Teológ Piero Coda: Rodí sa požiadavka spraviť nový krok, ako byť cirkvou

V rozhovore s prof. Pierom Codom sa dočítate:

• o jeho skúsenosti z nedávnej prípravy dokumentu pre kontinentálnu fázu synody
• ako vníma výhrady voči synode
• o dôležitosti teologickej formácie a nového myslenia
• o Božej láske, ktorá je schopná zmeniť realitu

Pred pár dňami ste sa vrátili z Ríma, kde ste sa zúčastnili na príprave podkladov na kontinentálnu fázu synody. V čom spočívala táto činnosť a aká je vaša skúsenosť z týchto dní?

Kontinentálna fáza synody je druhou etapou synodálneho procesu. V priebehu leta prichádzali na sekretariát synody syntézy vypracované konferenciami biskupov, dikastériami Rímskej kúrie, združeniami, hnutiami a rehoľnými rodinami. Správy zachytávajú priebeh cesty a počúvania v jednotlivých zložkách cirkvi počas uplynulých mesiacov. Zo 114 biskupských konferencií prišlo 112 správ, to je veľmi povzbudivý výsledok. Sekretariát synody vyzdvihol fakt, že takýto počet správ nikdy predtým nedosiahli.

Teraz sme sa stretli približne päťdesiati, čo tvoríme skupinu, ktorá pracuje pre celý synodálny proces. Pokrývame oblasť teológie, spirituality, komunikácie a metodiky, preskúmali sme všetky odpovede a vypracovali sme novú syntézu. V týchto dňoch dostala konečnú formu, minulý víkend ju schválila synodálna rada biskupov a teraz ju rozošlú naspäť do všetkých diecéz na celom svete. Takto majú všetci k dispozícii obraz o všetkých odpovediach na celosvetovej úrovni, môžu si overiť, či súhrnná správa odzrkadľuje aj ich pohľad, a takisto majú možnosť obohatiť sa darmi ostatných súčastí cirkvi a pripraviť sa na synodálne zhromaždenia na úrovni kontinentov, ktoré prebehnú na jar v roku 2023, aby dali spoločnú odpoveď na cestu univerzálnej cirkvi. Na týchto kontinentálnych zhromaždeniach sa najprv zúčastnia všetky zložky Božieho ľudu a potom v druhom kroku prebehne rozlišovanie biskupov, ktoré pošlú na sekretariát synody, aby sa následne mohol spracovať prípravný dokument pre synodu, ktorá sa uskutoční v októbri 2023.

Takáto dôkladná príprava, do ktorej sú zapojené všetky reality cirkvi, tu ešte nebola. A majme na pamäti, že ani etapa, ktorá sa uskutoční o rok, čiže riadne zhromaždenie synody, nebude konečným bodom. Tu tiež ešte nevieme, čo bude toto zhromaždenie presne obsahovať, pretože to trochu závisí aj od priebehu tejto cesty. Vyplynie z nej dokument, ktorý bude rozoslaný miestnym cirkvám, aby ho mohli zhodnotiť a osvojiť si ho podľa príslušných oblastí.

Synoda nie je prieskum, anketa či parlament, ale je to udalosť v Duchu, v ktorej počúvaním hlasu Božieho ľudu počúvame hlas Ducha.

No skúsenosť z týchto pätnástich dní, počas ktorých sme spoločne pracovali na týchto prvých spätných ohlasoch zo všetkých kútov sveta, bola veľmi obohacujúca, intenzívna a krásna. Prebiehala v atmosfére modlitby a duchovnosti, v súlade s tým, k čomu vyzýval pápež František, čiže aby bol protagonistom synody Duch Svätý. Nie je to prieskum, anketa či parlament, ale je to udalosť v Duchu, v ktorej počúvaním hlasu Božieho ľudu počúvame hlas Ducha.

Veľmi oslovujúci priebeh malo aj čítanie správ z jednotlivých miestnych cirkví, pekne prispievali k vzájomnému obohateniu a postupnému doplneniu, bolo cítiť intenzívnu angažovanosť na úrovni celej univerzálnej cirkvi. Spočiatku bola badateľná aj určitá skepsa a menšie ťažkosti vykročiť po dosiaľ neznámej ceste. No čoskoro, ako sme postupne začali napredovať, najmä vďaka metóde nazývanej duchovný rozhovor, čo predstavuje vzájomné počúvanie sa vo svetle Božieho slova a hlasu Ducha Svätého, bola táto cesta pre všetkých plná nádeje a povedal by som, neraz aj vzrušujúca. Aj keď si uvedomujeme ťažkosti, ktoré na tejto ceste sú, boli to veľmi pozitívne okamihy.

Tento moment rozlišovania sme v nedeľu 2. októbra zavŕšili veľmi rodinným stretnutím s pápežom Františkom, ktorý vyjadril svoju vďačnosť a veľkú podporu tejto ceste. Tá, podľa jeho intencií, má pokračovať v napĺňaní Druhého vatikánskeho koncilu, v zmysle túžby Pavla VI., ktorý vytvoril Synodu biskupov. Pápež František jej dal nový elán pri príležitosti 50. výročia založenia tohto orgánu, keď vo svojom dobre známom príhovore navrhol cirkvi implementáciu synodality do svojej identity, a tak jej dať formu synodálnej cirkvi.

Už ste spomenuli, že ešte stále sa vyskytujú isté rezistencie voči synode a pápežovi Františkovi. Nie všetci ešte chápu, čo je synodalita, nie všetky farnosti sa zapojili do jej prvej fázy, prejavuje sa to aj u nás na Slovensku, kde sa zapojilo 40 percent farností. Ako vnímate tento aspekt istej pomalosti či váhania vo vzťahu k pápežovej myšlienke a vízii?

Pomalosť a ťažkosti sú určite veci, s ktorými treba počítať, sú viac-menej predvídateľné. V skutočnosti si myslím, že je ich menej, než by sa dalo očakávať. Prečo táto pomalosť a prečo tie ťažkosti? Pretože sa tu rodí požiadavka spraviť nový krok v porovnaní s našou doterajšou skúsenosťou, ako byť cirkvou na úrovni farností, diecéz a všetkých zložiek cirkvi. Druhý vatikánsky koncil znamenal, keď použijem stručné vyjadrenie významného jezuitského teológa Karla Rahnera, „začiatok nového začiatku“. Tým chce povedať, že ide o dôležitý prechod, v ktorom podoba cirkvi, ktorá bola vhodná pre kresťanstvo v druhom tisícročí, ustupuje novej podobe cirkvi, v ktorej však, bez straty čohokoľvek z toho, čo je pre ňu podstatné, vnímaním znamení časov vyjadruje realitu, ktorá je v súlade s evanjeliom a očakávaniami dnešného ľudstva.

Pomalosť a ťažkosti sú určite veci, s ktorými treba počítať, sú viac-menej predvídateľné.

Určite to nie je niečo, čo nastane okamžite, vyžaduje si to čas. Je to cesta a Františkovo pozývanie Božieho ľudu na synodu predstavuje niečo, čo sa za 2000 rokov kresťanstva v takejto podobe v cirkvi nikdy neudialo, v Cirkvi, ktorá už jednoducho žije a dýcha spolu s celým svetom, a to sa týka všetkých jej zložiek. Teda nielen biskupi a duchovenstvo, ale aj všetci laici, všetko bohatstvo chariziem, ktoré sú vnútri cirkevného života, stoja tvárou v tvár novým témam, ako sú prítomnosť mladých v cirkvi, úloha žien či dôstojnosť a povolanie laikov v cirkvi podľa Druhého vatikánskeho koncilu, a tiež účasť všetkých na ceste cirkvi. Ide teda o dôležitú etapu, ktorá sa začala, a to je pozitívne. Čaká nás dlhá a náročná cesta, ale tak to bolo v dejinách cirkvi vždy.

Fakt, že ešte chýba pochopenie synodality a je tu táto pomalosť, možno súvisí aj s deficitom v teologickej formácii. Viera alebo rast vo viere si totiž vyžaduje jej sústavné prehlbovanie.

Rozhodne, presne tak. Všetky syntézy z celého sveta, ktoré prišli na synodálny sekretariát, spomínajú nedostatočnú formáciu, ktorá sa prejavuje všade, a súčasne požadujú formáciu pre všetky zložky Božieho ľudu. Znamená to teda intenzívnejšiu prípravu na evanjeliový život, lepšie zameranú katechézu, sprostredkovanie úžasného posolstva evanjelia a cirkevnej Tradície, a najmä Druhého vatikánskeho koncilu. A súčasne výraznejšiu pozornosť zo strany teológie. Pápež František to zdôraznil pri viacerých príležitostiach.

Na Druhom vatikánskom koncile tiež došlo k zmene prístupu v teológii. Nie elitárska teológia určitým spôsobom zameraná len na objektivitu pravdy, ale teológia, ktorá dostala názov pastoračná, čiže teológia, ktorá berie do úvahy dejiny a zároveň sa usiluje prepojiť základné pravdy kresťanského života s historickým vtelením, ktoré im musí byť priradené. Napríklad pri formácii duchovenstva to teda znamená hlbokú revíziu študijných programov a oveľa rozsiahlejšie otvorenie štúdia evanjelia pre všetky vrstvy Božieho ľudu. Pritom treba mať na pamäti, ako pápež František uvádza vo Veritatis gaudium, že vízia viery nie je len nejakým kvasom pre teologické myslenie, ale kvasom pre myslenie, ktoré sa prejavuje vo všetkých odvetviach a ktoré treba rozvíjať prostredníctvom dialógu a interdisciplinárnych vzťahov.

Synodalita si v určitom zmysle vyžaduje nový alebo obnovený spôsob myslenia, ktoré ide v smere Manifestu trojičnej ontológie a s ním súvisiaceho projektu, na ktorom sa podieľate. Prečo je teda taký nevyhnutný nový spôsob myslenia?

Potreba nového myslenia vystupovala čoraz viac do popredia v priebehu 20. storočia a až po dnešné dni sa postupne stala dominantnou. Výraz „nové myslenie“ pochádza od židovského filozofa Franza Rosenzweiga, ktorý si po kolapse západnej kultúry v prvej svetovej vojne uvedomil, že je potrebné vrátiť sa k zdrojom západného myslenia, napríklad v jeho prípade je zdrojom Starý zákon, židovská tradícia, ale aj kresťanská tradícia, aby tak našiel novú životnú silu, myslenie, ktoré by bolo schopné performativity, teda dať ľudskému životu zmysel a perspektívu.

Účelové a vypočítavé myslenie, ako ho definovali niektorí filozofi 20. storočia a ktoré dnes ešte stále akosi prevláda v technokratickej vízii reality, a teda aj vo vízii, ktorá v konfliktnej logike hrozí potláčaním dôstojnosti veľkej časti svetovej populácie, musí ustúpiť vízii, ktorá prináša harmonizáciu rozmanitostí a je oporou ľudstva na jeho ceste. V tomto kontexte pápež František hovorí o konverzii myslenia, o kultúrnej revolúcii, tak ako Edgar Morin, veľký francúzsky antropológ a majster transdisciplinarizmu, hovorí o potrebe premyslenia myslenia. Aktivita, ktorá vzniká okolo Manifestu trojičnej ontológie a Slovníka inšpirovaného týmto Manifestom, má za cieľ prispieť práve tým, čo je kresťanskej Tradícii najvlastnejšie, a to je zjavenie Boha, ktorý sa svojím vstupom do ľudských dejín prejavuje ako vzťah, ako trojičná láska, ako schopnosť inklúzie, ako impulz k dialógu, ako snaha o stretnutie, ako gramatika štruktúry bratstva.

Dnes je potrebná synodalizácia myslenia. To znamená, že aj myslenie sa musí stať synodálnym, teda musí byť otvorené viesť dialóg.

Na moje veľké prekvapenie musím povedať, že existuje dobré prepojenie, a stále viac si ho uvedomujem, medzi týmto rozbiehaním synodálneho procesu na jednej strane a obnovou myslenia na strane druhej. Niekto to vyjadril tak, že dnes je potrebná synodalizácia myslenia. To znamená, že aj myslenie sa musí stať synodálnym, teda musí byť otvorené viesť dialóg. A niekto hovoril o potrebe Synodale Vernunft – synodálneho rozumu a kritike synodálneho rozumu. Vieme, že Kant hovoril o kritike čistého rozumu, o kritike praktického rozumu. Nastal čas na kritiku synodálneho rozumu, čiže vízie myslenia, spôsobu myslenia, ktoré sa bude uplatňovať práve v dialógu, ktorý je otvorený voči všetkým jeho prejavom. Nie je to len teoretický program. Je to metóda, je to cesta, cvičenie, telocvičňa pre myseľ, laboratórium.

Pozoruhodné je, že jeden z majstrov trojičnej ontológie, nemecký filozof, teológ a biskup Klaus Hemmerle, ktorý sa na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov 20. storočia stal biskupom v nemeckom Aachene, spustil pastoračný program s názvom Weg-gemeinschaft, čiže spoločenstvo cesty alebo cesta spoločenstva, ako obnovu svojej cirkvi. Práve o tomto spoločnom kráčaní dnes hovorí synodálny proces. Významný biskup bezprostredne pokoncilového obdobia kardinál Michelle Pellegrino, turínsky biskup, napísal začiatkom sedemdesiatych rokov list zameraný na realizáciu koncilu v jeho miestnej cirkvi. Ako názov listu použil výraz, ktorý sa dnes zdá prorocký – Kráčať spolu. Takže toto nie je niečo úplne nové. Tradícia myslenia je doslova zakorenená práve v tejto spoločnej ceste.

Platón v Siedmom liste, kde opisuje zmysel filozofie, hovorí, že filozofia, hľadanie pravdy, je odos thaumastes, čiže úžasná cesta, po ktorej kráčame spolu, aby sme načúvali pravde. Aj pri emauzských učeníkoch táto mimoriadna stránka Lukášovho evanjelia opisuje práve cestu spoločenstva ako cestu dvoch učeníkov, ktorých sprevádza vzkriesený Pán, je medzi nimi a svetlom svojej prítomnosti osvecuje ich mysle, zapaľuje ich srdcia, otvára ich novej nádeji a tá spôsobuje zmenu reality. Toto je kairos, ako ja rád hovorím, trojičnej ontológie.

V našom vydavateľstve popri zbierke niekoľkých textov venovaných trojičnej ontológii vrátane Manifestu vychádza aj vaša kniha Božie meno je Láska. To, čo sa deje vo svete okolo nás, je všetko možné, len nie láska. Ako v tomto kontexte neprestať veriť, že Boh má plán lásky s každým jedným z nás? A že ľudstvo je schopné tento plán uskutočniť?

Láska, ktorú má Boh k ľuďom, nespočíva v nejakom pocite. Je to jeho stála prítomnosť, je to jeho zostúpenie ako odpoveď na volanie ľudstva k nemu. Biblická stránka Knihy Exodus sa začína písať vo chvíli, keď čítame: „Videl som utrpenie svojho ľudu v Egypte a počul som jeho volanie (…), preto som zostúpil.“ Ten prejav Božej lásky spočíva v jeho zostúpení, ide v ústrety volaniu človeka. A prejavil to výsostným spôsobom, v istom ohľade prekvapivom a v inom zas viac oslobodzujúcom, v okamihu, keď sa Ježiš, Boží Syn, vtelil. Boží Syn si rozložil svoj stan medzi nami, ako hovorí Prológ štvrtého evanjelia, berie na seba výkriky ľudstva, sám sa stáva výkrikom ľudstva na kríži až po to zvolanie k Bohu, lebo v tom okamihu necíti jeho prítomnosť pri sebe, no berie na seba rany utrpenia, zlyhania, nepochopenia a nenávisti. Toto je cesta lásky.

Pavol by povedal, že cesta lásky Boha, Ježiša a nás, keď nasledujeme Ježiša, spočíva v tom stať sa všetkým pre všetkých, to znamená vstúpiť do volania ľudstva, prisvojiť si ho a prekonávať ho zdola i zvnútra vytváraním bratských väzieb. Preto viac než kedykoľvek inokedy je toto okamih na ohlasovanie svedectva o Božej láske. Práve vtedy, keď sa zdá, že všetko potvrdzuje opak – prežívame vojnu, odvrhnutie miliónov ľudí či neschopnosť otvoriť sa väčšej nádeji –, sme povolaní žiť túto dynamiku. Láska, Božie agapé, je silou, ktorá mení realitu, ako hovorí Druhý vatikánsky koncil. Kresťania sú si skrze vieru istí, že zákonom, ktorý zmení realitu, je nové prikázanie lásky. Neexistuje nič, čo by mohlo zmeniť našu skutočnosť či sociálnu realitu, čo by bolo schopné odpovedať na hlas chudobných na tejto zemi, okrem zákona bratstva, zákona lásky. Všetko ostatné má zmysel a trvácnosť, ak je založené na obrátení srdca, na prijatí druhého, na budovaní civilizácie lásky, ako hovorieval Pavol VI. Čiže riešením nie je civilizácia, ktorá uzatvára spojenectvá medzi civilizáciami, toto je veľmi dôležité, vidno to aj dnes. Riešením je civilizácia zmluvy, civilizácia založená na pakte lásky, darovania a odpustenia medzi všetkými národmi.

O niekoľko dní prídete na Slovensko. Orientujete sa trochu v miestnej realite? Čo očakávate od tohto svojho pobytu?

Pravdupovediac, nepoznám veľmi miestnu situáciu. Viem o Slovensku len toľko, že je to krajina, ktorá vždy dala veľa aj pre život cirkvi a že dnes sa s osobitným dôrazom zapája do budovania zjednotenejšej Európy. Myslím, že práve včera ma prekvapilo, že Slovensko je jednou z popredných krajín v konštrukcii áut, ktoré môžu lietať, čiže patrí medzi avantgardu aj v rozvoji nových technológií.

Dôležité sa mi však zdá najmä to, že je tu skúsenosť cirkvi dobre zakorenenej v ľuďoch, ktorí prijali evanjelium a po stáročia zostali verní aj vo veľmi ťažkých chvíľach. Dnes má tento ľud príležitosť užívať toto dedičstvo veľmi pozitívnym spôsobom, tak pre rast vlastnej identity, ako aj pre vzťahové prepojenie identít, je to dar, ktorého je nositeľom spolu s ostatnými národmi Európy a sveta.

Aký odkaz by ste odovzdali našim čitateľom ešte pred konferenciou?

Myslím, že najhlbší postoj, ktorý sa dnes od nás požaduje, je práve ten, ku ktorému nás vyzýva pápež František, keď hovorí: Musíme prosiť Ducha Svätého o dar počúvania. Tak počúvať Boha, až začujeme hlas ľudí, hlas Božieho ľudu v Božom srdci. A tak počúvať Boží ľud, až zachytíme a pochopíme, čo od nás Boh skrze túžby, nádeje, skúšky a strádania Božieho ľudu žiada. Počúvať.

Prečítajte si tiež:

Život by sme mali brať ako hru lásky

Duchovný život sme oddelili od premýšľania o viere, preto je naša argumentácia skôr obranná, než aby šla v ústrety svetu

Konferencia o synodalite pomôže lepšie pochopiť pápežovo učenie