Čo všetko považujeme za sexuálne zneužívanie ?
Keď hovoríme o sexuálnom zneužívaní, máme tým na mysli prekračovanie intímnych hraníc dieťaťa nejakým dospelým človekom. Väčšinou majú ľudia predstavu, že ide o pohlavný styk, a ak k nemu nedošlo, tak sa, samozrejme, nič nestalo. Definícia sexuálneho zneužitia je však oveľa širšia. Je to vystavenie dieťaťa sexuálnemu kontaktu, činnosti či správaniu. Ide o traumatizujúci zážitok, ktorý ovplyvňuje celý další život obeti. Rozlišujeme preto sexuálne zneužívanie dotykové a bezdotykové.
Pod dotykovými formami si vieme predstaviť pohlavný styk, ktorý sa mohol uskutočniť aj nejakým predmetom. Môže ísť taktiež o análny či orálny styk. Ďalej bozkávanie, objímanie, dotýkanie sa alebo aj hladkanie dieťaťa cez oblečenie. Aj keby to dieťa bolo oblečené a sedelo na kolenách páchateľa a vyvolá u neho vzrušenie, aj toto považujeme za sexuálne zneužívanie.
Čo by sme si mali predstaviť pod bezdotykovými formami zneužívania?
Bezdotykových foriem je tiež celá škála. Ak sa dieťa vystavuje napríklad nejakému pornografickému materiálu alebo je nútené sa naň pozerať. Ak páchateľ núti dieťa pozerať sa na masturbáciu, prípadne ho núti, aby ono samo masturbovalo. Teoreticky sa ho nedotkne, ale to dieťa sa stáva svedkom niečoho, čo nevie spracovať, a je nútené byť objektom, hoci sa páchateľ iba pozerá. Ide teda aj v tomto prípade o veľmi závažnú vec a neplatí tu žiadna matematika. Nemôžeme povedať, že zneužitie pohlavným stykom je vzhľadom na následky oveľa závažnejšie, a keď dieťa bolo len nútené pozerať pornografiu, tak tie následky budú menej závažné.
Rozumiem. Predsa však, miera prežívania traumy sa od obete k obeti môže líšiť. Od čoho to teda v konečnom dôsledku závisí?
Všetko závisí od toho, v akom veku a ako dlho bolo dieťa vystavované zneužitiu. Nakoľko je to dieťa odolné a sebavedomé, aká je jeho vzťahová väzba s páchateľom, nakoľko má podporu zo strany rodičov, aká je reakcia okolia, vzťahy s rovesníkmi, vlastná sebaúcta, či má napríklad nejakú citovú depriváciu. A veľmi podstatné je, nakoľko bola celá táto skúsenosť rýchlo ošetrená a usporiadaná. Je tam teda veľa faktorov, ktoré ovplyvňujú, či sa z toho stane len traumatická udalosť, z ktorej bude dieťa nejakým spôsobom zachránené, alebo pôjde o skúsenosť, ktorá sa premení na traumu, čiže na niečo, čo dieťa potom bude sprevádzať životom.
Keď počujeme dieťa hovoriť, že nemá rado dotyčnú osobu, lebo sa s ním napríklad hrá divné hry a už by na stretnutie s ňou nechcelo ísť, väčšinou dospelí či rodičia zareagujú štýlom, že dieťa preháňa alebo je lenivé a nechce sa mu. Vysvetľujeme si to tým, že v poriadku nie je pravdepodobne to dieťa. Vôbec nám nedôjde, že by sa tam mohlo skutočne niečo diať a v poriadku nemusí byť práve ten dospelý.
Čo nám hovoria dáta o zastúpení dotykových a bezdotykových foriem zneužívania?
Výskumy, ktoré brali do úvahy okrem dotykových foriem aj bezdotykové, ukazujú, že môže ísť napríklad až o 60 či 70 % žien, ktoré sa stretli s nejakou bezdotykovou formou zneužívania. Treba sa však pýtať aj na to, či respondenti takéhoto výskumu boli dospelí ľudia, ktorí si spätne spomínajú na sexuálny útok, alebo ide o deti. Samozrejme, keď sa budeme pýtať dospelých, tak pravdepodobne sa dozvieme oveľa viac.
V prípade detí väčšinou udávame príklad triedy, kde môžeme povedať, že každé štvrté dievča a každý šiesty chlapec zažili nejakú formu zneužívania. To znamená, že nejakých dvadsať percent detí v populácii určite niečo také zažíva. Samozrejme, u mnohých sa to odhalí až v dospelosti, teda retrospektívne.
Spomenuli ste už aj v úvode, že ľudia zvyknú bezdotykové formy zľahčovať. Prečo to podľa vás mnohí nepovažujú za vážne narušenie integrity dieťaťa?
Asi ešte stále neveríme tomu, že je to naozaj také zlé a že sa to deje. Keď počujeme dieťa hovoriť, že nemá rado dotyčnú osobu, lebo sa s ním napríklad hrá divné hry a už by na stretnutie s ňou nechcelo ísť, väčšinou dospelí či rodičia zareagujú štýlom, že dieťa preháňa alebo je lenivé a nechce sa mu. Vysvetľujeme si to tým, že v poriadku nie je pravdepodobne to dieťa. Vôbec nám nedôjde, že by sa tam mohlo skutočne niečo diať a v poriadku nemusí byť práve ten dospelý.
Ja som si to uvedomila, keď som začala deťom veriť. Keď som v rodine alebo u známych počula deti napríklad hovoriť, že učiteľ telocviku je nejaký zvláštny, stačilo, že som položila otázku: A čo je na ňom také zvláštne? – a deti hneď začali rozprávať o tom, ako sa na nich pozerá a že je im to nepríjemné. V takýchto prípadoch sa dá vidieť, že tá hranica sa nejako posúva.
Keby som bola rodič, pravdepodobne by som reagovala hneď. Prečo by moje dieťa malo byť objektom – nehovorím, že sexuálneho zneužívania, ale nevhodného správania a nejakého prekračovania hraníc? Preto si myslím, že by sme mali veriť deťom, pýtať sa a počúvať ich, brať ich komunikáciu vážne. Nezľahčujme to, čo sa nám snažia povedať.
Kedy prišiel moment, keď ste deťom začali veriť vy?
Než som prišla na Slovensko, žila som v našej komunite v Poľsku. Tam som roky pracovala v detskom domove ako vychovávateľka a pedagogička a potom aj ako riaditeľka. Pamätám si situácie, keď som už bola taká zaťažená, že bolo pre mňa náročné deťom veriť. Dnes si na to spomínam a premýšľam, koľko vecí som možno prehliadla. Vtedy som nemala až také poznatky v tejto oblasti. Viac som sa venovala konfliktom medzi deťmi a ich rodičmi.
Vôbec mi ani nenapadlo, že by tam mohlo ísť o sexuálne zneužívanie. Keď sa na to pozerám teraz, na ich správanie – bolo tam napríklad jedno dievča, ktoré sa veľmi intenzívne poškodzovalo, a ja som už bola v koncoch, nevedela som, čo robiť – mohlo to byť volanie, signál, že sa doma niečo dialo. Vtedy som to však nebola schopná nejako identifikovať. Viac som sa sústredila na samotný jav, ako na jeho príčiny. Vždy sa potrebujeme pozerať na správanie dieťaťa ako na symptóm, za ktorým sa skrýva niečo viac. Drogy, alkohol, sebapoškodzovanie, poruchy príjmu potravy sú len symptómy. Deti nie sú zlé, ako si niekedy myslíme, len sa im udiali zlé veci.
Vedeli by ste povedať, kde k zneužívaniu dochádza najčastejšie?
Všeobecne sa dá povedať, že dievčatá sú viac vystavené riziku v rodinách, chlapci v inštitúciách. To je asi taká všeobecná štatistika. Keby sme však mali hovoriť o tom, kde najčastejšie dochádza k zneužívaniu, tak je to, bohužiaľ, v rodine. Páchateľom je nejaký rodinný príslušník – otec, matka, ujo, brat, sestra, niekto blízky. A potom, samozrejme, sú tu inštitúcie – škola, športové kluby, cirkev, krúžky… Všetky tie miesta, kde je dieťa zverené do opatery dospelého a vytvára si s ním blízky vzťah. Iba úplne malé percento útokov prichádza zo strany cudzieho človeka.
Ak by sme však mali hovoriť o dôsledkoch, tak by sme museli povedať, že asi najväčší dosah má predsa len zneužívanie kňazom. Ten totiž vystupuje v role otca a vystupuje aj v úlohe zástupcu Boha. Okrem prekročenia intímnych hraníc tam teda dochádza aj k narušeniu vzťahu s Bohom. Keď ma už totiž ani Boh nemôže zachrániť, všetko je stratené. Čiže pokiaľ ide o závažnosť, tak by sme mohli povedať, že najprv je to kňaz, otec, matka a až potom ostatné pomocné profesie.
Štatistiky z jedného centra v USA, kde sa zaoberajú liečbou páchateľov – kňazov, hovoria, že 70 % páchateľov bolo samých obeťou sexuálneho zneužívania v detstve. Až v procese terapie títo ľudia zistili, že to, čo urobili nejakému chlapcovi, je presne to, čo spravil im nejaký kňaz, keď boli miništranti.
Hovoria výskumy aj o niečom takom, ako je profil obete? Sú niektoré deti ohrozené viac ako ostatné?
Hovorí sa o niektorých rizikových faktoroch. Môže ísť napríklad o dieťa, ktoré je z rodiny, kde nemá žiadnu podporu. Nemusí to byť hneď patologická rodina, kde sa pije alebo je tam prítomné násilie. Stačí, že rodičia sú veľmi zaneprázdnení a venujú celý svoj čas práci, aby zabezpečili rodinu. Svoje dieťa posielajú napríklad z krúžka na krúžok a nemajú s ním hlbší vzťah či kontakt, aby sa na nich mohlo v nejakej ťažkej životnej situácii obrátiť.
Takéto deti sú svojím spôsobom osamelé. Potrebujú byť vypočuté, potrebujú, aby sa im niekto venoval a preukázal im svoju pozornosť. Pre páchateľa sú to ideálne obete. Keď potom od dospelého počujú slová, ako si môj najlepší priateľ, s tebou sa môžem podeliť o svoje tajomstvá, dieťa do takejto pasce spadne. Ďalej je to každá zraniteľnosť dieťaťa, či už nejaký hendikep, alebo emočná slabosť, prípadne choroba. Všetko, čo spôsobí, že sa dieťa stáva zraniteľným, ho viac vystavuje riziku.
Bohužiaľ, tak ako ste povedali, mnoho obetí zneužívania sa na túto skúsenosť rozpamätá až v dospelosti. Často môže prejsť aj niekoľko desiatok rokov. Čo všetko zanechá na psychike človeka takáto skúsenosť?
Tých následkov je celá škála. Ovplyvní to určite sociálny život dieťaťa, pretože tá dôvera môže byť v prípade, že obeti neuverí ani nikto z dospelých, zneužitá viackrát. Dieťa v prvom rade začne pochybovať o sebe samom. Prichádzajú myšlienky na to, že s ním nie je niečo v poriadku, že je zlé. Páchateľ sa tiež veľmi často snaží všetko zahrať tak, aby dieťa malo pocit spoluúčasti a súhlasu s tým, čo sa stalo.
Vytvára sa teda obrovský pocit viny a presvedčenie, že to obeť chcela a že to nejakým spôsobom vyprovokovala. Dojem, že nie ten dospelý je zlý, ale že zlyhal vinou obete. Obeť s takýmto pocitom viny žije veľa rokov a nevie si odpustiť. Niekedy rýchlejšie odpustí tomu páchateľovi ako samej sebe. V dospelosti to veľmi závažne ovplyvňuje vzťahy, pretože človek buď pochybuje o tom, že by nejaký vzťah vôbec mohol mať, alebo má ťažkosti nadviazať partnerský vzťah.
Poznačená je tiež sexuálna oblasť. V prípade chlapcov, ak mali prvú sexuálnu skúsenosť s dospelým mužom v pubertálnom veku a telo zažilo nejaký príjemný pocit a vzrušenie opakovane, môže sa stať, že chlapec bude mať problém so svojou sexuálnou identitou. Keďže mal homosexuálne zážitky, mohol by si myslieť, že je homosexuál. Prežíva v tom obrovský zmätok. Poznám obete, ktoré mi povedali, že nevedia, či sú naozaj homosexuáli. Nevedia, ako inak žiť, lebo takto ich to niekto „naučil”.
Ženy, ktoré boli obeťami zneužívania, prežívajú zase veľmi často pocit hanby, pocit, že sú špinavé a že si nezaslúžia byť milované. Veľmi často tieto ženy ostávajú samy. Nie sú schopné nadviazať nejaký vzťah, nie sú schopné dôverovať mužom. Keď sú zneužívané otcom, prežívajú navyše dilemu, že stratia celú rodinu, ak by sa o tom zmienili.
V neposlednom rade sa môžu u obetí vyskytnúť rôzne poruchy príjmu potravy, ako anorexia či bulímia. Všetko sú to akoby formy vnútorného vzdoru voči tomu, čo sa stalo. Ak obeť zažila v akte sexuálneho zneužívania vzrušenie, má pocit, akoby ju zradilo vlastné telo, a preto ho nenávidí. Akým spôsobom ho potom možno potrestať? No napríklad tým, že mu obeť odoprie jedlo alebo sa začne sebapoškodzovať. Všetko sú to veľmi hlboké procesy.
A potom sú tu aj ekonomické následky. Deti sa v škole nevedia sústrediť, často ich nesprávne diagnostikujú, napríklad poruchou ADHD, nevedia zvládať školu, majú problém vybrať si nejaký konkrétny odbor a neskôr napríklad zotrvať pri jednej práci a podobne.
Niektorí páchatelia sa pri konfrontácii vyznávajú z toho, že sami boli v detstve zneužívaní. Aká je pravdepodobnosť, že sa z obete stane predátor?
Je to pravdepodobné zvlášť vtedy, keď sa celá táto udalosť nejako terapeuticky neošetrí. Napríklad, štatistiky z jedného centra v USA, kde sa zaoberajú liečbou páchateľov – kňazov, hovoria, že 70 % páchateľov bolo samých obeťou sexuálneho zneužívania v detstve. Až v procese terapie títo ľudia zistili, že to, čo urobili nejakému chlapcovi, je presne to, čo spravil im nejaký kňaz, keď boli miništranti.
Čo vlastne stojí za vznikom tohto typu deviácie? Odborníci vravia, že len isté, pomerne malé percento môžeme zaradiť k pedofílii. Čo ten zvyšok? Kde sa rodí motivácia k takémuto činu?
Áno. Skutočne, keď hovoríme o páchateľoch, väčšina z nich nie sú pedofili. Bohužiaľ, neexistuje všeobecný profil páchateľa. Tých príčin môže byť veľmi veľa. V niektorých prípadoch je to nejaká úchylka, v iných obrovská nezrelosť alebo životná kríza, z ktorej sa nevedeli dostať. Podobne, ako keď niekto upadne do alkoholu alebo drog. Preto je veľmi ťažké všetkých pomenovať jedným slovom. To, čo však majú spoločné všetci páchatelia, je podobný „modus operandi“, teda nejaká schéma, podľa ktorej fungujú.
Často sa to začína nejakým myšlienkovým pochodom, ktorý vzniká v období, keď je človek napríklad v depresii, je osamelý a potrebuje nejaký impulz. V tomto období nachádza svoju obeť. Ak toto páchateľ nezastaví, ale prejde do nejakej aktivity a následne do ataku, tak ho to pravdepodobne neuspokojí a bude v tom ďalej pokračovať. Je tam teda nejaký cyklus a tí páchatelia musia zistiť, kde je začiatok. Začiatok je v tom myšlienkovom pochode, v tej prechádzke na ihrisko, kde sa hrajú deti. Toto je však už úroveň terapie, kde páchateľ prizná, že čin spáchal a je schopný ho spáchať znova. A to je veľmi dlhá cesta.
Proces, odkedy si páchateľ vyhliadne obeť a postupnou manipuláciou ju „zatlačí do kúta“, aby ju následne atakoval, nazývame tiež grooming. Z akých fáz presne pozostáva?
Prekvapivo, keď hovoríme o groomingu a jeho fázach, môže sa niekomu na začiatku zdať, že ide o vytváranie normálneho vzťahu. Prvou fázou groomingu je totiž práve budovanie vzťahu. Môžeme použiť príklad kňaza a miništrantov. Farár povie mladému kaplánovi, že bude mať na starosti skupinu miništrantov. Kaplán vyhlási stretnutie a tam si spomedzi chlapcov vyhliadne jedného, s ktorým ten vzťah začne byť v niečom trochu iný, exkluzívny. Tento vzťah sa začne vyvíjať, kňaz sa s chlapcom častejšie rozpráva, venuje mu svoju pozornosť, dáva mu darčeky, zveruje mu úlohy.
Na rozdiel od normálneho vzťahu však v tomto vzťahu nastáva ďalšia fáza, a tou je etapa testovania, keď páchateľ prekračuje hranice a zisťuje, či sa dieťa niekomu prizná a povie o tom napríklad rodičom alebo nie. Tu môže ísť napríklad o prekračovanie behaviorálnych hraníc – dlhšie objímanie či pohladkanie – a overovanie si, ako bude na to dieťa reagovať. Alebo ide o nejaké porušenie pravidiel. Rodičia napríklad nedovolia byť dieťaťu dlhšie ako jednu hodinu na internete, ale páchateľ to dieťaťu dovolí a povie, že to bude ich tajomstvo, a zisťuje, či sa s tým chlapec doma zverí alebo nie. Toto testovanie pri normálnom vzťahu neexistuje, pri groomingu je veľmi dôležité, pretože páchateľ si musí byť istý, že dieťa mu už natoľko dôveruje, že je schopné prekročiť aj niektoré svoje hranice a pravidlá kvôli nemu. Páchateľ tiež musí obeť vylúčiť zo skupiny, aby nemala jej podporu. Napríklad v skupine miništrantov už ostatní vidia, že ten jeden je privilegovaný, má kľúče, zatvára faru, zostáva dlhšie. Keď potom dôjde k zneužitiu, čo je ďalšia etapa, tak to dieťa sa už nemá na koho obrátiť.
Poslednou fázou groomingu je, že páchateľ sa snaží o to, aby dieťa tajomstvo udržalo. Zmenšenie rizika odhalenia je spojené s tým, keď sa dieťa presvedčí, že to samo chcelo, pretože prežilo vzrušenie. Dieťa nerozumie tomu, že cítilo vzrušenie, lebo je to automatická reakcia tela, za ktorú ono vôbec nemôže. Všetky komentáre typu, veď si za mnou prichádzal, sám si to chcel zo strany páchateľa potom spôsobujú, že dieťa sa bojí ísť za rodičom alebo nejakým dospelým, lebo má pocit, že urobilo niečo zlé a nikto mu neuverí. Týmto spôsobom páchateľ dieťa spracuje, „zgroominguje“ a ono sa ocitá akoby v pasci. Kým došlo k zneužitiu, bolo dieťa presvedčené, že zažíva výnimočný vzťah a pre toho dospelého bolo niekým výnimočným. Keď k zneužitiu dôjde, náhle sa dieťaťu zrúti celý svet a ono sa v tom celom nevie nájsť. Je to preň veľké prekvapenie. Navyše, grooming sa týka aj celého okolia, ktoré musí páchateľ presvedčiť o tom, že je dôveryhodný. Bez dôvery rodičov totiž nezíska prístup k dieťaťu.
Často opakujem rodičom, aby hovorili svojim deťom, že hoci by sa stalo niečo veľmi zlé a dieťa si bude myslieť, že je to nezvratné, musí vedieť, že za nimi vždy môže prísť a oni ho nikdy neodmietnu.
Teda od spomínaného bodu testovania, kde sa to zlomí, už viac-menej niet cesty späť?
To je kľúčový moment. Jeden páchateľ, ktorý zneužil stovky detí, sám uviedol príklad dieťaťa, ktoré sa pri tom prekračovaní hraníc obrátilo na rodičov, a to aj napriek tomu, že ho za to čakal nejaký trest. Malo však natoľko dôveru voči svojim rodičom, že to priznalo, a to ho zachránilo. Páchateľ už nepokračoval, lebo vedel, že to nie je pre neho bezpečné.
Dôvera k rodičom bola teda kľúčová.
Presne tak. Preto často aj ja opakujem rodičom, aby hovorili svojim deťom, že hoci by sa stalo niečo veľmi zlé a dieťa si bude myslieť, že je to nezvratné, musí vedieť, že za nimi vždy môže prísť a oni ho nikdy neodmietnu. Dieťa potrebuje vedieť, že rodičia budú vždy na jeho strane.
Existujú rozdiely medzi procesom „namotávania“ – groomingom – v rodinách a v inštitúciách?
Určite. V rodinách je obeť prístupnejšia. Páchateľ nemusí strácať čas so zoznamovaním sa, lebo je súčasťou rodiny. Táto etapa tam ani nie je. Ženy, ktoré po rokoch hovoria svoje svedectvo, spomínajú, že sa to začínalo úplne nevinne. Až na strednej škole si tieto dievčatá všimli, že ich kamarátky nemajú takéto skúsenosti alebo aspoň o tom nerozprávajú. Takéto dievča začne cítiť, že niečo nie je v poriadku. Na začiatku to dieťa otcovi verí a potom prichádza jasná informácia, že je to za hranou. Zase je to taký boj.
Jedna z obetí hovorila, že svojho otca v noci nenávidela, ale keď prišiel deň, tak to bol jej najúžasnejší, milovaný ocko a medzi nimi bol silný vzťah, ktorý si nemohla dovoliť stratiť. Aký obrovský musí byť ten zmätok. Navyše, páchateľ je veľmi často milý, nežný, láskavý. Toto je to, čo obeť najviac zväzuje – tá láskavosť a fakt, že ide o niekoho blízkeho, od ktorého sa nečaká útok. Útok prichádza úplne nečakane a obeť často nevie reagovať. Keď na vás ide niekto s nožom, tak sa hneď budete brániť, lebo cítite ohrozenie, ale ak ho necítite a náhle niekto zaútočí, zostanete prekvapení, paralyzovaní. Toto si obete často vyčítajú – že nereagovali, že „zamrzli“ a páchateľ to bral ako súhlas a ešte im to prízvukoval. My potom musíme obetiam vysvetľovať, že to tak nie je, že obranné reakcie nezávisia od nášho vedomého rozhodnutia, že sú automatické a rozhoduje o tom mozog, ktorý buď uteká a bojuje, alebo „zamrzne“, a človek nemôže niesť zodpovednosť za to, ktorú reakciu mozog použije.
Ako vyzerá liečba takýchto tráum?
Postupy sú rôzne a závisí to od toho, kto akú terapeutickú školu vyznáva a používa. Väčšinou prvé, čo je potrebné, je nejakým spôsobom zastabilizovať obeť. Obeť totiž žije v neustálom napätí a v úzkostiach. Veľmi častým symptómom tej posttraumatickej stresovej poruchy sú tzv. flashbacky. Nie sú to iba spomienky. Dá sa to opísať tak, akoby som ešte raz so všetkými emóciami prežívala tú istú situáciu. Každý flashback je akoby opakovaná traumatizácia. Potrebujeme preto obetiam pomôcť nejako s tým pracovať, aby mohli fungovať vo svojom každodennom živote. Hovoríme, samozrejme, o dospelých.
V prípade detí je úplne základnou vecou, keď sa to zneužívanie naďalej deje, aby sme ich z toho prostredia vytiahli. Zneužívanie sa musí zastaviť, to je prvá vec. No a potom pracujeme s dieťaťom v tom zmysle, aby to vedelo nejako zo seba vyrozprávať, aby pochopilo, že nie ono je tým vinníkom. Je to veľmi ťažké aj s dospelými, s ktorými pracujem. Vedia, že za to nemôžu, ale ten pocit hanby, viny a spoluúčasti je taký obrovský, že sa s tým veľmi ťažko pracuje.
Niektoré detské obete si neuvedomujú, čo sa vlastne stalo, lebo mentálne ešte nedospeli do takého štádia. Nemôže im práve to, že sa celá kauza otvorí, v istom zmysle prihoršiť?
Vo väčšine prípadov ide práve o dospelých, ktorí sa po dvadsiatich rokoch púšťajú do tejto témy a hovoria, čo sa stalo. Prirodzeným obranným mechanizmom vytesnili túto udalosť a ona veľa rokov nezasahovala do ich života. Obete vedia, že sa to stalo, ale majú to zabalené a odložené na nejakej poličke s tým, že sa ich to netýka. A potom po pätnástich – dvadsiatich rokoch príde nejaký impulz, ktorý tento balíček otvorí. Môže to byť vzťah, vstup do manželstva a s ním spojený sexuálny život alebo narodenie dieťaťa, prípadne príchod vlastného dieťaťa do veku, v ktorom bola obeť zneužitá.
V tom okamihu sa u obetí spúšťa obrovský panický strach a úzkosť. Obeť často ani nevie prečo a niekedy až v procese terapie si spomenie, že sa niečo stalo. Volá sa to disociatívna amnézia. Jednoducho, zabudneme na nejaký úsek minulosti. Toto často verejnosť používa ako námietku – dvadsať rokov obeti nič nebolo a teraz náhle ju to bolí a náhle má z toho traumu – a ľudia tomu nevedia uveriť, ale je to úplne prirodzený mechanizmus nášho tela, ktoré nás chráni a vďaka čomu dokážeme prežiť traumatickú udalosť. V prípade detí ide naozaj o prežitie po fyzickej i po tej psychickej stránke.
Zneužitie má, bohužiaľ, aj sekundárne obete. Stávajú sa nimi rodinní príbuzní či komunita v škole, alebo napríklad spoločenstvo v kostole. Ako sa dá pomôcť im?
Áno, sekundárne obete sú ďalšou veľmi dôležitou skupinou. S nimi u nás zatiaľ veľmi nepracujeme. Jednak, v rodinách to ide ťažko, pretože tam by museli uznať skutočnosť hlavne ostatní členovia rodiny a s tým majú mnohí problém. Môže sa to však stať aj v škole či farnosti. Vtedy sa spoločenstvo zvykne rozdeliť na tých, ktorí tomu veria, a na tých, ktorí nie. Tí, ktorí tomu neveria, sú často ľudia, ktorí mali napríklad s kňazom úžasný vzťah. Tu si treba uvedomiť, že skutočne ani páchateľ nie je celý zlý a obeť celá svätá. Páchateľ má tiež veľa dobrých stránok a schopností, je obľúbený a možno pre 90% ľudí urobil niečo dobré. Nemení to však nič na tom, že tým 10 % spôsobil traumu.
S takouto farnosťou by bolo dobré sa stretnúť, pretože tí ľudia sa potrebujú vyrozprávať a povedať svoje pocity. Niektorí môžu mať pochybnosti, či sú platné ich sviatosti, či je platný ich sobáš, pohreb alebo spoveď, alebo sväté omše. Tam môže dochádzať naozaj k obrovským pochybnostiam. Ďalšia vec je, že ak na miesto previnilého kňaza príde niekto druhý, pravdepodobne bude bojovať s obrovskou nedôverou. Určite by preto v dotknutej farnosti nemal nástupca tohto kňaza ostávať sám. Najlepšie by bolo, ak by tam bol prítomný celý tím ľudí, ktorý sa farnosti bude venovať. Znamená to, že sa pre ľudí spraví nejaká prednáška, otvorí sa téma zneužívania a objasní sa, čo prežívali obete. Otvorí sa diskusia, prípadne osobné rozhovory a môže sa stať, že sa otvorí priestor aj pre ďalšie obete, ktoré doteraz mlčali. Či už to bude farnosť, alebo škola, vždy v tej skupine budú zážitky a pocity pravdepodobne úplne rozdielne – a je to v poriadku. Treba dať tejto téme priestor, aby nebola tabu.
Sama sa stretávam niekedy s tým, že keď ma predstavia a povedia, čo robím, tak na mňa ľudia pozerajú ako na tú, ktorá preháňa, lebo sa zaoberám témou, ktorá je teraz všade. Myslím si však, že ani netušíme, koľko ľudí v našom okolí si týmto prešlo.
Máte dojem, že sa o tejto téme hovorí od posledných medializovaných prípadov u nás na Slovensku viac? Myslím tým hlavne v inštitúciách.
(Ticho.) Asi to neviem úplne objektívne posúdiť, keďže so mnou sa ľudia rozprávajú väčšinou na túto tému. Pravdepodobne však áno, keďže sa to, ako hovoríte, čoraz častejšie objavuje aj v médiách a asi aj v bežných rozhovoroch.
A keby ste to mali porovnať s Poľskom?
Poľsko je oproti Slovensku obrovská krajina a tam sa o tejto téme veľa hovorí, zvlášť v médiách, a to až v akejsi atmosfére škandálu. V rámci cirkvi je to u nás asi viac rozdelené medzi diecézy a rehoľné provincie. Nie je to teda také centralizované ako na Slovensku, kde máme napríklad jednu komisiu a jednu emailovú adresu, kde sa môžu obete nahlásiť. Myslím si však, že všetci sme akoby na začiatku cesty. Ešte veľmi málo totiž pomáhame obetiam a málo vytvárame bezpečný priestor na to, aby sa mohli hlásiť, aby mohli prísť.
Myslím, že potrebujeme byť citlivejší voči týmto obetiam. Potrebujeme byť naozaj tejto téme otvorení, veriť, že človek môže mať vážne následky. Na druhej strane, ak chceme chrániť naše deti, potrebujeme ich počúvať a veriť tomu, čo hovoria.
Sama sa stretávam niekedy s tým, že keď ma predstavia a povedia, čo robím, tak na mňa ľudia pozerajú ako na tú, ktorá preháňa, lebo sa zaoberám témou, ktorá je teraz všade. Myslím si však, že ani netušíme, koľko ľudí v našom okolí si týmto prešlo. A verím, že by sa im veľmi uľavilo, keby sa o tom mohli aspoň porozprávať. Títo ľudia totiž často ani netúžia po tom, aby bol páchateľ potrestaný či aby im zaplatil odškodné. Obete túžia po tom, aby ich niekto vypočul a povedal im: je mi strašne ľúto, že sa vám to stalo, a verím vám. Toto úplne stačí, aby pocítili úľavu, ktorá im pomôže vykročiť do nového života.
Zaoberáte sa tiež prevenciou. Čo by bolo potrebné systémovo zmeniť ako prvé?
Som zástankyňou sexuálnej výchovy. Toto je podľa mňa úplný základ. Keď sme s kolegami študovali v Ríme, mala som tam spolužiakov z Filipín, ktorí mi hovorili o sexuálnej výchove u nich na školách. Sexuálna výchova sa tam začína už v škôlke. Deti sa v prvom ročníku učia, že telo stvoril Boh a že je dobré, učia sa pomenovať časti tela anatomicky, nehanbia sa pomenovať pohlavné orgány a slová ako vagína či penis sú pre nich také isté ako lakeť či hlava. Tým, že deti sú ešte malé, prijímajú to s pokojom. Tiež sa učia o pravidlách týchto častí tela. Napríklad, že ruky si musíme umývať, aby boli čisté, na chodidlá si dávame topánky, aby sme si ich neporanili. Intímnych častí tela sa zase týka pravidlo, že sa ich môžu dotýkať iba mamka s ockom, keď nás umývajú a podobne, a ide to takto postupne. Neskôr sa sexuálna výchova týka vzťahov a téma sexuality prichádza až oveľa neskôr. Predtým však už má dieťa vybudované vedomie toho, kto som, čo je moje telo, ako si ho môžem brániť, ako s ním zaobchádzať a ako si niekto nemôže dovoliť s ním zaobchádzať.
Toto je podľa mňa veľmi dôležité a potom si myslím, že by sme mali podporiť aj rodičov a pomôcť im v tom, ako by sa so svojimi deťmi mali rozprávať o sexualite. Oni sú tí prví, ktorí s dieťaťom prichádzajú do kontaktu, a oni môžu byť dieťaťu oporou, keď za nimi príde a povie, že sa ho niekto dotkol, urazil ho, že sa mu spolužiaci vysmievajú za to, ako vyzerá, a podobne. Keď toto nebude tabu v rodine, keď sa bude môcť napríklad povedať slovo sex a dieťa bude mať priestor, aby sa o tom mohlo porozprávať bez strachu, nemusí hľadať na internete alebo medzi kamarátmi, ktorí nie sú na túto tému práve tí najvhodnejší. Toto je podľa mňa základ prevencie a myslím si, že by to mohol byť úplne prijateľný program. Treba ho však múdro pripraviť a nezačať, keď majú deti pätnásť, šestnásť – to je už neskoro. Začať treba naozaj od útleho detstva.
V neposlednom rade je súčasťou prevencie práca s odborníkmi. S tými, ktorí prichádzajú do kontaktu s deťmi v školách, na krúžkoch, v nemocniciach a aj v cirkvi. Každý musí mať v rámci svojej profesie aspoň základné poznatky – čím je sexuálne zneužívanie, aké sú symptómy, ako reagovať na odhalenie zo strany dieťaťa, čo robiť a čo nikdy nerobiť. Veľmi častými radami, ktoré si obete zvyknú vypočuť, sú slová ako zabudni, odpusti, nevracaj sa k tomu. Sú to spontánne rady, ktoré nepomáhajú. Preto sú potrebné odborné vedomosti. Prevencia pre mňa teda znamená získať pozornosť všetkých: odborníkov, verejnosti, pozorovateľov. Len tak môžeme naozaj chrániť naše deti a aj páchateľov pred nimi samými. Lebo aj oni potrebujú pomoc.