Písal sa rok 2019, keď sa rešpektovaný nemecký novinár René Pfister presťahoval do Spojených štátov amerických, aby v tejto krajine pôsobil ako zahraničný korešpondent.
Vo Washingtone sa usadil v malebnej a veľmi liberálnej štvrti Chevy Chase a jeho úlohou bolo pre liberálnych čitateľov týždenníka Der Spiegel takpovediac pokrývať hrôzy trumpovskej Ameriky.
Táto Amerika bola zdanlivo svetom úplne odlišným od štvrti, v ktorej Pfister žil, v ktorej na každej druhej verande visela dúhová vlajka a v ktorej sa vždy objavilo vzrušené šepkanie, keď sa na nejakej spoločenskej akcii objavil vzácny druh pravicového voliča.
Pfister a jeho priatelia nedokázali pochopiť, ako môže polovica Ameriky voliť človeka tak veľmi vzdialeného od hodnôt, ktoré boli blízke liberálnemu Washingtonu. Trump so svojím (úmyselným) vyjadrovaním obyčajného človeka a pohŕdaním mediálnym establishmentom na nich pôsobil ako mimozemšťan.
Ešteže mal Pfister štvrť Chevy Chase, svoju bezpečnú oázu, v ktorej mu nehrozilo žiadne autoritárske nebezpečenstvo. Až raz…
Radšej o tom nehovor
Presťahovanie do Ameriky si užívali aj Pfisterove deti, ktoré nastúpili na tamojšiu školu. Ich vzdelávanie spočiatku vyzeralo výborne a do školy chodili rady. Pfistera však postupom času čosi znepokojilo.
Jeho deti si z amerického školstva domov prinášali najmä výčitky svedomia. Pri výučbe o Krištofovi Kolumbovi bol napríklad výrazne utláčaný hrdinský a objaviteľský rozmer jeho skutkov na úkor rozpravy o nemorálnosti otrokárstva a imperializmu.
Pfister si, samozrejme, myslí, že je dôležité, aby sa na školách rozprávalo aj o takýchto témach. Čo ho však znepokojilo, bolo to, keď sa dozvedel, ako sa o týchto témach medzi sebou rozprávali samotné deti.
Keď jeho syn chcel vyjadriť svoj názor, že by Kolumbus mal byť hodnotený pohľadom na morálku svojej doby, jeho spolužiak ho rýchlo schladil. Nechcel by sa predsa kvôli nesprávnemu názoru dostať do problémov… Takto sa v Amerike rozprávajú deti vo veku základnej školy!
Utláčateľom sú aj korporácie
Pfister si začal všímať, že sloboda slova, ktorá je v USA zaručená prvým dodatkom ústavy, je ohrozená. Nejde pritom o to, že by tyranom bol štát: jednotlivci v skutočnosti čelia tlaku zo strany korporácií alebo inštitúcií, v ktorých pôsobia.
Aktivisti, ktorí sa snažia vyzerať cnostne, zoberú vyjadrenie nejakého človeka, vytrhnú ho z kontextu alebo ho interpretujú v najhoršej možnej vôli a zo človeka sa odrazu stáva štvaná zver, ktorá môže prísť o svoju prácu, pozvanie na prestížnu konferenciu alebo dobrú povesť.
Príkladom tohto procesu môže byť napríklad liberálny politický analytik David Shor, ktorý sa v ére hnutia Black Lives Matter opovážil napísať, že zo štatistík vyplýva, že násilné protesty pred voľbami vôbec nepomáhajú výsledkom Demokratickej strany.
Tento výrok, ktorý bol osvietenými „woke“ aktivistami interpretovaný pomaly ako rasizmus, ho napokon stál pracovné miesto v spoločnosti Civis Analytics zaoberajúcej sa dátovou vedou.
Podobne dopadol šéfredaktor magazínu New York Review of Books Iam Buruma, ktorý dal vo svojom časopise priestor kontroverznému moderátorovi Jianovi Ghomeshiovi.
Ten sa po tom, ako ho súd oslobodil v piatich prípadoch údajného sexuálneho obťažovania (a po tom, ako bol šiesty prípad vyriešený verejným ospravedlnením), vo svojej eseji zamýšľal nad hnutím #MeToo.
New York Review of Books sa následne stal terčom búrlivej kritiky a Buruma prišiel o svoje miesto.
Pfistera ako človeka oddaného hodnotám klasického liberalizmu tieto prípady tak znepokojili, že sa rozhodol napísať knihu o hrozbe pre demokraciu, ktorá prichádza zľava. Táto kniha vyšla v Nemecku v roku 2022 a tento rok bola pod názvom Pozor na každé slovo preložená do slovenčiny.
Na tejto publikácii sa mi páčilo, že Pfister nezostal na úrovni anekdot a snažil sa nájsť aj myšlienkové korene hnutia, ktoré kritizuje.
Pri tejto snahe prichádza k myšlienkam mysliteľov ako Herbert Marcuse, ktorý ideu tolerancie odmietol ako „matrix“ vytvorený utláčateľmi a diskrimináciu pravicových názorov považoval za legitímnu, či Ibram X. Kendi a Robin DiAngelová, súčasní myslitelia, ktorí celkom otvorene kladú kolektívnu vinu za rasizmus na všetkých belochov.
Páliť aj do vlastných radov
Nebudem prezrádzať veľa z obsahu knihy, no chcel by som upozorniť na jeden „meta“ aspekt, ktorý sa mi na nej páčil asi najviac.
Zo strany Pfistera ide o mimoriadne poctivú reflexiu myšlienok, ktoré sa objavujú na „jeho strane“. Pustiť sa do tohto projektu pritom muselo vyžadovať určitú dávku prekonania sa.
Predstavte si, že ste liberál v Amerike, ktorý Trumpa považuje za regulárne ohrozenie demokracie, a namiesto neustálej paľby na jeho pozície začnete analyzovať nebezpečenstvo na svojej strane politického spektra.
To si bezpochyby vyžaduje vysokú intelektuálnu poctivosť, ktorá môže byť aj pre kresťanov inšpiratívna v tom, aby sme svoj boj proti zlým myšlienkam tohto sveta nezamerali exkluzívne na jednu z nich, zabúdajúc na iné nebezpečenstvá, ktoré sa môžu objaviť.
Konkrétny príklad: nemalo by sa nám stať to, že sa zameriame na boj proti liberalizmu a jeho chybnej predstave o antropológii či usporiadaní spoločnosti tak veľmi, že nebudeme vôbec reflektovať riziko „red pill“ komunity objavujúcej sa na pravej strane politického spektra.
Toto hnutie, reprezentované zvrátenými postavami ako Andrew Tate, takisto predstavuje výraznú hrozbu pre „biblické“ poňatie človeka a spoločnosti, napríklad popieraním dôstojnosti žien či dôrazom na moc ako jednu z najdôležitejších vecí v živote.
Z tohto pohľadu je skvelé, že preklad Pozor na každé slovo do slovenčiny priniesol denník Postoj, ktorý sa hlási ku konzervativizmu, hoci je Pfister liberál, ktorý si napríklad myslí, že „právo na potrat“ patrí medzi ľudskoprávny štandard vyspelej spoločnosti.
Intelektuálna integrita je predsa čosi, čo presahuje hranice politických táborov. A boj proti legitímnym ohrozeniam kultúry poctivého dialógu nie je niečo, na čo má monopol jedna časť politického spektra.