Pracuje so závislými v resocializačnom centre: Najprv musia o slobodu prísť, aby ju mohli opäť získať

Psychologička a resocializačná pracovníčka v centre Teen Challenge Alica Mereshan. Foto: Archív A.M.
Psychologička a resocializačná pracovníčka v centre Teen Challenge Alica Mereshan. Foto: archív A. M.
Keď americký kazateľ David Wilkerson začal ako mladý pracovať s drogovo závislými v Brooklyne, zrejme by mu ani nenapadlo, že o polstoročie neskôr bude mať jeho program Teen Challenge viac ako 1000 centier po celom svete. Jedno z nich bolo otvorené v roku 1995 i na Slovensku. Odvtedy sa stará o tých, ktorí sa z okov závislosti nevedia vyslobodiť sami. S psychologičkou z centra Teen Challenge v Seredi Alicou Mereshan sme sa rozprávali o tom, prečo je duchovný program kľúčový faktor liečebného procesu, o dôvodoch, pre ktoré ľudia najčastejšie upadajú do závislostí, o prejavoch spoluzávislosti a aj o tom, aké následky môže mať jednorazové užitie ľahkej drogy.

Sme otvorení rozhovoru.
Potrebujeme však vašu pomoc.

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!

Resocializačný program Teen Challenge vznikol na podnet reverenda Davida Wilkersona, ktorý začal pomáhať závislým v uliciach Brooklynu. Ako sa tento jeho odkaz dostal k nám na Slovensko? Aké sú počiatky Teen Challenge v Seredi?

Organizácia Teen Challenge Slovakia vznikla v deväťdesiatych rokoch, ktoré boli spojené s nárastom počtu ľudí závislých od alkoholu a drog. Zakladateľ programu Teen Challenge na Slovensku Jiří Koriťák bol veľmi pohnutý smrťou jedného muža v strednom veku, ktorý bol úspešný doktor, ale stal sa závislým od opiátov a narkotík. Vtedy si Jiří uvedomil, že nestačí mať len túžbu niečo zmeniť, ale treba prejsť ku konkrétnym činom a nájsť cestu, ako týmto ľuďom pomôcť. Vtedy sa dopočul o práci Davida Wilkersona, ktorý sa začal venovať závislým v USA a postupne sa jeho práca rozšírila do celého sveta. Jirko cítil povolanie do tejto služby a postupne mu Boh začal otvárať dvere k jej realizácii. V dome, ktorý dostal od svokry, zriadil prvé centrum pre drogovo závislých. V tomto období bolo centrum úplne odkázané na dobrodincov.

Dnes má Teen Challenge silné slovo i na celoslovenských stretnutiach centier drogovo závislých.

Ako prvé otvorili resocializačné stredisko pre ženy, no s narastajúcim záujmom toto stredisko rozšírili i pre mužov. To zriadil Jiří na prízemí svojho vlastného domu. Bol to veľmi náročný čas – nielen čo sa týkalo financií, ale aj personálneho obsadenia. Striedali sa tu dvaja terapeuti v dvadsiatich celodenných 24-hodinových zmenách. Postupne sa program Teen Challenge dostával stále viac do povedomia, keďže v tom čase nebolo veľa centier podobného typu. Silné svedectvo rodiny Jiřího Koriťáka, ktorá venovala svoje dve nehnuteľnosti v mene pomoci narkomanom z ulice a funguje čisto na báze darov, zaujala dokonca i vládu, ktorá sa rozhodla stredisko Teen Challenge podporiť. Ako sa stredisko časom rozrastalo, získali sme budovu základnej školy, kde sídlime dodnes. Rokmi sa Teen Challenge posunul na úplne inú úroveň a zaradil sa medzi vyhľadávané resocializačné strediská. Dnes má silné slovo i na celoslovenských stretnutiach centier drogovo závislých.

V súčasnosti má organizácia Teen Challenge viac ako tisíc centier po celom svete. Riadia sa všetky nejakým univerzálne nastaveným programom?

Nie. V spôsobe fungovania jednotlivých centier v rôznych častiach sveta môžu byť rozdiely. Spoločným prienikom, ktorý je súčasťou programu vo všetkých centrách, je vyučovanie o základoch kresťanstva – biblioterapia a duchovný program.

V čom spočíva biblioterapia?

Na biblioterapii vychádzame zo skrípt, ktoré vydala organizácia Teen Challenge. Venujeme sa základom kresťanského života a rôznym témam, ktoré s tým súvisia, ako je napríklad odpustenie, sebaprijatie, postoj k sebe i k druhým a podobne. Zároveň sa riešia aj témy, ktoré súvisia s problematikou závislosti, ale i témy z každodenného života, ako napríklad riešenie konfliktov. Vyzerá to asi tak, že si vždy pozrieme, čo sa o danej téme hovorí v Biblii, a diskutujeme, čo z toho môžeme aplikovať do nášho života.

Stáva sa, že počas biblioterapie príde „aha moment“, keď si klient uvedomí, že v jeho živote je prítomné neodpustenie, ktoré spustilo problémy, ktoré časom riešil napríklad aj závislosťou.

Ku každej téme je i súbor otázok, ktoré klientom pomáhajú pozrieť sa do svojho vnútra a premýšľať nad sebou. Takto môžu postupne prichádzať na to, že majú napríklad nejaký nevysporiadaný vzťah z minulosti, ktorý bol spúšťačom mnohých ďalších nesprávnych rozhodnutí. Stáva sa, že počas biblioterapie príde „aha moment“, keď si klient uvedomí, že v jeho živote je prítomné neodpustenie – napríklad rodičom –, ktoré spustilo problémy, ktoré časom riešil napríklad aj závislosťou.

Aké je vaše pracovné zameranie v Teen Challenge?

Pracujem ako psychologička a resocializačná pracovníčka. To znamená, že poskytujem našim klientom psychologické poradenstvo, no zároveň dohliadam na dodržiavanie denného režimu a riešim problémy s tým spojené.

Spomínali ste, že spôsob fungovania programu Teen Challenge vo svete môže byť rôzny. Aký je režim dňa v Teen Challenge na Slovensku?

Ráno začíname raňajkami, rozcvičkou, po ktorej nasleduje biblioterapia alebo psychologické skupinové poradenstvo. Po ranných hodinách nasleduje nácvik pracovných zručností, pričom typ práce závisí aj od aktuálneho ročného obdobia. Po pracovnej činnosti majú klienti obed a po obede a prestávke sa opäť venujú pracovnej činnosti. Potom nasleduje upratovanie rajónov, večera, bilancia dňa a osobné voľno. V utorok a vo štvrtok máme modlitby alebo spoločné bohoslužby a v nedeľu chodievame na bohoslužby mimo centra. Súčasťou programu je aj písanie denníka, ktorý slúži na to, aby sa klienti naučili komunikovať svoje vnútorné prežívanie. Písanie denníka im navyše pomáha utriediť si myšlienky a pomenovať svoje emócie. Vďaka tomu môžu lepšie spoznávať i sami seba.

Viera hrá vo vašom resocializačnom centre dôležitú rolu. Ako reagujú na modlitbu či biblioterapiu neveriaci?

Je to veľmi individuálne. Nedá sa vo všeobecnosti povedať, či dobre alebo zle. Hneď na začiatku sú záujemcovia oboznámení s tým, že sme kresťanské centrum a že súčasťou programu je i dôraz na duchovno. Nikoho však k viere nenútime. No tí, ktorí sa pre nás už rozhodnú, musia dodržiavať i časti duchovného programu, ako sú už spomínané bohoslužby, modlitby či biblioterapia. Nepamätám si však na žiadny prípad, že by niekto odišiel preto, že by sa s touto oblasťou nevedel stotožniť. Skôr sa stretávam s tým, že aj tí, ktorí boli neveriaci, sa začali nad vierou zamýšľať a mnohí v Boha uverili. Samozrejme, sú i takí, ktorí ostávajú ateistami i naďalej, no neviem si predstaviť, že by niekto odišiel úplne nedotknutý. Pre ľudí, ktorí hľadajú a začínajú si klásť otázky o Bohu, poskytujeme v prípade záujmu navyše duchovné poradenstvo.

V rámci programu poskytujete aj psychologické poradenstvo. Stretávate sa u klientov s tým, že sú otvorení pozrieť sa do svojho vnútra a reflektovať o svojich zlyhaniach z minulosti?

To vždy závisí od daného klienta. Niektorí sú veľmi otvorení a idú pri rozhovoroch na hlbinu, iní majú tendenciu unikať sami pred sebou. Nie všetci sú ochotní ísť na koreň bolesti a hľadať skutočnú príčinu, prečo upadli do závislosti. Je to však veľmi dôležité preto, aby dokázali riešiť svoju závislosť a tiež sa vedeli vysporiadať so svojou minulosťou, ktorá zanechala následky až do prítomnosti. Pokiaľ klient nie je rozhodnutý urobiť jednotlivé kroky k riešeniu, je veľmi pravdepodobné, že ho daný problém bude sprevádzať v živote naďalej a môže ho opäť doviesť k rovnakému správaniu a taktiež užívaniu návykových látok aj napriek absolvovaniu resocializácie.

Aké sú z vašej skúsenosti najčastejšie príčiny, pre ktoré ľudia upadajú do závislostí?

Najčastejšie je to nezdravé rodinné zázemie, rodinné traumy, nefunkčné vzťahy. Ľudia, ktorí vyrastali v takomto prostredí, majú tendenciu nachádzať útočisko niekde inde a skĺznuť na zlé chodníčky.

Venujete sa aj práci s rodinami klientov? Predpokladám, že mnohé z nich sú dysfunkčné…

Pokiaľ vidíme zo strany rodiny záujem, snažíme sa o nadviazanie spolupráce. V niektorých prípadoch je to však náročné. Často ide o deti rozvedených rodičov alebo rodiny, v ktorých je iba jeden rodič. Máme i klientov, ktorí nemajú žiadnych rodinných príslušníkov. Pokiaľ klienti majú rodiny, snažíme sa ich viesť k obnove vzťahov, prípadne k uzdraveniu vzťahov, ktoré to potrebujú. Rovnako klientov povzbudzujeme k tomu, aby po odchode z nášho centra udržiavali so svojou rodinou kontakt a prešli procesom uzdravenia i v rámci rodinných vzťahov.

Počas pobytu v našom centre majú možnosť návštevy rodinnými príslušníkmi, ako aj návštevy rodiny. Závisí to však od fázy, v ktorej sa aktuálne nachádzajú. Najprv sú klienti úplne izolovaní od vonkajšieho sveta a postupne – v závislosti od toho, ako sa im darí napredovať v procese zbavovania sa závislosti – majú viac a viac slobody. Ja im zvyknem hovoriť, že najprv musia o slobodu prísť – pretože ju nevedeli žiť –, aby sme ju neskôr mohli opäť získať a postupne sa s ňou naučili správne zaobchádzať a spravovať ju prospešne.

Akými fázami klienti vo vašom centre prechádzajú a ako dlho jednotlivé fázy trvajú?

Trvanie programu, ako aj prestup do jednotlivých fáz závisí prevažne od klienta a jeho progresu. Program dokáže klient v ideálnom prípade zvládnuť za trinásť mesiacov. Náš program pozostáva zo štyroch fáz plus nultá fáza, v ktorej sa klient ocitá po nástupe do centra. Nultá fáza má trvanie do dvoch týždňov, prvá fáza tri až päť mesiacov, druhá fáza šesť až osem mesiacov, tretia tri až štyri mesiace a posledná, štvrtá fáza trvá maximálne mesiac. Vo štvrtej fáze pracuje klient na hľadaní si zamestnania a po jeho nájdení ukončuje program. Nultá fáza je „rozhodovacia“. Klient sa oboznámi s prostredím a pravidlami centra, na základe čoho sa rozhodne, či odíde alebo si podá žiadosť o prestup.

Najväčšou skúškou pre našich klientov je veľakrát práve spoločný život v komunite, kde narážajú na svoje limity. Postupne dôjdu do bodu, kde si priznajú, že potrebujú pomoc. Tam sa začína cesta uzdravenia.

Počas nultej fázy je klientovi priradený „starší brat“ (klient z komunity, ktorý sa nachádza minimálne v druhej fáze programu), ktorý ho týmto obdobím sprevádza a pomáha mu s adaptáciou. Jednotlivé fázy súvisia i s mierou slobody, ktorú klienti majú. Či sa to už týka telefonátov, alebo vychádzok z centra. Od prvej až štvrtej fázy máme stanovené ciele, ktoré musí klient spĺňať, aby sa mohol posunúť ďalej. Jedným z nich je aj pripustiť si svoju závislosť, to, že svoju závislosť nemám pod kontrolou a potrebujem pomoc. Môže sa totiž stať, že napriek tomu, že sa k nám klient dostane, svoju závislosť si nemusí uvedomovať. Vtedy býva spolupráca náročnejšia.

Ako pracujete s klientmi, ktorí si nie sú vedomí svojej závislosti?

Postup práce s takýmto klientom sa výrazne neodlišuje od prístupu k ostatným. Je však potrebné pomôcť mu uvedomiť si, že sa u nás ocitol z dôvodu svojej závislosti a pre neschopnosť svoje užívanie návykových látok kontrolovať. Najväčšou skúškou pre našich klientov je veľakrát práve spoločný život v komunite, kde narážajú na svoje limity. Postupne dôjdu do bodu, kde si priznajú, že potrebujú pomoc. Tam sa začína cesta uzdravenia. Postupne sa prostredníctvom psychologickej pomoci dostávame k rôznym zraneniam, ktoré mohli byť spúšťačom závislosti, no možno ostali nevypovedané. Zároveň sa snažíme učiť ich, aby sa nezameriavali len sami na seba, ale aby sa učili aj službe druhým.

Dôležitou súčasťou liečebného procesu so závislými je aj práca. Aké typy prác klientom ponúkate?

Ide väčšinou o manuálne práce rôzneho druhu i zamerania. Snažíme sa, aby klienti získali správne pracovné návyky predtým, ako sa vrátia späť do normálneho života. Jeden z výrazných problémov u závislých ľudí je, že jediná vec, ktorú ráno po zobudení v minulosti riešili, bolo zháňanie peňazí na ďalšiu dávku. V dôsledku toho strácali všetky správne a zdravé návyky, či už sú to pracovné, hygienické, stravovacie, alebo aj návyky sociálne. Celý svoj život podriaďovali svojej závislosti a postupne úplne stratili kontrolu nad vlastným životom. Už iba nastavenie pomerne striktného denného režimu pôsobí na klientov terapeuticky.

Pokiaľ niekto aj po mesiacoch tvrdí, že so závislosťou problém nemá, a zvaľuje vinu na iných, nemôže sa posunúť ďalej. S takým človekom sa pracuje oveľa ťažšie ako s niekým, kto si prizná, že padol na dno a nevie si pomôcť sám.

Po akom čase vnímate, že klient na svojej ceste zo závislosti napreduje?

Viac ako o čase je to podľa mňa o snahe daného klienta a o zanietení so svojou situáciou niečo urobiť. Základom je, aby bol klient pevne rozhodnutý, že sa chce zmeniť. Pokiaľ nebude sám pevne rozhodnutý, tak môže byť hoci aj u nás, no nedokážeme mu pomôcť tak ako klientovi, ktorý spolupracuje. Ľudia so závislosťou často inklinujú k manipulácii a klamstvu. Neklamú však len ľudí navôkol, ale najmä sami seba. Pokiaľ niekto aj po mesiacoch tvrdí, že so závislosťou problém nemá, a zvaľuje vinu na iných, nemôže sa posunúť ďalej. S takým človekom sa pracuje oveľa ťažšie ako s niekým, kto si prizná, že padol na dno a nevie si pomôcť sám.

Resocializačné zariadenia zamerané na liečbu závislostí sa riadia striktným dodržiavaním nastavených pravidiel. Stáva sa, že si klienti napriek tomu nájdu nejaké chodníčky, ako pravidlá obísť?

Keď závislý človek chce, vždy je schopný nájsť si nejakú cestu, ako sa k droge dostať či ako porušiť pravidlá. Našim klientom vždy hovorím, že sú vo vynaliezavosti v rôznych situáciách oveľa ďalej ako my. Myseľ závislého človeka funguje úplne inak a my nie sme úplne schopní pochopiť, ako takýto človek premýšľa. Sú nastavení na to, že musia za každú cenu dosiahnuť svoj cieľ, čiže zabezpečiť si potrebnú dávku narkotík, inak prídu abstinenčné príznaky. Na základe ich skúsenosti sa preto rozšíria aj ich schopnosti riešiť situácie, s ktorými sa bežne človek nestretáva. Je potrebné, aby sa daných návykov zbavili a svoj potenciál využívali už iba tým správnym spôsobom a na dobré motívy.

Z vašej skúsenosti je rok dostatočne dlhý čas na to, aby sa človek vyliečil zo svojej závislosti?

Niektorí klienti u nás ostávajú i dlhšie, veľmi to závisí od toho, ako sa im v jednotlivých fázach darí. Niekto môže zvládnuť jednotlivé fázy za tri mesiace, iný možno potrebuje päť. No klientom často zdôrazňujeme, že pobyt v našom centre je iba začiatkom ich cesty a že závislosť je celoživotný boj. Pobyt u nás im však môže pomôcť otvoriť nejaké ich zranenia, o ktorých možno nevedeli, a naučiť ich návykom, ktorých sa môžu držať a ktoré im môžu pri abstinencii pomáhať. Ale myslím, že keď niekto prejde všetkými štyrmi fázami, je to znak toho, že je naozaj pevne rozhodnutý, že vo svojom živote chce vidieť zmenu a v doterajšom štýle života nechce pokračovať.

Udržiavate s klientmi nejaký kontakt aj po skončení programu? Viete, ako sa im darí bojovať so závislosťou po odchode z centra?

Nie je pravidlom, že by sme udržiavali kontakt s každým z nich, no väčšinou je to tak, že klienti sa sami ozvú. Niekedy sa len chcú podeliť s tým, že sa im darí, niekedy s tým, že to nezvládajú a potrebujú pomoc.

Po akom dlhom čase bývajú najčastejšie recidívy?

V niektorých prípadoch aj hneď po odchode, keď si už klienti myslia, že sú „za vodou“ a odchádzajú s presvedčením, že sa naučili, ako so svojou závislosťou pracovať, a chcú si nájsť prácu a založiť si rodinu. Ide však prevažne o predčasné a veľmi skoré odchody. No často je za tým iba snaha celú situáciu si zracionalizovať. V skutočnosti ide o skrytú túžbu dostať sa späť k droge, čo si klient v danej chvíli však neuvedomuje.

Čo hodnotia klienti s odstupom času ako kľúčové, čo im pomohlo v boji so závislosťou počas pobytu v Teen Challenge?

Vo väčšine prípadov je to viera. Nie všetci klienti, ktorí náš program absolvovali, boli veriaci. Niektorí to zobrali iba ako čisto psychologickú pomoc a vieru vo svojom živote nepraktizujú. Viac úspešných prípadov však registrujeme medzi tými, ktorí do svojho boja so závislosťou pozvali Boha. Na druhej strane je dôležité si uvedomiť, že človek je tvorený z ducha, duše a tela. Preto je potrebné, aby pracoval na všetkých aspektoch zároveň. Myslím však, že po osobnej skúsenosti s Bohom nemôžem ostať nezmenený.

Mnoho ľudí má tendenciu vynášať rýchle súdy, keď napríklad vidí opitého človeka na ulici. Nedokážu v ňom však vidieť niekoho, kto mal možno ťažký životný osud a v závislosti našiel únik pred hlbokou vnútornou bolesťou.

Neviem si predstaviť, že sa dá byť skutočne veriacim kresťanom a nezmeniť sa aj duševne. K tomu však nestačí len duchovná skúsenosť, ale je nevyhnutná i práca na sebe, svojom charaktere, prežívaní, zvykoch a postojoch. Tiež je veľmi dôležité si prejsť procesom vnútorného uzdravenia a odpustenia. Verím, že keď sa spoja všetky tieto prvky, môže to fungovať. Pokiaľ si však niekto myslí, že si vyberie len jeden z nich, je to z môjho pohľadu dlhodobo neudržateľné a čoskoro ho to dobehne.

Na Slovensku existujú viaceré organizácie, ktoré pomáhajú drogovo závislým, ako napríklad komunita Cenacolo, no i mnohé iné, ktoré nemajú kresťanský základ. Myslíte, že na Slovensku sa toho robí pre pomoc závislým dosť?

Nemyslím, že problém toho, prečo máme na Slovensku stále množstvo ľudí trpiacich závislosťami, tkvie v tom, že by bolo málo centier alebo že by sme nevenovali dostatok pozornosti prevencii na školách. To však nestačí. Najlepšou prevenciou je podľa mňa zdravé domáce prostredie a fungujúce rodinné vzťahy. To, čo by ešte podľa mňa mohlo pomôcť, je upovedomenie spoločnosti o riziku závislosti. Mnoho ľudí má tendenciu vynášať rýchle súdy, keď napríklad vidí opitého človeka na ulici. Nedokážu v ňom však vidieť niekoho, kto mal možno ťažký životný osud a v závislosti našiel únik pred hlbokou vnútornou bolesťou. Myslím, že na Slovensku nám chýba väčšia citlivosť na slabosť druhých, ktorá sa môže prejaviť vo forme závislosti. Rovnako by sa mohla zlepšiť informovanosť a edukácia závislých. Jednak aby vedeli, na koho sa môžu obrátiť, keď potrebujú pomoc, a jednak aby chápali, že závislosť je ochorenie, ktoré je možné liečiť.

Spoločnosť sa v otázke užívania tzv. ľahších drog, ako napríklad marihuany, názorovo rozdeľuje. Niektorí obhajujú jej užívanie tým, že jednorazové experimentovanie s drogami človeku predsa uškodiť nemôže. Čo by ste im na to odpovedali?

Považujem to za veľké zľahčovanie a zjednodušovanie celej problematiky závislosti. Ľudia, ktorí presadzujú tento názor, podceňujú riziko, že aj jednorazové užitie, a to i tzv. ľahkej drogy ako marihuany, môže zanechať doživotné následky na ľudskom zdraví. A to tým, že sa môže spustiť nejaké dedičné ochorenie, napríklad schizofrénia.

V súvislosti so závislosťou sa skloňuje aj problematika spoluzávislosti ostatných rodinných príslušníkov. Vedeli by ste z vašej skúsenosti povedať, aké môže mať prejavy?

Spoluzávislosť členov rodiny sa môže prejaviť napríklad tým, že kupujú závislému alkohol, hoci vedia, že je to pre neho z dlhodobého hľadiska škodlivé. Alebo sa môže prejaviť v tom, že dieťa míňa všetky rodinné zdroje a ubližuje celej rodine, no rodičia ho napriek tomu nechávajú u seba, zastávajú sa ho a nie sú schopní určiť mu hranice. Niekedy je však pre závislého najlepšie, ak je vyhodený z domu a musí prevziať zodpovednosť sám za seba. Mali sme prípady rodín, v ktorých mali spoluzávislí pocit, že musia svojho závislého rodinného príslušníka zachrániť. Trápili sa výčitkami svedomia a pocitmi viny.

Ako postupujete v takýchto prípadoch?

Snažíme sa im dať nový pohľad na situáciu a poskytnúť rady, čo by mohlo závislému skutočne pomôcť. Napríklad že rodičia nemôžu svojmu závislému dieťaťu vyhovieť s každou požiadavkou, s ktorou príde. Učíme ich, aby svoje dieťa viedli k prevzatiu zodpovednosti za svoj život, k sebestačnému fungovaniu a zdravému hospodáreniu s peniazmi. Deti sa to naučia len vtedy, keď rodič nebude preberať zodpovednosť, ktorá mu neprináleží.

Čo vám osobne dala vaša doterajšia pracovná skúsenosť v zariadení Teen Challenge?

Veľmi veľa. Už to budú tri roky, odkedy tu pracujem, no ešte stále neviem povedať, že už to viem robiť. Pri tomto type práce je nevyhnutné stále sa učiť. Už len to, že vám prichádzajú stále noví klienti, čo ovplyvňuje celú dynamiku komunity a je potrebné vedieť riešiť nepredvídateľné situácie. Naučila som sa lepšej časovej organizovanosti, väčšej empatii a v neposlednom rade i väčšej pokore. Popritom mi táto skúsenosť umožnila nahliadnuť do duše závislého človeka.

Viackrát som bola svedkom toho, že práve vtedy, keď si ľudia mysleli, že majú všetko vo svojom živote pod kontrolou a že závislosť sa ich netýka, sa popálili a ocitli sa u nás v Teen Challenge.

Naučila som sa nevynášať súdy nad druhými a nežiť v klamlivej domnienke, že mne by sa nič podobné nikdy nemohlo stať. Uvedomila som si, akí sme ako ľudia krehkí a že každý z nás môže v živote padnúť, nevidieť žiadne východisko a skončiť pri nejakej závislosti. Viackrát som bola svedkom toho, že práve vtedy, keď si ľudia mysleli, že majú všetko vo svojom živote pod kontrolou a že závislosť sa ich netýka, sa popálili a ocitli sa u nás v Teen Challenge.

Viem si predstaviť, že práca v resocializačnom zariadení môže byť pre ženu náročná, obzvlášť ak ste v mladom veku. Majú voči vám klienti rešpekt?

Myslím si, že áno, a som za to veľmi vďačná. Na druhej strane verím, že rešpekt je dôležitý predpoklad na to, aby sme mohli spolupracovať. Hoci je pravda, že keď som nastúpila do tejto práce, cítila som mierne obavy, keďže som išla do čisto mužského prostredia. O to viac som vnímala, že je potrebné určiť si jasné hranice. Zároveň som presvedčená, že ak Boh človeka do niečoho povoláva, dá mu i všetky potrebné milosti na to, aby to zvládol.

V súčasnosti sa veľa hovorí o závislosti od internetu a sociálnych sietí. Prichádzajú k vám klienti aj s týmto typom závislosti?

V našom centre sme liečili už aj závislosť od internetu. Z mojej skúsenosti sa však závislosť nikdy netýka iba jednej konkrétnej oblasti, ako napríklad alkoholu či drog. Aj klienti, ktorí sa z nejakej závislosti vyliečili, si musia dávať stále pozor, pretože k závislému typu správania stále inklinujú. Sú napríklad prípady, keď bývalí narkomani upadli do závislosti od alkoholu, pretože si potrebovali nájsť nejakú náhradu. Preto je aj v resocializačných zariadeniach napríklad kontrolované množstvo jedla. Ľahko by sa totiž mohlo stať, že by si klienti začali závislosť kompenzovať nadmerným príjmom potravy. Myslím, že každý klient, ktorý nechce opätovne upadnúť do nejakej závislosti, sa musí skôr či neskôr začať konfrontovať so skutočným zdrojom tej bolesti, ktorú sa snaží nejakou návykovou látkou zmierniť. Vždy je to o tom, že človek má v sebe nejaké prázdne miesto, ktoré sa snaží nejakou drogou zaplniť.

Foto: archív Alice Mereshan

Viac článkov k téme:

Prevencia drogovej závislosti by sa mala začínať už v škôlkach, hovorí psychiater Ľubomír Gábriš

Chiara Amiranteová – žena, ktorá vyťahuje narkomanov z rímskeho podsvetia a priťahuje celebrity

Naša kniha k téme:

Zostane len láska

Chiara Amiranteová: Zostane len láska
Autor
Články autora
Odporúčané
Predošlé
Ďalšie
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Podobné články