Pätnásť výziev zo SDM v Lisabone, ktoré nie sú len pre mladých

1. Zmeniť myslenie
Kým sme boli mladší, žili sme spontánne, úprimne a čisto. Dospelosť na nás nalepila mnoho zlozvykov a stratégií aj v tom, prečo, ako a kedy s druhými hovoríme. Keďže celé stretnutie SDM sa nieslo v synodálnom duchu, pápež aj nás usmerňuje k tomu, aby sme sa naučili hovoriť troma jazykmi stretnutia: jazykom hlavy, aby sme jasne premýšľali o tom, čo cítime a čo robíme, jazykom srdca, ktoré potrebujeme naučiť „hlboko cítiť“ a nakoniec jazykom rúk, ktoré by neodkladne urobili to, čo cítime a myslíme.

2. Neprestať klásť otázky
Schopnosť a odvaha pýtať sa znamená žiť v postoji, ktorý nám podľa pápeža umožňuje neupadnúť do „zvyku“ alebo do „plochej normálnosti, ktorá otupuje dušu“. Ostať ticho znamená aj nezáujem o svoj rast ako aj o rast iných, o zmenu sveta – a to nie je cesta kresťana.

3. Znovu vstávať a pomáhať vstávať
Neexistuje človek, ktorý by neurobil chybu, nepadol, neostal ležať. Je to daň našej ľudskej slabosti, poškvrnenej dedičným hriechom. To, že padáme, nie je problém ani pre Boha, ani pre nás. Zle je, ak nenájdeme odvahu a silu znovu vstať. Pápež hovorí: „Kto zostane ležať, ten už odišiel zo života, uzavrel sa pred nádejou, uzavrel sa pred túžbami a zostáva na zemi.“ Svätý Otec František nás povzbudzuje, aby sme si všímali nielen vlastné pády, ale aj tých okolo, čo padajú a aby sa nebáli ich zdvihnúť. To je jediný prípad, jediný moment, zdôrazňuje pápež, keď sa môžeš na niekoho pozrieť zhora, pretože mu potrebuješ pomôcť. Pápež nám dodáva nádej týmito slovami: „Myslíte si, že človek, ktorý v živote padne, ktorý má neúspech, ktorý sa dokonca dopustí vážnych, veľkých chýb, že sa jeho život skončil? To nie! Čo treba urobiť? Treba vstať! A je tu niečo veľmi krásne, čo by som vám dnes chcel zanechať ako svoj odkaz. Alpskí vojaci, ktorí radi lezú po horách, majú veľmi krásnu pieseň, ktorá znie takto: V umení stúpať – na vrch – nie je dôležité nespadnúť, ale dôležité je nezostať ležať!“

4. Vojsť do rizika lásky
„Milovať je riziko,“ hovorí pápež František počas krížovej cesty na SDM. Je mu jasné, že mladí (aj my všetci) rozumejú, aké ťažké je rozhodnúť sa autenticky milovať. No pápež povzbudzuje mladých so slovami. že Ježiš nás čaká so svojou nehou, pomocou, blízkosťou, aby s nami prešiel cez všetok strach a obavy. Chce nás cestou lásky sprevádzať osobne. Ak chceme byť autentickí, nepôjde to bez rozhodnutia milovať.

5. Nebáť sa Ježišovi zveriť všetky svoje ťažkosti
Máme ich každý, nielen mladí. Pápež počas krížovej cesty vyzval mladých, aby pri každom pohľade na kríž videli „krásu lásky“. „Kríž je najväčším znakom najväčšej lásky, lásky, ktorou chce Ježiš objať náš život.“ Pápež znovu potvrdzuje, že je to Ježiš, ktorý nám prináša útechu. Máme mať odvahu a dôveru, tak ako vyzval mladých počas krížovej cesty, pomenovať veci, ktoré nás rozplačú či bolia, a v tichosti ich zveriť Kristovi.

6. Pred Bohom môžeme byť sami sebou
Naučili sme sa mať masky: jednu na doma, jednu do školy, jednu do práce, jednu na čas s kamarátmi. Vždy preto, aby sme sa cítili milovaní, aby sme mali istotu, že nás prijmú, že nebudeme odsunutí pre to, akí skutočne sme. Boh však túži, aby sme mali len jednu tvár, tú pravdivú. „Boh nás miluje takých, akí sme, bez mejkapu, s našimi problémami, limitmi, ale aj so svojou prekypujúcou radosťou, túžbou byť lepší. Boh nás miluje takých, akí sme, nie takých, akými by sme chceli byť, a nie takých, akými by nás chcela mať spoločnosť,“ hovorí povzbudivo pápež.

7. Byť si vedomý jedinečnosti v Božích očiach
„Nie si číslo, ale tvár,“ hovorí pápež nielen každému mladému, ale aj nám. Veľmi často zažívame uniformitu, znevažovanie dôstojnosti a jedinečnosti, a to nielen na úradoch, pri niektorých lekároch či v práci. Pápež nás povzbudzuje, „aby sme sa nenechali oklamať skutočnosťami, ktoré sľubujú šťastie. Neskôr sa však ukážu ako márne a nadbytočné veci, ktoré v nás zanechávajú vnútornú prázdnotu. Ježiš taký nie je,“ uisťuje pápež. „Ježiš ti dôveruje, každý z nás sa počíta, každý z nás je dôležitý.“

8. Neprestajne „trénovať“ rast
Všetko, v čom je život, si vyžaduje rast, tréning, napredovanie. Pápež hovorí: „Aby ste niečo v živote dokázali, musíte trénovať kráčanie. Niekedy sa nám nechce kráčať, nechce sa nám bojovať, odpisujeme pri skúškach, pretože sa nám nechce učiť a nemáme výsledky. Neviem, či má niekto z vás rád futbal… ja ho mám rád. Čo je za gólom? Veľa tréningov. Čo je za výsledkom? Veľa tréningu. A v živote človek nemôže vždy robiť to, čo chce, ale to, čo nás vedie k tomu, aby sme mohli robiť povolanie, ktoré máme v sebe, každý má svoje povolanie.“

9. Hľadať radosť v živote s druhými
Radosť bez darovania času druhým nie je možná, pretože bez nich nie sme úplní. Všetci sa navzájom potrebujeme a v tom je skrytý prameň radosti. Pápež o tom v Lisabone hovoril takto: „Všetci, ak sa obzrieme späť, máme ľudí, ktorí boli lúčom svetla v našom živote: rodičia, starí rodičia, priatelia, kňazi, rehoľníci, katechéti, animátori, učitelia… Sú ako korene našej radosti. Teraz si vo chvíli ticha každý spomeňme na tých, ktorí nám v živote niečo dali, ktorí sú pre nás koreňmi radosti. Spomenuli ste si? Našli ste tváre, príbehy? Radosť, ktorá prišla cez tieto korene, je to, čo máme dať, pretože máme korene radosti. A rovnakým spôsobom môžeme byť koreňmi radosti pre iných. Nejde o to, aby sme prinášali pominuteľnú radosť, radosť okamihu; ide o to, aby sme prinášali radosť, ktorá vytvára korene. A ja sa pýtam sám seba: Ako sa môžem stať koreňom radosti? Radosť sa nenachádza uzatvorená v knižnici – aj keď je potrebné študovať! – ale nachádza sa niekde inde. Nie je držaná pod zámkom. Radosť treba hľadať, treba ju objaviť. Treba ju objaviť v rozhovore s druhými, a v ňom musíme tieto korene radosti, ktoré sme dostali, darovať.“

10. Ponáhľať sa na pomoc iným
Svätý Otec František nás pozýva, aby sme neotáľali s pomocou pre tých okolo nás, ktorí ju potrebujú, rovnako, ako to urobila Panna Mária. Práve citát zo Svätého písma „Vstala a ponáhľala sa…“ (Lk 1, 39) bol nosným motívom SDM v Lisabone. Pápež pripomína, že Panna Mária sa ponáhľala – portugalčina má na to špeciálny výraz „apressada“ – no hoci sa ponáhľa pomáhať, nikdy nie je hlavnou postavou, ale tou, ktorá sprevádza. Najprv sprevádza v živote Ježiša, potom učeníkov, neskôr Cirkev po Turícach. Svätý Otec aj nás vyzýva, aby sme rovnako, ako Mária, robili aj to, čo od nás nik nežiada – tak ako ani ju nik o to nežiadal. Ani Alžbeta vo vysokom veku a v pokročilom tehotenstve nežiadala, aby jej prišla na pomoc. „Mária robí nevyžiadané a nepovinné gesto, Mária ide, lebo miluje, a „kto miluje, letí rád“ (Nasledovanie Krista, III, 5). To je to, čo robí s nami láska. Namiesto toho, aby myslela na seba, myslí na iného. Prečo? Pretože radosť je misionárska, radosť nie je pre jedného, má niečo priniesť. Pýtam sa vás: Vy, ktorí ste tu, ktorí ste sa prišli stretnúť, nájsť Kristovo posolstvo, nájsť krásny zmysel života, necháte si ho pre seba, alebo ho prinesiete aj iným?“

11. Stať sa surfistami lásky
Pápež sa osobitne prihovoril aj dobrovoľníkom a ocenil ich službu. Jeho slová však sú však určené aj nám všetkým ako výzva darovať nezištne svoj čas, schopnosti a sily pre druhých, pretože všetci máme možnosť robiť takéto cunami tam, kde sme: „Nech je služba, ktorú ste vykonali, prvou z mnohých vĺn dobra. Je to rovnaká služba, akú vykonala Panna Mária, ktorá „vstala a ponáhľala sa“ (Lk 1, 39), aby poslúžila svojej sesternici Alžbete, cítila naliehavosť podeliť sa o radosť službou. Podeliť sa o radosť slúžením. Radosť v službe. Pomyslime na Zacheja, ktorý sa ponáhľal dole zo stromu, aby sa stretol s Ježišom – niečo sa ho dotklo – chcel sa stretnúť s Ježišom a prijať ho vo svojom dome (porov. Lk 19, 6); pomyslime na ženy a učeníkov, ktorí na Veľkú noc utekajú sem a tam od hrobu do chrámu, aby oznámili, že Kristus vstal z mŕtvych (porov. Jn 20, 1 – 18); Kto miluje, nestojí nečinne, kto miluje slúži, kto miluje, ten beží slúžiť, beží, aby sa venoval službe druhým. A vy ste v uplynulých mesiacoch bežali, veľa ste sa nabehali! Počas týchto dní som mal možnosť vidieť výsledky vášho úsilia, pozorovať vás, ako ste odpovedali na tisíce potrieb, niekedy s tvárami poznačenými únavou, niekedy trochu zahltení naliehavosťou chvíle a všimol som si jednu vec: stále ste mali žiaru v očiach, oči rozžiarené radosťou zo služby: Ďakujem vám… urobili ste veľké veci v tých najmenších gestách, ako je malá fľaša vody ponúknutá cudzincovi. Toto vytvára priateľstvo. Veľa ste bežali, ale nie zbesilo, bezcieľnym behom, ktorý je občas bežným v našom svete. To nie; bežali ste iným spôsobom, bežali ste, aby ste sa stretli s inými, aby ste slúžili iným v mene Ježiša. Každodenné obnovovanie osobného stretnutia s Ježišom je srdcom kresťanského života. Každé malé „áno“ Ježišovi môže zmeniť jeho život. Ale aj „áno“ vyslovené druhým prináša úžitok, ak je určené na službu: vo chvíli únavy ste sa oživili tým, že ste povedali „áno“, aby ste slúžili druhým. Pokračujte v jazde na vlnách lásky, na vlnách dobročinnosti, buďte „surfistami lásky“! A toto je úloha, ktorú vám v tejto chvíli zverujem: nech služba, ktorú ste vykonali na týchto Svetových dňoch mládeže, je prvou z mnohých vĺn dobra. Zakaždým vás to vynesie vyššie, bližšie k Bohu, a to vám umožní vidieť vašu cestu z lepšej perspektívy.“

12. Sprevádzať mladých dialógom medzi generáciami
Zažívame odtrhnutie generácií od seba, bez vytvárania kontinuity a odovzdávania životnej múdrosti. Svätý Otec František trval na prepojení tohtoročných SDM s Dňom starých rodičov a seniorov práve tým, že im dal jednotný slogan. Nie je teda našou úlohou mladých kritizovať a odmietať, ale počúvať a sprevádzať: „Mladí ľudia sú prekvapením. Mladí ľudia sú mladí, správajú sa mladícky, život je taký. Snažia sa však pozerať dopredu. A oni sú budúcnosť. Ide o to, aby sme ich sprevádzali. Problémom je vedieť, ako ich sprevádzať. A že by sa nemali odtrhnúť od svojich koreňov. Preto tak veľmi trvám na dialógu medzi starými a mladými, medzi starými rodičmi a vnúčatami. Tento dialóg je dôležitý, dôležitejší ako dialóg rodičov s deťmi. Práve v dialógu so starými rodičmi sa nachádzajú korene. Mladí sú nábožensky založení, hľadajú vieru, ktorá nie je nepriateľská, nie je umelá, nie je legalistická, hľadajú stretnutie s Ježišom Kristom. A to nie je ľahké.“

13. Žiariť, počúvať, nebáť sa
Možno by z toho všetkého, čo zaznelo z úst pápeža Františka v Lisabone, postačilo aj toto záverečné posolstvo: „Čo si berieme so sebou? Aby sme žiarili, počúvali a nebáli sa. Aj dnes potrebujeme trochu svetla, záblesk svetla, ktoré je nádejou, aby sme čelili mnohým temnotám. Chcel by som vám však povedať, že nás neosvieti to, keď sa postavíme pod svetlo reflektorov. Nestaneme sa žiarivými, keď ukážeme dokonalý obraz, úhľadný, dobre vypracovaný, nie, to nie, ani keď sa cítime silní a úspešní. Silní, úspešní, ale nie žiariví. Žiarime vtedy, keď prijímame Ježiša a učíme sa milovať ako on. Milovať ako Ježiš, to nás robí žiarivými. To nás vedie ku konaniu skutkov lásky. Neklam sa, priateľka, priateľ, budeš svetlom v ten deň, keď budeš konať skutky lásky. No keď namiesto toho, aby si konal skutky lásky, vidíš sebecky len samého seba, vtedy svetlo zhasne.

Druhým slovesom je počúvať. Všetko je v ňom, všetko, čo treba v živote robiť, je v tomto slove: Počúvajte ho. Počúvať Ježiša, v tom spočíva každé tajomstvo. Počúvaj, čo ti Ježiš hovorí. Ty vravíš: „Neviem, čo mi hovorí.“ Vezmi si evanjelium a prečítaj si, čo Ježiš hovorí a čo hovorí tebe do srdca.
Žiariť, byť svetlom, to je prvé slovo, počúvať, aby sme sa na ceste nedopustili chýb, a nakoniec tretie slovo, nebáť sa.

Nebojte sa. Slovo, ktoré sa v Biblii tak často opakuje. To boli tiež posledné slová, ktoré v okamihu premenenia Ježiš povedal učeníkom. Nebojte sa. Vám, ktorí pestujete veľké sny, ale niekedy ich zatemňuje strach, že ich neuvidíte splnené; vám, ktorí si niekedy myslíte, že to nedokážete, a občas sa vám do života vkráda trochu pesimizmu; vám, mladí ľudia, pokúšaným v tejto chvíli skľúčenosťou, tým, že sa možno odsudzujete ako neúspešní, alebo sa snažíte zakryť svoju bolesť tým, že ju maskujete úsmevom; vám, mladí ľudia, ktorí chcete zmeniť svet, a je dobré, že chcete zmeniť svet a že chcete bojovať za spravodlivosť a mier; vám, mladí ľudia, ktorí vkladáte do života nadšenie a tvorivosť, ale zdá sa vám, že to nestačí; vám, mladí, ktorí ste prítomnosťou a budúcnosťou. V krátkom tichu nech si každý z vás v srdci zopakuje tieto slová: „Nebojte sa“. Poviem vám niečo veľmi krásne, už to nie som ja, je to sám Ježiš, ktorý sa na vás v tejto chvíli pozerá. Pozerá sa na nás. On vás pozná, pozná srdce každého z vás, pozná život každého z vás, pozná vaše radosti, vaše trápenia, vaše úspechy i neúspechy, pozná vaše srdce. On číta vo vašich srdciach a dnes hovorí: „Nebojte sa. Majte odvahu, nebojte sa.“

14. Prinášať milosrdenstvo
Nikto z nás nie je bez chýb – a predsa sa ráno zobudíme s novou šancou od Boha. Presne toto by sme si mali uvedomovať, keď frfleme na mladých a na ich spôsoby, no nielen na nich. Potrebujeme sa naučiť dávať milosrdenstvo tak veľkodušne, ako ho sami dostávame. Pápež to výstižne zhrnul: „Ľudia hovoria: Ale mladí ľudia nežijú vždy v súlade s morálkou… Kto z nás neurobil v živote morálnu chybu? Každý z nás ju urobil! Každý z nás má vo svojej histórii vlastné pády. Život je taký. Pán na nás však vždy čaká, pretože je milosrdný a je Otec, a milosrdenstvo presahuje všetko.“

15. Nezriekať sa obrovského daru zadarmo
Svätý Otec pripomína, že mnohé veci si v živote zaslúžiť, kúpiť, vydrieť. A tak sa nám stráca spred očí to, čo sme dostali od okamihu, ako na nás Boh pomyslel, skôr ako sme sa počali a narodili. Nenechajme si deformovať pohľad náročnosťou života, lebo sme obdarovaní niečím veľmi vzácnym: „Len jedna vec je zadarmo:,“ hovorí pápež, „Ježišova láska! Takže s týmto darom, ktorý máme – s Ježišovou láskou – a s vôľou kráčať, kráčajme v nádeji, hľadajme svoje korene a kráčajme vpred, bez strachu. Nebojte sa.“