalo tzv. taxatívne pokánie – určité kajúce skutky za určité hriechy. Na odčinenie najzávažnejších hriechov sa ustálili kajúce púte, prirodzene ťažké, spojené s obetami, nebezpečenstvom a nákladným cestovaním. Popri kajúcom putovaní zvýšený význam nadobúdali milodary a almužny, ktoré sa stali dôležitým zdrojom príjmov pútnických miest, najmä vo Svätej zemi.
Radikálna penitenciálna disciplína prvotnej Cirkvi platila ešte aj cez stredovek. Vychádzala z presvedčenia, že po krste nemožno jednoducho udeliť rozhrešenie, ale podobne ako pri príprave na krst musí najprv nastať nová existenciálna zmena života, spojená s napravením viny, teda s pokáním. Zakorenil sa zvyk púte do Ríma, Santiaga a najmä do Jeruzalema. Fenomén pútí spojených s almužnami ako úkonmi odpustenia hriechov a trestov sa veľmi rozmohol. V pojme almužna začal reálne prevažovať fenomén poplatok. K tomu pristúpil úkaz finančných manipulácií a určitá nedostupnosť získať odpustky chudobnými veriacimi.
Svätý František (1181 – 1226) zápasil o sprístupnenie odpustkov, teda o ich oslobodenie od záťaže milodarov. Životopisy svätca opisujú jeho mystický rozhovor s Kristom, ktorý ho žiadal „opraviť dom“. Vtedy sa František nachádzal v malom rozpadajúcom sa kostolíku s názvom Porciunkula (v preklade čiastočka, pričom sa myslí na kúsok Chleba, na Eucharistiu).
Dvadsaťpäťročný František kostolík zreparoval, netušiac, že tak sa pripravuje na obnovu Cirkvi. A tu, na tejto „čiastočke sveta“, prijal povolanie zasvätiť sa Bohu v chudobe. Tu zaznievalo volanie obrátiť sa mnohým hriešnikom všetkých čias. Mnohí túžili po odpustení veľkých hriechov, no keďže boli chudobní, kajúca púť bola pre nich nereálnou.
Finančný efekt almužien sa zneužíval, čo bolo príčinou mnohých pohoršení.
František v júli roku 1216 navštívil pápeža Honória III. v blízkej Perugii a predniesol mu žiadosť udeliť úplné odpustky všetkým, čo navštívia Porciunkulu, vyznajú sa a budú konať pokánie. Novinka znamenala zmenu praxe. Kardináli pochopiteľne namietali obavou o neisté ekonomické vydržiavanie Svätej zeme. Pápež však odpustky predsa udelil, no iba na jediný deň roka – 2. august. Tieto odpustky bolo možné získať neskoršie vo všetkých františkánskych kostoloch a ešte neskoršie vo všetkých farských kostoloch, čo platí podnes.
Druhý vatikánsky koncil sa o odpustkoch nezmienil, domnievame sa, že pápež Pavol VI. v závere koncilu už pracoval na potrebnej reforme náuky. Učinil tak Apoštolskou konštitúciou Indulgentiarum doctrina (1967). V nej zhrnul náročnú problematiku o rozlišovaní náuky a praxe odpustkov, priznal nešťastné zneužívanie milodarov a doplnil potrebné úpravy a usmernenia.
Po Druhom vatikánskom koncile Cirkev vykonala niekoľko zmien v disciplíne odpustkov a vydala nové normy. Kvôli povzneseniu dôstojnosti odpustkov a zvýšeniu úcty a disponovanosti veriaceho sa znížil počet úplných odpustkov a zrušilo sa staré určovanie dní a rokov. Nahradilo ich kritérium, závislé od miery lásky a významu skutku.
V čase svätého Františka bola zaužívaná konvenčná almužna ako odpustkový skutok problémom, ktorý on nevyriešil všeobecne, iba čiastočne. Finančný efekt almužien sa stával stále dôležitejším, v skutočnosti sa však zneužíval, čo bolo príčinou mnohých pohoršení. Pavol VI. hovorí: „,Kvôli nevhodným a nadbytočným udeľovaniam odpustkov‘ bývala znehodnocovaná moc kľúčov a oslabované kajúce zadosťučinenie, kvôli ,nedovoleným ziskom‘ bývala tiež pošpinená sama odpustková prax. Cirkev však zavrhujúc a naprávajúc toto zneužitie ,učí a stanovuje, aby táto prax bola v Cirkvi zachovaná‘.“ (ID 8)
Vystúpenie Martina Luthera na pozadí jeho náuky o ospravodlivení môžeme hodnotiť ako pozitívny a správny protest proti nesprávnej praxi odpustkov.
Dejiny zaznamenali dramatické úskalia v udeľovaní odpustkov. No ak by sa zdôrazňovalo iba ich zneužitie, znamenalo by to povrchnosť a jednostrannosť, ktorými by sme škodili predovšetkým sami sebe.
Po dohode Spoločného vyhlásenia k učeniu o ospravedlnení (SVUO, 1999) o podstate ospravodlivenia nastal čas preskúmať ospravodlivenie v kontexte odpustkov – tak ich kontinuálnej náuky, ako i nesprávnej praxe.
Súčasný katolícky exegéta Juraj Feník hľadá syntézu takto: „Keď Pavol formuluje tézu o ospravedlnení (Gal 2, 16; Rim 1, 16 – 17), kladie maximálny a exkluzívny dôraz na potrebu viery (v kontraste k skutkom, ktoré požadoval židovský zákon), aby žil v správnom vzťahu s Bohom, ním prijatý a spasený. Na tejto úrovni je pre Pavla dôležitá jedine a jedine viera (v spásne konanie Boha v osobe Ježiša Krista). Jeho zámerom je tvrdiť, že človek musí veriť, a nie spoliehať sa na dodržiavanie zákona.
Pavol by však určite netvrdil, že iba viera bude stačiť pre to, čo my nazývame posledný súd, lebo dôraz na konanie v láske prameniacej z viery je u neho samozrejme prítomné – viera musí byť činná skrze lásku.
Pavol teda myslí na život človeka v správnom vzťahu s Bohom na dvoch úrovniach. Prvá úroveň – človek potrebuje nevyhnutne vieru, a Pavol by dodal, že jedine vieru. Druhá úroveň – pre obstátie na súde potrebuje človek vieru, ktorá sa pretavila v lásku a konanie dobra voči blížnym.“
Spoločné vyhlásenie neobsahuje všetko, čo jedna či druhá cirkev učí o ospravedlnení; zahŕňa však konsenzus v základných pravdách učenia o ospravedlnení a ukazuje, že zostávajúce rozdiely v jeho vysvetľovaní už viac nie sú dôvodom na vzájomné odsúdenia učenia (SVUO, 5).
Ospravodlivenie a odpustky majú spoločný biblický a teologický základ. Výlučné zdôrazňovanie jednej alebo druhej roviny považujeme za prekonané.
Pre kresťana – katolíka je získavanie odpustkov nepovinné a celkom dobrovoľné. Napriek tomu sú odpustky všeobecne rozšírené a obľúbené.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
