Otec sa jej vzdal a dal ju na adopciu, ona mu odpustila. Pokoj našla na Slovensku

Aké bolo Vaše detstvo?

Smutné. Kým sa otec neoženil, bývala som u starej mamy (z matkinej strany), lebo som mala len dva roky, keď mi zomrela mamička. Ale vlastne aj potom som väčšinu času trávila u tejto starej mamy.

Pamätám si, že som zo školy išla radšej k nej. Nechcela som ísť domov, k nevlastnej mame. Raz som ju počula, ako hovorila mojej starej mame, že ma nechce. Bola na mňa aj veľmi prísna. Zvykla mi hovoriť: „Seď tu, kým nepríde otec z roboty, a buď smutná, aby videl, že tu nechceš byť.“

Aj keď mi zakázali k starej mame chodiť, išla som k nej a ona ma potom vždy večer doviedla domov. Za to, že som neposlúchala  ma otec niekedy samozrejme aj potrestal. Nevlastná mama ma občas bila potajomky, aby to otec nevedel.

Váš otec asi videl, že niečo nie je v poriadku. Ako na to reagoval?

Raz sa otec vrátil z práce skôr a našiel ma plakať, potom čo ma nevlastná mama potrestala. Veľmi sa na ňu za to nahneval. Takže ma ako 8-ročnú dal radšej do internátnej školy, aby som macoche neprekážala, keď ma nechcela.

Tak som bola celý rok preč z domu. Domov som chodila len na letné a zimné prázdniny. V internátnej škole som bola štyri roky, do svojich dvanástich. Po návrate do našej dediny som bývala väčšinou u starej mamy.

Bolesť za vlastným svetom

Máte aj dobré spomienky na detstvo?

Nie je ich veľa, ale na niečo si spomínam. S bratrancom sme v zime sedávali pri peci a dedko nám robil z kukuričného šúpolia akoby husličky a na tom sme „hrali“. So sesternicou som sa niekedy hrávala tak, že sme si dali pred dom stolík, na ktorom sme akože predávali hračky.

Na ulici bývali drevené brvná, tam sme sedávali, mesiačik bol vysoko, cvrčky spievali, to bolo milé. V internátnej škole sme sa s deťmi hrávali spoločenské hry a naučila som sa tam hrať šach.

Bolo teda výhodou, že ste mali rovesníkov a neboli ste sama medzi dospelými. Mala Vaša mama súrodencov?

Mala dvoch súrodencov, sestru a brata. Keď moja mama vážne ochorela, zdôverila sa svojej sestre, že ak by zomrela, aby si ma ona potom adoptovala, pretože vie, že ma nikto nebude chcieť. Môj otec o tomto ich rozhovore vedel.

Mama mala 24 rokov, keď zomrela. Jej sestra s manželom bývala v tom čase už na Slovensku a dlho mala odložený list od svojej sestry, v ktorom ju o to aj písomne prosila.

Koľko ste mali rokov, keď si Vás adoptovali?

Trinásť. Bol to dlhý proces. Otec sa po dvoch rokoch znovu oženil. Ako som spomínala, vedel, že by si ma teta chcela zobrať za svoju, ale jeho mama to nedovolila.

Hovorila mu, že má len mňa, jediné dieťa, a či by sa nehanbil vzdať sa ma. Takže až keď zomrela mama môjho otca, rozhodol sa dať ma preč.

Pre trinásťročné dievča musel byť odchod do neznáma bolestivý.

Cestou na Slovensko som veľmi plakala. Ba priam revala! Opúšťala som nielen otca, ktorého som mala rada, ale aj milujúcu starú mamu.

Na druhej strane som bola rada, že odchádzam od nevlastnej mamy, ktorá ma nechcela. Pamätám si, že mi raz otec povedal, že si nemal zobrať túto ženu za manželku, keď ma nemala rada.

Mal váš otec s druhou manželkou ďalšie deti?

Mali spolu jedného syna. Narodil sa, keď som mala 11 rokov. V tom čase zomrela otcova mama – a tak prišla konečne možnosť dať ma na osvojenie. Otec napísal svojej švagrinej, mojej tete, že sa môže začať vybavovanie adopcie.

Lenže to nebolo také jednoduché, pretože teta, ktorá si ma chcela zobrať, už bývala na Slovensku. Kým sa vybavili všetky povolenia, prešli dva roky.

Spojenie s koreňmi

Aká bola rodina, do ktorej ste sa adopciou dostali?

Moja teta a jej manžel boli bezdetní. Zrazu som k nim prišla ja ako trinásťročná, takže začiatky neboli jednoduché. Musel prejsť určitý čas, kým sme si na seba zvykli.

Bývali v centre mesta, takže sa u nich zvyklo zastaviť veľa ľudí. Všetkým týmto ľuďom sa chválili, že ma majú.

Zo začiatku to bolo milé, ale neskôr mi to už prekážalo. Predsa som už nebola malé dieťa. Prišla som k nim cez letné prázdniny a po nich som nastúpila do 8. ročníka základnej školy.

Kontaktoval vás ešte niekedy otec alebo sa vaše vzťahy navždy prerušili?

S otcom sme zostali v kontakte, písali sme si listy. Keď som sa v roku 1964 vydávala, prišiel aj na moju svadbu, z čoho som sa veľmi tešila. Keďže bol obuvníckym majstrom, ako dar mi priniesol veľmi pekné a kvalitné topánky. V tom čase to bola vzácnosť.

Stretli ste sa ešte niekedy s otcovou manželkou a svojím nevlastným bratom?

Na návštevu otca a jeho rodiny sme išli s manželom a svojimi deťmi viackrát. S nevlastným bratom si telefonujeme, býva v zahraničí. Teším sa, keď sa nám podarí stretnúť.

Hovorí sa, že zranení ľudia zraňujú ďalej. Aká je vaša skúsenosť?

Som vďačná Pánu Bohu, že moje zranenia z detstva ma nezmenili tak, že by som ubližovala iným alebo že by som bola zatrpknutá. Ľudia, ktorí prežili ťažké situácie, potrebujú nielen odpúšťať. Potrebujú aj hľadať, za čo môžu byť vďační a vedieť sa tešiť z maličkostí.

V tom je pre mňa dobrým príkladom kniha Pollyanna. Chudobné dievča, dieťa misionárov, ktoré vždy túžilo po bábike, ale sen sa mu nikdy nesplnil. Keď raz v balíku prišli barličky, Pollyanna veľmi plakala.

Vtedy jej otec povedal, že aj v tejto situácii sa môže tešiť – pretože barličky nepotrebuje. Pollyanna touto „hrou radosti“ zmenila životy mnohým dospelým.

Rovnako sa aj ja snažím povzbudzovať, pomáhať a radšej sa usmievať ako hnevať… No a, samozrejme, veľmi súcitím so sirotami a s tými, ktorí trpia.

Traumy z detstva sa asi nedajú úplne vymazať z mysle. Čo robíte, keď sa občas objavia?

Voľakedy som často plakávala. Manžel sa ma veľakrát snažil rozosmiať, rozprával mi niečo vtipné a potom sme sa dlho smiali. On si vie robiť žarty aj zo seba. Tiež sme veľa spievali, nielen doma, ale aj v aute, keď boli deti menšie, často sme chodili na výlety.

Takže aj smiech, aj kresťanská hudba mali na mňa dobrý vplyv. Navštevovali sme bohoslužby, kde sme spievali krásne piesne, ktoré mi svojím obsahom prinášali novú radosť. Biblia mi dávala usmernenia do života.

Manžel je veľmi priateľský a pohostinný, často k nám v nedeľu pozýval hostí. Nové priateľstvá a rozhovory spôsobovali, že som už nebola taká tichá a utiahnutá. Rada som čítala, takže mi veľmi pomohli aj životné príbehy ľudí.

Odpustenie a dobrota

Nie nadarmo sa hovorí, že kniha je priateľom človeka. Ktoré knihy pomohli vám?

Kniha Útočište a ďalšie diela od holandskej kresťanky Corrie ten Boom. Za ukrývanie Židov počas druhej svetovej vojny boli Corrie a jej sestra deportované do koncentračného tábora Ravensbrück.

Ani tam nemysleli len na seba. Pomáhali ostatným väzenkyniam nachádzať útočisko v Bohu a poznávať, že jeho láska siaha ďalej ako najhlbšie zúfalstvo. Corrie zázrakom tieto hrôzy tábora prežila a po prepustení začala pomáhať ľuďom v núdzi na celom svete. Niesla zvesť o odpustení, ku ktorému človek sám nemá silu.

Raz na týchto misiách stretla dozorcu, ktorý bol v tábore veľmi krutý a teraz ju prosil o odpustenie. Počul totiž, ako Corrie hovorila, že Pán Ježiš môže odpustiť každému človeku, ktorý oľutuje, čo robil zlé. Tiež v nej vtedy ožili zlé spomienky.

Spomienky nevieme vymazať. Aký návod na to dáva táto spisovateľka?

Často hovorila o odpustení. Keď sa jej však tento muž prihovoril, v mysli sa jej premietli bitky a posmešky dozorcov a ďalšie hrôzy koncentračného tábora, keď musela ísť s ostatnými spoluväzenkyňami nahá von…

Opisuje, že v tej chvíli začala myslieť na pomstu, ale vedela, že Ježiš zomrel aj za tohto muža. V mysli sa modlila, aby mu dokázala odpustiť. Skúsila sa usmiať a podať mu ruku, ale nedokázala to. Necítila nič.

A tak znovu skúsila tichú modlitbu: „Pane Ježišu, ja mu nedokážem odpustiť. Pomôž mi…“ Po nejakej chvíli mu podala ruku a stal sa zázrak. Nenávisť nahradili súcit a láska. Vtedy zistila, že uzdravenie sveta závisí nielen od nášho odpustenia, ale aj od našej dobroty.

Odpustenie a dobrota, to je dobrá kombinácia. Bol ešte niekto z vašej rodiny pre vás dobrým vzorom v odpúšťaní?

Veľkým príkladom mi bola moja stará mama, ktorá vo svojom živote prežila tiež rôzne ťažkosti. Snažila sa nehnevať, ale odpúšťať.

Mala zdravotné postihnutie, skoro vôbec nepočula a niektorí susedia sa jej posmievali a robili jej zlé veci. Žiaľ, aj vtedy sa našli zlí ľudia. Veľké priestupky odpustila aj v manželstve.

Dnes máte svoju rodinu. Neboli ste príliš ustráchaná o svoje deti, aby neprežili to, čo Vy?

Veľakrát som sa bála, ako zvládnem výchovu a či nezomriem mladá ako moja mama. Často som prosila Pána Boha, aby mi dal zdravie, kým deti vyrastú. Veľmi mu ďakujem, že moje modlitby vypočul.

Moja stará mama, u ktorej som vyrastala, mi často hovorila, aby som sa nikomu nevysmievala, lebo neviem, ako dopadnem. To aj dodržiavam a to som učila aj svoje deti. Tiež mi hovorila, že Pán Boh je všade, preto aby som nerobila zlé veci.

Zdá sa, že vám stará mama dala do života dobré základy.

Moja stará mama bola veľmi múdra. Mnohé jej rady si pamätám dodnes, čo sa týka výchovy detí. Napríklad že „malé dieťa musíš mať vždy na očiach, nestačí, že ho počuješ“. Alebo aj v starostlivosti o domácnosť – „veci hneď dávaj na miesto, aby si nemala neporiadok“.

Často som ju videla, ako sa modlí. Modlila sa napríklad za to, aby sa dožila mojej svadby. A splnilo sa to, vlastne aj viac. Boh jej pridal po mojej svadbe ešte štyri roky života, takže mi mohla pomáhať, keď sa mi narodilo prvé dieťa.

Som vďačná, že som ju mala pri sebe nielen v tých ťažkých rokoch detstva, keď mi chýbali rodičia, ale i neskôr.

Ako sa dá odpustiť to, že sa vás otec vzdal?

Jedine s Božou pomocou. Smutné spomienky sa občas objavia, ale snažím sa ich vymeniť za vďačnosť a odpúšťanie. Odpustila som aj otcovej manželke, ktorá ma ako dieťa odmietla.

Niekoľkokrát sme ich navštívili a kontakt sme udržiavali aj listami. Keď som sa pred pár rokmi zúčastnila na jej pohrebe, ľudia v malej dedinke sa tomu veľmi čudovali, lebo si pamätali, že ma nechcela a že som musela opustiť svoju domovinu.

Mala som veľmi ťažké detstvo, ale Pán Boh to obrátil na dobré. Keby sa to všetko nestalo, nemala by som dnes svoju krásnu rodinu, tri deti, päť vnúčat.

Dokonca sme nedávno dostali nového vnuka, keď sa vydala naša najstaršia vnučka. Je krásne, keď človek dokáže odpustiť. Pravdaže, je to aj ťažké, ale veľa tým získa. Ja som do života získala pokoj a radosť.

Foto – Milena Belková