Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Na jeseň si pripomíname 60. výročie vydania viacerých dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu. Spomedzi nich deklarácia Nostra aetate predstavuje text, ktorý znamenal doslova zlom – v prvom rade vo vzťahu Katolíckej cirkvi a židovského sveta, ale aj islamu a východných náboženstiev.
Začalo sa obdobie medzináboženského dialógu, podobne ako sa niekoľko desaťročí predtým otvoril ekumenický dialóg. Druhý vatikánsky koncil ho tiež posilnil a prehĺbil ďalším dokumentom Unitatis redintegratio, zameraným na zmenu vzťahov medzi katolíkmi a kresťanmi iných denominácií.
Aj dnes, o šesťdesiat rokov neskôr, mnohí spochybňujú skutočné inovácie, ktoré tieto dokumenty, pre väčšinu katolíkov dodnes neznáme, priniesli. Počas týchto desaťročí osobného nasadenia v oblasti medzináboženského dialógu som často počúval otázky: „Aký je zmysel dialógu?“; „Zmenil vôbec niečo dialóg medzi náboženstvami?“; „Môžeme naozaj veriť, že dialóg je možný medzi veriacimi rôznych tradícií?“.
Rastúci „mesianizmus“ preniká všetkými veľkými náboženskými tradíciami a je šikovne manipulovaný politikou.
Na tieto otázky neexistuje jednoduchá odpoveď a omnoho ťažšie sa hľadá po 11. septembri 2001, keď sa zdalo, že islamský terorizmus jednoznačne potvrdil teóriu Samuela Huntingtona o „strete civilizácií“ (a náboženstiev). Zdá sa, že iné historické udalosti a globálny vývoj porazili éru dialógu v tomto svete, ktorá sa dnes zdá byť na svetelné roky vzdialená od atmosféry 60. rokov 20. storočia.
Napriek tomu nemôžem poprieť, najmä z osobnej skúsenosti, že som videl stovky, ba tisícky mužov a žien stretávať sa v mene svojej viery a Boha, aby budovali mosty osobného priateľstva, aby sa vzájomne poznávali nad rámec stereotypov. A predovšetkým aby spolupracovali na spoločnom dobre.
Dnes na rôznych miestach planéty existuje nespočetné množstvo spoločných projektov medzi ľuďmi rôznych kultúrnych a náboženských tradícií, ktorí sa zaoberajú tým, ako predchádzať konfliktom alebo ako riešiť tie, ktoré už existujú, ľuďmi, ktorí sa venujú starostlivosti o životné prostredie a jeho ochrane, prijatiu a integrácii migrantov, ochrane ľudských práv, počnúc právami žien. Ľudia rôznych vierovyznaní sa spoločne pýtajú, ako zvládnuť poslednú výzvu, ktorej ľudstvo čelí: výzvu umelej inteligencie.
V kontraste k pretrvávajúcim konfliktom, rastúcej hrozbe antisemitizmu, ako aj islamofóbii a kresťanofóbii sa vytvorili siete priateľstva a medzinárodných vzťahov, ktoré by mali nastoliť otázku: Čím by bolo ľudstvo dnes bez nich? Bolo by v oveľa katastrofálnejšej situácii.
Dodnes si spomínam na konferenciu, ktorá sa konala minulý rok v Castel Gandolfe. Zúčastnilo sa na nej približne 400 ľudí rôzneho veku a vierovyznania z celého sveta. Jej názov bol veľavravný: Jedna ľudská rodina (One Human Family). Ešte inšpiratívnejšia však bola veta, ktorá konferenciu sprevádzala: „V čase rozdelenia, práve teraz, je dôležitý dialóg.“ Päť dní, ktoré sme spolu strávili, mi potvrdilo, že sa oplatí naďalej investovať do dialógu.
Zdá sa, že dnes nie je situácia vo svete o nič jednoduchšia ako pred 60 rokmi. A zdá sa mi, že existujú dve veľké výzvy, ktoré muži a ženy viery – nech sú akéhokoľvek vyznania – nemôžu ignorovať a ktorým by mali čeliť spoločne. Na jednej strane sa javí, že časť sveta, najmä západného, stratila ideu Boha. Po ére ateizmu, najmä militantného, sa rozšíril všadeprítomný agnosticizmus, sprevádzaný neočakávaným návratom náboženstiev alebo možno skôr spirituality, čo mnohých priviedlo od ateizmu k „postteizmu“ alebo, ako to niektorí nazývajú, k „anateizmu“, k opätovnému návratu Boha.
Náboženský rozmer a vzťah s absolútnom, ktorý je však stále ťažké rozlúštiť, teda nanovo ožíva. Často ide o náboženstvo na štýl „urob si sám“, ktoré kombinuje aspekty z rôznych tradícií s cieľom dosiahnuť osobný blahobyt.
Kvôli spoločnému dobru ľudstva je nevyhnutné, aby púť dialógu medzi ľuďmi rôznych vierovyznaní pokračovala.
Zoči-voči tomuto sa mnohí pýtajú, akého Boha dnes muži a ženy hľadajú. Zdá sa, akoby sme všetci, vedome či nevedome, hľadali nový obraz alebo predstavu o Bohu.
Zároveň nám geopolitický výhľad (vrátane náboženstiev) predstavuje rastúci „mesianizmus“, ktorý preniká všetkými veľkými náboženskými tradíciami a je šikovne manipulovaný politikou, najmä politikou takzvaných „suverénnych“ tendencií. Písmo sa tu používa ako inštrument na ospravedlnenie masakrov alebo ako idea konfliktu, ktorá hlása, že niekto stojí na „Božej strane“, ako predzvesť návratu proroka, ktorý zničí nepriateľov. Opäť sme svedkami, že náboženskí vodcovia, dokonca aj v kresťanskej sfére, vedú „svätú vojnu“ v mene toho, aby naplnili duchovnú spasiteľskú úlohu zverenú ich vlasti. Nacionalizmus je často založený na symbióze medzi politickou mocou a náboženstvami, ktorými ospravedlňuje rozmer záchrancov ľudu – alebo sveta – prostredníctvom inštrumentálneho používania vybraných biblických textov. Ide o novú výzvu, s ktorou sa musia náboženstvá konfrontovať.
Ľudia viery sú povolaní skutočne kráčať spolu, aby ponúkli dôveryhodné a konštruktívne odpovede na túto dvojitú výzvu: ponúkať obraz Boha, ktorý je zrozumiteľný pre mužov a ženy dneška, a mať schopnosť prelomiť reťaz násilia, ktoré sa deje pod rúškom pseudointerpretácií konkrétnych pasáží Písma. Kvôli spoločnému dobru ľudstva je nevyhnutné, aby púť dialógu medzi ľuďmi rôznych vierovyznaní pokračovala.
Roberto Catalano
Autor je odborníkom na medzináboženský dialóg, pôsobí ako pedagóg v Univerzitnom inštitúte Sophia a na Akadémii humanitných a spoločenských vied v Ríme. Pravidelne prispieva do odborných časopisov venujúcich sa dialógu, náboženstvám a kultúre.
Prevzaté z cittanuova.it.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
