Menu
Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú.
Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!
Za plechovou bránou, dosť ošumelou, to už vrelo deťmi. Pod altánkom malí chlapci cucali z fľaše vodu, oči prilepené na obrazovku s kreslenou rozprávkou. Nepoznám ju, asi som už fakt stará alebo mám už príliš veľké deti. Radovana Rumanoviča, predsedu klubu, som našla dosť rýchlo. Kým dobehol ku mne, stihol zamávať niekoľkým rodičom prichádzajúcich s budúcimi či už terajšími futbalistami. Na tomto kempe majú deväťdesiatosem detí, bežne ich je okolo sto až stodesať. Prichádzajú aj z iných klubov. Na dôkaz toho Rusty, ako tu šéfa familiárne všetci volajú, kamarátsky pozdravil drobca nahodeného vo farbách Interu. Často však prichádzajú aj deti, ktoré nepatria nikam. A to vstávanie? Mnohí sú tu podľa Rustyho ešte skôr, podľa toho, ako idú rodičia do práce a môžu ich priviesť. Sú tu animátorky, dobrovoľníčky z radov dievčenského futbalového oddielu, starajú sa o všetko v rámci každodenného programu.
„To všetky tieto deti sem rodičia dovezú alebo prídu kvôli futbalu?“ pýtam sa prekvapene.
„Futbal je len prostriedok, cieľom je formácia,“ hovorí mi Rusty a ja mám za celý deň dosť dôvodov sa o tom v praxi presvedčiť naživo. K ozajstnému futbalu ako hre sa deti podľa jeho slov dostanú až na konci, najprv ich čaká kondičná príprava a tréning. Zrejme však je futbal a spôsob vedenia klubu v kurze, detí je v ňom neuveriteľne veľa. Klub má vyše päťstošesťdesiat hráčov. Keď začali hrať vo veľkom, vyrezali na betónovom múre okolo ihriska, rovno do okien pôvabných štítov domov Trnávky, svoje „okná“ – aby ľudia videli, čo sa tam deje. Nechodí tam predsa len pár chlapcov. Aj toto je pre nich reklama toho, čo robia.
Futbal je len prostriedok, cieľom je formácia.
Ako sa dá celý tento kolos utiahnuť? Predsa len, okrem štyroch turnusov letného kempu je to dvadsaťpäť oddielov, k tomu patria tréneri a manažment. Podľa Rustyho celá činnosť funguje z drvivej väčšiny na dobrovoľníckej vlne: „Je len málo ľudí v klube, ktorí dostávajú symbolickú mesačnú odmenu za to, čo robia.“ V Zelenči futbalový klub už len bol, nemal ho kto robiť, hovorí Rusty. Dve mužstvá chlapcov, ktoré tam boli, zanikli, nebola motivácia a podpora.
Tréneri aj hráči sa teda zrejme cítia v saleziánskom klube dobre a svoju prácu robia radi. To je nakoniec aj oficiálnym cieľom SDM DOMINO – mať rodinné vzťahy. Očividne to zaberá, pretože hoci si nerobia platenú reklamu, chýr o nich sa nesie nielen ústne, ale aj na sociálnych sieťach. Rustyho sa často známi aj neznámi neveriacky pýtajú, koľko za tú reklamu dávajú, lebo sa o nich píšu len pozitívne referencie. „Nesledoval som to,“ priznal sa šéf klubu, „ale potom mi to nedalo. Prečítal som si a fakt! Nikdy som to tak zvrchu nevnímal, predsa len riešim veľa vecí medzi rodičmi a trénermi, s deťmi, ktoré nie sú vždy jednoduché.“ Má svoju prácu rád, baví ho, hoci nie je vždy všetko ružové a ideálne. Je však maximálne spokojný.
O pol deviatej sa deň kempu začína ako obyčajne scénkou v podaní dievčat animátoriek. „Kempáči“ sú už podľa svojich družstiev posadení na lavičkách tribúny. Neujde mi, ako veľmi pozorne ich prejavy a reakcie sledujú tréneri. Scénka je o pomoci: príliš veľa batožiny zo školy, s ktorou príde spoluhráčka na tréning, pomoc pri jej odkladaní či zachraňovanie, keď nie je voda a jedlo, láskavé prijatie. Moderátorka po odohraní testuje deti na tribúne: „Čo sa stalo? Čo si zabudla Tami? Ako jej pomohli? Aj vy ste už niekedy pomohli? Kedy a ako?“
Nechá deti hovoriť. Bez ohľadu na vek sa trhajú odpovedať. Asi nielen kvôli cukríku za odmenu, ktorý im hádžu animátori. Odpovede sú úprimné, ako od detí. Niekoľké z nich sú však očividne ešte vo svojom svete, no pozornosť trénerov ich pokojne a kamarátsky znovu vráti k pravidlám: „Teraz ideme po vodu, veci si necháme v šatni, začína sa tréning.“ Celý kolos sa bez problémov zdvihne z tribúny, chlapci berú kužele, vesty, delia tímy.
Z rodičov tu ostáva už len pár vytrvalcov, ostatní utekajú do práce. Mama, ktorú pristavím, je nadmieru spokojná: „Je to tu výborné. Predtým sme chodili na Slovan, ale tu je lepšia organizácia, deti majú aj desiatu či olovrant, sú tu animátorky. Aj atmosféra je lepšia…“ Jej škôlkar očividne závidí bratovi, ktorý nemusí ísť do škôlky, ale ostáva na ihrisku. Musím ich nechať, mama sa potrebuje so škôlkarom dohodnúť. Čo keby šiel na kemp aj on? Sú tu aj deti v jeho veku…
Vrátim sa späť na recepciu plnú futbalistiek, tentoraz v úlohe animátoriek a pomoci pre každú situáciu. Sú rôzne: niektorým by som tipovala ako koníček hocičo iné, len nie futbal. Prečo sú teda tu? Prvá z nich, Dáša, sa ohlási priamo: „Môj otec tu trénoval futbal.“ Pýtam sa: „A prečo hráš práve futbal ty?“ Prikývne – predtým vraj robila tanec a to ju nebavilo, bolo to nudné. To, že v kuse behá, spadne, musí bojovať, je pre ňu skvelé. Ďalšia bola stále v pohybe, akčná, vyskúšala kadečo, aj futbal po rôznych kluboch, až skončila tu, v Domine. Tretia sa mierne ošíva, šepká kamoške, nech to povie nahlas… Nakoniec z nich to tajomstvo vylezie: „Je tu skvelá partia, aj medzi nami, aj s trénermi, aj so všetkými.“
Okrem ďalšej neúspešnej adeptky tanca je tu aj bývalá atlétka, dlhovlasá Sára s postavou modelky. Nebolo to ono, stále iba behať, hovorí. Vo futbale ju fascinuje spolupráca, logika, stratégia. „Tu aj bežím, aj niečo robím, premýšľam o hre.“ Futbal všetky vnímajú ako úžasnú zmenu, dokonca im pomáha s renomé aj v škole, kde vedia, čo robia. Je to oveľa lepšie, ako keby sme tancovali, hovoria svorne. Hrajú ho dlho, vzťahy majú očividne medzi sebou veľmi pevné a pekné.
Pri dievčatách na recepcii sa pristavili dvaja z jedného tímu: ona trošku detsky bacuľatá, jej rovesník ešte nevytiahnutý. Stoja vedľa seba v rovnakých oranžových tričkách tímu, majú najviac tak dvanásť. Mohli by byť spolužiaci, sú hráčmi v jednom tíme kempu. Som zvedavá: „Kto hrá lepšie, dievčatá či chlapci?“ Chlapec bez mihnutia oka okamžite odvetí: „Dievčatá!“
O pol desiatej sú už deti z každého tímu na svojej ploche. V tento deň výnimočne nepraží, ale popŕcha a fúka, až mi je po tých tropických dňoch mierne chladno. Účastníkom kempu je to však jedno. Pozorujem tímy pri tréningu, začínam najmladšími družstvami. Na deťoch ešte vidno prejavy nezrelosti, ktoré potrebujú čas a láskavé prijatie. Pri sieti jedného tímu sedí asi osemročný chlapec, otočený k ostatným chrbtom. Udrel sa? Hnevá sa? Čakám, čo urobí, lebo tréneri sa plne venujú tímu, tohto sledujú len na pol oka. Po chvíli však chlapec vstane a beží k ostatným.
Vo vedľajšom bloku majú tí najmenší tréning s loptou. Rozdiely medzi chlapcami sú zrejmé nielen pri výške, ale aj pri práci s ňou. Tréner ich naviguje: „Ideš! Stoj!“ Značky nad jeho hlavou nepustia. No kým prvý z tímu je už na druhej strane ihriska usalašený priamo v bráne, posledný z chlapcov ešte stále skúša techniku práce nôh s loptou v tretine trasy. Bavia sa však všetci rovnako, sú plne sústredení a zaujatí tým, čo robia.
Na zadnom ihrisku sú tí väčší. Driblovať s loptou pomedzi kužele a pri poslednom zastať, odpáliť do steny a spätný náraz spracovať do bránky. Vidno, že tínedžeri majú už futbal v nohách aj v oku. Aj tak sa nepodarí každému posledný kop premeniť. Uprostred tréningu chlapec s jednou rukou s fľašou na ústach posúva poctivou technikou oboch nôh svoju loptu poza bránkovisko. Začína sa desiata.
Dívam sa na prvý húf detí, oddych už majú tí najmladší, nevydržia toľko, čo starší. Príde mi to divné: v čase, keď nemusia myslieť na žiadne povinnosti, v čase mobilov a tabletov, tu takmer sto detí dobrovoľne behá osem hodín po ihrisku na x spôsobov okolo lopty. Nič im nechýba. Kde je kľúč, prečo ich to baví? U nás stretávam také isté deti, mám ich doma, počúvam o takých od mojich priateľov a známych. Sú títo na ihrisku iní? Prísť na kemp neznamená pre väčšinu z týchto detí len to, že ich rodičia majú 165 eur v kase na týždeň s futbalom. Znamená to aj chcieť sem prísť, byť tu, tráviť čas spolu s kamarátmi, trénermi a loptou na vzduchu a v pohybe. Hrať v klube aj neskôr, počas roka, môže byť náročné, znamená to vedieť si zadeliť čas, mať disciplínu a jasné priority. Prečo to robia?
„Pozor, tu nie sú len deti, ktoré chcú hrať futbal,“ brzdí moje uvažovanie Rusty, „často sem rodičia dajú dieťa, lebo počas prázdnin niekde byť musí, nemajú toľko dovolenky. Bratislava je veľká, ponúk málo. A rodičia často aj chcú, aby sa počas prázdnin dieťa hýbalo. A mobily?“ Rusty sa zrazu na mňa sprisahanecky usmeje: „Neboj, oni to večer doma dobehnú.“ Možno aj preto v Domine nepočítajú, koľko detí z kempov ostane v klube hrať. Nepotrebujú to riešiť, záujem o futbal u nich je obrovský. Navyše deti z kempu prichádzajú domov po štvrtej unavené a zaspia skôr, čo je pre rodičov len výhoda.
Je desať hodín, za krásnymi domami Trnávky ako z výkladu dobrej štvrte zahúka lokomotíva. Možno na jej pokyn prestáva pršať a ukazuje sa slnko. Kým na bočných ihriskách sa drie, po tom veľkom sa spokojne špacírujú holuby. Pokoj, ktorý tu všade cítiť napriek džavotu a výkrikom pri hre, tu však ide z niečoho iného. Vzadu na ihrisku sa taktika práce mení, hrá sa v malých družstvách na dve brány. Presúvam sa na vedľajšie ihrisko za cestu, popritom míňam tím najmenších, ktorí už majú voľno. Nehrozí však, žeby sedeli na mieste. Časť hrá veľmi búrlivo kalčeto na barových stoličkách vnútri, druhá časť sa naháňa po dvore. Ani stopa únavy.
Hrať v klube aj neskôr, počas roka, môže byť náročné, znamená to vedieť si zadeliť čas, mať disciplínu a jasné priority.
Vojdem malou bočnou bránkou na druhé ihrisko, rozdelené na štyri „kolbištia“. Hneď skraja ma prekvapí tuhý zápas, kde to už napriek veku hráčov vyzerá na vážny futbal. „Kaji, ideš!“ kričí na drobnú dievčinku s dlhým zapletaným vrkočom tréner. Dáva tri góly za sebou a to hrá medzi chlapcami. V jej tíme – ale aj v ostatných – je dievčat viac. No Rusty vraví, že musia byť oveľa šikovnejšie, ako chlapci, hra vyžaduje od nich oveľa viac fyzickej zdatnosti. Pozorujúc však Kajin postreh a šikovnosť pri odoberaní lopty v každom klbku, vidím, že je to aj o šiestom zmysle, cite pre hru s dávkou postrehu, drzosti a dobrej práci s loptou.
Vraciam sa k základni kempu, kde už vo veľkom beží desiatová prestávka všetkých tímov. No ak si my, dospelí, počas desiaty vyložíme nohy a nerobíme nič, pre deti – a asi nielen z tohto kempu – má zrejme desiatová prestávka iný význam: hýbať sa ešte viac. Nestíham sledovať behajúce nohy a lietajúce lopty skombinované s neodmysliteľnou fľašou v ruke. Okolo mňa testuje štýlom baletky šírku obrubníka nežné stvorenie v ponožkách s plavým vrkočom v gumičke. Tam a späť, tam a späť… Skôr ako na futbalistku by som ju tipovala na malú lesnú vílu. O chvíľu ju stiahne staršia sestra.
Neskôr sa ide na obed do blízkej reštaurácie. Hučí tam ako v úli. Deti sa tu nedelia podľa tímov, ale sadajú si každý so svojou partiou k stolom. Mne sa ušlo miesto až vzadu pri saleziánoch, ktorí tu obedujú s ostatnými. Medzi nami sedia dvaja chlapci. „Ako sa voláš?“ „Adam,“ povie ten z jedného konca stola. Tvár staršieho saleziána sa otočí ku chlapcovi oproti mne, dlhšie vlasy mu drží zrejme sestrina oranžová vlnitá čelenka. „A ty?“ „Urban.“ „Urban? To si asi jediný na svete s takým menom, ktorého poznám.“ Chlapec s výnimočným menom nesúhlasne kýva hlavou zo strany na stranu – Urbanov je vraj dosť.
Poobedie patrí hrám v oratku, treba si aj oddýchnuť, aj sa chrániť pred teplom. Skupinky sa striedajú pri aktivitách, ktoré vedú animátori. Tréneri majú pauzu. Okrem druhej časti tréningu v kempe ich často čaká ešte ďalší tréning, mnohých aj hra vo vlastnom tíme. Malí futbalisti medzitým skúšajú ponuku: florbal, kalčeto, pingpong s jednou raketou na počet ťuknutí jedného hráča, lezecká stena. Tú sa menším darí zdolávať len ťažko, okrem kondičky sa vyžaduje aj technika kladenia rúk a nôh, no hendikepom sú pre nich aj príliš krátke končatiny. Na chodbe oratka sa skúša súdržnosť a logika: ak je vás päť, ako to máte urobiť, aby na zemi bolo len sedem nôh, päť rúk a dve hlavy? Niektoré skupinky na to neprídu napriek štuchaniu sa a pokrikom ani do konca časového limitu.
Kempy sa tu robia sedem rokov, priniesol ich jeden z trénerov. Nie všetko je pri nich jednoduché. Počas kempu, ale aj na tréningoch v bežnom futbalovom roku zápasia s vulgárnymi slovami. Na rozdiel od iných klubov sa však v klube Domino netolerujú. Je to stála výzva pre deti a trénerov, no najviac, paradoxne, pre rodičov. Tí bývajú premotivovaní a neboja sa (a to vraj aj mamy) pri povzbudzovaní verejne navádzať tých svojich na nefér hru. Slovník, ktorý používajú, výchovný tiež nie je. Takže niekedy si treba dať slovko aj s rodičmi alebo im zavolať.
A ako rodičia znášajú, že majú deti na futbale vo „svätom“ klube? Rusty pokrčí plecom: musia to prijať. Chlapci po prípravke majú saleziánsky známe slovko do ucha na formáciu raz do týždňa. Keď je sústredenie, denne je svätá omša pre veriacich aj neveriacich. Je to štýl klubu, vedenie to nemieni riešiť. Rusty na to spokojne poznamená: „Mali sme hráča, ktorý hral v zámorskom klube, ktorý patril protestantom. Každý raz pred zápasom a po ňom sa sadlo do kruhu a modlilo sa, dlho. Nik sa ho nepýtal, čo si o tom myslí. Jednoducho to tak v klube bolo, „si u protestantov, prijmi tieto pravidlá“.“
Zdá sa však, že rodičom to neprekáža, pretože drvivá väčšina detí v družstvách FC Domino je z neveriacich rodín. Za rodičov sú však v Domine nesmierne vďační, zdôrazní Ladislav Babača, ktorý vypomáha pri vedení SDM Domino. „Tribúnu nám postavili za ich peniaze, nedostávame od štátu nič. Rovnako teraz máme novú svetelnú tabuľu na výsledky a oznamy. Nemáme ani veľkých sponzorov ako Slovan. Žijeme spolu a pomáhame si fungovať ako jedna rodina.“
Tréning po poobedňajších hrách pokračuje. Tak skúste: čo najrýchlejšie zaujať miesto ako piaty, kým sa pri štyroch terčoch nenápadne za chrbtom menia spoluhráči. Čo najrýchlejšie prebehnúť okolo tyčí, preskočiť prekážky znožmo, pokračovať preskokmi cez kruhy, stepovať drobným krokom pomedzi políčka a preskočiť dve bránky. Pozor, súper z druhého mužstva ti nesmie stiahnuť vlajku z pásu… Predriblovať s loptou pomedzi značky a popri tom dať dvakrát gól do dvoch bránok. Takúto rozcvičku postrehu, svižnosti a súdržnosti by sme potrebovali my dospelí aspoň raz do týždňa.
Žijeme spolu a pomáhame si fungovať ako jedna rodina.
Za mojím chrbtom sa začína kosiť trávnik. Ozajstný. Nemal by mať viac ako tri centimetre na výšku. Kosačka so širokou náručou zubov najprv musí prejsť skúškou, naposledy nerobila dobrotu. Veľké ihrisko pri Rodinnom centre mamy Margity sa zatiaľ znovu zmenilo na štyri kolbištia. Družstvo na pravej strane najviac trénuje návrat lopty ďaleko spoza bránkoviska. A konečne som (asi) prišla na kĺb fenoménu nezaviazaných šnúrok na kopačkách malých futbalistov, bolo ich celkom dosť. To sú podľa všetkého maniere (alebo poznávacie značky?) brankárov. Kým rozvíjam svoju šnúrkovú teóriu, v jednom družstve sa hra náhle zastavila. Tréner káže… zaviazať šnúrky. Zrejme to pomáha, ani nie minútu po viazaní zaznie z družstva „viazača“ pokrik: „Góóól!“
Kaja stojí v bráne a bravúrne odráža strely, hoci útočníci nie sú žiadne béčka. Na ihriskách to žije, počuť výkriky nadšenia aj frustrácie, navigáciu aj pokyny na súhru. Bez urážok. Bez hnevu a iných verbálnych šťavnatých príloh. Futbal učí deti žiť. Aj a práve tým, ako Domino nastavilo pravidlá: slušne, s pomocou, s rešpektom, v spolupráci. Zloženie detí je veľmi rôzne – od členov tunajšieho FC cez cezpoľných futbalistov z okolitých klubov až po nováčikov, od útlych „pažítok“ až po „bagety“ v kopačkách, cez svetlých princov po nemálo tmavých rómskych detí, nepočítajúc tváre čisto akademického, vedátorského výzoru. Práve preto klobúk dolu! Lebo toto ustáť, viesť a robiť s radosťou pre deti, s dobrými vzťahmi a lekciami nielen z futbalového know-how je viac, ako si kto myslí. Treba im lepšie lekcie do života?
Tesne pred štvrtou sa kemp pre dnešok končí. V priebehu štvrťhodiny si rodičia rozchytali deti, ktoré im ešte stihli na ploche predviesť, aký trik sa dnes naučili. Animátori, tréneri a vedenie Domina si vedľa mňa v plnej pohode a so smiechom dávajú spätnú väzbu. Sú rovnako spokojní ako deti a rodičia. Možno by mali politici chodiť na kemp do Domina. Alebo my všetci.
Život je predsa len jedno veľké ihrisko. Hráme tak, ako mladí futbalisti v Domine?
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
