Menu
Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú.
Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!
V našom živote sú dôležité tradície, najmä tie, ktoré súvisia s hraničnými situáciami – narodením a smrťou. S narodením sú spojené krstiny, so smrťou kar. Obidvoje majú význam náboženský aj spoločenský. Povedal by niekto, že ich treba zrušiť?
Aj pred dvetisíc rokmi ľudia oslavovali začiatok života – narodenie a odprevádzali zosnulých pohrebnými obradmi a karom. No v evanjeliu čítame, že Ježiš prekazil kar. Keďže ho v piatok večer položili do hrobu ako mŕtvolu, v nasledujúci sviatočný deň, šabat, s ním nemohli nič robiť. V nedeľu ráno však prišli ženy očistiť jeho telo, umyť, pomazať, zabaliť do plachiet a dôstojne pochovať (Lk 23, 56; 24, 1). Potom plánovali posedieť, pospomínať, tak ako to robíme my. No Ježiš im prekazil kar. Ženy prišli, ale namiesto mŕtvoly videli anjela, ktorý im povedal: „Vy sa nebojte! Viem, že hľadáte Ježiša, ktorý bol ukrižovaný. Niet ho tu, lebo vstal, ako povedal. Poďte, pozrite si miesto, kde ležal. A rýchlo choďte povedať jeho učeníkom: ,Vstal z mŕtvych a ide pred vami do Galiley. Tam ho uvidíte.‘“ (Mt 28, 5 – 7) Prenikol ich strach i úžas, hrôza i nadšenie.
Na jednej strane sa pýtame: Ježišu, prečo si im pokazil kar? Na druhej strane chápeme, že sa tešili. Kto by sa netešil, keby bol kar zrušený? Bolo im oznámené, že Ježiš žije. To, čo na ňom počas života videli – že je dobrý, láskavý, ľuďom naklonený, nosiaci v sebe Božiu povahu –, nepatrí rozkladu v hrobe. Áno, žil, zomrel, pochovali ho, ale rozklad v hrobe už nenasledoval.
Ježiš začína novú tradíciu: pri zomieraní sa nemáme starať len o organizovanie pohrebnej služby, rakvy, vencov, miesta na cintoríne, lebo Ježiš chce, aby sme boli oslávení u Otca a večne žili. Táto viera nám najlepšie pomôže spracovať smútok. Krstiny a kary nám zostávajú, ale máme sa tešiť z pravdy vzkriesenia a oslávenia a zakomponovať ju do obradov, súvisiacich s hraničnou životnou situáciou.
Ježiš začína novú tradíciu: pri zomieraní sa nemáme starať len o organizovanie pohrebnej služby, rakvy, vencov, miesta na cintoríne, lebo Ježiš chce, aby sme boli oslávení u Otca a večne žili. Táto viera nám najlepšie pomôže spracovať smútok.
Zároveň vzniká otázka: Môže byť vzkriesená moja povaha taká, aká je dnes? Nebudú odo mňa utekať anjeli i celé nebo? Božej povahy a vzkriesenia sa báť nemusím, to je istota viery, ale svojho sebectva a zloby sa treba obávať stále.
Preto sú veľkonočné sviatky výzvou zmeniť život smerom k láske a úcte, aby sme boli hodní vzkriesenia a mali dôveru, že Boh si nás zoberie k sebe, keďže videl naše snaženie.
Zaujímavo sa píše v dejinách filozofie o Sokratovi (469 – 399 pred Kr.), ktorý vraj, keď vo väzení čakal na svoju popravu, jedného dňa počul spev spoluväzňa – obťažný text od básnika Stesichora. Sokrates ho požiadal, aby ho slová naučil.
Väzeň mu hovorí: „Stojí to za to?“
„Rád by som sa pred smrťou ešte niečo nové naučil,“ odpovedal Sokrates.
Týmto výrokom Sokrates naznačil, že nejde o pamäť, ale o schopnosť byť otvorený: môcť ešte poslúžiť, urobiť niečo, čo by umožnilo celoživotné oslávenie a vzkriesenie. To je obsah výroku: rád by som sa ešte niečo naučil – zjemnil svoju povahu, priblížil sa k Bohu.
Sme vďační Ježišovi za to, že zmenil tradície, prekazil svoj kar, aby nám ponúkol oslávenie v Bohu.
Z knihy Studňa a pavučina I.: Úvahy inšpirované evanjeliom, SSV 2016. Publikované so súhlasom autora. Redakčne upravené.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
