Menu
Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
„Šialenstvo znamená robiť tú istú vec stále dookola a očakávať odlišný výsledok,“ povedal vraj Albert Einstein. Citát je to rozhodne pekný a veľmi pravdepodobne dokonca aj pravdivý. Problém je v tom, že nemáme ani náznak dôkazu, že pochádza od Alberta Einsteina.
Najmä v dobe internetovej sme náchylní „naletieť“ citátom, ktorých pôvod alebo autorstvo nie sú overené. Kvantum informácií, ktoré nás na sociálnych sieťach a iných internetových stránkach denne zahlcuje, nás aspoň trochu ospravedlňuje – nemáme šancu overiť kontext každého pekne vyzerajúceho motivačného citátu, s ktorým sa stretneme.
No čím dôležitejšej téme sa daný citát venuje, tým je podstatnejšie, aby sme si dávali pozor na každé jedno slovo, pretože všetky potrebné nuansy správne pokryje iba nezmenené znenie citátu. Prípadne sa niekedy dokonca dozvieme, že celý citát je iba mystifikáciou.
Výrok z nadpisu tohto textu, údajne pochádzajúci od sv. Františka, je známym klišé, ktoré si už stihlo nájsť svoju cestu do množstva kostolov, farských spoločenstiev a formačných stretnutí.
Katolícky apologéta a filozof Trent Horn, ktorý je autorom knihy What the Saints Never Said: Pious Misquotes and Subtle Heresies (Čo svätci nikdy nepovedali: Falošné zbožné citáty a jemné herézy), o ňom na začiatku svojej knihy píše, že keď svojim známym hovoril, že začína písať knihu o falošných citátoch nesprávne pripisovaných svätcom, veľmi často im ako prvý prišiel na um práve tento citát.
Čím dôležitejšej téme sa daný citát venuje, tým je podstatnejšie, aby sme si dávali pozor na každé jedno slovo, pretože všetky potrebné nuansy správne pokryje iba nezmenené znenie citátu.
Najprv ale čosi o samotnej knihe. What the Saints Never Said je kritickým rozborom vyše 40 známych, no nie úplne spoľahlivých citátov, ktoré v priebehu niekoľkých desaťročí už stihli nadobudnúť povesť múdrych poučení. Svoj étos tieto citáty zásadne odvodzujú od toho, že ich autormi mali byť svätci, biblickí autori alebo iné významné osobnosti z histórie kresťanstva.
Aj keď sa Horn vydáva na akademicky náročnú cestu vyhľadávania pôvodných citátov a systematického reagovania na teologické chyby, knihu písal jednoduchým a prístupným jazykom, ktorý pochopí každý stredne pokročilý čitateľ anglických textov.
Popularizačný charakter knihy je badateľný aj vo výbere samotných citátov – ide o citáty ako „Pomôž si, človeče, aj Boh ti pomôže“, „Rím prehovoril, prípad je uzavretý“ či citát z nadpisu tohto článku. Ide teda o výroky, pri ktorých čitateľ viackrát prekvapene pozdvihne obočie, pretože si uvedomí, že najskôr aj on niektorým z nich už v priebehu svojho života „naletel“.
Horn v úvode knihy opisuje svoju motiváciu, ktorá presahuje hranice obyčajného akademického puntičkárstva. Na jednej strane Horn nechce, aby sa ľudia nechávali podvedome ovplyvňovať teologicky nekorektnými citátmi, pretože ich to odvedie ďalej od plnosti kresťanskej viery (a práve preto sa pri čítaní knihy stretávame s overenými citátmi, ktoré Horn povyberal ako alternatívy k vyvráteným citátom).
Na strane druhej je podľa neho férové, keď sa teologicky pravdivé citáty pripisujú správnym osobnostiam. Keby niekto chválil vášho syna za športový rekord, ktorý prekonala vaša dcéra, najskôr by ste toho človeka láskyplne opravili, aby bola česť pripísaná správnej osobe, argumentuje Horn.
Do akej kategórie výrokov teda spadá výrok o evanjelizácii, pripisovaný sv. Františkovi? Podľa Horna je tento výrok nielen nesprávne prisudzovaný (vznikol najskôr v roku 1990), ale aj vyslovene teologicky nesprávny.
Pokiaľ by niekto povedal: „Rozložte oheň. Ak je to potrebné, použite drevo“, najskôr by sme danej rade porozumeli tak, že použitie dreva nemá byť primárnou metódou rozloženia ohňa, má byť použité až ako jedna z posledných možností.
Rada z nadpisu teda netvrdí niečo v zmysle „Dopĺňajte svoje slová skutkami“ alebo „Žite to, čo hlásate“, v skutočnosti degraduje explicitné slovné ohlasovanie evanjelia na podradnú úroveň v porovnaní s dobrými skutkami, na čosi, čo má prísť až ako posledná možnosť.
Pri pohľade na dejiny kresťanstva dokážeme čiastočne pochopiť, o čo autorovi výroku išlo – kresťanstvo bolo často medzi pohanskými kultúrami výnimočné práve svojím humanitárnym prístupom k ľudským bytostiam bez ohľadu na ich pôvod, pohlavie alebo postavenie.
Cisár Julián sa raz napríklad slávne sťažoval, že sa kresťania „nestarajú iba o svojich, ale aj o našich“. „Všetci tak vidia, že našim ľuďom chýba naša pomoc,“ dodal.
V takýchto časoch bolo výnimočné morálne správanie samo osebe dôvodom na to, aby sa ľudia začali zaujímať o to, čo kresťanov vedie k takémuto životnému štýlu. V súčasnosti však žijeme v postkresťanskej spoločnosti, ktorá množstvo kresťanských myšlienok (vrátane myšlienky o vrodenej dôstojnosti každého človeka) preberá automaticky.
Kresťanské humanitárne správanie tak má, až na pár výnimiek, len malý spoločenský ohlas (čo však nerelativizuje jeho dôležitosť) a najskôr by samo osebe nestačilo na to, aby niekto konvertoval na kresťanstvo. Preto je priam nevyhnutné, aby kráčalo ruka v ruke s explicitným ohlasovaním kresťanstva a obranou základov kresťanskej viery.
Koniec koncov nám to prikazuje samotný Kristus. Ako informuje autor Skutkov apoštolov: „A prikázal nám, aby sme ľudu hlásali a dosvedčovali, že to jeho Boh ustanovil za sudcu živých i mŕtvych.“
Tejto rady sa pridŕžal aj samotný sv. František. Aj keď ho populárna kultúra často vykresľuje ako akéhosi impulzívneho hipisáka, rozprávajúceho sa so zvieratami, František bol už podľa raných svedectiev výborným kazateľom, ktorý dokázal realistickým opisom biblických udalostí upútať pozornosť bežných ľudí.
František sa vymykal z trendov svojej doby, keď bolo zvykom kňazov, vzdelaných na popredných európskych univerzitách, prednášať skôr systematické a suché homílie ako kázne založené na príbehoch a osobných skúsenostiach. No to podstatné je, že kázal, nespoliehal sa na to, že jeho skutky urobia celú evanjelizačnú robotu zaňho.
Vo svojich kázňach sa nevyhýbal ani ťažkým témam, ako je napríklad peklo, no vždy ich opísal v kontexte radosti z dobra – v prípade pekla napríklad nezabudol spomenúť radosť, ktorá prichádza vtedy, keď sa zmierime s Bohom.
„Vaša reč nech je vždy milá, soľou korenená, aby ste vedeli, ako máte každému odpovedať,“ uvádza rada vo štvrtej kapitole Listu Kolosanom, ktorú sv. František zjavne dodržiaval. A pokiaľ chcete získať nové informácie na o čosi informovanejšie ohlasovanie evanjelia aj vy, pridanie What the Saints Never Said do svojho zoznamu kníh na prečítanie rozhodne nie je krokom vedľa.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
