Psychoterapeut Poloha: Zlá komunikácia v našej spoločnosti je obrazom narušenej identity (+ podcast)

Zdroj: archív S. Polohu
„Každá trauma sa dotýka identity človeka," hovorí psychoterapeut a kresťanský poradca Slavomír Poloha.

Sme otvorení rozhovoru.
Potrebujeme však vašu pomoc.

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!

Slová – ľudské srdce dokážu pohladiť, ale aj bodať. Asi málokedy sa zamýšľame nad tým, čo nimi druhým spôsobujeme. Pritom práve zraňujúce slová môžu byť príčinou našich tráum.

Ako by sme mali so slovami pracovať, prečo majú negatívne slová nad nami takú veľkú moc, čo potrebujeme spraviť, aby sme sa od tejto moci oslobodili a čo o nás hovorí zlá a hrubá komunikácia, ktorej sme svedkami na sociálnych sieťach či v politike? Aj tieto otázky sme položili psychoterapeutovi Slavomírovi Polohovi.

Rozhovor je dodatočne upravený a skrátený. Celý si ho môžete vypočuť ako podcast.

Moci slov, ktoré v nás môžu spôsobovať rôzne traumy, ste sa s manželkou, mimochodom tiež psychoterapeutkou, venovali prednedávnom na jednom vašom kurze. Prečo majú negatívne slová nad nami často takú veľkú moc?

Všetci rodičia sa viac alebo menej snažíme dať svojim deťom už od narodenia lásku a pozornosť. To, čo potrebujú pre zdravý pohľad na seba a rozvoj svojej identity. Keďže v tom však ako rodičia nie sme dokonalí, zlyhávame a deti to cítia. Keď sa dieťa narodí, vyvíja sa, rastie, vníma okolo seba mnohé veci, ktoré môžu byť pre neho aj ohrozujúce. Vytvárajú sa tu pocity a do toho prichádzajú slová, ktoré tieto pocity buď potvrdia, alebo vyvrátia. Ak ich vyvrátia, dieťa sa môže zdravšie vyvíjať a tvorí si zdravší obraz o sebe. Ale ak slová potvrdia nejaké negatívne pocity, náznaky ohrozenia, môžu zanechať vážne dôsledky.

Znamená to teda, že negatívne slová by sa nás teoreticky nemali dotýkať, pokiaľ nie sú prepojené s naším vnútorným emocionálnym prežívaním, s nejakým obrazom o sebe, s našou identitou?

Nuž, dá sa povedať, že čím väčšie je to prepojenie, tým silnejší bude účinok slov. Práve preto, že prichádzajú ako potvrdenie niečoho, čo dieťa už nejako na pozadí vnímalo. Keď napríklad dievčatko nepočulo uistenie o tom, že je krásne, a potom niekde v škole počuje, že má veľký nos, môže to byť zrazu katastrofa. Tieto slová potom veľmi ľahko nájdu úrodnú pôdu, pretože už tam nastalo nejaké oslabenie, pocit neistoty, nepotvrdenia, ktoré malo toto dieťa dostať doma od svojich rodičov.

Zdroj:pexels.com

Prečo v nás však skôr rezonujú práve negatívne slová a pred tými pozitívnymi sa skôr bránime?

Myslím si, že je to práve v dôsledku toho oslabenia, ku ktorému dochádza v prostredí, kde dieťa vyrastá. Môžeme povedať, že je tam už akoby väčšia predispozícia, aby negatívne slová mohli účinkovať viac ako tie pozitívne. Keď potom vyrastieme s tým, že sme prijali nejaké negatívne slová a uverili im, je oveľa ťažšie uveriť tým pozitívnym. Niekedy trvá veľmi dlho, kým pozitívne slová prevážia tie negatívne.

Modernou metódou sú dnes napríklad pozitívne afirmácie, ktoré niektorí rodičia, napríklad v USA, opakujú svojim deťom. Čo si o takejto forme opakovania pozitívnych tvrdení o sebe myslíte? 

Určite to má nejaký efekt, zároveň si však myslím, že všade môžeme zájsť do extrému. Amerika je v tomto možno veľmi pozitívne nastavená, ľudia sú až príliš vedení k asertivite a k tomu, že sú dobrí, aby sa vedeli lepšie „predať“. Na jednej strane vedia vymenovať všetky svoje silné stránky, čo všetko študovali a podobne. Na druhej strane to však môže tiež viesť k istej obmedzenosti. Takíto ľudia podľa mňa tiež nemajú veľmi reálny pohľad na seba, hoci ho možno majú v istom zmysle lepší, ako keď je niekto v tomto vedený opačne. Teda k tomu, že je nikto a vôbec sa nevie prezentovať. Potom sa zdá, že americká spoločnosť je trošku šťastnejšia. Občas sledujem rôzne porovnania. V jednom z nich porovnávali pohľad kórejských a amerických študentov na seba a svoje schopnosti. Kórejskí študenti si o sebe mysleli, že sú veľmi slabí, a americkí, že sú super. Reálne testy však dopadli úplne naopak. 

V čom je trauma spôsobená negatívnymi slovami odlišná od ostatných typov tráum? A ako s ňou vieme pracovať?

Iná je podľa mňa práve v tom, že je účinnejšia. Ide totiž o to spomínané potvrdenie toho, čo mladý človek možno len tuší a o čom si nie je istý. Každá trauma sa však dotýka identity človeka. Aj v psychológii rozlišujeme traumy „s veľkým T“. To sú traumy, ktoré vznikajú pri nejakých veľkých katastrofách, haváriách, strate blízkeho človeka. Potom sú tu traumy „s malým t“, a to sú traumy, ktoré pozná každý človek. Môže to byť trauma z toho, že máme nedokonalých rodičov, že sme neprijali dostatok lásky, pozornosti. Toto podľa mňa každý z nás zažil aspoň trošku. Táto trauma, ktorá súvisí aj so slovami, v nás vyvoláva určitý pohľad na seba a pocit, že nie sme dostatoční. To je niečo, čo si dieťa nevie rozanalyzovať. Dieťa nevie žiť s tým, že tí, ktorí mu dali život, mu nedávajú dostatočnú lásku. A to je dôvod, prečo sa narúša jeho identita.

Dokážeme vôbec rozpoznať vo svojom živote takýto druh traumy?

Myslím si, že riešenie najskôr hľadajú tí, ktorí prežívajú v živote ťažšie situácie. Ak sa má niekto už naozaj zle a ťažko sa mu žije, hľadá pomoc. Tí, ktorí však prežívajú malé traumy, si často vytvárajú obranné techniky. Trauma nám totiž hovorí, že naša hodnota je niečím podmienená. Existuje množstvo obranných techník, ktoré nám zabezpečia, že sa cítime prijatí. Kým nám fungujú, možno ani nevieme, že ich máme práve preto, že sme traumatizovaní. Až keď nám zrazu nezafungujú alebo príde niekto, na koho naša technika nestačí, a dotkne sa nejakej našej bolesti, ktorá je zakrytá, vtedy to môže veľmi vybuchnúť.

So zraňujúcimi negatívnymi slovami sa spája aj problém šikany. Čo by ste poradili rodičom, učiteľom, vychovávateľom? Ako by mohli viesť deti k väčšej odolnosti voči zraňujúcim slovám, kultivovať jazyk v danom kolektíve a zároveň učiť zdravej asertivite?

Myslím si, že ako prevencia je veľmi dôležité rozprávať sa s deťmi o ich hodnote. Čím viac totiž viem, kto som, tým menej bude mať na mňa vplyv to, čo sa deje okolo mňa. Potrebná je teda osveta. Potrebujeme spoznať svoju traumu a svoju hodnotu. A tu mi napadá otázka: Kto okrem kresťanov môže naozaj hovoriť o hodnote? Aj sekulárny psychoterapeut má trošku problém hovoriť o hodnote.

Moja manželka urobila takú praktickú pomôcku, je to panáčik, ktorého voláme Jasom, ktorý ma na hrudí napísane „Cítim sa hodnotný“. Má dve nohy, ktoré sa dajú vyťahovať a vsúvať do tela. Má tam na nich napísané: Cítim sa milovaný a cítim sa užitočný. To sú dve základné psychologické potreby, ktoré máme. Cítime sa hodnotní natoľko, nakoľko sa cítime milovaní a užitoční. Otázka však znie, kto mi môže naplniť tieto potreby. Ak iba ľudia, je to vždy veľmi tenký ľad, pretože vždy sa nájde niekto, kto mi dá najavo, že o mňa nemá záujem. Iba v Bohu môžeme nájsť objektívny, nemeniteľný zdroj naplnenia týchto svojich potrieb.

Zdroj:pexels.com

Predsa len, rodičia sú asi tí prví, ktorí by mali dieťaťu sprostredkovať pocit lásky a prijatia. Čomu by sa podľa vás – vzhľadom na zraňujúce slová – mali vyhýbať?

Myslím si, že by si mali dávať pozor na akékoľvek kritické poznámky. Ale nehovorím, že teraz by mali byť nastavení pozitivisticky. Nie, musia byť pravdiví, ale pozor na to, čo a ako veci zdôrazníme. Pretože negatívna vec sa dá povedať aj veľmi citlivo a s láskou. O toto by sa mali rodičia dnes usilovať. Negatívne veci komunikovať citlivo a pozitívnych vecí nech je veľa. Tých nikdy nie je dosť.

Dnešná doba je však pre rodiny ťažká, pretože rodičia, práve naopak, veľmi málo komunikujú s deťmi. Každý má v ruke telefón, každý je tak trošku vo svojom svete a chce to podľa mňa zrelých ľudí, ktorí rozumejú tomu, že ich zodpovednosťou je byť tu pre svoje deti. To sa už nikdy nevráti. 

Náš slovník aj slovník spoločnosti hrubne. Výrazne to cítiť v komunikácii na sociálnych sieťach. Kde vnímate príčinu? Má to podľa vás súvis napríklad aj s našimi neliečenými traumami, o ktorých je reč?

Áno, podľa mňa je tam veľký súvis s našimi traumami, pretože práve tie pociťujeme na úrovni komunikácie s ľuďmi. Obranné techniky sú práve nato, aby sme pri komunikácii a v interakcii s inými získali ich uznanie a prijatie. A keď komunikujeme takto neosobne, sme menej ohrození a možno vieme dať von zo seba veci, ktoré by sme pri osobnej komunikácii zo seba von nedali.

Verbálna hrubosť sa týka aj našich politikov, ktorí si zvykli takto komunikovať medzi sebou cez sociálne siete. Čo to hovorí o nich, ale aj o našej spoločnosti? A aké riziká vidíte v takejto nevhodnej forme komunikácie?

Myslím si, že o nás to hovorí, že naša identita je narušená. Samozrejme, politici sú aj istým zrkadlom spoločnosti a zároveň komunikácia, akú vedú, je niečo, čo formuje túto spoločnosť, a aj oni môžu slovami traumatizovať. Nie je to podľa mňa také závažné ako traumy „s malým t“, ktoré zažívame od tých najbližších v detstve, ale určite to má nejaký vplyv.

Autor
Články autora
Odporúčané
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Podobné články